Nepriznané dieťa matkou: Význam, dôsledky a cesta k uzdraveniu

Téma nepriznaných detí matkou je často obklopená tichom a nepochopením. Tento článok si kladie za cieľ prelomiť toto ticho a priniesť porozumenie a súcit tým, ktorí túto skúsenosť zažili, ako aj tým, ktorí si to nevedia predstaviť. Inšpiráciou pre tento článok je osobná skúsenosť matky siedmich detí a ôsmeho na ceste, ktorá prežila stratu troch detí a zdieľa svoju cestu uzdravovania a zmierenia.

Nepriznané deti, či už v dôsledku potratu, spontánneho odchodu alebo iných okolností, môžu vrhať čierny tieň na rodinu. Ticho, ktoré túto tému obklopuje, môže byť zraňujúce a izolujúce. Hovoriť o týchto stratách je však liečivé a môže priniesť úľavu a porozumenie.

Autorka článku sa podelila o svoju osobnú skúsenosť so stratou detí. Štyri roky trvalo, kým prvýkrát prehovorila s manželom o prvom potrate. Odvtedy sa trápila výčitkami a otázkami. Pred počatím Mateja sa udiali ďalšie dve straty, ktoré opäť oživili jej smútok a potrebu hovoriť o svojich pocitoch.

Rodinná kríza spred piatich rokov nakopla autorku na cestu poznania, ktorá jej ukázala dokonalosť života, rovnováhu a zmysel v každom momente žitia. Verí, že deti si vyberajú svojich rodičov, spôsob príchodu na svet a svoju cestu životom. Odchod duše spod srdca matky má svoj hlboký význam.

Systém rodinných konštelácií podľa Berta Hellingera ukazuje, že tieto detičky v rodine zostávajú a majú svoje miesto, aj keď nikdy nezaplakali. Bert Hellinger je nemecký psychoterapeut, ktorý zaznamenal podobné traumy u svojich pacientov, ktoré sa viazali na vojnové časy, aj keď klienti vojnu už nezažili. Prišiel na to, že traumatizujúci zážitok prežitý až šesť generácií dozadu môže ovplyvniť konanie človeka.

Autorke pomohla myšlienka, že má byť vďačná za to, že dala dušičke možnosť prísť aspoň na pár týždňov a vyskúšať si život pod srdcom matky. Túto teóriu jej potvrdil aj učiteľ etikoterapie Vladimír Červenák, ktorý hovoril o tom, aké liečivé je dieťatká, aj tie, ktoré medicína označuje len za embryá, priznať.

Vladimír Červenák odporučil autorke, aby si spravila rituál, kúpila malého anjelika za každú dušu a pridala ho k rodinným fotografiám svojich detí. Taktiež jej odporučil hoponopono, havajskú techniku odpustenia. Autorka si vybrala do mesta kúpiť štyroch malých anjelov a s údivom zistila, že ich našla len v obchode so vzácnymi kameňmi. Každý anjel mal popis ku kamienku, ktorý presne vystihoval jej pocity a situáciu v čase straty.

Rituál odpustenia a zahrnutia

Autorka nahlas hovorila: „Milujem ťa, ospravedlňujem sa ti, prosím, odpusť mi, ja ti odpúšťam a odpúšťam i sebe. Ďakujem ti za všetko.“ Predstavila si svoju babku, ktorá je už na druhej strane a odovzdala jej svoje detičky s prosbou, aby sa o ne postarala. Jej vnútrom sa rozprestrel silný pocit lásky a pokoja.

Autorka sa podelila o svoju skúsenosť so ženami v jednej skupine na sociálnej sieti a veľa žien zareagovalo. Jedna z nich napísala, že jej mama každé Vianoce vytiahla okrem Betlehema aj troch malých anjelov. Každý máme svoj spôsob, ako sa s bolestivými situáciami vyrovnať. Každý z nich je dobrý, ak pomôže a neposunie bolesť ešte viac do úzadia.

Rodinná dynamika a emocionálna závislosť

Rodičovská láska je prirodzená, silná a často bezpodmienečná. Ale čo ak sa z nej stane niečo iné? Čo ak sa vzťah medzi rodičom a dieťaťom obráti, a dieťa začne niesť emocionálne bremeno za svojho rodiča? Hoci sa o tom často nehovorí, existujú prípady, keď rodič nie je schopný fungovať bez svojej dcéry či syna. Rodič, ktorý nie je schopný spracovať vlastnú osamelosť, neistotu či nenaplnené potreby, môže začať používať svoje dieťa ako emocionálnu oporu. Vina, citové vydieranie a neschopnosť nastaviť hranice sú častými prejavmi tejto dynamiky. Dieťa nie je zodpovedné za emocionálne potreby svojho rodiča. A najmä nie v dospelosti. Keď sa takéto nezdravé väzby vlečú celé roky, bránia dieťaťu žiť vlastný život. To neznamená, že máme rodičov opustiť. Ale je zdravé nastaviť hranice. Povedať „nie“. Uvedomiť si, čo sa deje. To je prvý krok. Nie, nie ste zlí. Nastaviť hranice. Hľadať podporu. Psychológ, terapeut, alebo aj priateľ, ktorý rozumie. Prijať, že rodič sa možno nezmení. Byť dobrým dieťaťom neznamená obetovať svoj život. Vaša hodnota nespočíva v tom, ako veľmi dokážete uspokojiť potreby iného človeka.

Stav detskej psychiatrie na Slovensku

Košická detská psychiatrička Terézia Rosenbergerová opisuje súčasnú situáciu ako zlú. Na Slovensku existuje iba jediná detská psychiatrická liečebňa, čo je na počet cca 1 300 000 detí veľmi málo. Chýbajú detskí sexuológovia, adiktológovia aj detenčné lôžka, nemáme kde robiť ochranné liečby, deti odchádzajú z oddelení nedoliečené.

Chýbajú ambulancie, lekári. V súčasnosti máme cca 47 ambulancií, na východnom Slovensku nemá 13 okresov pedopsychiatra, rodičia musia s deťmi na vyšetrenie veľmi ďaleko, čo je v súvislosti s niektorými diagnózami náročné, často nezvládnuteľné.

Pedopsychiatria bola voči psychiatrii pre dospelých vždy menšinová. Na Slovensku chýbajú ambulancie, lekári a študenti nemajú možnosť vidieť detského pacienta. Z chorého alebo nejakým spôsobom zmeneného, vývinovo narušeného dieťaťa nevyrastie zdravý dospelý človek.

Práca s detským pacientom je komplikovanejšia ako s dospelými. V pedopsychiatrii sa s deťmi pracuje dobre, ale problémom pri spolupráci je častejšie rodič, tlak sociálneho prostredia, rovesníci… Každý má vysokú školu rodičovskú, ťahá si so sebou nánosy zo svojej výchovy alebo je v negatívnej interakcii s partnerom. Pri anamnéze, stanovení diagnózy rodič prechádza všetkými fázami prijatia stresu. Vysoký podiel na zlepšení alebo zhoršení stavu má škola. O tlaku sociálneho prostredia rovesníkov ani nehovorím. Je potrebné vyvrátiť fámu, že psychiater napíše takzvané psycholieky a dieťa bude ako zombík. Na liekoch, ktoré sa podávajú deťom, sa vykonávajú štúdie s tisíckami detí, liek je odskúšaný a musí byť bezpečný. Lekár si nedovolí predpísať ho len tak, je kontrolovaný rodičmi, poisťovňou. Len dávať lieky dieťaťu nestačí. Najdôležitejšia je práca s rodinou, „preznačkovanie“ zlých vzorcov správania, eliminácia nežiaducich vzorov správania.

Na psychiatrické vyšetrenie nie je potrebný výmenný lístok. Každý môže prísť aj sám alebo ho odošle akýkoľvek lekár, učiteľ, rodina, deti si často odovzdávajú informácie a hľadajú pomoc aj samy. Liečbu jednoznačne vyžadujú duševné choroby ako schizofrénia, bipolárna porucha, ťažšie formy ADHD, stav agresivity pri pervazívnych - autistických poruchách, pri mentálnej anorexii, stredne ťažkej a ťažkej depresii, OCD poruchách.

Rodičia sú v bežnom systéme fungovania so svojimi deťmi málo. Lockdown priniesol so sebou veľkú krízu vzťahov, nárast problémového správania nevídaných rozmerov. Rodičia ostali s deťmi doma, boli konfrontovaní s novým správaním a novou podobou svojho dieťaťa, ktoré odrazu nemalo voľný čas vyplnený školou. Rodičia nevedeli zvládať deti, ktoré nevedeli rešpektovať zákaz stretávania, utekali z domu, vyhrážali sa. Tým, že rodičia nechali deti celé hodiny tráviť čas na sociálnych sieťach a tie so sebou priniesli veľa nežiaducich podnetov, anonymný priestor dal okrem iného aj veľký priestor na šikanovanie. Veľa detí sa začalo sebapoškodzovať, mnohé iba zo zvedavosti, veľa detí začalo experimentovať s liekmi, často až fatálne. Zvýšila sa miera agresivity, násilia.

Zlo predstavuje napríklad aj nadbytočné sýtenie dieťaťa materiálnymi vecami. V detských izbách sa kopia hromady šiat, hračiek, s ktorými sa deti nehrajú. Byť krásny navonok znamená pre mnohých potvrdenie bezchybnosti. Väčšina detí s poruchou príjmu potravy - mentálnou anorexiou - prichádza neskoro, v stave extrémneho vychudnutia. A rodičia sú často tí poslední, ktorí si to všimnú. Deti je teda potrebné viac zamestnať. Rodičia všeobecne málo zapájajú deti do domácich prác, vedia všetko urobiť lepšie a rýchlejšie. Dieťa tak nemá šancu zvládnuť rutinné drobné práce, niektoré neznášajú ani sebaobslužné činnosti, odmietajú sa umývať, sprchovať. Zaspávajú neskoro, vstávajú pred obedom, zobudené sú agresívne, nervózne. Keby si rodičia viac všímali aj takéto prejavy v správaní, dalo by sa predísť mnohým problémom v budúcnosti.

Mnohí považujú poruchové správanie dieťaťa za svoje zlyhanie, teda ho riešia po svojom. Obviňujú sa navzájom, trestajú alebo, naopak, problémy si nevšímajú, nechávajú ich narásť do rozmerov, ktoré už potom nezvládajú. Dieťa je často rukojemníkom v sporoch rodičov, pre rozídených sa stáva korisťou. Aj rodič sám môže mať viac problémov, okrem sociálnych a existenčných aj nárast závislosti, depresie, pocity osamelosti. Dospelí nehľadajú nikoho, kto im kvalifikovane pomôže. Mnohí sa uspokoja s radami na sociálnych sieťach, ktoré nemusia byť zaručene vhodné práve na ich problémy.

Mnohí sa prídu porozprávať, poradiť, často prichádzajú sami, hlavne rodičia detí s autizmom. Iná skupina rodičov je tá, ktorá prísť musí, napríklad po intoxikácii dieťaťa, keď ani netušili, že ich dieťa je závislé. Rodičia detí v porozvodovej situácii reagujú hnevlivo, často agresívne, svoju frustráciu otáčajú voči psychiatrovi, najmä ak má iný názor. Mnohí sa utiekajú k písaniu sťažností na všetky možné inštitúcie.

Je potrebné, aby rodič prijal problém. Rodičov by som rozdelila na tri skupiny: návštevníkov, ktorí sa prídu porozprávať, sú spokojní, že boli, no neurobia nič. Druhá skupina sú sťažovatelia a iba jedna časť sú skutoční záujemcovia o dieťa, terapiu. Tínedžeri sa sebapoškodzujú, pretože sú to deti depresívne, deti s váž...

V zahraničí narastá popularita transsexuality u tínedžerov, zatiaľ čo na Slovensku chýbajú detskí sexuológovia. Pandémia najviac zasiahla tínedžerov, ktorí potrebovali kolektív rovesníkov, no boli nútení učiť sa z domu. V tomto kritickom vývinovom období sú mimoriadne dôležité komunikačné zručnosti, charakter, hodnoty a kritické myslenie. Médiá majú obrovský vplyv na psychický stav detí a ich hodnotový systém, často ich navádzajú na nebezpečné aktivity.

Umelé prerušenie tehotenstva a adopcia: Právne a etické aspekty

Umelé prerušenie tehotenstva je na Slovensku legálne do 12. týždňa tehotenstva na žiadosť ženy, po tomto období len zo zdravotných dôvodov. Adopcia je právny proces, ktorým sa osoba stáva zákonným rodičom dieťaťa, ktoré nie je jej biologickým potomkom, a je upravená Zákonom o rodine.

Rodičovstvo a právne aspekty: Určenie otcovstva a jeho dôsledky

Rodičovstvo sa určuje podľa Zákona o rodine. Kým určenie materstva je spravidla bezproblémové, pri určení otcovstva môžu nastať komplikácie, najmä ak jeden z rodičov spochybňuje otcovstvo. Správne určenie otcovstva je kľúčové pre práva a povinnosti oboch rodičov, ale predovšetkým pre dieťa, ktoré má právo poznať svojho biologického otca. Úmyselné nezapísanie otca do rodného listu je nesprávny postup, ktorý ho zbavuje rodičovských práv a povinností.

Otcovstvo sa môže určiť na základe domnienky otcovstva manžela matky, súhlasným vyhlásením oboch rodičov, alebo súdnym rozhodnutím. Manžel matky má právo zaprieť otcovstvo do troch rokov od zistenia skutočností spochybňujúcich jeho otcovstvo. Dieťa môže kedykoľvek, bez obmedzenia lehoty, podať návrh na zapretie otcovstva, ak súd rozhodne, že je to v jeho záujme.

Ak otec nie je zapísaný v rodnom liste dieťaťa, potom nebude mať inú možnosť, ako obrátiť sa na súd a žiadať určiť otcovstvo, ak chce dieťa vídavať. Bez súdneho rozhodnutia Vás nemôže nútiť, aby ste mu umožnili styk s dieťaťom. Otec to voči Vám nemá ako využiť, ak podá návrh na súd o určenie otcovstva, môžete od neho protinávrhom v tom istom konaní požadovať výživné na dieťa. Po určení DNA testov bez súdneho konania Vás nemôže nútiť zapísať ho na matrike. Pokiaľ ide o zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti, šance na úspech sú tým menšie, čím menej sa stretáva s dieťaťom a čím je dieťa menšie. Všetko to závisí od ich vzťahu, veku dieťaťa a podmienok, aké má vytvorené pre dieťa. Obyčajne sa stretávame s tým, že striedavú starostlivosť súd určí od 5 roku veku dieťaťa, nie je však vylúčený aj nižší vek.

Každé dieťa má právo na to, aby poznalo svoj pôvod. Či už ide o otca, matku alebo seba samého. Vo všeobecnosti možno určenie rodičovstva považovať za základný právno-spoločenský aspekt súvisiaci s narodením dieťaťa, ktorý má následne podstatný vplyv na život dieťaťa a viaže sa na neho vznik vzájomných práv a povinností rodičov a detí. Určenie rodičovstva a následne všetko, čo sa tejto témy týka, je upravené v zákone č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine.

Určenie materstva predpokladá pôrod dieťaťa matkou. Nemocnica oznamuje narodenie dieťaťa matričnému úradu do 3 pracovných dní, ak matka rodí doma, táto povinnosť prechádza na jedného z rodičov. V prípade ak vznikli pochybnosti o tom, kto je matka dieťaťa, postupuje sa podľa §83 ods. 1,2 Zákona o rodine, a materstvo sa určí na základe skutočností zistených o pôrode dieťaťa súdom. Návrh môže podať žena, ktorá o sebe tvrdí, že je matkou dieťaťa alebo otec dieťaťa, alebo ten, kto má na tomto určení právny záujem, v tomto prípade ide o dieťa. Prvá aktívne legitimovaná je matka. Toto môže prichádzať do úvahy, ak chýba v matrike narodení zápis o matke dieťaťa alebo tam je zapísaná iná žena na miesto matky alebo ide o nájdené dieťa, ku ktorému nebolo určené materstvo a tým pádom ani otcovstvo. Druhým aktívne legitimovaným na podanie návrhu je otec dieťaťa. Podľa §84 Zákona o rodine sa otcovstvo určuje na základe domnienok otcovstva. Ak nie je určená matka, tak sa nedá určiť ani otcovstvo, ale v takomto prípade sa môže otcovstva domáhať len domnelý otec dieťaťa. V Slovenskom právnom poriadku sa stáva, že matka nechce byť s jej dieťaťom nijako spájaná. Tento priebeh môžeme nazvať aj utajený pôrod. Slovenský právny poriadok umožňuje, aby v rodnom liste nebola uvedená matka a tým pádom ani otec dieťaťa, keďže otcovstvo je podmienené určením materstva. Práve medzi takéto prípady môžeme zaradiť aj túto problematiku. Právnym základom utajeného pôrodu je zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZZS“). Zákonodarca v §11 odseku 11 ZZS umožňuje žene, ktorá zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov nechce byť s jej dieťaťom nijako spájaná. Podľa Judikatúry súdu sa Európsky dohovor o ľudských právach musí uplatňovať v súlade so zásadami medzinárodného práva, najmä s tými, ktoré sa týkajú medzinárodnej ochrany ľudských práv. Pokiaľ zákonodarca poskytuje a sprístupnenie údajov v osobitnej zdravotnej dokumentácii, potom rozhodnutie matky je pre samotné dieťa konečné, bez akejkoľvek možnosti napadnutia tohto jednostranného úkonu. „De lege lata“ je teda právo matky utajiť svoju identitu absolutizované a jej rozhodnutie pre dieťa neznamená nič iné ako odsúdenie na doživotnú neistotu a nevedomosť o svojom pôvode. Judikatúra Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách chráni primárne biologickú rodinu. Právo a sloboda matky končí tam, kde začína právo dieťaťa. V demokratickom a právnom štáte nesmie dochádzať k absolutizácii niektorého z práv chránených či už ústavou alebo ľudskoprávnymi dohovormi na úkor úplného vylúčenia iného práva, ktoré je s ním v konflikte. Tak je to aj v tomto prípade, kde zákonodarca vytvoril stav, kedy právo matky utajiť svoju identitu popiera právo dieťaťa poznať svoj pôvod. Čo sa týka určenia otcovstva v Slovenskom právnom poriadku, Zákon o rodine si v tomto prípade napomáha domnienkami určenia otcovstva. Právne domnienky sú vyvrátiteľné, čo znamená, že sa pripúšťa dôkaz opaku. Môže sa dokázať, že skutočnosť je v konkrétnom prípade iná, než ako uvádza uplatnená domnienka. Určenie otcovstva prvou domnienkou sa uplatní vždy automaticky, ak je žena v čase narodenia dieťaťa vydatá alebo sa dieťa narodí v tzv. ochrannej dobe po zániku manželstva. Za otca dieťaťa sa vždy považuje manžel matky bez ohľadu na to, kto je biologický otec dieťaťa. Najprv je potrebné zaprieť prvú domnienku otcovstva na súde a po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa vysloví, že matrikový otec nie je otcom dieťaťa, možno určiť za otca súhlasným vyhlásením alebo zistením otcovstva biologického sploditeľa dieťaťa. Ochrannú dobu možno prelomiť jedine ak sa tehotná žena do pôrodu znova vydá. Ochranná doba je 300 dní po zániku manželstva. Druhou domnienkou je uznanie otcovstva. Uznanie otcovstva sa nachádza v Zákone o rodine, konkrétne v §90-92. Druhú domnienku možno uplatniť len v prípade, že otcovstvo nie je určené podľa prvej domnienky, respektíve bola prvá domnienka úspešne v súdnom konaní vyvrátená. Treťou domnienkou je určenie otcovstva. Ak nedošlo k určeniu otcovstva prvou domnienkou alebo druhou domnienkou, nasleduje tretia domnienka. Súd určí za otca muža, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, rozhodnom pre narodenie dieťaťa. Tento čas je 300 až 180 dní pred pôrodom. V praxi sa preukazovanie otcovstva v súčasnosti preukazuje vykonaním DNA testov, ktoré sú na 99,99% presné. Platí, že otcovstvo určené treťou domnienkou nemožno zaprieť.

tags: #co #znamena #nepriznane #dieta #matkoua