Spontánny potrat je nepredstaviteľne bolestivou skúsenosťou. Je ťažké o nej hovoriť, no niekedy ešte ťažšie nehovoriť a mlčať. Čo ale v takej situácii robiť? Čo robiť, keď ste ako žena celý život učená, že sa s tým prosto musíš vyrovnať, nasadiť úsmev na tvár a nikoho nezaťažovať. Fňukať sa nemá a toto predsa nie je také hrozné. A potom len v tichu, samote tmavej izby si poplačeme, bolesť zatlačíme do najtmavších kútov mysle, aby sme nikoho nevyrušovali, a fungujeme na sto percent. Ale bolesť nemizne, vracia sa, pretože naše srdce bolo roztrieštené na milión kúskov a je ťažké poskladať ho naspäť. Stále počujeme to prázdne ticho… A často ani nevieme, kedy na naše bábätko spomínať. No možno chceme a potrebujeme smútiť, možno potrebujeme veľa plakať či len tak byť a mlčať, dostať objatie a súcit, oddychovať a nabrať nové sily… ale bojíme sa, že nám to nebude dovolené, že tým prejavíme slabosť.
Je nás veľa. 6 167 spontánnych potratov nahlásili zdravotnícke zariadenia v roku 2021 a koľko z nás si potratom prešlo doma v samote a nikto o tom ani len netušil? Nie si sama. A na tebe, tvojej bolesti a tvojom nenarodenom bábätku záleží. Preto je tu 2. Prinášame vám šesť spomienok žien. Každá v inej fáze vyrovnávania sa so stratou. Nech sú ale ich spomienky pre nás nádejou, že aj nám sa podarí nájsť opäť seba a poskladať svoje srdce. Že aj nám sa podarí dovoliť si plakať, smútiť, oddychovať. Že odrazu bolesť bude menšia a smútok bude vlastne prejavom lásky, ktorú sme cítili, keď sme boli tehotné, a stále k nášmu nenarodenému dieťatku cítime. Nech sú ich príbehy inšpiráciou, že hovoriť o bolesti, napísať ju na papier, môže byť liečivé a terapeutické.
Príbehy žien, ktoré zažili stratu
Prvé dieťatko mi doslova zobrali. Dodnes sa s tým neviem zmieriť a prechádzam si dookola pocitmi hnevu, smútku až zúfalstva, keď si na to spomeniem. Pamätám si, ako som sedela na studenej chodbe len v ich nočnej košeli a pridržiavala si výstrih, keďže som si ho kvôli poodpadávaným gombíkom nevedela zapnúť. Povedali mi, nech čakám, tak som čakala. Stále si živo pamätám všetky tie boľavé vyšetrenia a ten hrozný pocit, keď mi priväzovali nohy. Bola mi strašná zima, len horúce slzy mi stekali po lícach. Nevydala som ani hláska. Do toho sa niekto začal na niečom hlasno smiať, asi nejaká dobrá príhoda z víkendu. Oproti mne stál sanitár a sestrička mi hodila medzi nohy nejakú látku, keď išla okolo. Zaspávala som s obrovskou bolesťou a strachom. Preberala som sa s tým, že mi je ešte stále strašná zima, tentokrát z toho, že mám celý chrbát mokrý. Mokrý od krvi. Neskutočne moc mi chýbal manžel. Chcela som ísť domov, schúliť sa k nemu a nikdy neprestať plakať. Nemohla som. Na chvíľku ho ku mne pustili a ja som mu nedokázala nič povedať, len to, aby ma zobral domov. V tej chvíli sa jeho bolesť a bezmocnosť stali priam hmatateľnými. Napriek tomu sa na mňa neprestal usmievať a so slzami v očiach mi utierať slzy z líc, pričom mi šepkal, že ma neskutočne ľúbi a že si ma už o chvíľku zoberie domov a už viac nepustí z náruče.
Dovtedy som nepoznala nikoho, kto si tým prešiel. Aspoň teda nikto o tom nehovoril. Nevedela som, čo ma čaká. A lekárka mi kyretáž predostrela ako jedinú možnosť. Keď som potratila druhýkrát, povedala som si, že toto už nedovolím. Našťastie som vtedy už poznala viacero žien, ktoré to taktiež prežili, no ktoré to prežili inak. Priznám sa, že niektorým som až závidela. Nesmútili menej, ale smútili inak. A to som chcela pre seba aj ja. Neskutočne som sa toho - potratu doma - bála, navyše nie som ten naturálny typ. No aj tak som vedela, že pokiaľ nebudem musieť, do nemocnice nepôjdem. A tak moje maličké 1,5 centimetrové dieťatko išlo z môjho tela rovno do mojej teplej dlane. Bolo to neskutočne krásne, až nechápem, ako som sa toho mohla pred tým tak báť. Ako som sa bála môjho bábätka, báť sa toho, že ho uvidím. A tak som si ho dlho podržala v dlani, starostlivo zabalila do teplej látky a drevenej škatuľky, ktoré som s láskou pred tým vybrala. Vložila som k nemu svoj list, ako aj kresbičky so slovami „ľúbime ťa“ od jeho dvoch sestier a s manželom sme ho pochovali k jeho prastarým rodičom. A celý čas mi bolo príjemne teplo.
Svoj prvý potrat som prežila sama, bez slov či prejavených emócii, prosto tak, ako to robili všetky ženy z môjho okolia s každou jednou ťažkou vecou v ich živote. Hlavne nikoho nezaťažovať, nevyrušovať a nerobiť povyk. Najlepšie všetky pocity zatlačiť niekde hlboko do seba, nasadiť úsmev a fungovať na 200 %. Však to prežili iné, prežijem to i ja. Ešte dnes ma bolí celé moje ja, keď si spomeniem, ako som sa hneď po príchode z nemocnice snažila uhostiť svojho švagra, ktorý ma priviezol domov, pričom som robila všetko pre to, aby som na sebe nedala znať ani kúsok bolesti či únavy. Nech sa božechráň necíti nepríjemne. Ako som sa nechala hneď na ďalší deň vypísať z PN, aby som neskomplikovala „veci“ pre svojho zamestnávateľa. Ako som manželovi na jeho otázky ohľadom seba zakaždým s obrovskou hrčou v krku a plačom na krajíčku odpovedala, že však sa nič také nedesuje, že som v poriadku, nech to nechá tak. Tak osamotená a nešťastná som sa ešte nikdy necítila. A to napriek tomu, že hneď vedľa mňa bol milovaný človek, ktorého sa to rovnako týkalo a dotýkalo. Boli chvíle, keď som si myslela, že to už viac nevydržím, že to nedám…
O 11 rokov neskôr som prišla o svoje ďalšie dieťatko. Avšak, našťastie som to tentokrát prežila už ako mama troch detí (ktoré vďaka Bohu mám) a žena, ktorá sa už troška viac pozná a ktorá vie byť k sebe dobrá a láskavá. Ako žena, ktorá nepotrebuje všetkým (vrátane seba) niečo dokazovať. Ako žena, ktorá vie prijať pomoc a svoju silu nachádzať aj v prejavení slabosti. Ako žena, ktorá je úprimná k sebe i k svojmu manželovi, ktorá nepotrebuje niečo hrať a partnera skúšať z čítania myšlienok a správnych reakcií. A tak som sa tentokrát priam vykúpala v láske a spolupatričnosti svojich blízkych. Manžel okamžite prevzal starostlivosť o celú našu domácnosť a deti. A vždy, keď mohol, zobral ma do náručia a posmútil si so mnou. To, čo nemohol pokryť on, spravila moja mama, sestra, teta, švagriná, priateľky.
Keď mi povedali, že moje dieťatko asi neprežije, najskôr som si myslela, že druhýkrát to neprežijem už ani ja. No všetko bolo inak, pretože som dovolila samej sebe trúchliť tak a toľko, ako som potrebovala. Pretože som dovolila druhým prejaviť mi súcit a lásku a pomôcť mi. Vždy som si myslela, že k potratu nevyhnutne patrí akýsi dlhotrvajúci a trýznivý kŕč bolesti, úzkosti, strachu, hnevu a pocitov viny. No tentokrát to tak nebolo, žiaden kŕč, ale pokoj, vďačnosť, dôstojnosť, bázeň, čas, ticho, láska, súcit… Obrovský smútok, ktorý som prežívala, ma tentokrát nepripravoval o život, ale naopak, uzdravoval ma, budoval, viedol a posilňoval, pretože som nesmútila sama a podľa niekoho iného či akýchsi noriem správania sa v takýchto situáciách písaných bolesťou, opustenosťou a neprijatím všetkých tých žien predo mnou.
Chcem veľmi poďakovať za celú kampaň a najmä za to, že ste v nej nezabudli na deti, ktoré boli potratené spontánne, ako ani na ich matky. Že ste nezabudli na moje bábätko a na mňa. Dali ste mi deň, kedy môžem oslavovať to, že aspoň chvíľku bolo toto moje maličké nenarodené dieťatko v mojom živote, že aspoň chvíľu som ho mohla nosiť, aj keď nie v náruči. Nemám totižto dátum, kedy by som na svoje dieťatko mohla tak špeciálnejšie pamätať a osláviť to, že tu aspoň chvíľku so mnou bolo. Nemám dátum narodenia. Neviem, kedy presne mu dobilo srdiečko. Nemám deň, kedy by samo odišlo z môjho tela a ja ho mohla vtedy aspoň kútikom oka zazrieť či dokonca podržať v dlani. Nebyť toho zostal by mi len deň kyretáže, no na ten veruže nechcem spomínať a ani si ho nijako spájať so svojím dieťaťom. A ešte by mi zostal ten neustály skľučujúci pocit straty, za ktorý som sa tak často hanbila. Nič viac… A áno, hanbila. Akoby na tom nezáležalo, akoby na ňom nezáležalo, akoby na mne nezáležalo… A najsmutnejšie na tom celom je, že všetky tieto bodnutia, ktoré boli vlastne myslená ako slová útechy, prichádzali práve od žien.
Čakala som dvojičky. Boli to vymodlené bábätka. V treťom mesiaci som potratila. Je to stále ťažké, aj keď prešlo niekoľko mesiacov. Najhoršie je, že moje okolie to bralo, akoby sa nič nestalo. To ma ranilo… Nikto ma ne(chápal)… A vlastne ani ja som nechápala samú seba. Reagovala som, ako moje okolie vyžadovalo. Nahovárala som si, že to musím pustiť a ísť ďalej. Mávala som aj mám zlé sny, ktoré sú ako nočná mora. V noci sa budím s plačom. Začala som to riešiť a nakoniec som sama pochopila, že chyba bola neriešiť a nehovoriť o tom. Bohužiaľ, moje okolie to stále nechápe a nemám si s kým poplakať. Nikto pri mne nestojí. Tak som si jeden deň kúpila zošit a začala si písať, ako sa cítim. Dávnejšie som si do zošita napísala: To dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo, je moje. Žije v mojom srdci, aj keď nikdy nevidelo svet. To nenarodené dieťa je moje, pocítila som silu jeho lásky hneď, ako bol tehotenský test pozitívny. Bolo mojou súčasťou, ožilo v mojom lone a v mojom lone sa stalo anjelom. Je moje, to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo, je len moje, pretože bolo mojou súčasťou a ja som bola jeho kúskom. Nepoznám farbu očí a nikdy som nepočula sladký zvuk jeho hlasu. Nikdy nebudem vedieť, či by malo môj úsmev a nikdy nebudem vedieť, čo by mi dalo do života. Ale to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo, je moje, nepatrí nikomu inému na svete, pretože svet naň zabudol, len čo mu prestalo biť srdce. Je to dieťa, ktoré nemá meno ani tvár. Je to dieťa, ktoré nikdy nesfúkne sviečku a neochutná koláč. Je to dieťa, ktorého nikdy neuvidím bežať, ale dúfam, že bude lietať medzi anjelmi. Je moje, aj keď ma nikdy nebude volať mama. Je moje, aj keď ma nikdy nenahnevá, aj keď mi nikdy nedá pusu a nikdy ma nebude držať pevne pri srdci. Je moje, pretože som za ním plakala, pretože ho stále vidím v očiach svojho syna. Môj život ide ďalej, aj keď som sa s ním na chvíľu zastavila. Potom som zalapala po dychu, usušila som si slzy, pozrela sa za hnev, za ticho, za horkosť, že som mu nemohla dať viac.
Pri smútení to nie je tak, že začne a v jeden deň natrvalo skončí. Skôr vyzerá ako vlny, ktoré človeka striedavo zaplavujú. Niekedy možno cítim, že tá vlna ma úplne pohlcuje, že sa nemôžem kvôli smútku ani nadýchnuť. Potom zas príde obdobie, kedy ste od smútku akoby vzdialená, dokážete relatívne fungovať a robiť bežné veci. Mal to byť deviaty týždeň, keď mi 30. septembra doktor povedal „plod bez vitality“ a 3. októbra mi ho vzali, pretože spontánne neodišlo… Nepoznám pohlavie, no dali sme mu meno Dolindo, ktoré znamená bolesť. V knižočke Modlitbičky pre tehotné mamičky od Evy Sačkovej bolo napísané, že keď mu dáme meno, lepšie sa to prijíma, aj čo sa týka rodiny.
Keď som prišla o svoje prvé bábätko mala som 29 rokov. Veľmi som sa tešila, že konečne som si našla lásku a spoločne s mužom, ktorého som ľúbila, budeme mať bábätko… No prišiel január 2022 a ja som začala krvácať. Vtedy som veľmi plakala, lebo som vedela, že to nie je dobré znamenie. Potom som ležala v nemocnici. Bábätko nezachránili. Prežívala som veľký smútok. Potom som otehotnela druhýkrát a Pán Boh nám požehnal trojičky. O jedno z tých troch som opäť prišla, ale ostala mi nádej u Boha, že máme ešte dve a s dvomi nenarodenými sa opäť stretnem. Dnes mám dvojčatá, na ktoré som však ostala sama. Vychovávam dvoch synov a som za nich šťastná.
Toto video ti zmení pohľad na život | Spoveď 68-ročného
Štatistiky a medicínske aspekty
Kanadský inštitút pre zdravotné informácie zverejnil, že v provincii Alberta sa počas dvanásťmesačného obdobia až do konca roka 2024 vykonalo 133 potratov v neskorom štádiu tehotenstva. Podľa správy na webovej stránke Live Action bol najčastejší gestačný vek detí, ktoré prežili, medzi 21. a 24. týždňom. Typicky sú bábätká v takýchto situáciách ponechané bez lekárskej starostlivosti a nechajú sa zomrieť bez pomoci, no existujú aj prípady ako Melissa Ohden a Claire Culwell, ktoré boli ako deti potratené, ale boli zachránené a resuscitované starostlivými členmi zdravotníckeho personálu v nemocniciach, kde mali zomrieť. Mimochodom, obe ženy navštívili Írsko a vystúpili na podujatiach organizovaných kampaňou Pro Life Campaign.
Z angl. Melissa Ohdenová je americká pro-life aktivistka, rečníčka a autorka. Býva v Kansas City v štáte Missouri, má dve dcéry a konvertovala na katolícku vieru. Jej mama sa ju v siedmom mesiaci tehotenstva pokúsila potratiť, ale ona prežila. Cez svoju organizáciu The Abortion Survivors Network je v kontakte s približne 390 ľuďmi zo 14 krajín, ktorí prežili potrat. Melissa sa o tom, že prežila potrat, dozvedela, keď mala 14 rokov. Jej adoptívni rodičia vedeli, čo sa stalo, no tajili jej to, aby ju chránili. „To, že som sa to dozvedela, bolo nedorozumenie. Moja staršia sestra neplánovane otehotnela a rozmýšľala nad potratom. Rodičia jej povedali môj príbeh a dúfali, že si to rozmyslí. A rozmyslela si to. Nebolo jednoduché dozvedieť sa o sebe pravdu, bola som viac rokov nahnevaná a utrápená. Zachránila ju však viera. Vraví, že jej život zmenilo odpustenie. Začala hľadať svojich biologických rodičov. Jej biologická matka Ruth je teraz veľkou súčasťou jej života. „Hľadala som ju desať rokov. Keď som ju našla, nemohla som ju kontaktovať hneď, lebo jej rodina robila tajnosti okolo jej potratu. Povedali jej, že potrat bol úspešný, nevedela, že som prežila. Potom, ako som ju našla, trvalo asi sedem rokov, kým sme spolu začali komunikovať. Kým sme sa stretli osobne, asi tri roky sme si písali a už sme sa trochu poznali,“ spomína Melissa.
Melissa a Ruth dnes žijú v rovnakom meste, no nebol to zámer. Melissa o tom najprv nevedela. Zistila to až keď sa prisťahovali. Navyše v jej meste býva aj jedna z jej nevlastných sestier. „Stretávame sa tak často, ako môžeme. Žijeme normálny život. Ruth je jedna z mojich dvoch matiek. Keď Ruth išla s Melissou na potrat, mala iba 19 rokov a študovala. K zákroku ju donútila vlastná rodina. Jej mama, teda Melissina stará mama, pracovala ako sestra v nemocnici a postarala sa o to, aby sa Ruth nedozvedela, že jej dcéra prežila. Na list, ktorý som jej napísala, mi odpísal jej manžel a neviem, či jej vôbec povedal, že som sa jej ozvala.“ Podobne sa nestihla spojiť ani so svojím otcom, ktorému napísala list, no nedostala odpoveď.
Melissa hovorí, že väčšina z ľudí, s ktorými dnes pracujú, mala byť potratená preto, že ženu do toho tlačila rodina, nie preto, že by ona sama mala zdravotné problémy. Tvrdí, že 99,9 percent žien nútia k potratu ich partner. „Najdôležitejšia správa, o ktorú sa môžeme podeliť so svetom, je, že ukončenie života iného človeka, najmä keď ide o nevinného človeka, nikdy nie je prejav súcitu alebo lásky. Každý človek, ktorý prežil potrat, podľa Melissy stelesňuje to, že nenarodené deti sú ľudia. „Keď som bola naposledy so svojím svedectvom v americkom kongrese, nikto sa neodvážil oponovať tomu, že nenarodené deti sú ľudia. Sú takí ako my a zaslúžia si život. A nikto neútočil na životy tých, ktorí prežili potrat. Melissin príbeh už pomohol zachrániť viaceré ďalšie životy nenarodených detí. Keď sa ich mamy stretli s Melissou alebo iným človekom, ktorý prežil potrat, prehodnotili svoj úmysel a dieťatko si nechali. Žene zvažujúcej potrat Melissa odkazuje: „Nie si sama. Existuje veľa ľudí ako my, ktorí ti chcú pomôcť a ktorým záleží na tvojom živote a živote tvojho dieťaťa.
Deborah z Floridy pre prísny zákon nemôže predčasne ukončiť svoje traumatizujúce tehotenstvo. Deborah a jej manžel zabalia novorodenca do teplej deky, prejavia mu lásku a poplačú si pri tom, ako sa s ním budú lúčiť. „Chceme niečo, čo si budeme môcť uchovať navždy,“ hovoria. Možno to bude soška naplnená popolom. Alebo ozdoba s odtlačkom drobného pršteka. Vytrvalo plače, ale teraz sa jej na tvári objavil vzácny úsmev. „Máme štvorročné dieťa. Nikto však nečakal, že sa rodine udeje práve toto. Deborah a Lee Dorbertovci hovoria, že lekári, ktorým dôverovali, nemali pochopenie pre najbolestivejšie rozhodnutie ich životov. „A presne to sme od nich chceli,“ hovorí Deborah. Dorbertovej pôrodníčka ani odborník na maternofetálnu medicínu (táto oblasť gynekológie sa zaoberá prevenciou, diagnostikou a liečbou tehotnej ženy a plodu v jej maternici - pozn. Kombinácia úzko definovaných výnimiek zo zákona a tvrdých trestov za jeho porušenie lekárov desí.
„Všetko bolo skvelé,“ hovorí Deborah a spomína, ako pravidelne cvičila, zdravo sa stravovala a nadšene sledovala, ako sa jej tehotenstvo vyvíja. Na stretnutí so svojím pôrodníkom v polovici novembra si Deborah prvý raz vypočula tlkot srdca svojho dieťaťa. Deň pred Dňom vďakyvzdania odišla autom so svojím synom Kaidenom do ordinácie pri nemocnici, v ktorej sa pred štyrmi rokmi narodil. Deborah si vyhrnula tričko, stiahla si nohavice na jogu a nechala si na pokožku naniesť vrstvu hrejivého gélu. Technička posúvala sondu po jej rastúcom brušku a zobrazila obrysy dieťaťa. Potom sa výraz techničky náhle zmenil. Ospravedlnila sa a opustila miestnosť. Nasledovalo viac obrázkov a viac ustarostených výrazov. Lekárka Deborah jemne vysvetlila, že bábätko nepláva v dostatočnom množstve plodovej vody. Deborah odišla so skenom označeným vekom plodu - 23 týždňov, 0 dní. V správe z ultrazvuku sa písalo o viacerých abnormálnostiach: nielen obličiek, ale aj srdca a žalúdka. Deborah zavolala svojmu manželovi do jeho novej práce v poisťovacej agentúre. Stretli sa v parku pri jednom z mnohých jazier vo floridskom okrese Polk. Plakali, prechádzali sa a premýšľali, či existuje jednoduché vysvetlenie. V ten istý deň Deborah prijali do nemocnice v Lakelande, kde uskutočnili ďalšie testy. Po Dni vďakyvzdania mala Deborah dohodnuté stretnutie s odborníkom. Aj tretí ultrazvuk v 24. týždni tehotenstva potvrdil predošlé zistenia a lekár rodičom oznámil, že tento stav je nezlučiteľný so životom. Deborah si spomína, že lekár im vysvetľoval, ako rodičia v takýchto prípadoch postupujú. Ešte pred odchodom domov sa Deborah a Lee rozhodli, že by tehotenstvo najradšej ukončili čo najskôr, ako sa bude dať. Lekár Deborah povedal, že jej pôrodníčka by k tomu mohla pristúpiť medzi 28. a 32. Dorbertovci. Potterovej syndróm pred vyše 75 rokmi identifikovala pionierka perinatálnej starostlivosti Edith Potterová. Bez fungujúcich obličiek nie sú novorodenci schopní dostať zo svojich tiel smrtiace toxíny a obličky im zlyhajú. „Skutočným problémom sú nedostatočne vyvinuté pľúca,“ hovorí Jena L. Bábätká s Potterovým syndrómom často zomierajú ešte pred tým, ako sa narodia, keď sa ich pupočné šnúry zachytia medzi ich telom a stenami maternice matky. Tieto vážne vývojové poruchy typicky zachytí až anatomický sken v polovici tehotenstva. Aj bežné rozhovory začínali byť ťažké. Napríklad sa v obchode s potravinami náhodne stretla so svojou bývalou pôrodníčkou, ktorá si všimla jej bruško. Jej tehotenstvo je až znepokojivo normálne, hoci prestala chodiť na pravidelné kontroly, aby sa vyhla spoločnosti budúcich mamičiek. Deborah cíti, ako sa jej dieťa tlačí na rebrá a hlboko do panvy. V decembri opakovane písala koordinátorovi oddelenia maternofetálnej medicíny a dúfala, že jej tehotenstvo ukončia ešte pred Vianocami. Deborah nám ukázala textovú komunikáciu s koordinátorom. Lekár sa tak rozhodol po tom, „ako sa z právneho a administratívneho hľadiska pozrel na nový zákon a spôsob, akým je napísaný“, uviedol koordinátor. Pre Deborah to znamenalo, že rezignovala. Deborah. Na Vianoce Deborah a Lee cestovali cez celú Floridu, aby na večeru zasadli s rodinou Deborah v Melbourne. Išlo o viacgeneračné stretnutie s pripraveným karnevalom pre deti. Jej rodičia, katolíci Peter a Cindy Rogellovci, však hovoria, že sa o dcéru boja. Je to ich štvrté zo siedmich detí. Manželka jedného z ich synov bude tiež rodiť približne v rovnakom termíne ako Deborah. Narodí sa im tak 16. a 17. vnúča. Peter Rogell sa zamýšľal nad zmyslom života, ktorý jeho dcéra nosí pod srdcom, čo ho prinútilo preskúmať svoje vlastné presvedčenia o potratoch. „Spýtal som sa jej: ‚Neprekážalo by ti, ak by som ti priložil ruku na bruško?‘ Chcel som zacítiť život,“ hovorí Rogell. „Verím v život a všetky tieto veci. Ale keď dvaja, traja lekári povedia toto, mali by byť schopní predčasne ukončiť tehotenstvo, aby chránili duševné zdravie matky,“ myslí si Rogell. V januári Deborah aj jej pôrodníčka povedala, že po konzultáciách s odborníkmi dospela k záveru, že tehotenstvo nebude možné ukončiť. Dorbertovci vycestovanie do iných štátov viackrát zvažovali, no odkedy sa narodil Kaiden, Floridu opúšťajú iba zriedka. Deborah po narodení Kaidena odišla z práce v supermarkete Publix a 35-ročný Lee sa len nedávno znova zamestnal po tom, ako počas pandémie prišiel o prácu. Pri hľadaní nových lekárov, ktorí by ukončili traumatizujúce tehotenstvo, sa cítili neisto. Deborah zákonom po ich prijatí nevenovala veľkú pozornosť, keďže neočakávala, že by niekedy mohla chcieť ísť na potrat. „Hnevám sa, že politici rozhodujú o tom, čo je najlepšie pre moje zdravie,“ hovorí. „Nikdy sme tomu naozaj neporozumeli,“ hovorí Lee Dolbert. „Povedali nám, že existuje výnimka. Medzi najväčšie podporovateľky zákona patrí bývalá republikánska senátorka v štáte Florida a dlhoročná obyvateľka Lakelandu Kelli Stargelová. Všeobecný lekár Deborah David Berger sa o jej diagnóze dozvedel počas januárovej prehliadky. Napriek opakovaným ultrazvukom sa rodičia nikdy nedozvedeli pohlavie svojho dieťaťa. Vybrali si však mená pre oba prípady: Milo, ak to bude chlapec, a Malia, ak to bude dievča. Začiatkom januára sa rodičia cez Zoom stretli s pracovníkmi spoločnosti Nemours Children’s Health, ktorá v rámci lakelandskej siete nemocníc ponúka špecializovanú pediatrickú starostlivosť. Rodičia si vypočuli možnosti, vďační za to, že majú opäť v niečom na výber. „Bolo to pre nás nesmierne dôležité. Manželia pozvali rodičov Deborah, aby sa k nim pridali v nemocnici, keď sa Baby M narodí - rovnako ako prišli, keď sa narodil Kaiden. Čítal minimálne o jednom prípade, keď dieťa prežilo aj napriek diagnóze Potterovej syndrómu. Tento mesiac výskumníci zverejnili predbežné výsledky skúšok na osemnástich deťoch, ktorým - podobne ako dieťaťu Deborah - chýbali obe obličky. Vedúca štúdie Jena L. „Na týchto skúškach je nesmierne náročné, že otvárajú Pandorinu skrinku mnohých problémov,“ hovorí Millerová. Syn Dorbertovcov Kaiden. Proti floridskému zákazu potratov po 15. týždni tehotenstva momentálne prebieha odvolanie na najvyššom súde štátu. Guvernér Floridy Ron DeSantis uviedol, že by podpísal aj zákaz potratov po 6. „Sme zástancovia pro-life (súhrnné označenie stúpencov ochrany ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť - pozn. red.),“ povedal republikánsky guvernér na nedávnom zhromaždení v Tallahassee. Rodičia Deborah k nim nedávno prišli na návštevu a spoločne sa odhodlali ísť von na večeru.
Legislatíva a etické otázky: Výbor senátu pre záležitosti seniorov, rodín, veteránov a ozbrojených síl sa zaoberal návrhom Zákona o ochrane bábätiek, ktoré prežijú potrat (Senate Bill 753). Tento zákon požaduje, aby potratári poskytli bábätkám, ktoré prežijú potrat, rovnakú základnú zdravotnícku starostlivosť ako každému inému novorodencovi v rovnakom gestačnom veku. Návrh zákona vyvolal kontroverzie. Istá žena, identifikovaná ako ´viceprezidentka sekcie Amerického kolégia OBGYN v štáte Missouri´, odsúdila návrh zákona a označila ho za ´poburujúci´. Povedala: "Táto legislatíva predstavuje neoprávnený zásah do vzťahu pacient - lekár. Je založený na buričskej rétorike a na veľmi nepresnom popise OBGYNs a pacientiek, o ktoré sa starajú." Dr. Daniel Jackson, špecialista na starostlivosť o plod v maternici, tiež návrh zákona kritizuje, pretože údajne požaduje od potratárov, aby bábätká s postihnutím radšej liečili, ako ich nechali umrieť: "Existujú bábätká s postihnutím pri narodení, ktoré sme diagnostikovali už v maternici … z nich 100% bez výnimiek nie je zlučiteľných so životom mimo maternice. V takýchto prípadoch…" Zdá sa, že Dr. Jackson si znenie zákona mylne interpretuje. Zákon nepožaduje od lekára, či potratára, aby zomierajúcemu bábätku, ktoré prežilo potrat, poskytol márnu zdravotnícku starostlivosť.
Štatistiky prežitia potratu: Niektoré bábätká potrat naozaj prežijú, hoci nikto nevie presne koľko ich je. Vo väčšine amerických štátov sa o tom nevedú žiadne záznamy, no v niektorých áno. Medzi rokmi 2016 a 2018 tri štáty zaznamenali 40 bábätiek, ktoré prežili po ´zbabraných´ potratoch (11 v Minnesote, 10 v Arizone, 19 na Floride). V Texase v roku 2019 prežilo po ´zbabranom´ potrate 6 bábätiek. V Michigane hlásia od roku 2008 do roku 2013 11 živonarodených bábätiek po potrate. Štatistiky Centra pre kontrolu chorôb (CDC), ako aj osobné svedectvá zdravotných sestier a samotných ľudí, ktorí prežili potrat, potvrdzujú, že niektoré bábätká naozaj prežijú potrat.
Vďaka pokrokom vo vede a v medicíne sa darí prežiť čoraz väčšiemu počtu predčasne narodených detí - detí narodených v dvadsiatom štvrtom týždni a týždňoch po ňom. Na jednej strane je to úžasné, avšak na strane druhej má to aj iný efekt. Mamičky, ktoré porodili svoje dieťa veľmi predčasne majú dnes podstatne väčšiu nádej a nemusia sa tak obávať ako kedysi, i keď sa to dobre hovorí a ťažšie prežíva. V každom prípade najnovšie štatistiky hovoria, že deti, ktoré sa narodia mamičkám už v 24., 25. alebo 26. týždni tehotenstva kedysi prežili len výnimočne a dnes sa tešia veľkému percentu úspechu. Avšak deti, ktoré sa narodia pred týmto termínom, žiaľ, prežijú len veľmi výnimočne.
Percento detí, ktoré sa narodili predčasne - v 22. až v 25. týždni tehotenstva a v detstve trpia vážnymi zdravotnými problémami sa však nezmenilo k lepšiemu. Počet detí a dospelých, ktorí sú dlhodobo zdravotne postihnutí v dôsledku predčasného narodenia, naopak, stúpa. Tieto výsledky potvrdzujú fakt, že vek 24. týždňov by mal byť skutočne právnou lehotou na potrat, keďže deti narodené pred týmto termínom nemajú šancu na prežitie takmer žiadnu. Pripomíname, že normálna dĺžka tehotenstva je 40 týždňov. Niektorí bojovníci proti interupciám tvrdia, že pokroky v medicíne len posilnili požiadavky na realizáciu potratu v časovom horizonte do 24 týždňov. Pokiaľ nebola táto hranica potvrdená ako možná hranica prežitia, podľa nich, viac detí malo šancu na prežitie, i tie, nad ktorých životom rodičia váhali. Niektorí odborníci sa snažia dnes už presadiť nový limit v súvislosti s umelým potratom, a to vek 20 týždňov, iní dokonca presadzujú ukončenie možnosti umelého prerušenia tehotenstva do dvanásteho týždňa tehotenstva.
Pretože ďalšie pokroky vo vede a v medicíne predpokladajú možnosť zlepšovania možnosti prežitia aj u detí narodených pred dvadsiatym štvrtým týždňom tehotenstva. To je však zatiaľ len hudba budúcnosti, pretože o zlepšení šance na prežitie sa dá hovoriť zatiaľ iba u detí narodených v 24., 25. a 26. týždni tehotenstva. Počet detí, ktoré sa narodili v 22. až 25. týždni tehotenstva sa v priebehu ostatných viac ako desať rokov zvýšil o 44 percent, pričom gro tvorili deti narodené v ostatných dvoch týždňoch tejto škály. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že mnohé deti, ktoré sa narodili pre 27. týždňom tehotenstva bojujú so životom s dlhodobými zdravotnými problémami - pľúcnymi chorobami, poruchami učenia a mozgovou obrnou.
Dôvodov prečo rastie počet predčasných pôrodov je niekoľko. V prvom rade je to životné prostredie, chemikálie, s ktorými prichádzame pravidelne do styku, a tiež životný štýl. Tiež si treba uvedomiť, že mnohé ženy odkladajú pôrod na neskôr a vo vyššom veku rastie riziko predčasných pôrodov a komplikácií počas tehotenstva. Deti narodené po 24. týždni tehotenstva prechádzajú do jednotiek intenzívnej starostlivosti. V prípade, že ich budúcnosť vyzerá neúspešne sa mnohí rodičia vzdávajú starostlivosti o ne a prenechávajú ich v plnej miere zdravotníkom. Odborníci však varujú, že rastúci počet zdravotných postihnutí kvôli predčasným pôrodom ovplyvní v budúcnosti nielen zdravotníctvo, ale rovnako aj školstvo a oblasť sociálnej starostlivosti. Najväčší význam má teda v súčasnej dobe zamerať sa na podstatu a dôvody predčasných pôrodov a riešiť ich.
Strata a smútenie po potrate
Strata dieťaťa počas tehotenstva či pri pôrode patrí aj v 21. storočí medzi veľké spoločenské tabu. Na Slovensku sa pritom v priemere takmer každý druhý deň narodí jedno nežijúce bábätko. Ďalšie desiatky zomrú krátko po pôrode - do siedmich dní od narodenia. O téme, ktorú v spoločnosti otvárame len ťažko, sa aj v zdravotníctve stále hovorí málo. Pôrodnice dodnes nemajú presne stanovené postupy pre tieto situácie. Profesionalita, empatia a ľudský prístup personálu však môžu zásadne ovplyvniť, ako sa bude cítiť žena, ktorá sa musí vyrovnať so stratou.
Tisíce žien na Slovensku, ktoré prišli o dieťa vo vyššom štádiu tehotenstva, pri pôrode či krátko po ňom, opisujú veľmi rozdielne skúsenosti. Niektoré sa stretli s láskavosťou, iné boli po strate ubytované na izbe s matkami novorodencov, alebo zostali bez akejkoľvek psychologickej pomoci. V roku 2023 sa na Slovensku stalo 5 107 spontánnych potratov, väčšina z nich v priebehu prvého trimestra. Takmer šesťsto potratov ženy prežili medzi 13. a 28. týždňom tehotenstva. Ďalších 156 detí sa narodilo bez známok života a 44 zomrelo do 24 hodín po pôrode.
Ženám v náročných chvíľach pomáha to, čo by v modernom zdravotníctve malo byť samozrejmosťou - psychologická pomoc, profesionálny prístup, možnosť podržať si dieťa, urobiť si jeho fotografiu alebo mať istotu, že ak sa rozhodnú telíčko nevidieť, zdravotníci ich prianie rešpektujú. „Odborný a zároveň ľudský, rešpektujúci a empatický prístup zdravotníkov má zásadný vplyv na to, ako žena, partner či rodina so stratou naložia. Nemáme moc vrátiť život dieťatku, ktoré zomrelo. Ani nie je v našich silách odstrániť bolesť. Môžeme však vytvoriť priestor, aby tým mohli prejsť spolu ako rodina,“ hovorí Lucia Kubíny z občianskeho združenia Tanana, ktoré pomáha rodinám po strate bábätka. Dodáva, že rodinám možno poskytnúť podporu pri zdravom smútení - napríklad možnosť rozlúčiť sa alebo vytvoriť si spomienkové predmety. „To všetko pomáha, aby na túto skúsenosť dokázali nazerať ako na veľmi náročnú, ale zároveň láskavú,“ dodáva.
Štandardný postup, teda oficiálny návod pre zdravotný personál, ako postupovať v týchto prípadoch, však aktuálne máme len pre prípady včasného potratu, teda do 12. týždňa tehotenstva. Podľa Lucie Kubíny je dôležité, aby vznikol štandardný postup aj pre vyššie štádia tehotenstva a pôrodnícku stratu. Pomáha totiž zdravotníkom poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť založenú na dôkazoch. „Ide o emočne a psychicky veľmi náročné momenty. Štandardné postupy poskytujú profesionálom oporu, pomenúvajú dobrú prax, a tak tvoria priestor na to, aby ženy v podobných situáciách dostali rovnako kvalitnú zdravotnú starostlivosť naprieč celým Slovenskom. Na stratu dieťaťa sa zameriava občianske združenie Tanana. Poskytuje psychologickú pomoc aj podporné skupiny. Rezort uvádza, že považuje za nevyhnutné, aby bola v takýchto prípadoch poskytovaná zdravotná starostlivosť s maximálnou mierou empatie, vrátane následnej psychologickej podpory a odporúčaní na ďalšiu odbornú pomoc. „Cieľom pripravovaných opatrení je zabezpečiť jednotný, odborný a zároveň ľudsky citlivý prístup v každom takomto prípade.“ Podľa Lucie Kubíny je potrebné o tejto téme viac hovoriť. Ženy, ktoré zažili stratu, často opisujú pocit úplnej osamelosti. Až keď začnú otvorene rozprávať, zisťujú, že podobnú skúsenosť majú aj iní.
Jedným z dôvodov tabu je podľa nej atmosféra takzvanej víťaznej medicíny - takej, ktorá bojuje proti chorobe a smrti. „Stratu berieme ako zlyhanie, spája sa s ňou pocit viny či hanby. A to aj v situáciách, ktorým zabrániť objektívne nevieme,“ vysvetľuje. O to je dôležitejšie, aby sme prestali mlčať a otvorili priestor pre diskusiu.
Psychologické aspekty a podpora: Ženy, ktoré prežili zamlčaný potrat, je neúrekom. Ak medzitým porodili zdravé dieťa, zvyčajne sa situácia nerieši, pretože je veľký predpoklad, že sú schopné dieťa vynosiť a problém je inde. Niektorí gynekológovia ho zahŕňajú frázou, že to bolo „zlé“ vajíčko a jednoducho nie je dôvod na to, aby sme sa trápili - druhé bude dobré. V skutočnosti je veľmi veľa faktorov, ktoré môžu ovplyvniť potrat, mnohé nie s dodnes objasnené. Samozrejme, nejde len o samotnú vajíčko. Veľkú úlohu zohrávajú vonkajšie vplyvy, životospráva rodičov, užívanie liekov či omamných látok, ochorenia. Problémy s otehotnením sa v niektorých rodinách dedia z generácie na generáciu a nie vždy je dokázateľne potvrdené, prečo.
Najväčšie riziko potratu je v prvom trimestri a týka sa, žiaľ, veľkého počtu žien. Je to najcitlivejšie obdobie, počas ktorého by sme si mali dávať veľký pozor nielen na to, čo jeme, ale i na kontakt s chorými ľuďmi a zvieratami, chemikáliami, niektorými liekmi - a to i voľnopredajnými preparátmi, bylinkami a podobne. Ženy, ktoré sa opakovane stretli s potratom alebo prerušením tehotenstva majú pri ďalších tehotenstvách väčšie riziko krvácania, predčasného pôrodu, nízkej pôrodnej váhy novorodenca a tiež môžu mať aj komplikácie s placentou. Samozrejme, mnohé tehotenstvá nemajú žiadne komplikácie a detičky sa rodia zdravé. Ženy ktoré potratili len raz, majú spomínané riziká nižšie, ale oproti tým, ktoré nikdy nepotratili až o 30 percent zvýšené.
Ako je známe, riziko potratu sa zvyšuje s vekom, najmä ženy po štyridsiatke častejšie potrácajú, ale potraty sa nevyhýbajú ani mladým ženám. Neraz súvisia so zlým životným štýlom, ochoreniami o ktorých niekedy ani ženy samy netušia alebo genetikou. Odborníci však vedia, že potratom často končia nekvalitné tehotenstvá, ktoré nemajú šancu na úspech, ide o veľmi poškodené zárodky a jednoducho príroda to vyrieši potratom.
Mýty, ohovárania, dokreslené reči a pretvorené fakty nás sprevádzajú po celý život. Nie je však zrejme obdobie, počas ktorého sa s nimi stretávate viac, ako keď sa snažíte o bábätko a nedarí sa vám. Navyše, páry, ktorým sa dlhší čas nedarí, všetko vnímajú citlivejšie. Nečudo… Nedovoľte klebetám a mýtom, aby vám ublížili.
