Prvé „dieťa zo skúmavky“ prišlo na svet 25. júla 1978. Odvtedy sa obdobným spôsobom narodilo odhadom viac ako šesť miliónov detí. Na Slovensko sa tento trend dostal v roku 1991. Od úplných počiatkov sa však táto metóda stretávala so silnou kritikou Katolíckej cirkvi. Prečo je to tak, keď umelé oplodnenie - na prvý pohľad - iba pomáha manželom stať sa rodičmi? Všetko sa odvíja od toho, kedy sa začína ľudský život a kedy nadobúda svoju dôstojnosť.
Veda a počiatok ľudského života
Ako teda definuje veda počiatok ľudského života? Doktorka Maureen Condice sa vo svojej práci zaoberá práve touto otázkou. Na základe rozlíšenia definícií buniek a organizmu a ich špecifických schopností v závere svojho bádania uvádza, že nezávisle na náboženskom či inom svetonázore, veda musí uznať, že splynutím spermie a vajíčka a následným delením vzniká nový organizmus - ľudská bytosť.
K takémuto záveru môže, podľa Jána Pavla II., prísť každý človek na základe svojho vlastného poznávania. „Napriek mnohým ťažkostiam a neistotám každý človek, úprimne otvorený pravde a dobru, môže pomocou svetla rozumu a pod vplyvom tajomného pôsobenia milosti dospieť k tomu, že v prirodzenom zákone, vpísanom do srdca, spozná posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho konca a získa presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na to, aby sa absolútne rešpektovalo toto jej základné právo.“ (Evangelium vitae) V momente oplodnenia teda vzniká nová ľudská bytosť - dieťa, ktoré by malo mať (prirodzene) rovnaké práva ako každá iná ľudská bytosť na svete.
Postoj Katolíckej cirkvi k umelému oplodneniu
Pavol VI. vo svojej encyklike Humanae vitae ešte pred Jánom Pavlom II. zdôraznil, že každé dieťa má právo byť počaté prirodzeným spôsobom v láskyplnom manželskom vzťahu, keďže rodinu, ktorú tvoria otec, mama a deti, stále považujeme za najlepšie možné prostredie pre výchovu dieťaťa.
Kongregácia pre vieroučné otázky v inštrukcii Donum vitae píše jasne: „Každé dieťa, ktoré prichádza na svet, má byť prijaté ako živý dar Božej dobroty a má byť vychovávané s láskou.“ Zároveň však ďalej pokračuje: „Odovzdávanie ľudského života v súlade s dôstojnosťou osoby je možné iba vtedy, keď sa rešpektuje zväzok, ktorý existuje medzi významami manželského aktu, a keď sa rešpektuje jednota ľudskej bytosti. Pre svoj jedinečný a neopakovateľný pôvod sa má dieťa rešpektovať a uznávať ako rovnocenné v osobnej dôstojnosti s tými, čo mu dávajú život. Ľudská osoba má byť prijatá v znamení jednoty a lásky svojich rodičov.“
Katolícka cirkev má voči umelému oplodneniu niekoľko výhrad:
- Oddeľovanie pohlavného úkonu od úkonu plodenia: Cirkev učí, že počatie dieťaťa by malo byť výsledkom manželského aktu, ktorý je prejavom lásky a jednoty medzi manželmi. Umelé oplodnenie tento prirodzený proces nahrádza technickým zásahom.
- Narušenie rodinných vzťahov: Použitie darcovských spermií alebo vajíčok narúša tradičné chápanie rodiny a rodičovstva. Dieťa má právo poznať svojich biologických rodičov a vyrastať v rodine, kde sú obaja rodičia prítomní.
- Manipulácia s embryami: Pri umelom oplodnení sa často vytvára viac embryí, ako je potrebné. Niektoré z nich sa zničia, zmrazia alebo použijú na výskum, čo cirkev považuje za neetické zaobchádzanie s ľudským životom.
Katechizmus katolíckej cirkvi uvádza: „Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici, sú závažne nemorálne.“ Heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie vraj porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná, a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Tieto techniky „zrádzajú výlučné právo manželov stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého,“ píše sa v katechizme. Podľa neho oddeľujú pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt „zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom.“
Morálny teológ Vladimír Thurzo pre Katolícke noviny v roku 2004 uviedol, že ani dramatické osudy tých, ktorí nesmierne túžia po dieťati, nemôžu zmeniť postoj cirkvi k technikám umelého oplodnenia. „Dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá je pri nich vážne spochybnená, jej to jednoducho nedovoľuje.“ V príhovore k členom Pápežskej akadémie pre život v roku 2004 to potvrdil aj pápež Ján Pavol II. „Prirodzené plodenie detí sa nesmie nahradiť manipuláciou umelého aktu plodenia.“
Príklady z praxe
Pre jednoduchšie pochopenie kontextu týchto problémov v praxi budeme používať fiktívny manželský pár - Adama a Evu. Adam a Eva sú manželmi viac ako desať rokov. Túžia po bábätku, no nedarí sa im otehotnieť prirodzeným spôsobom. Gynekológ ich pošle na štandardné vyšetrenia, ktoré však ukazujú, že všetko je v poriadku. V dobrej viere im gynekológ odporučí nejaké „Centrum asistovanej reprodukcie“, kde im „pomôžu“ vyriešiť tento ich problém. Adam a Eva sú však veriaci katolíci, ktorí vedia, že Cirkev s takýmto riešením nesúhlasí, no nevedia prečo a ani to, či sa im vlastne ponúka nejaká alternatíva okrem bezdetnosti a adopcie.
Pri vyšetreniach sa mohlo ukázať, že Adam má slabé spermie, nízky počet, skrátka, zlý „genetický materiál“, prípadne až žiadny. Lekár ponúkne manželom alternatívu - použije vajíčko Evy a spermiu od neznámeho darcu. Dieťa tak bude mať 50 % genetického materiálu od Evy a bude s ňou biologicky spríbuznené. Obdobný zdravotný problém môže nastať u matky - v našom prípade u Evy. Má nekvalitné vajíčka, nič sa s tým nedá robiť. Ale lekári opäť ponúkajú riešenie - darovanie vajíčok inej ženy, ktoré oplodnia manželovými, v tomto prípade Adamovými spermiami. Tu však nastáva ešte zložitejší problém - Eva bude nosiť dieťa, ktoré geneticky nebude jej, ale jej telo bude mať na jeho vývoj špecifický vplyv. Porušenie manželskej výlučnosti tým, že do procesu plodenia vstupuje tretí človek - darca, môže mať negatívny vplyv i na samotné manželstvo a samotné počaté dieťa.
Pri Adamovi a Eve však lekári mohli natrafiť ešte na ďalší problém - hoci majú obaja zdravé pohlavné bunky, Eva ich dieťa nedokáže vynosiť. Navrhnú im teda, aby si našli náhradnú matku. Surogátne materstvo (našťastie) nie je v našich končinách povolené, no sú známe prípady, keď sú páry ochotné vycestovať za touto „službou“ do krajín, kde to dovolené je (napríklad do USA, Indie alebo na Ukrajinu). Funguje to skutočne komplikovane - alebo si pár nájde náhradnú matku, ktorá to spraví pro bono, respektíve iba za uhradené náklady spojené so zdravotnou starostlivosťou, alebo si nájde matku, ktorej za túto službu zaplatí (najmä chudobnejšie ženy v Indii a na Ukrajine často ponúkajú túto „službu“).
V prípade umelého oplodnenia in vitro často dochádza k stvoreniu „nadbytočných“ embryí. Tie „kvalitnejšie“ môžu rodičia nechať zmraziť a takpovediac „odložiť na neskôr“, ak sa opäť rozhodnú mať dieťa. Tie „nekvalitné“ často (hoci nie vždy) končia ako biologický odpad, respektíve rodičia sa môžu rozhodnúť darovať ich na „výskum“. Tu je nutné podotknúť, že Cirkev jednoznačne odsudzuje akékoľvek pokusy a výskumy na embryách v akomkoľvek štádiu. Morálny problém je jasný - dochádza k cielenej eugenickej selekcii a následnému zničeniu ľudských embryí.
„Vločkové bábätká“ (snowflake babies) sú zmrazené embryá, ktorých sa rodičia rozhodli vzdať, no zároveň si neprajú, aby boli venované na výskum, alebo zničené. Manželom, ktorí nemajú zdravé pohlavné bunky, ponúkajú lekári túto možnosť často ako poslednú. Po celom svete sa nachádzajú tisícky zmrazených detí čakajúcich na svojich adoptívnych rodičov. Adoptovať si embryo je možné vtedy, keď je matka schopná vynosiť dieťa.
Alternatívy k umelému oplodneniu
Cirkev považuje za morálne prípustné metódy, ktoré sa zameriavajú na liečbu základných fyzických alebo hormonálnych problémov spôsobujúcich neplodnosť namiesto toho, aby sa ich snažili obísť.
Enhanced IVM - an alternative to IVF
NaPro technológia je na Slovensku len zopár rokov, no rozdiel oproti IVF je najmä v tom, že pár sa naučí spoznávať svoju plodnosť. Často pomôže už len správne načasovanie pohlavného styku, no NaPro neostáva iba pri tom. Lieči neplodnosť - neponúka dieťa ako produkt, ale snaží sa nájsť problém v tele ženy alebo muža a odstrániť ho. Berúc do úvahy všetkých pacientov, diagnózy, pravdepodobnosť počatia a porodenia dieťaťa, je miera úspešnosti 50 % v najlepších európskych NaPro centrách. Môže byť úspešná i v liečbe neplodnosti u párov, ktoré absolvovali IVF, a má 40 - 50 % mieru úspešnosti pri liečbe neplodnosti žien, ktoré majú viac ako 35 rokov.
CrMS (Creighton Model) vznikol v 70. rokoch na univerzite v Creightone, USA. Cieľom bolo vyvinúť spoľahlivú, vedecky dokázanú prirodzenú metódu s ohľadom na ženskú individualitu. Takto sa vytvoril jednotný medzinárodný jazyk značenia ženského cyklu. Ide o systém značenia ženskej plodnosti. Pár takýmto spôsobom dostane informáciu o plodných a neplodných dňoch v cykle.
Adopcia ako alternatíva k umelému oplodneniu je tiež Cirkevou podporovaná. Pravoslávny kňaz Jakub Jacečko neplodným párom odporúča, aby sa modlili, prijali vôľu Božiu a zmierili sa so svojím stavom. Ak pár neotehotnie napriek modlitbám, navrhuje, aby si vzal dieťa z detského domova. Psychológ a religionista Richard Gróf dodáva: „Skúsenosť matiek dokazuje, že adopcia dokáže plnohodnotne naplniť túžbu po dieťati. Dokonca rozdiel v miere lásky nevidia ani rodičia, ktorí majú biologické aj adoptívne deti. Vzťah sa tvorí spoločne prežitou skúsenosťou, nie génmi.“
Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska (SpB TK KBS) sa zaoberala problémom „darcovstva“ ľudských pohlavných buniek (gamét; čiže ľudských vajíčok a spermií), ktoré slúži na umelé plodenie detí, kde je aspoň jeden z rodičov nahradený cudzou osobou (heterológne umelé oplodnenie). Subkomisia konštatovala, že pri etickom hodnotení tohto problému je potrebné vychádzať z rešpektovania ľudskej dôstojnosti a prirodzených práv počatého dieťaťa, ako aj z pravdivého hodnotenia podstaty a poslania manželstva.
tags: #cirkev #dovoluje #umele #oplodnenie