Čo robiť, keď je dieťa hlučné: Rady pre rodičov

Obdobie vzdoru a záchvaty hnevu u detí nie sú ničím príjemným. Ešte včera trvala situácia minútku, stačilo povedať pár slov a išlo sa ďalej. No niečo sa zmenilo. Vaše dieťa odmietlo ísť ďalej, nestačilo ani ubezpečenie, ani inštrukcia. Ak nebude po jeho, bude explózia. A tá trvá už hodinu. Odkiaľ sa tu vzali tak silné záchvaty hnevu, pýtate sa. To je však nesprávna otázka. Ako zvládnuť obdobie vzdoru dieťaťa? Prečo deti vzdorujú?

Neexistuje perfektný ani jediný manuál na špecifické situácie, ktorý by nám mohol pomôcť vysporiadať sa s nimi, dal nám presné inštrukcie, čo robiť, nerobiť, ako sa správať a ako reagovať. Navyše je každé dieťa iné. Tu sú rady, ako zvládnuť záchvaty hnevu u detí.

Hnev ako prirodzená emócia

Špeciálna pedagogička Soňa Pekarovičová vysvetľuje, ako si poradiť s detským hnevom. Čo robiť, ak sa začne dieťa hádzať o zem, biť seba aj druhých? Hnev je základná emócia a nastupuje hneď, ako človek cíti nepohodu. Formy sú rôzne. Na deťoch je krásne to, že všetko robia prirodzene. My, dospelí, už máme naučené správanie. Deti sú však úprimné, a to sa týka akejkoľvek emócie.

Asi najdôležitejšie, čo by bolo dobré vedieť o hneve, je, že je to normálna emócia. U rodičov či dospelých však nie je obľúbená. Snažíme sa, aby hnev našich detí nebol viditeľný. Väčšine rodičov totiž ani tak neprekáža, že sa ich dieťa hnevá.

Hnev je aj prospešný. Ozýva sa vtedy, keď je narušená moja osoba. Keď na mňa niekto príliš tlačí v kolektíve, chce odo mňa niečo, čo ja nechcem. Ak nie som vyrovnaný s hnevom, tak potom sa môže stať, že v takých situáciách stále ustupujem.

Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý. Kľúčom pre vás je preto byť trpezliví, ostať pokojní, nechať si čas na premyslenie.

Deti ako špongia reagujú na nálady, emócie a správanie dospelých vôkol seba. Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať - nepôjde však len o kopírovanie gest a tvárovej expresie, o imitáciu správania. Ale o doslova „emocionálnu nákazu“. Podľa výskumov stačia milisekundy na to, aby sme emóciami ako entuziazmus, radosť, smútok, strach, hnev nakazili ďalšiu osobu. A to bez toho, aby si to uvedomil jeden či druhý. Nieto naše deti.

Deti sa potrebujú učiť vyrovnávať s určitým množstvom frustrácie rovnako ako budú neskôr Narážať mnohokrát, keď nebudú vedieť nájsť svoju cestu. Hnev je signál, že niekto prekročil našu hranicu, červená kontrolka blikajúca STOP. Zorientujte sa, čo sa s vami deje, zapnite zdravý rozum a upokojte sa.

Prečo deti hnevajú a ako im rozumieť

V období medzi dvomi až štyrmi rokmi je bežné, že dieťa skúša, ako ďaleko môže zájsť. Mnoho vecí sa snaží si vyplakať. Ono to navzájom súvisí. Hnev často u detí nastupuje ako emócia, že „nie je po mojom“. To, že si to vyplače, je spôsob, akým sa „svoje snaží dosiahnuť“. Tie spôsoby sú rôzne. Jedno dieťa kričí, iné sa búcha alebo plače. Našlo spôsob, s ktorým funguje a na ktorý reagujú rodičia.

Niektorí rodičia fungujú na vyplakanie, niektorí na to, že dieťa robí taký cirkus, že mu radšej ustúpia. Je to sociálne učenie. Ja sa hnevám, dávam svoj hnev prirodzene von a rodič koná. Navzájom sa učíme, ako to bude vyzerať.

Podľa výskumov si 56% rodičov myslí, že deti do veku 3 rokov by mali byť schopné pochopiť, že nemôžu robiť niečo vyslovene zakázané. Že sú schopné odolať túžbe porušiť zákaz, racionálne mu porozumieť. Podľa vedcov a vedkýň sa pritom táto schopnosť vyvíja do 4 rokov veku dieťaťa a niektoré s tým aj tak môžu mať problém kvôli individuálnemu vývoju.

To, že sa s hračkami búcha, je len jeden z príkladov, kedy si rodičia mylne predstavujú, že ich deti sú schopné sebakontroly a nerozumejú ich impulzívnemu správaniu. Ako je možné, že keď poviete - toto už nerob, nehádž telefónom o zem, dieťa to o jedinú sekundu neskôr spraví? Ide o impulz, ktorý vysiela mozog a nedokáže ho kontrolovať.

Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky keď s niekým telefonuje. Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono.

Nedostatočný pocit kontroly: Deti chcú mať svoje prostredie a okolie pod kontrolou. Podľa americkej klinickej psychologičky Becky Kennedy sa deti už v prvých rokoch života naučia prispôsobovať svoje správanie tak, aby mali s rodičmi bezpečný vzťah. Ak zareagujete určitým spôsobom, dieťa zistí, že niektoré z jeho emócií môžu váš vzťah ohroziť. Snaží sa ich preto potláčať, zväčša pomocou hanby alebo viny.

Ak sa rodič neudrží a začne sa hnevať tiež, je to taká interakcia. Ak je rodič temperamentný, tak vzniká situácia, že dieťa kričí a rodič tiež. Ale nie všetci to takto prežívajú. Žiaden extrém nie je dobrý. Mnohí si myslia, že hnev treba okamžite zastaviť. Neuvedomujeme si pritom, ako dlho sme sa my sami učili s hnevom pracovať. Dieťa sa to len učí.

Ak hnev necháme na dieťa, tak to môže ísť až do extrému. Môže byť až agresívne, keďže nedostáva žiadne hranice správania. V našej spoločnosti však nie je akceptované živelné správanie. Je dobré, ak rodič pozná svoju hranicu. Určí si hodnoty.

Niekedy je krásne vidieť, ako to dieťa vysleduje. V tomto sociálnom učení sa sú deti veľmi múdre.

Ako reagovať na detský hnev: Konkrétne rady

Je dobré, ak rodič pozná svoju hranicu. Určí si hodnoty. Niekto napríklad netoleruje už to, že sa s hračkami búcha. Iný má túto hranicu posunutú až tam, že hračky sa neničia. Dôležité je mať túto hranicu ako rodina jednotnú a nájsť spôsob, ako ju komunikovať dieťaťu.

Odporúčam rodičom aj zmapovať, či nedávajú zákazov príliš často, a to aj pri správaní, ktoré môžu byť tolerované. Lebo druhým extrémom je, že ak ten hnev nepôjde von, ostane vnútri a začne sa prejavovať iným spôsobom. Napríklad existuje prepojenie medzi problémami s kakaním a potlačovaným hnevom. To si nemyslím. Skôr ide o to, že tá emócia ostane preň nepoznaná a nevie s ňou narábať.

1. Nehovorte: „Toto viac už nerob“

Namiesto „toto už nerob, nerob to viac, neopakuj to, opováž“ povedzte len „to je v poriadku, opravíme to nejako, čo povieš? Máš nápad?“

2. Za hyperaktivitou stojí aj priveľa stimulácie a podnetov

Nehovorte „upokoj sa, prestaň“, sú to frázy, ktoré nefungujú. Radšej sa spýtajte „si unavený/á? Potrebuješ pokoj a ticho?“ a poskytnite im prostredie, v ktorom sa môžu sami a v tichosti hrať, alebo odpočinúť si.

3. Za náladami stojí hlad, priveľa cukru, únava či choroba

Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť. Potrebujete vedieť, ako sa cítia, čím prechádzajú - a na to potrebujete pokojné prostredie.

4. Silné emócie potrebujú uvoľniť miesto pozitívnym

Ak deti vyjadrujú, ventilujú silné emócie, psychológovia a psychologičky radia - nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte.

5. Deti sú aktívne a potrebujú sa stále hýbať

Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie - veľakrát stačí pomôcť deťom energiu vybiť a napríklad sa pridať k šanteniu, aby sme s nimi zdieľali tieto pozitívne „vybúrenia“.

6. Vývojová potreba byť nezávislý

Miesto „nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem“ povedzte „to si spravil/a úplne sám/a? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!“

7. Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie

Je lepšie im citlivo ukázať, čo za správanie nie je vhodné, nepovažujete za správne a ako to nabudúce spraviť inak.

8. Hra je všade a vo všetkom - je to základ pre učenie

Deti milujú novosť, dobrodružstvo, zvláštnosti, vzrušenie, smiech, radosť. A vidia ich, vytvárajú. A zdieľajú ich - s nami, rodičmi.

9. Deti sú špongie - a emóciami dospelých sa ľahko nakazia

Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie.

10. Deti len reagujú na nekonzistentné pravidlá

Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie.

Stáva sa to každému rodičovi - jednému viac, inému menej. To, čo máme spoločné, sú spôsoby, vďaka ktorým sme prišli na to, ako im možno predchádzať, zmierniť ich, alebo ich prosto prečkať.

Ako zvládnuť situáciu na verejnosti

Na verejnosti sa dostáva rodič do stresu, pretože sa hanbí za prejav svojho dieťaťa. Chce ho čo najskôr utíšiť a začne mu sľubovať, že ak sa prestane hnevať, dostane doma sladkosť. Otázka je, či vy ste s tým spokojná. Ak je matka spokojná, tak nie je čo riešiť.

Ak je vyhrotená situácia, je dôležité získať nadhľad. Nápomocné môže byť zahľadieť sa pozorne dieťaťu do tváre a čítať, čo v nej vidíte. Mne to veľmi pomáha. Prestanem sa zameriavať na seba a na riešenie situácie. Skúsime sa teda pozrieť dieťaťu do tváre. Keď sa pozorne dívate do tváre dieťaťa, väčšinou sa vo vás ozvú tie pravé pocity porozumenia.

Je to podľa mňa lepšia cesta ako len hľadanie návodov. Tých návodov je veľa. Môžete použiť logické dôsledky, zadávať hranice, dávať mu na výber. Existuje veľa techník. Ja sa snažím s rodičmi hľadať takú, ktorá im sedí.

Deti odmietli odísť, začali kričať, možno sa aj hádzať o zem. Zrazu začali situáciu riešiť okolité mamičky. Už pre samotné deti to spôsobuje veľký stres, ak sa do toho zapojí niekto ďalší. Tú situáciu to robí menej zrozumiteľnou. Dieťa dostáva zrazu veľa návrhov, pričom niektoré ani nemusia byť akceptované mamou.

Ak máte dieťa, ktoré má práve obdobie, keď pripomína rozbušku, vezmite ho radšej na miesta, kde ste sami, aby tam dávalo zo seba čo najviac frustrácie a ťažkých emócií. „Ak môžete, choďte s ním každý deň von, najlepšie do lesa, aby sa dieťa z toľkej energie doslova ,vybilo‘. Potom ani tie prejavy nie sú až také intenzívne.

Hádky o hračky a iné situácie

Spomenuli ste hádku o hračky. V každej rodine s viacerými deťmi zrejme bežná situácia. Závisí od toho, kedy a čo ste naučili deti. Ak sa od malička učí deliť s hračkami, tak sa môže stať, a ja to zažívam, že zrazu sa dohodnú na striedaní. Naše deti sa to naučili.

Dôležité je nebyť sudcom či policajtom. Ja hovorím, že len deťom prekladám. Ak vznikne hádka, tak prídem a deťom vysvetlím, že také auto majú len jedno a že verím, že to vyriešia tak, aby boli spokojné. Vyzvem ich, aby navrhli riešenia.

Prvý návrh bude taký, že s autom sa bude hrať dcéra a syn si má zobrať niečo iné. Ja teda synovi pretlmočím, čo navrhla. Syn to odmietne a povie, že on sa bude hrať s autom a dcéra si má vybrať niečo iné. Dcéra povie, že nesúhlasí. Vyzvem ich, aby dali ďalšie návrhy. Keď nie sú, musíte do toho vstúpiť vy ako rodič. Ja mám napríklad rada presýpacie hodiny, a tak navrhnem striedanie.

Nesúhlasia. Zhrniem teda opäť riešenia - najskôr sa bude hrať jeden, potom druhý alebo sa budú striedať. Nič nie je dobré, tak navrhnem, že nateraz, kým sa nedohodnú, auto zoberiem. A deti veľmi dobre vedia kalkulovať.

Áno, teraz to vidím. Keď vznikne spor a ja sa opýtam, či im mám prísť pomôcť to vyriešiť, tak ma odmietnu. Vedia, že to nebude až také výhodné, ako keď sa dohodnú samy. A toto vedia použiť aj v iných situáciách, ale, samozrejme, neplatí to vždy.

Ak sa od malička učí deliť s hračkami, tak sa môže stať, a ja to zažívam, že zrazu sa dohodnú na striedaní. Naše deti sa to naučili.

Deti to budú vždy vidieť. V bežnom živote predsa nemôžete vždy skryť svoj hnev. Je dobré, ak deti vidia, že aj my sa hneváme a ako s tým pracujeme. Vidia nás a vďaka tomu sa učia, ako reagovať.

Vzdelávanie a podpora pre rodičov

Rodič si dokáže cez rôzne kurzy efektívneho rodičovstva vybudovať nové zručnosti. Zmení sa tak jeho reakcia, začne konať inak a dieťa musí zareagovať nanovo.

Na kurzoch sa napríklad učí reflektívne počúvanie. To znamená, že sa rodičia učia vcítiť do dieťaťa. Prihovárať sa mu, ako rozumieme jeho pocitom - vidím, že si nahnevaný, lebo chceš zmrzlinu a nedostal si ju.

Technika výberu je o tom, že ponúkneme alternatívu. Napríklad pri odchode z ihriska poviem, že si dieťa môže vybrať, čo ešte urobí, na akú preliezačku pôjde, a potom ideme domov. Ale napríklad už len samotná príprava odchodu je technikou. Nepoviem zrazu, že odchádzame, ale sledujem si čas.

Nedostanem sa do stresu, lebo už je neskoro. Odchod zahlásim desať minút vopred. Asi len málo detí bude súhlasiť. Ak nepôjdu, tak im dám na výber, že ešte trikrát sa môžu šmyknúť alebo odísť hneď. Z vlastnej skúsenosti viem, že ani po tých troch šmyknutiach nebudú chcieť odísť. Tým, že už v prvom kole ony rozhodovali, čo si vyberú, je väčšia šanca na spoluprácu.

Ak nechcú, ide o pevné stanovenie hraníc. Čím je dieťa staršie, tým máte menší výber. Môžete ísť do výberu s následkom. Pri malých deťoch je to ešte jednoduché, následkom môže byť odnesenie dieťaťa z ihriska.

A čo vysvetlenie, že ak teraz nepôjdu z ihriska, tak nestihnú večerník? To nie je zlé. Veď dieťa sa nemôže učiť zvládať svoj hnev bez prežívania hnevu. Musíme však myslieť na tie dôsledky. Počítať s tým, že keď príde čas večerníčka, tak dieťa bude natešené a my mu zopakujeme, že nebude pozerať, lebo si vybralo byť dlhšie na ihrisku. Bude sa hnevať, ale to je prirodzené.

Treba mu dať porozumenie a pripomenúť, že vtedy, keď sa rozhodlo neodísť z ihriska, rozhodlo sa, že dnes nebude pozerať večerníček. Aj to. Zároveň aj prenášame zodpovednosť na ne. Ak rodičia všetko riešia namiesto detí, tak oni sú za rozhodnutia vinní. Ak však necháte rozhodnúť deti a ste v tom prístupe dôslední, zodpovedné budú ony.

Nefunguje to však tak, že raz to zažijete a už sa to nezopakuje.

Tabuľka: Príklady výchovných techník a ich aplikácia

Čo robiť, keď je dieťa hlučné:

• Zachovajte pokoj a snažte sa získať nadhľad.
• Snažte sa porozumieť príčine hnevu a frustrácie dieťaťa.
• Stanovte jasné a dôsledné hranice.
• Používajte pozitívne posilňovanie a chváľte dobré správanie.
• Vzdelávajte sa v oblasti efektívneho rodičovstva a psychológie dieťaťa.
• Nebuďte sudcom, ale sprievodcom v procese učenia sa zvládať emócie.
• Ak je to potrebné, vyhľadajte odbornú pomoc.

tags: #co #robit #ked #je #dieta #hlucne