Človek pre dieťa z detského domova: Ako sa stať sprievodcom a podporou

Vykročiť do života je výzva pre každého mladého človeka, no pre deti z Centra pre deti a rodiny (CDR) je táto úloha ešte náročnejšia. Opúšťajú totiž bezpečné prostredie detského domova a vstupujú do neznámeho sveta, často bez pevných väzieb a s obavami o budúcnosť. Cieľom tohto článku je poskytnúť návod, ako sa stať sprievodcom a podporou pre tieto deti, aby sa mohli stať plnohodnotnými členmi spoločnosti.

Na Slovensku je v súčasnosti približne 5 000 detí v detských domovoch. Aby spoločnosť mohla úspešne napredovať je podstatné podporiť osamostatňovanie všetkých jej členov. Byť sebestačný je výzvou pre všetkých mladých ľudí, no pre tých z CDR ešte väčšou. Z bezpečia detského domova totiž majú vykročiť do neznámeho sveta a začleniť sa do spoločnosti, v ktorej často nikoho nepoznajú. Po odchode väčšina detí stratí väzby s kamarátmi z domova, vychovávateľkami a sociálnymi pracovníčkami. Ocitajú sa na križovatke kde je jednou z ciest cesta neistoty, neschopnosti udržať si vzťahy, prácu či rešpektovať autority.

Úloha sprievodcu: Viac než len kamarát

Sprievodca je dobrovoľník, ktorý zdieľa svoje skúsenosti a pomáha mladému človeku v jeho živote aj po odchode z CDR. Nie je len bútľavou vŕbou, ktorá vie vypočuť, ale aj veľkým bratom, ktorý poradí, motivátorom, ktorý podporí, priateľom, ktorý objíme a pochopí, ktorý inšpiruje a v prípade väčších problémov naviguje na odborný tím pobočky. Sprievodca vytvára s mladým človekom bezpečný vzťah, ktorý pretrvá.

Úlohou sprievodcu je zmeniť strach a neistotu z neznáma v bezpečie. Svojim správaním a konaním môže byť motiváciou a vzorom. Je záchrannou sieťou ak sa mladý uberá nesprávnym smerom. Ponúka mu oporu, istotu a bezpečie.

Dvadsaťročné skúsenosti dobrovoľníckej práce s deťmi a mládežou z CDR ukazujú, že najlepšie úspechy sa dosahujú individuálnym prístupom. Projekt Tvoj Buddy spája deti z detských domovov s dospelými z reálneho sveta. „Priateľstvo s dobrovoľníkom je pre nich priestrel niekoľkými sociálnymi vrstvami,“ hovorí šéf Nadácie Provida Ladislav Kossár.

Kto sa môže stať sprievodcom?

Sprievodcom sa môže stať každý, kto má aspoň 25 rokov a stal sa plnohodnotným členom spoločnosti. Dôležité je, aby bol priateľský, trpezlivý, empatický, ochotný odovzdávať rady zo svojich medziľudských vzťahov, pracovných a životných skúseností. Musí byť schopný nastaviť si hranice a vytvoriť bezpečný podporný vzťah.

Požadované vlastnosti a zručnosti

• Priateľskosť a otvorenosť: Schopnosť nadviazať kontakt a vytvoriť príjemnú atmosféru.
• Trpezlivosť: Pochopenie, že budovanie dôvery a vzťahu si vyžaduje čas.
• Empatia: Schopnosť vcítiť sa do situácie mladého človeka a porozumieť jeho pocitom.
• Komunikačné zručnosti: Aktívne počúvanie, zrozumiteľné vyjadrovanie a efektívna komunikácia.
• Zodpovednosť: Dodržiavanie dohôd a záväzkov.
• Schopnosť sebareflexie: Uvedomovanie si vlastných silných a slabých stránok a ochota pracovať na svojom osobnostnom rozvoji.

Čo môže sprievodca získať?

Mladý dospelý ťa naučí vidieť a vnímať aj iný svet ako je ten tvoj. Ukáže ti aká realita čaká mladých z CDR, čo znamená mať odlišnú štartovaciu čiaru. Získaš cenné skúsenosti v budovaní bezpečného vzťahu, rešpektujúcej komunikácie, pochopenia a riešenia situácií, s ktorými si sa doteraz možno nestretol. Naučíš sa prijímať ľudí s ich inakosťami bez hodnotenia a posudzovania.

Obohatenie života a osobný rast

Stať sa sprievodcom nie je len o dávaní, ale aj o prijímaní. Dobrovoľník má možnosť:

• Rozšíriť si obzory: Spoznať nový svet a kultúru, získať iný pohľad na život.
• Rozvíjať svoje zručnosti: Zlepšiť komunikačné schopnosti, empatiu, trpezlivosť a schopnosť riešiť problémy.
• Získať pocit naplnenia: Vedieť, že pomáha niekomu, kto to potrebuje, a prispieva k lepšej spoločnosti.
• Nájsť nového priateľa: Vytvoriť si vzťah, ktorý môže pretrvať celý život.

Ako sa stať sprievodcom krok za krokom

1. Kontaktovanie organizácie: Obráť sa na organizáciu, ktorá sa venuje dobrovoľníckej práci s deťmi z CDR, napríklad Úsmev ako dar alebo Nadácia Provida (Projekt Tvoj Buddy).
2. Prihlásenie sa do programu: Vyplň prihlášku a uveď svoje motivácie a očakávania.
3. Výberové konanie: Absolvuj pohovor a psychologické testy, ktoré preveria tvoju vhodnosť pre túto úlohu.
4. Školenie: Zúčastni sa školenia, kde získaš potrebné informácie a zručnosti.
5. Zoznámenie s dieťaťom: Stretni sa s mladým človekom, s ktorým si vytvoríš BUDDY dvojicu.
6. Budovanie vzťahu: Pravidelne sa stretávajte, venujte sa spoločným aktivitám a budujte vzájomnú dôveru.
7. Podpora a supervízia: Využívaj podporu koordinátorov a psychológov, ktorí ti pomôžu riešiť prípadné problémy a otázky.

Časový harmonogram

Ako sprievodca si buduješ podporný vzťah s teenagerom od jeho 16 tich rokov, ktorý pretrvá aj po jeho odchode z CDR. Na začiatku cez zoznamovacie aktivity nájdeš svojho teenagera a teenager si nájde teba. Potom sa pravidelne, minimálne však 2 krát do mesiaca, stretávate a budujete váš vzťah cez výlety, zážitky, rozhovory, … tak ako si to spoločne naplánujete. Výsledkom je zdravý, podporný, motivujúci, kamarátsky vzťah, ktorý bude trvať najmä po odchode z Centra pre deti a rodiny. Budeš svojmu mladému dospievajúcemu, a neskôr už dospelému človeku, veľkou oporou a zároveň vzorom z bežného života, ktorého súčasťou je prijatie zodpovednosti a plnenie si povinností.

Čo robiť a nerobiť

Čo robiť

• Byť spoľahlivý a dôveryhodný: Dodržiavať sľuby a dohody, byť oporou v ťažkých chvíľach.
• Aktívne počúvať: Venovať pozornosť tomu, čo mladý človek hovorí, a snažiť sa mu porozumieť.
• Podporovať jeho záujmy a sny: Pomôcť mu nájsť jeho silné stránky a rozvíjať jeho potenciál.
• Byť trpezlivý a chápavý: Uvedomovať si, že mladý človek môže mať za sebou ťažké skúsenosti a potrebuje čas na to, aby sa otvoril.
• Udržiavať profesionálny odstup: Byť priateľom, ale nie náhradným rodičom.

Čo nerobiť

• Sľubovať niečo, čo nemôžeš splniť: Vyhýbať sa prázdnym sľubom a nereálnym očakávaniam.
• Súdiť a kritizovať: Akceptovať mladého človeka takého, aký je, a nesnažiť sa ho zmeniť.
• Prezrádzať jeho tajomstvá: Udržiavať dôvernosť a rešpektovať jeho súkromie.
• Vnucovať mu svoje názory: Nechať ho, aby si sám vytvoril svoj vlastný názor a postoj.
• Nahradzovať profesionálnu pomoc: V prípade vážnych problémov ho nasmerovať na odborníka.

Alternatívne možnosti pomoci

Ak nemáte možnosť stať sa sprievodcom, existujú aj iné spôsoby, ako pomôcť deťom z CDR:

• Finančná podpora: Prispieť finančne na organizácie, ktoré sa venujú pomoci deťom z CDR.
• Vecná pomoc: Darovať oblečenie, hračky, knihy alebo školské potreby.
• Dobrovoľnícka práca: Pomáhať pri organizovaní podujatí, táborov alebo doučovaní.
• Šírenie osvety: Zdieľať informácie o problematike detí z CDR a povzbudzovať ostatných k pomoci.

Konkrétne tipy ako pomôcť:

• Ak vo svojom okolí žiadnu náhradnú rodinu nepoznáte, máte však záujem pomôcť, obráťte sa na organizáciu, ktorá sa im venuje.
• Skúste vždy myslieť na to, že pre deti, ktoré nemajú to šťastie vyrastať vo vlastnej rodine, sú najdôležitejšie vzťahy. Vždy je lepšie venovať im kúsok zo seba, kúsok svojho času a záujmu než hračku, sladkosť, či notebook.
• Možnosťou ako pomôcť, je napríklad zapojiť sa ako dobrovoľník (v Návrate tak môžete urobiť v rámci klubov náhradných rodín, pobytov alebo odľahčovacej služby pre náhradné rodiny).
• Ak nemáte veľa času, a napriek tomu by ste radi pomohli, skúste tvorivo rozmýšľať, ako pomôcť náhradným rodinám. Často sú to rodiny s viacerými deťmi, ktoré žijú skromne. Nemôžu svojim deťom zaobstarať všetko, čo deti chcú alebo čo by pre ne aj z hľadiska rozvoja bolo dobré. Náhradní rodičia im ponúkajú všetko, čo majú, dávajú im sami seba, no na tieto veci niekedy nezvyšuje. Môžete ich podporiť tak, že im venujete bicykel, kúpite im knižky, alebo zaplatíte hodiny huslí či futbalový krúžok.
• Možno viete po anglicky alebo vám v škole išla matematika a mohli by ste pomôcť doučovaním, alebo máte v niektoré popoludnie viac času a mohli by ste ich dieťa odprevadiť na krúžok.
• Skúste si s takouto rodinou vytvoriť vzťah, porozumieť jej, zistiť, čo potrebuje a potom ju môžete (viac či menej) pravidelne podporovať.
• V neposlednom rade, môžete byť vnímaví voči rodinám vo vašom okolí, ktoré sú v ohrození kvôli rôznym problémom. Môžete sa stať pre nich dôležitým človekom, ktorý im prejaví porozumenie, ktorý ich vypočuje, bude sa zaujímať, čo by potrebovali a ponúkne im praktickú pomoc (napríklad postrážením detí, ponukou doučovania…).
• Ak budete hľadať, nájdete aj pre seba možnosť, ako skutočne pomôcť opusteným deťom.

Projekt Tvoj Buddy: Konkrétny príklad pomoci

Projekt Tvoj Buddy spája deti z detských domovov s dospelými z reálneho sveta. Dobrovoľníkom hovoria, že je to priateľstvo na celý život. Nemôžu však zabrániť tomu, aby sa neodsťahovali, neoženili alebo nevzali prácu na druhom konci Slovenska.

Príkladom je Adam a Milan. Milan prišiel do domova robiť počítačový kurz o písaní životopisov. Adam mal vtedy štrnásť. „Vytiahol som ho na kofolu, išli sme do kina, rozprávali sme sa o živote,“ spomína Milan. Keď uňho Adam prvý raz prespal, Milan si ešte nebol istý, či robí správne rozhodnutie. Adam si v štrnástich myslel, že sa bude celý život živiť futbalom. Vďaka Milanovi začal hrávať v Slovane. Aj keď má tento klub často problémy s rasistickými prejavmi svojich fanúšikov, mladý Róm Adam sa s nimi vraj nestretol a doteraz si s vyholenými a potetovanými fanúšikmi podáva ruky a chodí s nimi na „žúrky“. „Milan bol pre mňa vzorom, a keďže nepil, tak som dlho nepil ani ja,“ hovorí Adam, ktorý dnes pracuje ako čašník. Adam s odstupom času tvrdí, že pre deti z domova je dôležité, aby ich niekto počúval. Hoci Adam z domova odišiel už pred piatimi rokmi, s Milanom sú stále v kontakte.

Úspešné príbehy:

• Katka a Ľubka: Ľubka je vzdorovitá mladá žena, ktorá „veci berie tak, ako prídu“. Katka pracuje v personálnej agentúre a vo svojom živote má rada stereotypy, čítanie a zaváranie. „Ona je také tri v jednom - sestra, mama aj najlepšia kamarátka,“ hovorí Ľubka. Priznáva, že to tak nebolo od začiatku. „Vôbec som si nevedela predstaviť, ako spolu budeme komunikovať. Nie vždy však Katka žila pokojným životom. Keď Ľubka odišla z detského domova, Katka jej pomáhala hľadať bývanie. Neskôr riešili Ľubkinu maturitu. Nechcelo sa jej učiť, a tak jej Katka neustále vyvolávala a presviedčala ju, aby sa vrátila ku knihám. Počas Ľubkinej praktickej maturity robila modelku extravagantného líčenia a cez skúšky sa nakoniec s trochou šťastia prelúskali. „Ľubka ma naučila nemať všetko do bodky zorganizované. Môžem mať čokoľvek naplánované, ale keď vidím, že mi volá, viem, že sa niečo deje a treba to riešiť. Moju zónu komfortu výrazne posunula. Na veci sa teraz pozerám inak.
• Mirka a Martin: Mirka končila strednú školu, a tak jej Martin pomohol pripraviť sa na maturitné skúšky. Mirka chodila na chemickú strednú školu a Martin jej pomáhal najmä s angličtinou. „Hovorila mi, aké bolo super, že sme si tie témy prešli, lebo si ich potom na skúške pamätala,“ teší sa Martin. Mirku po úspešnej maturite prijali na vysokú školu. Martin chápe, že odbor sociálna práca môže niekomu znieť strašidelne, pretože ročne chrlí množstvo absolventov. V Mirkinom prípade sa to podľa neho nemusí skončiť len ako naháňačka za diplomom. „Mirka žije v detskom domove, prešla si systémom a chápe procesy, ktoré sa v ňom dejú.
• Laco a Janko: Poznajú sa dlho, ale priateliť sa začali len pred pár mesiacmi. Janko odišiel z domova a chodil do Providy na počítače. Laco ho vtedy spoznal na jednej fotke z domova. Laco je zároveň šéfom Providy, a tak sa dlhý čas bránil tomu, aby sa do projektu osobne zapojil. V poslednom čase sa mu však v kalendári uvoľnilo trocha viac voľného miesta a rozhodol sa, že do toho pôjde. Odvtedy už s Lacom stihli ísť na basketbalový zápas alebo do Chorvátska na dovolenku. A keďže Janko by chcel v budúcnosti skladať hudobné texty, pomohol jednému chorvátskemu čašníkovi zložiť pieseň pre svoju priateľku. Keďže ešte stále chodí na strednú školu, Laco sa pred pár mesiacmi snažil zistiť, ako sa mu v nej darí. Jankovi sa nakoniec do školy predsa podarilo chodiť načas.

Deti vyrastajúce v CDR sú neustále v skupine (v domove aj v škole), ale cítia sa osamelé. Traumatické zážitky z raného detstva narúšajú dôveru v dospelých. BUDDY vzťah môže byť dôležitou korektívnou skúsenosťou, ktorá obnoví dôveru nielen v dospelých, ale aj v samých seba a v to, že svet je bezpečné miesto. Deti s traumou sa často navonok prejavujú nevhodným správaním. V BUDDY vzťahu sa často upokoja, pristupujú k životu zodpovednejšie a aj ich okolie vníma pozitívnu zmenu v ich správaní.

Mestská časť Petržalka založila Adamovi vkladnú knižku, už keď sa dostal do domova. A práve tú dostal po odchode zo skupiny pre mladých dospelých. Peniaze pomerne rýchlo minul, čo dnes ľutuje. „Nevedel som, čo mám platiť. Nechápal som, že si musím nájsť robotu, lebo ten obnos peňazí mi nevydrží mesiace,“ hovorí o prvom stretnutí s realitou. V detskom domove dokázal odpozorovať len bežný nákup potravín, oblečenia, kozmetiky či cestovných lístkov, na ktoré mali financie vždy. Keď opustil brány domova, nerozumel, ako si má peniaze ušetriť. Vysvetľuje, že keď si niečo kupoval, vždy sa pozrel do peňaženky, či na to má. Nerozmýšľal však nad tým, že zajtra už v nej nič nebude.

Prvé stretnutie bolo rozpačité. Adam sa do Programu Buddy dostal, keď mal šestnásť rokov. Patril medzi prvé deti vôbec, ktoré boli do neho zapojené. „Vychovávateľka mi povedala, že idem do programu, kde si nájdem kamaráta. Nechcelo sa mi tam ísť, no dnes som rád, že som sa na to dal,“ priznáva Adam. Napriek tomu, že sú deti v programe dobrovoľne, na začiatku ich občas treba trochu povzbudiť. Pre sklamania z minulosti si totiž nevedia predstaviť, že existuje človek, ktorý chce byť v ich živote dlhodobo.

Prvé stretnutie s dobrovoľníkom Ondrom bolo rozpačité. Stretli sa na spoločnom programe pre deti a novovybraných dobrovoľníkov. Dnes už Program Buddy funguje tak, že po dôkladnom posúdení pridelia vyškoleného dobrovoľníka rovno ku konkrétnemu dieťaťu a zoznamujú sa individuálne. „Moja prvá otázka na Ondra bola, koľko zarába a či mi vie heknúť hru, ktorú som vtedy hral. Dnes sa za tie dve otázky hanbím a spätne sa na tom smejem,“ približuje ich prvé stretnutie a aktuálne pocity z neho. So smiechom priznáva, že sa trochu bál, či ho náhodou Ondro neunesie. Ten mu však ochotne odpovedal na všetky otázky a začali si vytvárať spoločné zážitky. Chodili na kávu do mesta, na spoločné obedy, na prechádzky a z dobrovoľníka a jeho „zverenca“ sa počas rokov stali dobrí priatelia.

Dobrovoľník Ondrej Spevák sa dostal k Programu Buddy úplnou náhodou. Všimol si na sociálnej sieti príspevok, že takáto novinka existuje a rozhodol sa, že to skúsi. Do života mu prišiel Adam, ktorý v tom čase chodil na základnu školu. Priateľstvo, ktoré vzniklo pred rokmi, stále pretrváva aj napriek tomu, že Ondrej sa s rodinou odsťahoval do zahraničia.

Z prvého stretnutia mal trému aj Ondrej, ale po pár vetách, ktoré si s Adamom vymenili zistil, že to môže fungovať. Našli si spoločné témy, porovnávali si pohľady na život a záujmy. Aj keď zo začiatku váhal, že či zvládne naplniť očakávania programu, spĺňal základne kritérium - dokázal venovať čas a individuálnu pozornosť niekomu, kto ho potrebuje.

Dobrovoľníkom v úvodných školeniach k programu vysvetlili, čím si deti prechádzajú, ako s nimi majú komunikovať a čo sa od nich čaká. Výberový proces bol pomerne dlhý a trval niekoľko mesiacov. Dobrovoľník Ondrej mal preto čas si rozmyslieť, či je naozaj toto tá cesta, ktorou pôjde. Páčilo sa mu, že bude mať možnosť niekomu v pozitívnom zmysle ovplyvniť život, a preto nakoniec súhlasil s dobrovoľníctvom.

Veľké sny, náročná cesta.

Aj keď dnes Adam pracuje a má v živote stabilné zázemie, stáva sa, že si život prekope úplne od základov. Vtedy príde na rad plán, ktorý sa snaží dodržať. Smeje sa, že vždy, keď je už takmer na konci, niečo pokazí a musí začať od začiatku.„Každý jeden cieľ má úmerne dlhú cestu. Ak sa ju pokúsite skrátiť, tak ten cieľ oddialite. Vždy keď som sa snažil nájsť k cieľu skratku a proces urýchliť, tak som sa k nemu vlastne vôbec nepriblížil,“ priznáva chlapec z detského domova.

Práve dobrovoľník Ondro ho inšpiroval k tomu, aby sa venoval programovaniu. Adam hovorí, že posledným bodom tohtoročného plánu je práca v tejto sfére.„Adam je veľmi šikovný, takže ma neprekvapuje, že má pripravený plán, ako sa stať programátorom. Som rád, ak som bol pre neho inšpiráciou,“ hovorí Ondrej. Práve ten trval na tom, aby Adam študoval a nemíňal peniaze. Chodil tiež pravidelne za vychovávateľkami, aby zistil, ako sa mu darí v škole. Zo začiatku tak riešili školské problémy a postupne sa dostali aj k tým „dospeláckym“.„V niečom mi pripomína mňa. Je to také nastavenie zrkadla a niekedy je to celkom ťažké. Adam je dnes dospelák. Je šikovný, ambiciózny a má skvelé logické argumenty. Ak by vyrastal v inom prostredí, mohol by ich zúžitkovať možno ešte lepšie,“ dodáva dobrovoľník Ondrej.

Keď sa cesty rozdelia. Dobrovoľníkovi Ondrejovi, ktorý odišiel s manželkou do zahraničia, pomáhal s presťahovaním práve Adam. Ich vzťah bol podľa Ondrejových slov vždy v kamarátskej rovine. Nikdy neskĺzol do napodobnenia modelu rodič - dieťa. Dnes otvorene priznáva, že kým sa do tohto programu nezapojil, ani poriadne nevedel, ako vôbec fungujú detské domovy.„Myslel som si, že zoberiem starý telefón, ktorý mám doma a dám ho dieťaťu v domove. Ono potom bude úplne šťastné a všetko bude fajn. Keď som tam reálne prišiel, videl som, že to nie je o tom materiálnom zabezpečení. To deti mali, potrebovali niečo nemateriálne,“ opisuje Ondrej prvé stretnutie s detským domovom. Práve „to nemateriálne“ dokázal odovzdať aj Adamovi. Niekedy to boli rady a inokedy zase dlhé rozhovory.

„Dá sa s ním zavtipkovať, dá sa s ním aj na vážnu tému podebatovať. Vie sa aj naštvať, keď robím blbosti alebo keď sa dostanem do problémov. Ak ide o tie finančné, tak zúri. Vždy ma však vypočuje a poradí mi,“ odpovedá Adam na otázku, ako by opísal svojho kamaráta Ondreja.

Priateľstvá, ktoré trvajú roky. Program Buddy hľadá, vyberá, školí a spája dobrovoľníkov z celého Slovenska s deťmi z detských domovov. Jeho cieľom je, aby každé dieťa, ktoré nevyrastá vo svojej rodine, malo aspoň jednu blízku osobu a viedlo dôstojný samostatný život.

Do Programu Buddy sú zapájané deti od dvanásť do šestnásť rokov. V tomto veku dievčatá väčšinou viac dôverujú ženám a chlapci zase mužom. Dôležité je tiež zabezpečiť vzor, a preto prichádza k prideleniu dobrovoľníka k chlapcovi a dobrovoľníčky k dievčaťu. U detí dokáže takýto Buddy vzťah vyvolať pocit, že jedného dňa by aj oni mohli takto žiť. Presne tak ako aj u Adama, ktorý je príkladom toho, že takéto priateľstvo môže fungovať naozaj dobre.

„Dobrovoľník musí byť emočne a sociálne zrelý človek, ktorý je vyrovnaný sám so sebou a má možnosť venovať dieťaťu svoj čas. Mal by stáť pri ňom za každých okolností, čo je niekedy veľmi ťažké,“ hovorí psychologička a koordinátorka dobrovoľníkov Viera Vatrtová z Programu Buddy. Aj výber dieťaťa podlieha určitým kritériám. Očakáva sa, že bude časom samostatné a nepôjde do ďalšieho zariadenia. Zároveň by to malo byť dieťa, ktoré do programu ísť chce.

Počas pobytu v domove si dvojica buduje dlhodobý vzťah. Keď dieťa odchádza z detského domova, vtedy býva nápomocný práve dobrovoľník, ktorý ostáva v mnohých prípadoch ako jediný pri ňom. Program Buddy ukazuje, že čas, ktorý dobrovoľníci venujú deťom má zmysel. Dôvera, ktorá sa vytvorí medzi dieťaťom a dobrovoľníkom učí deti opäť dôverovať sebe, dospelým a tomu, že svet môže byť bezpečné miesto. Práve takýto vzťah im vie pomôcť k lepšiemu zahojeniu rán z detstva, ako aj zvýšiť šance úspešného zaradenia sa do spoločnosti. Dnes už väčšina dospelých ľudí, ktorí boli ako deti v tomto programe, študujú, majú prácu a bývanie.

Tibor, otec 3 detí odišiel z detského domova (po novom centra pre deti a rodiny) už dávnejšie. Čo znamenalo byť pri odchode na všetko sám? V čase, keď som odchádzal z detského domova (po novom centra pre deti a rodiny) nás na odchod nikto nejako zvlášť nepripravoval. Tam to bolo na báze slobodnej vôle, mňa to netrápilo, nikdy som nebol postavený pred situáciu vybaviť si dávky. Zaujímala ma len čo najkratšia cesta z decáku k bankomatu, kde som si mohol vybrať svoj finančný príspevok na osamostatnenie. Bolo to asi 600 Eur. Po odchode z domova som sa dostal do zariadenia (domov na pol ceste) v Kremnici, kde mi tiež pridelili prácu a mohol som tam bývať. Keď som mal zhruba 19 rokov, rozhodol som sa, že navštívim svojho biologického otca. S bratom, ktorý mal ešte ústavnú starostlivosť, nás zaujímalo odkiaľ sme. Svojho otca som prvýkrát v živote videl vtedy; bolo to tesne pred Vianocami. Kým sme ten krátky čas boli pri ňom, stále od nás pýtal peniaze až sme na koniec ostali na Vianoce úplne bez peňazí. A od 24.12. do 3.1. sme aj s bratom žili na ulici. Na to nikdy nezabudnem. Chodili sme jedávať do kontajnerov. Keď som videl brata ako jedol banány, ktoré už mali všetky farby dúhy, tak ma to zlomilo. Ako si sa z toho dostal? Už dávno predtým som mal priateľku. Odkedy prišla do detského domova, boli sme spolu. V deň keď som ju prvýkrát uvidel, som jej povedal, že si ju raz vezmem za ženu. Pochopil som, že jediné bohatstvo človeka je rodina. A čo nebolo dopriate mne, chcem ja dopriať mojim deťom. To bolo vôbec prvýkrát v živote, keď som sa cítil ako chlap. Chýbali mi informácie. Myslím si, že informácie hýbu svetom. A ja som ich mal málo. Keby som si teraz predstavil situáciu v akej som bol, zaujímal by som sa, na čo všetko mám nárok. Viac by som sa informoval. Nevedel som si vypísať dávku v hmotnej núdzi. V tom čase som to vnímal celé inak. Myslel som si napríklad, že dievčatá to budú mať ľahšie, lebo sú krajšie. Realita je však taká, že práva kvôli tomu, že sú ženami, stáva sa, že sú obeťami prostitúcie. Tiež som si hovoril, že veľa mojich spoludomovákov, o ktorých som si myslel “Z tohto nikdy nič nebude, lebo má napr. rečovú vadu”, tak sú z nich slušní ľudia. Jedinú dôveru, ktorú som vtedy mal, bola dôvera voči Úsmevu ako dar. Chodili k nám, brali nás von, na výlety. Keď som z detského domova odišiel, nikto tam nebol a ja som nechápal, kde sú, prečo tu nie sú. Ako sa dá zvládnuť zaradiť sa do spoločnosti a vedieť fungovať bez pomoci? Prvým krokom bolo mať nejaký príjem. Ťažká situácia nastala, keď sme sa s manželkou vzali, Príspevok vo výške 60 Eur, na ktorý mal predtým nárok každý z nás, sa znížil na 90 Eur, keďže sme po svadbe boli považovaní za pár. Bývali sme v Kremnici, kde bolo práce veľmi málo. Keď som si prácu našiel, nedokázal som v nej vydržať, ani tých 8 bežných hodín. Ráno som nedokázal vstať, chýbali sme pracovné návyky. Pre mladého fagana ako ja, ktorý si myslel, že je kráľ sveta a svet má v malíčku, bola práca niečo, čo dovtedy neriešil. Aký je tvoj život teraz? Keď sa nám narodilo prvé dieťa, bál som sa že vlastnému dieťaťu spravím zo života peklo. Sám som to mal zložité, bol som náročné dieťa a vyrastal som na striedačku asi v 7 siedmich domovoch, robil som hlúposti. Keď sa narodil môj syn, uvedomil som si, že dieťa je závislé na mne a ja sa musím začať správať zodpovedne. Teraz obsluhujem stroj na výrobu sójových potravín. Žijem vo Zvolene a mám troch synov. Dodnes som v kontakte s vychovávateľmi centier pre deti a rodiny. Tieto stretnutia sú také príjemné, človek by povedal, že sme rodina. Každá moja spomienka je spätá s detským domovom (po novom centrom pre deti a rodiny). Som v pravidelnom kontakte tiež pracovníčkami Úsmevu ako dar v Banskej Bystrici. Nikdy som však nebol naučený dávať najavo emócie. Cudziemu aj dnes nemám problém povedať, ako veľmi ľúbim svoju rodinu. Do očí to však neviem povedať ani manželke. Keď budú deti väčšie a budú veciam viac rozumieť, chcem im ukázať, aké náročné je vyrastať v detskom domove.

Vyškolený BUDDY pravidelne, dlhodobo a dobrovoľne trávi voľný čas s konkrétnym dieťaťom mimo inštitúcie. Tieto deti majú už z domu traumy, na ktoré sa nabaľuje šok z odtrhnutia od rodiny. Následne sa ocitajú v nepodnetnom prostredí inštitúcie, kde žijú v skupine s inými deťmi. „Sme veľmi radi, že program BUDDY funguje aj v našich končinách. Dieťaťu to prináša veľa pozitivity, spokojnosti, zmysluplné trávenie času, otváranie nových obzorov voči okoliu... Zo skúsenosti vidíme, že tento program má pre dieťa zmysel. Dokáže byť šťastné. „Chápe ma, vie mi pomôcť, povzbudzuje ma. Vždy si na mňa nájde čas. „Som menej drzá ako predtým. „Každý by mal raz za čas vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Najcennejší je čas, ktorý niekomu darujeme - máme ho všetci tak málo, každý sa niekam pome a povie si, že toto by nestíhal. Dá sa to bez problémov. „Silno si uvedomujem, že úprimné priateľstvá a podporujúca a milujúca rodina nie sú v živote samozrejmosťou. Práve preto, že som si v mladosti vybudovala kvalitné vzťahy, mám potrebu dopriať a posunúť to ďalej. Túžim byť pre niekoho rovnako dobrou priateľkou, tak ako sú moji priatelia a rodina mne. „Pomôcť dieťaťu tým, že mu dáme svoj čas, je to najkrajšie! „Učím sa, že maličkosti ako pozornosť, pár milých slov a to, že niekto je tam pre nás, sú oveľa dôležitejšie ako čokoľvek iné. „Som lepší poslucháč. Som trpezlivejšia. „Menej sa hanbím. Mám menší stres, keď napr. „Všetko, čo robíme, ma baví. Som rada hlavne za to, že som s ňou. Aj keby sme mali len sedieť a nudiť sa... „Mám pocit, že dostávam lásku. „Ukázala mi, že život sa dá prežiť aj inak a nie trápením. „Náš vzťah je priateľský. Dôverný. Ja jej neradím. Iba ju smerujem. Vnímam, že sme na jednej úrovni. Ona a ja. „Začala som byť viac zhovorčivá, usmievavá. „Prínosom je v prvom rade to, že deti vďaka tomuto programu majú osobu, ktorá im venuje svoju plnú pozornosť a nemusia sa o ňu deliť s ostatnými deťmi v skupine. Jednoduchá a pritom hlboká myšlienka programu BUDDY dokáže človeka veľmi rýchlo osloviť. Mnohým je sympatická, vidia v nej zmysel a niektorí aj pocítia intenzívnu motiváciu ísť do toho. Zároveň s ním ale prichádza aj pocit strachu a neistoty. Rozprávajú sa cez telefón niekedy celé hodiny. O živote, vzťahoch, bolestiach aj radostiach. Jedna je mama malého chlapca a býva v Bratislave, druhá sa učí byť dospelá v cudzej krajine. A predsa idú už štyri roky bok po boku. Darovaním času, môžete podporiť konkrétne dieťa.

tags: #clovek #pre #dieta #z #detskeho #domova