Každý rodič chce pre svoje deti len to najlepšie, snaží sa ich viesť a podporovať na ceste životom. Avšak, občas sa stane, že dieťa urobí niečo, čo rodiča sklamať. Sklamanie z dieťaťa je bežná, hoci bolestivá súčasť rodičovstva. Dôležité je vedieť, ako sa s touto situáciou vyrovnať, aby ste ochránili vzťah s dieťaťom a podporili jeho zdravý vývoj. Tento článok poskytuje užitočné rady a stratégie, ako zvládať sklamanie z dieťaťa a ako predísť situáciám, ktoré k nemu vedú.
Cisto teoretická a možno tak trochu psychologická otázka... Ako to zvládate, keď Vaše dieťa urobí niečo, čím Vás podľa Vašich predstáv sklamalo? Môže to byť úplná maličkosť alebo niečo vážne - teraz nie je až tak dôležité čo... Mňa zaujíma Vaša reakcia, ako ste to zvládli (nemusíte ani detailne opisovať, čo bolo sklamaním), ako ste to rozchodili, odpustili...? Mate pocit, že ako pre matku dieťaťa je pre Vás jednoduchšie 'to stráviť', dostať sa cez to ako keby to nebolo Vaše dieťa, ale povedzme niekto z blízkej alebo širšej rodiny?
Klamanie ako prirodzená črta vývoja
Klamanie je prirodzenou črtou takmer všetkých ľudí. Niekedy môžeme klamať neúmyselne, inokedy zámerne, aby sme zakryli nejaké svoje previnenie. My dospelí sme už tak akosi zvyknutí, že často klameme nielen svojmu okoliu, ale aj sami sebe. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že túto nemilú vlastnosť sme si jednoducho mohli odkukať od rodičov a preto nám ani nepríde taká neprirodzená?
Schopnosť klamať sa podľa štúdií u detí začína rozvíjať medzi 2-3 rokom a vedci upozorňujú, že sú znakom skorého kognitívneho vývoja - poznávania a porozumenia, ako svet vôkol nás funguje a ako sa myseľ od tohto sveta „oddeľuje“. Klamstvo je pre dieťa istá forma experimentu a tréning myslenia. Klamanie si vyskúša takmer každé dieťa.
Aj rodičom sa stáva, že pri rozhovore s deťmi si radšej zvolia klamstvo. Občas sú unavení a nemajú chuť na zdĺhavé vysvetľovanie všetečných detských otázok. Inokedy zase môže byť príliš náročné dieťaťu vysvetliť situáciu, ktorú by nemuselo ešte adekvátne pochopiť.
Klamať sa nemá? A v rodičovstve to platí niekoľkonásobne. Ak dieťaťu klameme, časom na to príde a nebude to pre neho nič príjemné. A neexistuje žiadna dobrá alebo milosrdná lož. Lož je len lož. Hovorme s deťmi na rovinu, primerane veku. A týka sa to aj takých vecí ako „zoberú ťa čerti“ (policajti,…), alebo „traktor ide spinkať“ apod. Poznáte to? Viem, že to väčšinou vyplýva z rodičovskej bezmocnosti, ale aj napriek tomu radšej povedzte, že sa vám nepáči, ako sa dieťa správa a potrebujete od neho to alebo ono. Odložíme traktor do skrinky, lebo už ideme spinkať. A potom mu dajte radšej na výber, či si pôjde najprv umyť zúbky, alebo vybrať knižku a nech ono rozhodne, čo ďalej.?
Podobne by sme klamstvom mohli nazvať aj živenie dôvery dieťaťa v Ježiška, Mikuláša, Santa Clausa a … (doplňte si už podľa svojho uváženia). :) Z pohľadu mnohých je to skôr podpora detskej fantázie. Veď aj nám to tak tvrdili rodičia, keď sme rástli. A potom sme z toho vyrástli. Niektoré klamstvá si takto predávame z generácie na generáciu. Časom sa už stali akosi spoločensky prijateľnými a ani nemáme potrebu sa voči nim nejako brániť.
Problém by mohol nastať napríklad, keď by dieťa v kolektíve v škôlke začalo tvrdiť, že žiadny Mikuláš nie je. Pre rodičov býva často prekvapením, keď sa ich malé dieťa naučí klamať. Deti v predškolskom veku sú totiž často až neznesiteľne úprimné a pravdovravné. Svoje myšlienky a slová necenzurujú a my sa teda často dostaneme do situácie, kedy sa za ich vyjadrenia hanbíme. Ako dieťa spoločensky dospieva učí sa teda, že pre svet dospelých je oveľa prijateľnejšie, keď občas zaklame alebo pravdu nepovie.
Rodičia si teda musia uvedomiť, že oni sami sú deťom príkladom. Zvoľte primerané tresty - dieťa by si nemalo voliť klamstvo zo strachu pred tým, že dostane veľký trest. Ak už viete, že vám dieťa klamalo, nesnažte sa ho ďalej vypočúvať. Netvrďte deťom niečo, čo nedokážete splniť alebo nie je pravda. Nesľubujte im nereálne veci. Nesnažte sa dieťa chrániť zatajovaním pravdy o smrti alebo chorobe. Dieťa zvyčajne vie, že sa niečo deje a má potrebu sa s tým vysporiadať po svojom. Dieťa prijíma názory rodičov nekriticky. Ak mu teda budete tvrdiť, že je klamár (aj keď len zo žartu), môže sa s tým stotožniť a bude sa tak aj správať.
A čo vy? Pristihli ste sa pri niektorom z týchto klamstiev? Používate ich niekedy pri výchove detí ako pomocné barličky?
Obdobie vzdoru ako prirodzená súčasť vývoja
Je dôležité si uvedomiť, že obdobie vzdoru je normálnou a žiadúcou súčasťou zdravého psychického vývinu dieťaťa. Podľa vývinovej psychológie trvá zvyčajne od 18 mesiacov do 3 rokov, pričom najsilnejšie prejavy sa objavujú okolo 2 rokov. V tomto období sa z malého bábätka stáva samostatný nezávislý človiečik, ktorý si začína uvedomovať seba samého a hovorí o sebe v prvej osobe jednotného čísla: „Ja“. Dvojročné dieťa sa snaží získať si kontrolu nad svojím životom a ovplyvniť to, čo sa mu deje.
Často sa stáva, že to, čo chce dieťa, sa líši od toho, čo chcú rodičia, a niekedy ho zastavia pravidlá, ktoré v spoločnosti platia. Dieťa svoju nespokojnosť a frustráciu dáva najavo vzdorom, ktorý sa prejavuje opakovaním slovíčka „nie“, záchvatmi hnevu, plačom alebo ignorovaním pokynov. Vzdorovité prejavy majú u rôznych detí rôznu intenzitu a trvajú rôzne dlho.
Deti majú silnú potrebu nezávislosti, ale ich komunikačné schopnosti ešte nie sú dostatočne rozvinuté, čo vedie k frustrácii. Potrebujú pevné hranice, a zároveň priestor na samostatné rozhodovanie. V takýchto situáciách je dôležité, aby rodičia dýchali zhlboka a čakali. Pokiaľ dieťaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, mali by sa zamerať na to, ako sa cítia oni sami. Keď cítia, že sa v nich stupňuje napätie, hnev, frustrácia, bezradnosť alebo zúfalstvo, mali by sa nadýchnuť zhlboka a vydýchnuť pomaly. Opakovanie tohto niekoľkokrát pomôže upokojiť sa. Nie je nutné, aby rodičia vždy reagovali okamžite a rýchlo.
Pre deti vo veku od 18 mesiacov do 3 rokov je veľmi ťažké čakať, deliť sa a požičiavať si veci. Tieto schopnosti sa len rozvíjajú. Navyše, deti žijú v prítomnosti, takže predstaviť si niečo, čo bude v budúcnosti, býva nemožné. Za vzdorom býva hnev, frustrácia, smútok, sklamanie a iné emócie. Dôležité je dávať dieťaťu príležitosti robiť vlastné rozhodnutia. Nech zažije, aké to je, keď niečo je tak, ako si ono želá. Napríklad, môže si vybrať z dvoch príchutí jogurtov na raňajky, z dvoch tričiek, ktoré si ráno oblečie, z hračiek s ktorými sa môže hrať. Rodičia by mali oceňovať, keď dieťa prichádza s vlastnými riešeniami a nápadmi. Dieťa, ktoré cíti, že mu veria, že dokáže urobiť rozhodnutie, má pocit, že má svoj život pod kontrolou.
Keď rodičia sklamú: Hlboké rany, ktoré sa ťažko hoja
Nielen dospelí, ale aj deti často prežívajú sklamanie. Napríklad, ak sa kamarátka nerozdelí so sladkosťami, nepozve na oslavu narodenín, vyzradí tajomstvo. Najťažšie sa však znášajú sklamania, ktoré spôsobujú rodičia. Takéto sklamanie zraňuje hlboko a niekedy na celý život. Preto je ľahšie odpustiť kamarátke ako mame a otcovi.
Deti sú často sklamané preto, lebo ich rodičia považujú ešte za malé a mnohé veci im nevysvetlia. Nevedia nájsť vhodné slová alebo povedia niečo, čo povedať vôbec nemuseli. V takýchto chvíľach potom deti majú pocit sklamania. Rodičia zámerne nechcú ubližovať svojim deťom. Keď aj ublížia, buď si to neuvedomia, alebo na svoje konanie majú svoje vysvetlenie, svoju logiku, nejaký dôvod.
10 spôsobov, ako sa vyhnúť sklamaniu dieťaťa
- Nikdy neprezraďte to, s čím sa vám dieťa zverilo. Týka sa to hlavne takých citlivých tém, ako je prvá láska, zrada priateľky, informácie o spolužiakoch a podobne.
- Neposmievajte sa dieťaťu a nebuďte nadmieru kritickí. Žartovanie na adresu detí a poukazovanie na ich neúspechy či nedostatky negatívne ovplyvňuje ich sebadôveru a sebaúctu. Keď si rodičia robia z detí nemiestne žarty a bavia sa na ich účet, často si neuvedomujú, ako ich tým môžu zraniť. Neraz stačí jedna nevhodná poznámka na to, aby sa u adolescentov rozvinuli poruchy príjmu potravy či iné sebadeštruktívne správanie. Nikdy sa neposmievajte svojim deťom pre ich správanie a postoje. Niektorí rodičia to so svojou netrpezlivosťou preháňajú. V snahe posunúť svojho potomka čím skôr dopredu, sú kritickí. Riešia všetko, čo dieťa urobí a často prehliadajú snahu a ochotu, ktoré predchádzali pádom. Zvýšená negativita znižuje motiváciu detí a sebadôveru potrebnú na to, aby chceli vyskúšať niečo nové.
- Snažte sa stáť na strane dieťaťa. Môže sa vám stať, že niekto bude kritizovať vaše dieťa v jeho prítomnosti. Keď je to aj pravdivá informácia, v takomto prípade je lepšie zachovať zdržanlivosť a nevyjadrovať sa k tomu. Mala by platiť zásada, že pred cudzími ľuďmi dieťa iba chválime alebo mlčíme. Mama a otec by mali stáť na strane dieťaťa aj vtedy, keď urobí niečo zlé. Potom doma by v pokoji mali nevhodnú situáciu prebrať ešte raz a vyvodiť určité závery. A ak je to potrebné, doma by mali dieťa potrestať a nie niekde na ulici. A to je jedno, či kritizuje dieťa učiteľka, susedka alebo kamarátka. Nie je vhodné privádzať svoje dieťa do nepríjemnej situácie niekde na ulici pred inými ľuďmi. Toto vie deti veľmi raniť a nikdy na to nezabúdajú.
- Neobviňujte dieťa. Sú rodičia, ktorí svojim deťom vyčítajú, že sa k nim nevhodne správajú. Na druhej strane, ak rodičia so svojimi deťmi zle zaobchádzali, nemôžu byť ani veľmi prekvapení. Deti za to ani nemôžu, hoci rodičia tvrdia niečo iné. Deti kopírujú správanie svojich rodičov. Výčitkami a obviňovaním môže rodič dieťaťu vážne ublížiť.
- Neporovnávajte svoje dieťa s inými deťmi. Dnes už všetci dobre vieme, že každý človek je jedinečný. A platí to aj o deťoch. Ak synov spolužiak vyhrá olympiádu, tak je dobré spolužiaka pochváliť, ale nikdy k tomu nedodajte niečo v tom zmysle, že vaše dieťa by to nikdy nedokázalo. To by ho zranilo. Vaše dieťa je zase dobré v niečom inom. Nepoužite napríklad túto vetu: „Vidíš, tvoj spolužiak vyhral matematickú olympiádu. A čo ty?"
- Nehádajte sa v prítomnosti dieťaťa. Vedci z Východoanglickej university dokázali, že hádky rodičov majú negatívny vplyv na rast mozgu dieťaťa. A nielen to. Hádky negatívne vplývajú aj na rozvoj sociálnych väzieb a emocionality. Malé deti nasávajú takmer všetko z prostredia, v ktorom žijú. Ak vyrastajú v prostredí, ktoré je presiaknuté konfliktami, nenaučia sa dostatočne kontrolovať svoje emocionálne prejavy a správne riešiť konflikty. Z tohto dôvodu je naozaj veľmi potrebné, aby deti vyrastali v harmonickom prostredí. Možno však postačí, aby ste si spomenuli, čo ste prežívali vy sami, keď sa rodičia hádali.
- Sľuby sa snažte splniť. Sľuby sa majú plniť, pretože dieťa na ich splnenie čaká. Dieťa rodičom veľmi verí.
- Nežiadajte od detí zmenu, ktorú nie je možné dosiahnuť. Ak žiadate od detí nereálne veci, cítia odmietnutie. Je dobré nežiadať od detí zmeny v tých oblastiach, ktoré nedokážu ovplyvniť. Nezabudnite, že pre deti majú obrovský význam vzory. Ak chcete u nich docieliť zmenu, najúčinnejším spôsobom bude predviesť im ju, nie o nej iba hovoriť. Nevorte deťom iba to, že sú dobré, ale povedzte im, čo konkrétne bolo dobré. Napríklad si všímajte ich presnosť, sústredenosť, efektivitu, láskavosť, čestnosť. Použite slovo „pretože“ a uveďte dôkaz. Keď skontrolujete svojej dcére úlohu, môžete jej povedať: „Vieš výborne písať. Si tvorivá."
- Nepoužívajte dvojaký meter. Dvojaký meter rodinným vzťahom neprospieva. Deti neznášajú, keď im rodičia skáču do reči, pokiaľ vedia, že majú zakázané preušovať pri rozprávaní rodičov. Napríklad aj z tohto dôvodu majú pocit, že sú menej dôležité a môžu cítiť sklamanie. Dotknite sa ramena danej osoby a počkajte. Keď sa na vás pozrie, budete vedieť, že je pripravená vás počúvať. Rodičia sa musia krotiť hlavne v tom, keď očakávajú, že deti niečo urobia hneď. Ani dospelí nemajú radi, keď ich niekto preruší z činnosti, ktorú robia. Ani deti to nemajú rady. Najlepšie je 5 minút dopredu povedať deťom, čo od nich budete chcieť. Napríklad: „O 5 minút pôjdeš do postele."
- Dovoľte deťom vyjadriť svoje pocity a názory. Človek musí o emóciách a túžbach rozprávať a nie dusiť ich v sebe a potláčať. Otvorená komunikácia s druhými pomáha predchádzať rôznym duševným chorobám. Obmedzovanie emócií a myšlienok poškodzuje celkové zdravie detí a ich duševnú rovnováhu a sebadôveru. Vyjadrovanie emócií pomôže deťom naučiť sa byť ľudskými, starostlivými, empatickými, milujúcimi a budú vedieť lepšie ovládať svoje negatívne pocity. Potláčané emócie vedú k osamelosti, úzkostlivosti a depresii. Naučte svoje deti jasne a zreteľne vyjadrovať pocity. Ak im to dospelí neumožnia a budú ich viesť k tomu, aby potláčali svoje emócie, riskujú, že ich potomkovia nebudú schopní vytvárať hlboké a blízke vzťahy a budú sa možno cítiť aj sklamaní. Keď dieťa žije v prostredí, v ktorom vládne dôvera, spolupráca, tolerancia a vernosť, bude sa aj ono v dospelosti snažiť o vytvorenie podobného vzťahu.
Riešenie sklamania z dieťaťa: Kľúč k zdravému vzťahu
Keď už dôjde k situácii, že dieťa urobí niečo, čo rodiča sklamať, je dôležité vedieť, ako na to reagovať. Tu je niekoľko krokov, ktoré vám môžu pomôcť:
- Uvedomte si svoje pocity. Je normálne cítiť sklamanie, hnev, smútok alebo frustráciu. Dajte si čas na spracovanie týchto emócií predtým, ako budete reagovať na dieťa.
- Komunikujte s dieťaťom. Porozprávajte sa s dieťaťom o tom, čo sa stalo a prečo vás to sklamalo. Používajte jasné a jednoduché slová, ktoré dieťa pochopí. Snažte sa pochopiť jeho pohľad na vec.
- Vyhnite sa obviňovaniu a kritizovaniu. Namiesto toho sa zamerajte na správanie dieťaťa a jeho dôsledky. Povedzte mu, ako vás jeho správanie ovplyvnilo a ako by ste si predstavovali, že by sa malo správať nabudúce.
- Hľadajte riešenia. Spoločne s dieťaťom hľadajte riešenia, ako sa podobným situáciám vyhnúť v budúcnosti. Učte dieťa zodpovednosti za svoje činy.
- Odpustite. Odpustenie je kľúčové pre udržanie zdravého vzťahu s dieťaťom. Dajte dieťaťu najavo, že ho stále milujete a podporujete, aj keď vás sklamalo.
Ako sa vyhnúť manipulácii zo strany detí
Deti sú majstri v manipulácii, toto správanie v nich však posilňuje rodič sám. Prečo deti manipulujú s rodičmi? Krik, vyjednávanie, plač, vyhrážanie, emocionálne vydieranie, vzbudzovanie pocitov viny - to všetko sú znaky manipulácie, tak často deťmi používanej. Pre každého človeka je prirodzené získať po čom túži. Hľadáme rôzne spôsoby, ako si zaistiť, čo chceme - a deti robia to isté . Deti vedia, že nemajú moc rozhodovať o sebe, svete a väčšine vecí, ktoré sa ich týkajú, preto sa uchyľujú k manipulatívnym praktikám, ktoré fungujú. Nevedia, že sa jedná o manipuláciu, nerobia to naschvál, len je pre ne prirodzené nájsť si cestu, ako dostať čo chcú. Skutočný problém nastáva, ak im to ako rodič odobríte tým, že sa vzdáte a ustúpite. Tým dávate dieťaťu jasný signál, že jeho chovanie funguje a zvyšujete šancu, že ho zopakuje aj nabudúce.
Deti nami manipulujú pretože dovolíme, aby ich správanie bolo účinné. Rozumiem, že mnohí rodičia sú unavení, vyčerpaní a je jednoduchšie vyhovieť, než sa hádať alebo viesť siahodlhé diskusie - najmä po náročnom dni. Ale deti sú prešibané a múdre. Pamätajú si, ktoré chovanie im zaistilo dosiahnutie ich cieľa a priania, a zopakujú ho. Raz ustúpite, ustúpite druhýkrát a tretíkrát dieťa neprestane vyjednávať, mrnčať a nevezme nie ako odpoveď. Napríklad v obchode - raz, dva razy kúpite keksík len aby ste mali pokoj, a tretíkrát spraví obrovskú scénu ak mu sladkosť odmietnete, a bude dobiedzať dovtedy, dokým ju nehodíte do nákupného košíka. Deti len využívajú naše slabé momenty vo svoj prospech; nerobia to naschvál, len hľadajú tú najlepšiu možnú cestu ako si splniť prianie. A pretože nezarábajú, najlepší spôsob je dobiedzať o sladkosť v obchode všetkými možnými spôsobmi a hľadať ten najúčinnejší.
Manipuláciu vidia deti aj u nás. Ruku na srdce - koľkokrát ste vy sami použili nátlak alebo manipuláciu na deti? Ako často ste použili nevinnú lož, vyhrážanie, vyjednávanie? Poznám rodičov, ktorí než by sa s deťmi hádali, použijú úplatok - „Uprac si izbu a ja ťa pustím na oslavu“, „Keď si ponesieš tú hračku dostaneš hranolčeky“, „Zjedz zeleninu a dostaneš dezert“. Je to samozrejme pochopiteľné, avšak uvedomte si, že tým deti učíte komunikovať a dosahovať svojho rovnakým spôsobom. Ako príklad môžu poslúžiť rodičia, ktorí nemali energiu donútiť deti zjesť normálny obed alebo večeru - párkrát počas náročného dňa im miesto kvalitnej stravy povolili Granko s rezancami, a deti od tej doby nechcú jesť nič iné. Akonáhle im rodičia naložia normálne jedlo, deti spustia vresk a dožadujú sa Granka. Vedia, že keď si budú dostatočne dlho a intenzívne trvať na svojom, dostanú to, pretože rodičia im ukázali, že to funguje.
Čo teda robiť a ako reagovať?
Škoda je už narobená, ale netreba zúfať. S manipulatívnym chovaním sa dá pracovať.
- Zostaňte za každých okolností pokojní. Ako reagovať v daných situáciách sa dieťa učí od vás. Ak k riešeniu problémov pristupujete s nervozitou a krikom, dieťa bude taktiež. V momente, ak dieťa nedostane čo chce (problém), reaguje naučeným spôsobom od vás (krik, vyvádzanie). Rodič má byť bezpečný prístav dieťaťa, oáza pokoja a harmónie. Veď povedzte sami, ak ste nervózni čo vás lepšie upokojí - nepokojná spoločnosť alebo naopak človek s duševným kľudom? Na deti pôsobí vaša nálada, preto sa naučte zvládať ich stavy hnevu a sklamania, ak nedostanú čo chcú. Akceptujte ich frustráciu, ale neustúpte z pravidiel.
- Nenechajte sa emocionálne vydierať. „A prečo mi nechceš kúpiť tú hračku? Ty ma neľúbiš! Sestre si včera kúpila sladkosti, máš ju radšej než mňa!“ Deti dokážu povedať prakticky čokoľvek, len aby dostali čo chcú. Využijú každú drobnosť a možnosť manipulovať vami. Hoci to môže zasiahnuť vaše citlivé miesta a slová vás zabolia, nenechajte sa vydierať. Emocionálne vydieranie je síce veľmi účinné, pretože sa dotýka práve slabých miest, ale nedajte deťom príležitosť používať ho v bežnej komunikácií. V takýchto prípadoch potvrďte pocity dieťaťa, ale buďte neoblomní („Je mi ľúto, že to tak vidíš, máš právo hnevať sa, ale nekúpim ti to“).
- Dieťa potrebuje rodiča s chrbtovou kosťou. Na predchádzajúci bod priamo nadväzuje aj tento - rodič s chrbtovou kosťou je pre dieťa nutnosťou. Rodič má byť istota, bezpečie, pilier. Dieťa od neho vyžaduje a potrebuje hranice, pravidlá a presný smer, aby sa vedelo zaradiť do sveta a medzi rovesníkov. Musí vedieť, ako to vo svete funguje, čo sa od neho očakáva a aké chovanie je adekvátne. K tomu všetkému slúži rodič, pevný a stabilný bod, ktorý si stojí za svojím a dozerá na dodržiavanie pravidiel. Ak je rodič mäkký, ústupčivý, dieťa ľahko využije tieto slabosti. Z dlhodobého hľadiska to však bude mať katastrofálne následky - neodolný a mäkký rodič produkuje neodolné a mäkké deti.
- Buďte láskaví ale neústupní. Ak sa teda dieťa dožaduje svojho, odpovedajte s porozumením, nereagujte emocionálnym výlevom. Uistite ho, že rozumiete jeho smútku a hnevu, ale že pravidlá sú jasné. Nevyjednávajte, zbyt...
„Keď budeš klamať, narastie ti dlhý nos.“ Na klamstvo klamstvom? Určite si spomeniete na rozprávku o Pinocchiovi. Mnohí rodičia ju používajú ako názorný príklad na zastavenie detských klamstiev. Ak by to bolo naozaj tak, tak s dlhým nosom chodíme všetci. Na svete totiž neexistuje človek, ktorý by nikdy neklamal. Ani naše ratolesti nie sú výnimkou. S prvým detským klamstvom sa môžete stretnúť už u škôlkarov, a to okolo tretieho roku. Dôvody bývajú rôzne. Túžba zaujať: snaha vyzerať lepšie či zaujímavejšie v očiach okolia. „Tá veža siahala až po strop.“ Ututlanie problému: dieťatko niečo vyparatilo a bojí sa následku. Snaha dosiahnuť nejaký cieľ. Túžba nezraniť city blízkeho človeka: tzv. milosrdná lož. Najčastejšou príčinou klamstva je obava z trestu. Preto si dieťa volá na pomoc dvoch kamošov, na ktorých možno kedykoľvek zvaliť vinu. „Urobilo sa to samo!“ Samo a Sato možno sem-tam zavítajú aj do vašej domácnosti.
Keď prichytíte syna či dcéru pri klamstve, pokúste sa udržať na uzde hnev aj krik. Na druhej strane, tváriť sa, že sa nič nedeje, taktiež nie je správne riešenie. Dieťa môže nadobudnúť pocit, že klamať je vlastne v poriadku a nebude mať snahu ani motiváciu hovoriť pravdu. Tým sa môže vážne narušiť dôvera. Povedzte mu, čo pre vás znamená dôvera a vysvetlite mu dôsledky konania. „Syn začal často klamať v piatom ročníku. Chodil poza školu. Párkrát mu to prešlo, no poznáte to, dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije. Keď som mu nadávala do klamárov, ešte viac sa uzavrel do seba. Začala som ho viac kontrolovať. Tvrdil, že ide za kamarátom, tak som zavolala jeho rodičom. Ukázalo sa, že opäť klamal,“ spomína Monika na neľahké časy. Syna Mareka netrestala, no začala ho menej púšťať von. Mali spolu zopár ťažkých rozhovorov, ktoré im pomohli pohnúť sa dopredu. Sám Marek vynaložil snahu a robil všetko preto, aby vybudoval stratenú dôveru. Každému dieťaťu sa dá vysvetliť, že hovoriť pravdu sa oplatí. Na vzniknutý problém už nebude samo. Môžete ho vyriešiť spolu. Pokiaľ niečo vyviedlo, pocíti dôsledky, avšak tie budú miernejšie, ako keď sa k nejakej čertovine pripíše aj klamstvo. Ukážte, že hovoriť pravdu je znakom zrelosti.
Ak dieťa klame len preto, aby zaujalo, najlepšie, čo môžete podľa psychologičky Carol Brady urobiť, je ignorovať lož. Je jasné, že váš predškolák neprebrodil sedem riek a nezabil trojhlavého draka. Možno mu to prejde medzi kamarátmi, mal by si však byť vedomý, že od vás nedostane želanú reakciu. Aj keď toho máte veľa, vyhraďte si denne aspoň polhodinku s dieťaťom. Môžete sa ísť prejsť, alebo sa spoločne pustiť do obľúbenej činnosti. Väčšina detských klamstiev sa dá raz-dva odhaliť. Miesto emócií skúste reagovať racionálne a vysvetlite dieťaťu, že mu síce rozumiete, ale tento spôsob komunikácie nie je úplne v poriadku. Aj menšie dieťa vie rozlíšiť dobro od zla a vie, keď robí niečo nesprávne. Erika, ktorá je maminou desaťročnej Emy, odmala používa ako príklad staré indiánske podobenstvo o dvoch vlkoch. „Vysvetlila som jej, že v každom z nás drieme čierny a biely vlk, ktorí medzi sebou neustále vedú boj. Vyhrá len jeden z nich. Ten, ktorého bude kŕmiť viac,“ tvrdí Erika. Ema už veľmi dobre vie, že klamstvom kŕmi čierneho vlka. „Sama hovorí, že sa lepšie cíti, keď podporuje v sebe to dobré.
Klamanie k dospievaniu patrí. Psychologička Mgr. Zuzana Palenčárová z UNB sv. Cyrila a Metoda upozorňuje na to, že s dieťaťom si musíte najmä budovať vzťah už od malička. Len takto si môžete byť isté, že dokážete správne rozoznať črty jeho správania a odhadnúť, kedy vás naozaj klame.„No drobné „nevinné klamstvá“ a vlastné tajomstvá k obdobiu dospievania patria. Dieťa sa odpútava, buduje si vlastný svet, do ktorého rodič už nepatrí každým okamihom. To je zdravé a v poriadku. Netreba z toho robiť vedu. Ale opäť pozor na vážne zamlčovanie pravdy, podvádzanie a signály, ktoré môžu naznačovať rizikové správanie. Ak pri tom svoje dieťa prichytíte, treba ho s tým nekompromisne konfrontovať. Niekedy naše deti „potrebujú zachrániť“ pred nástrahami, ktoré im hrozia a oni to ešte nevedia odhadnúť, alebo pochopiť v celej šírke aj s dôsledkami,“ dodáva. Ak vám teda zaklamú napríklad v tom, s kým boli vonku, nie je to ešte tak veľký problém. Napriek tomu sa to snažte si spolu vysvetliť. No ak vás klame už aj vo väčších veciach, je nutné zasiahnuť a naznačiť mu, že sa k vám ani k nikomu inému takto nemôže správať.
Nespochybňujte všetky ich kroky. „Vždy je prioritná dôvera. Dôvera a porozumenie, ak sú pevnou výbavou vzťahu rodiča s dieťaťom nemalo by prichádzať k podkopávaniu sebavedomia. Deti aj mladí dospievajúci túžia po porozumení, blízkosti ale aj po osamostatňovaní a dôvere v to, že to zvládnu. Dlhodobé neporozumenie a opakovaná nedôvera zo strany rodiča môže dieťa zneisťovať a viesť k neskoršej nedôvere vo vlastné schopnosti. Jedným z dôsledkov môže byť aj depresia. Je dobré hneď, ako si to uvedomíte, vyhľadať pomoc psychológa alebo psychiatra,“ upozorňuje Zuzana Palenčárová. Ak totiž začnete automaticky na deťoch vyhľadávať každé chybičky a budete ich prenasledovať za každú maličkosť, ktorú vám nesprávne interpretujú, pôjdete v podstate proti nim. Časom sa odcudzíte a deti budú mať pocit, že im absolútne nedôverujete. Postupne tak utrpí aj ich sebadôvera. Navyše časom vám môže dieťa začať klamať už len z princípu. Bude mať totiž pocit, že i napriek jeho snahe byť úprimným mu neveríte a tak sa nebude unúvať byť k vám tak ústretový.
Pravdu si treba ceniť. I keď nechcene, chybu vo výchove môžu robiť i rodičia. Keď sa im deti priznajú k tomu, že urobili niečo zlé, nemali by z toho robiť drámu. Udeliť im nejaký trest nie je zlý nápad, no mali by ste mať určité medze. Keď to bude veľmi prísne alebo budete na nich veľmi kričať, deti sa začnú báť a pravdu budú zamlčovať. Ako z nich teda vychovať pravdovravných ľudí? „Ak bude mať odmala dieťa pocit, že nech sa deje čokoľvek na svete, ak povie pravdu, bude rodič pri ňom stáť a že mu neodtrhne hlavu. Pravdepodobne sa naučí na rodiča obracať aj s problémami. A naučí sa, že omyl, nehoda, ťažkosti sa spoločne lepšie prekonávajú.
Klamstvo je široká téma, ktorá obsiahne aj nevinné vykrúcanie sa, ale i patologické popieranie pravdy. Odborníkov na výchovu sme oslovili s otázkou, ako riešiť situáciu, keď dieťa vo veku od 5 do 8 rokov pristihneme pri klamstve. A čo robiť v inej situácii, keď si nie sme istí, že naozaj klame? Dôverovať mu alebo upodozrievať a klásť dodatočné otázky?
Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice: Začnem starým známym bonmotom o tom, ako sa stupňuje klamstvo. Najnižším stupňom je polopravda, stredným lož a najvyšším štatistika. Pridávam ešte známejší Churchillov výrok: „Verím iba tým štatistikám, ktoré som sám sfalšoval.“ Pravda je viac ako vecná kategória - je to kategória morálna. Iste - žijeme vo svete plnom poloprávd, lží i lživých štatistík. Žijeme vo svete, kde je zákon často oddelený od morálky. Práve preto sa môže veľa krívd a neprávosti udiať „v súlade so zákonom“. Ak vedieme deti k tomu, aby „žili v pravde“, môže sa nám stať, že nám síce povedia: „nevychovali ste nás pre dnešný svet!“, ale bude to skôr pochvala ako výčitka.
Teraz k detským polopravdám a klamstvám. Prvá otázka pri riešení klamstva je otázka „prečo klame?“. Ak dieťa „prikrášľuje“ pravdu či klame preto, že sa chce v niečom vyrovnať iným (napr. scestovanejším či bohatším), je to celkom iné, ako keď klame zo strachu (bojí sa napr. toho, že nás pravda neprimerane rozčúli alebo sa obáva nášho príliš prísneho trestu) alebo preto, že chce niečo získať. Dôležité je tiež, či je klamstvo výnimočnou epizódou alebo sa s ním u dieťaťa stretávame opakovane. Neexistuje teda univerzálny návod, ako v konkrétnej situácii konať. Existuje však zásada - zdôrazňujme mu, že nám veľmi záleží na tom, aby sme mu mohli dôverovať a ono mohlo dôverovať nám. A že jeho (ale i naše) klamstvo vzájomnú dôveru ničí. Priznanie je férový prejav toho, že jemu i nám na dôvere najbližších záleží. Priznanie je aj dôverou v to, že ak dostane trest, bude primeraný a bude súčasťou „očistenia sa“. Len taký trest má totiž skutočný zmysel.
Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj: Klamstvo sa dotýka veľmi citlivej témy v našich vzťahoch a to je téma dôvery. Vyvoláva teda na strane rodiča i dieťaťa rôzne emócie. Práve tie je potrebné najprv zvládnuť, upokojiť sa a až potom sa pustiť do rozhovoru. Kým nie sme ako rodičia emocionálne stabilní, dieťa bude cítiť tlak a strach, čo často vedie k ďalším klamstvám. Dôležitá je teda zmena perspektívy nazerania na situáciu, v ktorej sme sa ocitli - z tej, ktorá sa sústredí na problém a jeho príčiny, na tú, ktorá sa sústredí na hľadanie riešení. Toto sa prejavuje v tom, ako a o čom sa spolu rozprávame. Komunikácia zameraná na problém je viac negatívna, zameriava sa na minulosť, aby opísala vznik, príčiny problému. Často je prítomné hodnotenie a posudzovanie, ktoré vsugerováva to, aké dieťa je, bez toho, aby sa zvážili aj okolnosti. Zatiaľ čo konštruktívna komunikácia o riešeniach je viac pozitívna, je v nej viac nádeje, zameriava sa na želateľnú budúcnosť a prináša fakt pominuteľnosti problému - „vyriešime to, urovnáme to, dohodneme sa“. Zmyslom je zameranie sa viac na možnosti riešenia ťažkostí než na analýzu ich príčin, viac na hľadanie krokov zmeny než na analýzu jeho zlyhaní. Pre vyriešenie problému nie je užitočné klásť otázku: „Prečo... prečo si to urobil...?“, pretože táto otázka predpokladá vinníka, a teda núti nás brániť sa v podobe rôznych vysvetlení, ospravedlnení, často i ďalšieho klamstva. Efektívnejšie je sa opýtať, ak chceme vedieť príčinu, otázkou: „Ako sa to stalo?“, „Ako si to vysvetľuješ, čo sa stalo?“, teda zacieliť sa na „dobrý dôvod“, ktoré dieťa pre dané konanie malo. Potom už hľadáme spoločne s dieťaťom alternatívne správanie v situácii, ktorá ho v minulosti nútila klamať - „Čo by si nabudúce mohol urobiť inak?“.
Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Slovenská asociácia individuálnej psychológie: Deti v predškolskom veku klamú z priveľkej fantázie a neskôr, so vstupom do školy, aj z priveľkej snahy niečo vlastniť alebo niečomu sa vyhnúť. Neznamená to, že sú morálne zlé, sú jednoducho ešte nezrelé. „Dôverovať“ v zmysle položenej otázky sa im teda nedá. Avšak skôr ako ich odsúdime by bolo vhodné porozprávať sa s nimi o tom, čo sa stalo, o čo v danej situácii išlo. Je veľmi fajn použiť humor a prejaviť veľkorysosť - prosto dať im najavo, že sa prejavili pod svoju úroveň. Pristihnúť dieťa pri klamstve je nočnou morou každého rodiča. Ak sa tak stáva opakovane, je dôležité tento problém začať čo najskôr riešiť. „Základom je uvedomiť si, že aj my ako rodičia musíme byť pravdovravní. Rodič by mal naozaj pred dieťaťom hovoriť pravdu. Najjednoduchšou výchovnou metódou je teda ísť dieťaťu príkladom. „Ak dieťa vidí, že klameme, to nie je dobrá vec. „Tajomstvo napríklad. "Na druhej strane, keď niečo vyvediem alebo urobím, je dôležité priznať sa a už mať pripravený nejaký návod, ako to napravím. Čiže snažiť sa deťom dávať pravidlá, ktoré by im pomáhali hovoriť pravdu a netlačiť na to, ak pravda chvíľu trvá. Podľa psychologičky sú dôležité aj reakcie rodičov v momente, keď dieťa pristihnú pri niečom nevhodnom.
