Ak sa majú meniť postupy v škole, aby sa v nej deti cítili lepšie, veci nemajú byť na príkaz, vraví Hana Košťálová, programová riaditeľka projektu, ktorý českým školám pomáha lepšie učiť.
Váš program sa volá Pomáhame školám k úspechu. Domnievame sa, že to je škola, kde sa učí každý žiak naplno a s radosťou. Podporujeme školy, aby tak učili. V projekte máme školy, ktoré žiadnym spôsobom netriedia žiakov, teda nie sú výberové ani súkromné či jazykové. Máme tam štátne základné školy, ktoré sa zaväzujú, že sa budú usilovať, aby sa v škole každú hodinu - od 8. do 16. 30 hod.
Často preto, lebo im škola nedáva zmysel. Nerozumejú, prečo do školy chodia, prečo sa tam dejú veci tak, ako sa dejú, k čomu to má viesť. Často je svet detí taký vzdialený svetu učiteľov, že sa veľmi ťažko hľadajú prieniky. Tým, že je ťažké nájsť niečo, čo by deťom ten zmysel dávalo, tak sa učitelia uchyľujú k tomu, že opakujú svoj starý spôsob učenia a tým posilňujú, čo deti od školy odpudzuje. Niekedy si pomáham porovnaním - keď deťom nejdú diktáty, tak učitelia dávajú viac diktátov, lebo si myslia, že sa ich tým deti naučia viac písať. Ale tak to nie je.
Každé dieťa prichádza na svet ako jedinečná bytosť s vlastnou osobnosťou, schopnosťami a talentom. Rozpoznať a podporovať túto jedinečnosť je kľúčové pre šťastný a naplnený život dieťaťa. Čo teda robí dieťa výnimočným a ako mu môžeme pomôcť rozvinúť jeho potenciál?
Pre zdravý vývin dieťaťa je nevyhnutné podnetné prostredie, ktoré ho povzbudzuje k rozvoju, motivuje, inšpiruje a ponúka možnosti. Toto prostredie však musí dieťaťu poskytovať aj pocit bezpečia, lásky a spolupatričnosti. Takéto prostredie sa nazýva emočné a pre dieťa je často dôležitejšie ako to fyzické. Ak dieťa pociťuje stres alebo sa bojí, nevie využiť svoje schopnosti, slobodne objavovať, skúšať, učiť sa, sústrediť sa ani sa hrať. Podnetné prostredie teda nie je iba priestor plný podnetných predmetov, ale ponúka vhodné vzory, láskavú komunikáciu, porozumenie a vzájomný rešpekt. Je bohatým zdrojom získavania skúseností, učenia sa z chýb, riešenia konfliktov aj chápania medziľudských vzťahov. Je dôležité zabezpečiť takéto prostredie dieťaťu v každom veku, ale pre zdravý vývin sú najpodstatnejšie prvé tri roky života. V tomto období detský mozog doslova "rozkvitá".
Mozog novorodenca má približne 80 - 100 miliárd neurónov, ktoré sú len veľmi riedko poprepájané. U trojročného dieťaťa je to už trilión nervových spojení, čo je asi dvakrát viac ako majú dospelí. Obdobie rýchleho rozvoja mozgu dieťaťa trvá do šiestich rokov. Toto obdobie by sa tiež dalo popísať ako podvedomé nahrávanie všetkého, čo dieťa vidí, počuje, vníma, cíti aj ochutná. Dieťa všetkými svojimi zmyslami mapuje svoje okolie a pozoruje všetko a všetkých, ktorých má vo svojej blízkosti. Prvých šesť rokov je pre rozvoj mozgu absolútne výnimočným obdobím.
Zdravé emocionálne prostredie
Zdravé emocionálne prostredie je také, kde sa dieťa smie hrať, radovať či smútiť, smie sa pýtať, skúšať, objavovať aj robiť chyby. Je to prostredie, kde dieťa dostáva útechu, plnú pozornosť dospelých, ako aj rešpekt svojho okolia, čo znamená, že sa zohľadňujú jeho potreby i priania. V zdravom emocionálnom prostredí dieťa dostáva podporu a povzbudenie od ostatných. Je si vedomé svojich hodnôt aj svojich schopností, ktoré aj naplno využíva. Smie prejavovať svoje city aj o nich hovoriť a tým sa ich učí regulovať. Dospelý nie je diktátor, ale sprievodca. Dieťa vie, že sa naňho smie kedykoľvek obrátiť, lebo získalo skúsenosť, že on je ten múdrejší a skúsenejší. Dieťa z takéhoto prostredia nasáva radosť, optimizmus a inšpiráciu, vníma spravodlivosť, spolupatričnosť a ctí si spoločné hodnoty.
Nezdravé emocionálne prostredie
Naopak, nezdravé emocionálne prostredie je miestom, kde sa dieťa bojí trestov, zlých nálad a nepredvídateľného správania dospelých. Neisté emocionálne prostredie zriedka poskytne dieťaťu útechu. Musí sa samo vyrovnávať s odmietnutím, strachom, nedôverou a ponižovaním. Takéto prostredie oberá dieťa o istotu, že bude prijímané, aj keď nesplní očakávania dospelých. Dieťa verí, že si musí lásku a rešpekt druhých najprv zaslúžiť. Je závislé na pochvale a odmenách, lebo podľa nich si určuje svoju sebahodnotu. Je neisté, lebo sa nevie spoľahnúť ani samo na seba, alebo sa ženie za výsledkami, aby ostatným dokázalo svoju cenu. Rovnako nezdravé je prostredie plné úzkosti a neprimeraného strachu o dieťa. Pocity strachu dieťa zväzujú, nedovolia mu objavovať svet, zameriavajú jeho pozornosť na potencionálne nebezpečenstvo, chorobu a neúspech. Negatívne myšlienky vedú dieťa k nedôvere a prehnanej opatrnosti.
Vplyv fyzického prostredia
K rozvoju mozgu u malých detí dochádza pomocou zmyslov. Deti neustále sledujú prostredie, v ktorom sa práve nachádzajú a ich mozog spracováva obrazy, ktoré vidí. Behom jednej hodiny dokáže spracovať až 36 000 obrazov, čo je asi deväťdesiat percent všetkých vnemov. Príjemné prostredie má teda zásadný vplyv na náladu dieťaťa, jeho pocity, sústredenosť aj na proces učenia.
Rodičia doma a učitelia v školách by preto mali dbať na striedmosť, estetiku a praktickosť. Platí, že menej je niekedy viac. Priestor, kde sa dieťa hrá, by mal byť prehľadný a každý predmet by mal mať svoje miesto. Priveľa hračiek spôsobuje, že si dieťa nevie vybrať, s ktorou sa bude hrať, obzvlášť keď ich má nahromadené vo veľkých krabiciach. Malým deťom je vhodné hračky po čase obmieňať, teda schovať tie, s ktorými sa momentálne nehrajú a dať im tie, s ktorými sa hrali pred časom. Minimalisticky zariadené prostredie nabáda dieťa k hre, kreativite a k lepšiemu sústredeniu sa. Deti milujú stavanie bunkrov z diek a starých plachiet.
Okrem množstva hračiek sú dôležité aj ich vlastnosti. Hračky by mali dieťa nielen zaujať, ale aj nabádať ku kreatívnej hre, k čomu výborne poslúžia rôzne predmety v domácnosti. Jednoduché drevené kocky, farebné nádobky, ktoré sa dajú stavať na seba alebo bežné plastové misky a varechy, často zabavia batoľa viac ako sofistikované hračky, ktoré svietia, vydávajú zvuky a samy sa pohybujú. Navyše, sú na mieste obavy, že takéto hračky, ktoré nadmerne stimulujú zmysly malých detí, sú pre ne nevhodné.
Mozog dieťaťa sa dá rozvíjať od raného detstva aj vďaka stimulácii ostatných zmyslov.
Úloha dospelých
Nech už je fyzické prostredie akokoľvek podnetné, najdôležitejšiu rolu v ňom pri malých deťoch zohráva dospelý. Plne prítomná láskavá a komunikujúca mama, ocko či starí rodičia. Pre vývin reči je pozornosť dospelých absolútne kľúčová.
Dlho sa verilo, že sú to práve dlhé rodičovské monológy smerované k dieťaťu, ktoré rozvíjajú jeho rečové schopnosti. Posledné zistenia však ukazujú, že kľúčom k efektívnemu vývoju reči u bábätiek je správne reagovať na ich džavotanie, ukazovanie a gestá. To znamená byť plne prítomný a vnímať svoje dieťa, ako sa len dá. V dnešnej dobe sú to aj rodičia, ktorí sú neustále rozptyľovaní mobilnými telefónmi, pracovnými povinnosťami a plnú pozornosť dieťaťu z tohto dôvodu nedoprajú. Nejde teda o množstvo slov, ktoré bábätko denne počuje, ale o vzájomnú komunikáciu, a to verbálnu aj neverbálnu.
V ideálnom prípade by mali rodičia pozorovať dieťa, pomenovávať veci, na ktoré sa pozerá alebo na ne ukazuje, reagovať, keď vydáva zvuky, prihovárať sa mu a dívať sa mu pritom do tváre, aby dieťa mohlo vidieť pohyby ich pier a napodobňovať ich. Zistilo sa, že nie je ani také dôležité zahajovať konverzáciu s dieťatkom, ako včas a správne reagovať, keď dieťa začne komunikovať. Ďalšou veľmi prospešnou aktivitou pre mozog dieťaťa do troch rokov je učiť ho znakovú reč. Znaková reč pomáha počujúcim batoľatám vyjadriť to, čo ešte nevedia povedať slovami.
Množstvo expertov skúmalo vplyv prostredia v ranom veku dieťaťa na zvýšenie jeho inteligencie. Dnes sa vedci prikláňajú k názoru, že vplyv prostredia a výchova hrajú významnejšiu rolu ako zdedené gény. Podľa najnovších zistení ani inteligentné hračky, ani vzdelávacie videá a iné technické vymoženosti pre najmenších nepodporujú dieťa vo vývoji viac ako interakcia s dospelou osobou. V tomto sa deti veľmi nelíšia od mláďat živočíchov. Najintenzívnejšie výchovné lekcie prebiehajú pozorovaním a napodobňovaním rodičov.
Podpora jedinečnosti a talentu dieťaťa
Ak dieťa stratí spojenie so svojimi túžbami, schopnosťami a talentom, tak zabudne, kým je. Postupne zistí, že ho nič nebaví, nemá chuť ani energiu robiť to, čo mu je vnucované. Ako podporiť jedinečnosť dieťaťa?
- Vytvorením inšpiratívneho prostredia s aktivitami, ktoré zapoja schopnosti a talent dieťaťa. Nezabúdajte, že pokojné aj jednoduchšie prostredie podnecuje dieťa viac k hre, experimentovaniu a objavovaniu.
- Kladením inšpirujúcich otázok. Otázky sú cestou, ako sa spojiť s vnútorným svetom dieťaťa. Je potrebné vedieť sa pýtať a nechať deti pýtať sa, aby spoznali svoj vnútorný svet. Znamená to, že by ste mali mať v zásobe veľa otázok: „O čom snívaš? Čo by si urobil, ak by si bol kráľom? O čom by si napísal knihu? Aký film by si natočil? Kam by si chcel cestovať? Akým zvieraťom by si chcel byť? Ak by si išiel na opustený ostrov, čo by si si vzal? V čom by si chcel vyhrať alebo vyniknúť? Ako by vyzeral najlepší deň v tvojom živote?
- Kladením otázok, ktoré podnecujú zvedavosť. Tá je akýmsi hnacím motorom života.
Zlozvyky: Hľadajte príčinu, nie trest
Zlozvyky sú prejavom psychického napätia, takže ak chcete, aby sa ich dieťa zbavilo, mali by ste pátrať po príčine ich vzniku, čo nie je práve najľahšie. Môže to byť čokoľvek, zmena v živote dieťaťa, zmena v rodine, niekedy i banalita, ktorá nám dospelým ani nenapadne, napríklad strach z tmy. Niekedy to dokonca býva kumulácia niekoľkých drobných príčin naraz. Ak sa vám podarí príčinu odhaliť, veľkú časť problému máte vyriešenú.
Medzi najčastejšie zlozvyky patria:
- Cmúľanie palca - začína sa už v prvom roku života a do konca štvrtého roku by malo zmiznúť. Väčšinou ide o dôsledok nudy alebo nervozity, prípadne sa tým dieťa upokojuje pri zaspávaní. Vo výnimočných prípadoch pokračuje až do šiestich rokov.
- Obhrýzanie nechtov - nechty si obhrýza asi tretina detí. Objavuje sa zvyčajne na začiatku školskej dochádzky a môže pokračovať až do obdobia dospievania. V tomto období ním trpí asi 60 % detí, potom výskyt klesá na 10 - 20 %.
- Posmrkávanie - popoťahovanie, napríklad pri nádche, sa zväčša spája s predškolským a školským vekom.
- Žmolenie ucha - kým bábätká zaspia, žmolia plienku alebo cíp vankúša, čo v neskoršom veku nahradia tým, že si začnú žmoliť uško. Najčastejšie sa tento zlozvyk objavuje u batoliat a predškolákov, vo vyššom veku je skôr výnimočný.
Tipy na zbavenie sa zlozvykov
Pripravte sa, že to bude dosť dlho trvať, čo sa už raz kdesi zafixovalo, sa dosť ťažko odstraňuje. Vždy záleží na konkrétnom type zlozvyku:
- Cmúľanie palca - vysvetlite dieťaťu, že to skutočne nie je pekné a že veľké deti to nerobia pri odvykaní navrhnite určitý systém odmien.
- Obhrýzanie nechtov - skúste na to ísť podobne ako pri cmúľaní palcov. Tohto zvyku sa však deti zbavujú pomerne ťažko. Ak nezaberá dohováranie, skúste nejaké náhradné riešenie stresu, napríklad, ak bude mať chuť odhrýzať si nechty, nech namiesto toho zoberie do ruky nejaký predmet a pod. Ak máte doma dievčatko, skúste na to ísť prostredníctvom malých darčekov - sľúbte jej pilníček na nechty, lak, niečo typicky dievčenské, čo by ju mohlo motivovať.
Majte hlavne trpezlivosť. Ak však niektoré zlozvyky pretrvávajú dlho, môžu byť aj zdraviu škodlivé. Dlhodobé cmúľanie palca môže narušiť postavenie zubov, neumytý prst v ústach ľahko spôsobí infekciu narušujúcu imunitný systém, pri ťahaní za vlasy sa môžu porušiť vlasové vačky a vlasy sa budú lámať. Väčšinou však platí, že čím väčší je nátlak na dieťa, tým dlhšie trvá odvykanie.
Puberta: Obdobie zmien a hľadania
V puberte dieťa prechádza neurologickými, emočnými aj fyzickými zmenami, ktoré majú zásadný vplyv aj na jeho správanie. Tieto zmeny spôsobujú časté výkyvy nálad, nedbalosť v rizikových situáciách, ale aj to, že ranné prebúdzanie je zdĺhavé a náročné. Zmeny v správaní majú často vplyv aj na vzťah rodiča s dieťaťom.
V mozgu sa v tomto období posilňujú niektoré prepojenia, ktoré zabezpečujú zlepšovanie komunikačných zručností, rozhodovania a zrýchlenie spracúvanie informácií. Takisto sa strácajú prepojenia, ktoré sa nepoužívajú, vďaka čomu sa dieťa prispôsobuje životu v danom prostredí.
Ak sa vám zdá, že je vaše dieťa počas puberty impulzívnejšie a viac riskuje, je to preto, že sa mu/jej stále vyvíja prefrontálny kortex, časť mozgu, ktorá je zodpovedná za plánovanie a rozhodovanie. Dieťa takisto začína oveľa viac vnímať svoje vlastné emócie a veľa nad nimi uvažuje. Keďže v tomto období dochádza aj k „sociálnej reorientácii“, dieťa sa začína viac zameriavať na svojich rovesníkov ako na rodičov a rodinných príslušníkov. To však znamená aj to, že je vysoko citlivé na reakcie okolia.
Počas puberty sa u detí deje aj množstvo fyzických zmien, s ktorými môžu mať tínedžeri problém vyrovnať sa. Často sa stáva, že sa vo svojom vyvíjajúcom tele dieťa necíti „doma“. Najmä ak sa v niečom líši od svojich rovesníkov, môže mu/jej to spôsobiť pocit hanby, kvôli ktorému bude viac utiahnutý/-á.
Výkyvy nálad nie sú v období dospievania ničím výnimočným. Na svedomí to má kolísajúca hladina neurotransmitterov a hormónov, ako je serotonín, GABA či kortizol. Významnými zmenami prechádza počas dospievania aj dopamínový systém v mozgu. Dopamín je neurotransmiter, ktorý zohráva úlohu pri odmeňovaní a motivácii a počas dospievania sa naň mozog stáva citlivejším. Zvýšené uvoľňovanie dopamínu spôsobuje, že dospievajúci inklinujú k vzrušujúcim zážitkom a pocitom. Je to aj dôvod, prečo sa pri bežných aktivitách tínedžeri sťažujú, že ich nudia. Aj preto sa častejšie vystavujú už spomínaným rizikovým situáciám - prinášajú im totiž oveľa väčší pôžitok.
Nie vždy to však musí byť kontraproduktívne. Premýšľali ste niekedy, prečo sa množstvo politických aktivistov mobilizuje už počas dospievania? Je to práve vďaka tomu, že citlivejšie prežívajú pre dospelých už bežné emócie a majú znížené vnímanie rizika. Preto sa neboja postaviť autoritám a konať. A to je začiatkom mnohých spoločenských zmien - vezmite si napríklad študentskú revolúciu alebo klimatické hnutie.
Tínedžeri dokážu dospelých inšpirovať, ale až keď sa prebudia. U dospievajúcich totiž často dochádza k zmene spánkového režimu a oneskoreniu cirkadiánneho rytmu, čo spôsobuje, že sú zrána unavení a v noci majú ťažkosti so zaspávaním. U tínedžerov sú však tieto „vnútorné hodiny“ oproti dospelým posunuté.
Ako podporiť tínedžera v období puberty?
Neurologické a psychické zmeny, ktoré prebiehajú v mozgu počas dospievania, môžu pôsobiť na tínedžerov zaťažujúco a môže z nich vyplývať nelogické správanie. Hoci sa to tak na prvý pohľad nemusí javiť, tínedžeri stále potrebujú cítiť od rodičov prijatie. Vzťah s rodičmi sa v tomto období mení a pri tejto zmene vzťahu často dochádza ku konfliktom, a to najmä vtedy, ak rodič nedokáže prijať tento meniaci sa vzťah alebo názory rodiča a dieťaťa sa ohľadom toho, čo je preňho dobré, líšia.
- Komunikuj. Kľúčom k budovaniu si vzťahu s tínedžerom je otvorená komunikácia. Direktívne príkazy a zákazy dieťaťu signalizujú, že ho nevnímaš ako seberovného partnera. Nevyhýbaj sa ani náročným témam, neodbi ho tým, že by ich ešte nepochopilo. Prekonaj svoj ostych a zábrany a veď s dieťaťom úprimný a otvorený rozhovor. Pýtaj sa aj ty, ako vníma tvoju odpoveď, čo presne chce vedieť a prečo chce danú tému otvoriť.
- Rešpektuj jeho/jej súkromie. Ak máš starosti kvôli bezpečnosti, dôležitá je najmä prevencia. Rozprávajte sa o tom, čo môže na internete číhať, čomu sa vyhýbať a čo robiť, ak mu cudzí alebo aj známy človek pošle niečo nevhodné.
- Netrestaj. Hádka s rodičom môže byť náznakom toho, že sa dospievajúce dieťa snaží preukázať samostatnosť a vyjadriť svoju nezávislosť. To, že dieťa dá najavo nesúhlas, je však znakom toho, že cíti bezpečie, že tak môže spraviť a nestratí kvôli tomu svojho rodiča. Preto ho netrestaj tým, že sa odmlčíš a odmietneš sa s ním/ňou rozprávať. Ak budeš svoje dieťa trestať tým, že mu zakážeš obľúbené činnosti, môže sa ti odplatiť ešte väčším rebelovaním. Preukáž mu/jej, že mu/...
Seriál Adolescence nie je o tínedžeroch, ale skôr o bezradných dospelých (Ľudskosť)
Vplyv školy na dieťa
Váš program na jednej škole trvá päť rokov. My z nej nikdy neodídeme. Päť rokov je intenzívna fáza spolupráce, ale škola ostáva v našej sieti. Stratí síce časť podpory, ktorú má v prvých piatich rokoch, ale nestratí ju úplne.
Prvá vec, o ktorú sa všetci snažíme, je, aby sa v škole zmenila klíma, atmosféra a kultúra. Chceme spolupracovať na tom, aby učitelia pracovali s vnútornou motiváciou.
Náš projekt nemá žiadny obsah. Máme cieľ, aby sa deti učili naplno a s radosťou, ale to, ako si to konkrétna škola, učiteľ, vedenie urobia, je na nich. Poskytneme im podporu, aby to mohli robiť, ale nebudeme im hovoriť, čo majú spraviť. To si musia vymyslieť sami. Musia si povedať, čo je pre nich najužitočnejšie.
Snažíme sa školy dostať do stavu, keď už nebudú čakať na to, čo im my povieme, a potom to splnia. Ale niekedy dosť dlho bezradne stoja, hovoria si: „Čo máme robiť, nevieme.“ Na to im hovoríme, že my o tom vieme ešte menej. Keď túto fázu prekonáme, tak sa učitelia začnú cítiť oveľa lepšie, akoby mali splnomocnenie rozhodovať o ich živote.
To, že mám vplyv na to, čo sa ma týka, môžem o veciach rozhodovať. A silno to ovplyvňuje klímu v škole.
Máme dva nástroje, s ktorými pracujeme - učitelia si vypracujú osobný rozvojový plán a celá škola si píše svoj plán. Do nich si dávajú veci, ktorým veria, že pomôžu deťom, aby sa učili naplno a s radosťou. Keď si to tam dajú sami, môžu za tým ísť, nie je to o tom, že im to niekto napísal a potom by si povedali: „Oni zas chcú, aby sme išli na takýto kurz.“ Nie. Dajte si tam, čo chcete. Môže to byť niečo maličké alebo, naopak, obrovské, ak sa na to cítia. Ale dbáme na to, aby individualizácia prístupu k učiteľovi bola dosť zreteľná.
Keď učitelia na vlastnej koži zažijú, čo to je - budovať vnútornú motiváciu, potom to ľahšie prenášajú do svojej interakcie s deťmi.
Nikomu nehovorí, čo má robiť. Učitelia za ňou chodia a žiadajú ju o pomoc. Je proaktívna, nečaká, kto ju osloví, ale snaží sa, aby jej ponuky boli pre učiteľov dôstojné, aby sa necítili, že ich zaháňa do kúta. Pomáha učiteľom, aby sa na ich hodinách učilo s radosťou každé dieťa.
Preberá napríklad s učiteľmi, ktorí ju požiadajú o podporu, ich plány na hodiny, pomáha im hľadať inšpiráciu, ponúka texty. Ak učiteľ chce, konzultantka s ním ide na hodinu a odučí hodinu, aby učiteľ videl, ako je možné riešiť nejaký pedagogický problém. Alebo pozoruje jeho výučbu. Po hodine poskytne učiteľovi spätnú väzbu. Spolu s ním si láme hlavu nad tým, ako pomôcť deťom, ktoré učenie nezaujímalo. Natáča učiteľa na video, ktoré si potom môže pozrieť sám alebo s konzultantkou.
Nie sú to sami učitelia, ale celá atmosféra školy. Dôležitá je osoba riaditeľa, bez toho to nejde. Riaditeľ musí byť líder, ktorý má víziu. Hlavný kľúč nie je v tom, čo učitelia vedia či nevedia, ale najmä v kultúre školy. Musí byť nastavená tak, aby sa tam každý mohol učiť.
Ak chce učiteľ, aby sa deti učili naplno, musí stále vyhodnocovať svoje postupy a meniť ich, lebo každé dieťa je iné a učí sa iným spôsobom. Učitelia si musia veriť, že to dokážu, že dostanú podporu, ktorú potrebujú, a že bude pre nich užitočná.
Je bežné, že je takáto kultúra v škole? Nie, bežné to rozhodne nie je. A je to veľmi ťažké, aj keď to znie pekne a veľa učiteľov alebo riaditeľov by chcelo, aby to u nich tak fungovalo. Možno si len príliš namýšľame, ale zdá sa mi, že podpora od nášho projektu je veľmi dôležitá. Inak je škola izolovaná v rámci veľkého vzdelávacieho systému a cíti sa sama. A aj keď je riaditeľ líder, tak v momente, keď začne meniť kultúru školy v rámci vzdelávacieho systému, kde je kultúra úplne iná, tak sa necíti dosť silný. Keď ako projekt prídeme, vytvárame komunitu - rodinu škôl, ktoré majú podobnú víziu, ktorú síce napĺňajú inými cestami, ale cieľ je rovnaký. Potom sa začínajú cítiť istejšie a ľahšie sa im takáto kultúra buduje.
Vytvárame priestor, aby sa učitelia aj riaditelia škôl mohli stretávať a vymieňať si skúsenosti. A aj tak je to veľmi zložité. Preto máme päťročnú fázu, lebo treba zmeniť postoje. Napríklad len rok trvá, kým učitelia uveria, že nemusia prísť na seminár. Aj keď je tam napísané, že to je dobrovoľné, tak tam idú všetci, aj keď nechcú, nepovažujú seminár za prínosný. Potom sa tam hnevajú. Ak sa ich spýtate, prečo tam išli, keď ich to nezaujíma, povedia, že vedia, že tam bolo napísané, že to je dobrovoľné, ale niekto si to určite zapíše, že tam neboli. Trvá dlho, kým uveria, že keď tam nepôjdu, nič sa nestane.
Je veľmi ťažké povedať, akí sú učitelia. Tak ako sú rozmanité deti, tak sú aj učitelia. Niektorí majú väčšiu potrebu pocitu istoty - potrebujú oporné body, ako sú konkrétne príklady, pokyny, pravidlá. V tom sa cítia dobre a vedia dobre odvádzať svoju prácu. Iných to zväzuje, cítia sa v tom nekomfortne a potrebujú veľa voľnosti. Je dobré, že sú v škole ľudia poriadku, aj tí odvážni. Ich ďalší rozvoj musí nadväzovať na to, akí sú - ak je niekto vystrašenejší, menej si verí, cíti sa ohrozený z nečakanej reakcie rodičov, potrebuje podporu, aby sa posilnil.
Je tam viac autonómie, aj si ju už uvedomujú. Dbá sa aj na pocit bezpečia, je veľa mechanizmov, ktoré tento pocit zvyšujú u učiteľov a následne aj u detí.
Vidieť potom, že dobrovoľnosť je skutočne dobrovoľná, keď pedagogická konzultantka niekomu pomáha, nik sa to nedozvie, ani vedenie, kolegovia, ani my ako vedenie projektu. Ak to učiteľ nechce, tak sa nik nedozvie. To tiež chvíľu trvá, kým tomu učiteľ uverí.
Merateľné výsledky a budúcnosť
Už máme dve školy, ktoré prvými piatimi rokmi prešli, tak máme aj merateľné výsledky. Rozvíjame vo veľkej miere čitateľskú gramotnosť, ukazuje sa, že deťom u nás veľmi poskočila - zlepšili sa o 20 percent. Zameriavame sa aj na matematickú gramotnosť, aj s pomocou metódy profesora Hejného, a tam tiež vidieť, že sa deti zlepšili - o 15 percent. Nezlepšili, ale ani nezhoršili sa v gramatike.
Napríklad sme zaviedli párovú výučbu. Dnes sa učitelia dávajú dokopy a učia spolu. Chceme, aby spoločne plánovali, odučili a potom reflektovali. Pritom sa učia učitelia, aj to prospieva deťom.
Často robia učitelia aj otvorené hodiny - učiteľ napíše na nástenku, že o tri týždne bude otvorená hodina, kde bude niečo robiť. Príde sa na ňu pozrieť päť či šesť kolegov a potom to rozoberú.
Školy si medzi sebou vymieňajú informácie. Napríklad sa zaoberajú hodnotením, z každej prídu traja či štyria učitelia na neutrálne miesto a dva dni hovoria o tom, ako robia hodnotenia a učia sa od seba navzájom.
Máme viac postupov, ktoré sme školám navrhli. Ale nemôžu také veci robiť v škole, kde si ľudia idú po krku a kde sa boja.
Zo začiatku sa boja, s tým máme bohaté skúsenosti. „Učím už 30 rokov a niekoho mi tam pošlú. Zvládam to sama a budú sa mi pozerať cez rameno.“ Snažíme sa, aby mali pocit bezpečia, keď niekto príde na hodinu, učiteľ vie, že potom príde rozbor hodiny, je tam konzultantka, ktorá to vedie, učitelia sa učia dávať si spätnú väzbu tak, aby to bolo neohrozujúce. A po čase si uvedomia, že im to pomáha, a chcú to. Najskôr je bariéra - nevieme, čo to znamená, bojíme sa, nepoznáme to. A keď si to vyskúšajú, chcú to znova, lebo často dostanú veľa pozitívnej reakcie.
Snažíme sa, aby hodiny boli konštruktívne, učiteľ nie je v centre, ale snažíme sa, aby na hodine čo najviac pracovali deti. Aby vedeli cieľ, ku ktorému idú, a aby sa s ním vedeli stotožniť. Musia vidieť zmysel práce. Veľa spolupracujú, je tam veľa sebahodnotenia. Snažíme sa, aby sa prepájali poznatky medzi jednotlivými hodinami.
Nie je to tak, že by sme zrušili 45-minútové hodiny, aj keď o tom niektoré školy rozmýšľajú. Máme aj progresívne školy - napríklad dve učiteľky si spojili dve deviate triedy a raz za týždeň mali spolu obidve triedy 4 hodiny, lebo každá z nich učila dvojhodinovku. Jedna mala dejepis a výtvarnú, druhá občiansku výchovu a češtinu. Spravili si štvorhodinový blok pre obidve deviate triedy, zviazali témy a predmety do jedného bloku a boli tam obe. Boli modelový príklad pre iných učiteľov, ktorí to nemusia robiť, ale pozerajú sa na to, a ak sa im to páči, tak sa môžu opýtať vedenia školy, či by im to tiež umožnili.
Zmeny vo výučbe sú veľmi veľké. Keď som prechádzala po škole, ktorá bola v programe päť rokov, tak tam vidieť, že na hodinách naozaj pracujú deti, nie je to tak, že vpredu sa tri deti hlásia, v strede si pár detí niečo píše a tí vzadu sa bavia.
Pani Kellnerová, manželka najbohatšieho Čecha, mala potrebu robiť niečo užitočného a chcela projekt v školstve. Hľadala niekoho, kto by jej to z prostredia školstva vedel navrhnúť. Viedli sme viac ako rok rozhovory o tom, ako by to mohlo vyzerať, jedna verzia bola, že by sa podporovali učitelia výberových škôl - gymnázií. Ale keď sme jej navrhli, aby sme sa zaoberali verejnými školami, ktoré nik nepodporuje, lebo tam nie sú ani deti so zvláštnym nadaním, ani veľa Rómov, ani deti s hendikepom, pristúpila na to. To ma veľmi príjemne prekvapilo.
Ponúkalo sa, že im vytvoríme program - každý rok by sme mali naplánované, čo tam zmeníme. Ale chcela, aby bola zmena trvalá, a to nenastane, ak im povieme, že prvý rok robíte na kritickom myslení, druhý zaveďte Hejného metódu. Preto sme sa rozhodli ísť inou cestou, ktorá sa zdá byť rizikovejšia, projekt má len štruktúru, nemá vlastný obsah a je tam veľmi málo povinných vecí - je to otvorený priestor, ktorý vždy prináša riziko.
V minulosti sme mali projekt o kritickom myslení, ale mali sme pocit, že sa to veľmi neprenáša do tried. Zistili sme, že musíme robiť s celými školami, aby sa zmenila ich kultúra.
Áno. A keď chceme peniaze navyše, škole pomôžeme, aby napísala eurofondový projekt. Napríklad žiadame peniaze na čítanie. Chceme poznatky prenášať ďalej - bude tam 22 škôl a len päť z toho sú naše projektové školy. Ďalšie sú tie, ktoré sa o projekt zaujímajú, ale nemali sme už na ne peniaze.
Máme asi 14-členný tím a snažíme sa definovať ciele čitateľskej gramotnosti, ktoré v Česku nie sú. Potom chceme učiť učiteľov, ako tieto ciele dosiahnuť u detí, a to od predškoláka až po školáka. U nás sa často vníma čítanie s porozumením tak, že si niekto prečíta text a pochopí, čo tam je napísané. Ale nám ide o to, aby dieťa vedelo čítať medzi riadkami, text používať a hodnotiť, povedať, na aký účel slúži, rozpoznať, či sa autor snaží čitateľom manipulovať, a ako to robí.
Finančné náklady na podporu modelových škôl sú také, aby boli dostupné pre všetky české základné školy, ak by dostávali zo štátneho rozpočtu rovnaké percento HDP ako v priemernej vyspelej krajine. Rádovo idú 2 až 3 milióny českých korún (zhruba 74 000 až 111 000 eur) ročne na školu podľa veľkosti školy a fázy projektu. Chceli by sme mať v roku 2024 v každom kraji jednu výrazne podporenú školu - teda 14 modelových škôl.
Nato, aby to fungovalo, musia učitelia vzájomne spolupracovať. Nie sú naučení spolupracovať, ale treba povedať, že na to nemajú ani čas. Život v škole je veľmi rýchly. Keď tam človek príde o pol ôsmej, tak ho to o pol štvrtej vypľuje a je vyšťavený. Na spoluprácu nie sú dobré podmienky a učitelia na to nie sú ani zvyknutí.
Niekedy začíname so školami, kde sú prekvapení, že by sa mali stretnúť aj niekde inde ako na pedagogickej rade. Ale dá sa to rýchlo naučiť a vytvoriť štruktúra, aby sa spolu rozprávali. A veľmi rýchlo sa im to zapáči, lebo v tom vidia zmysel.
Je veľmi rozdielne a závisí od toho, prečo sa učitelia spojili. Jeden variant je, že zdatná učiteľka, ktorá pozná rôzne metódy, urobí pár s učiteľkou, ktorá sa ich chce naučiť. Zdatnejšia pomáha plánovať hodiny a snaží sa do jej hodín zaviesť nové metódy, ktoré sa chce naučiť. Potom to spolu odučia a viac učí zdatnejšia učiteľka, a to aj napriek tomu, že to nie je jej trieda. Postupne sa mení pomer aktivity jednej a druhej učiteľky. Alebo sú to dve učiteľky s rôznym zameraním a chcú prepojiť predmety. Alebo sa učiteľka matematiky na druhom stupni chcela naučiť viac o Hejného metóde, lebo vedela, že k nej prídu deti z prvého stupňa, ktoré sa ňou učili, tak urobila pár s učiteľkou z prvého stupňa, ktorá touto metódou vyučovala, aby sa to naučila.
Pracujeme aj so začínajúcimi učiteľmi - keď škola prijíma napríklad študenta v poslednom ročníku pedagogickej fakulty, tak z neho urobia párového učiteľa so skúsenou učiteľkou. Riaditelia nám hovorili, že ešte nevideli, aby sa začínajúci učitelia tak rýchlo zlepšovali. Pre dlhoročných učiteľov je to zas oživenie, lebo mladí prídu s novinkami, nemajú ešte prevádzkovú slepotu.
Som zaťažená tým, že som pôvodne češtinárka. Preto si myslím, že výučba písania, rozvoj tvorivého autentického písania, nie slohov, je u nás zanedbaná. Súvisí to aj s tým, ako sa učí český jazyk. Posunula sa výučba matematiky, lebo Hejný ovplyvnil prvý aj druhý stupeň, čo je výborné. Pri vyučovaní exaktných predmetov ako fyzika, biológia, chémia sú vidieť progresívne trendy - u nás je populárne bádateľské vyučovanie. Je to ešte v plienkach, ale učitelia si to pochvaľujú.
U nás sa teraz hovorí najmä o dejepise, keďže veľa mladých ľudí volilo extrémistu Mariana Kotlebu, a učitelia často hovoria, že sa učí bez názoru. U nás sú na každý predmet neziskové organizácie, ktoré sa snažia niečo robiť, ponúkajú učiteľom progresívne programy, často vyskúšané v zahraničí. Na dejepis máme Tváří v tvář historii. Eko...