Rodina je najdôležitejším článkom pre spoločnosť aj pre jednotlivca. Rodina sa časom formovala, vyvíjala, nadobúdala svoje znaky ale aj funkcie. A tak ako sa menili všetky tieto atribúty, tak sa menili aj problémy, ktorými sa dnešné rodiny a dnešní rodičia v postmodernej spoločnosti najviac zaoberajú a ktorým sú nútení čeliť.
Vplyvom modernizácie a industrializácie sa začali diať ekonomické, politické ale aj sociálne zmeny, ktoré nemali dopad len na ľudí ako takých ale aj na samotné rodiny. Rodiny, ich forma, štruktúra sa vyvíjali po celé stáročia. A tak ako sa vyvíjali rodiny, vyvíjali sa alebo menili sa aj problémy rodiny či rodičovstva. Problémy, ktoré riešia rodičia dnes sú úplne odlišné ako problémy, ktoré riešili rodičia kedysi.
Vplyv na tieto zmeny mal hlavne nástup industrializácie a neskôr aj modernizácie. Nástupom industrializácie sa z problémov rodičovstva vytratila napríklad otázka pomoci detí pri práci na poli, pri hospodárskych zvieratách či iných domácich prácach. Nástupom industrializácie začalo čoraz viac ľudí a rodičov pracovať v továrňach, takže na prácu na poli už nemali čas. Keďže cestovanie do miest bolo pre ľudí únavné a náročné, začali sa do týchto miest aj sťahovať a tak začal pomaly vidiecky život upadať a meniť sa. Po presťahovaní ľudí do miest sa začali meniť aj ich osobné ale aj rodičovské problémy - a tie s čoraz modernejšou dobou boli diametrálne odlišné od tých, ktoré zažívali rodičia pred touto modernizáciou.
Tieto postmoderné problémy rodičovstva sa týkajú všetkých a je potrebné ich riešiť takmer v každej rodine. Každý jeden človek patrí do určitého sociálneho spoločenstva a tým je tradične - rodina. ,,Rodina je primárnym kontextom ľudskej skúsenosti od kolísky až po hrob. Je to istý druh inštitúcie, ktorá má pre vývoj a život človeka nenahraditeľný význam. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii, je zdrojom skúseností a vzorov správania do ďalšieho života človeka“ (Fischer, Škoda, 2009 in Laca, 2011).
Pasternáková (2015) dodáva, že ,,rodina je primárnou skupinou, ktorá sa po narodení dieťaťa stáva jeho prvým socializačným činiteľom, a zároveň sa tak stáva členom jeho prvej sociálnej skupiny. Rodina, ktorá je základnou sociálnou skupinou spoločnosti pozostáva najmenej z dvoch členov rodiny. Rodinu tvoria rodičia a deti. Medzi rodinu tiež zaraďujeme ďalších rodinných príslušníkov, ako je napríklad stará mama, starý otec, bratranci a sesternice, strýko, teta a mnoho iných. Členovia rodiny sa riadia vzormi správania sa. Každý člen rodiny plní určitú sociálnu úlohu.“
,,Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni“ Zákon č. 36/2005 Z. z., Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Rodina spolu so školou plnia aj významné výchovné úlohy, ktoré sa vzájomne doplňujú (Průcha - Walterová - Mareš, 2009).
Nikto z nás by nemal existovať bez rodiny. Aj keď sa nájdu ľudia, ktorí rodinu nemajú či ju nepoznajú, po narodení sa človek patrí do nejakej sociálnej skupiny či už to bude s biologickými/náhradnými rodičmi alebo inštitúciami, ktoré sa dieťaťa ujmú. Rodina je pre človeka základným piliérom kde sa mu dostávajú prvé vedomosti, láska, rešpekt, nadobúda svoje prvé skúsenosti, kde sa napĺňajú jeho základné potreby a môže sa vyvíjať po fyzickej aj psychickej stránke.
Na to, aby sme mohli ako ľudia založiť rodinu, potrebujeme ľudskú reprodukciu, ktorej základom ,,sú biosociálne cykly. Ich prvou fázou je rodenie novej generácie. Už v týchto biologických procesoch je ľudská biológia zložito regulovaná sociálnymi podmienkami života, ktoré ovplyvňujú početnosť a kvalitatívne vlastnosti novej generácie, predovšetkým jej schopnosti pre úspešný telesný, duševný a sociálny vývin. Druhou fázou je výchova, ktorá tieto schopnosti rozvíja. Spôsob, intenzita a miera tohto rozvíjania je daná primárne sociálno-ekonomickým rámcom spoločnosti a jej politickým zameraním. Na výchovu nadväzuje fáza profesionálnej prípravy a začleňovanie generácie do spoločenskej deľby práce, ktoré sú tiež vymedzené sociálno-ekonomickým charakterom a perspektívnymi potrebami spoločnosti. Ďalšou fázou je opäť biologická reprodukcia - nástup novej generácie - a začiatok nového cyklu. Každý z cyklov je ovplyvnený predchádzajúcim a ovplyvňuje nasledujúci.
Podľa Poppera (2013) veľmi vplýva na reprodukciu ľudí aj na samotné partnerské vzťahy ekonomická situácia v krajine. Neustále opakujúce sa hospodárske krízy, zvyšujúca sa inflácia, záťaž hypotékou či úverom, nevedomosť nájsť si prácu po ukončení školy alebo dokonca klesajúci počet produktívnych ľudí je zlou perspektívou na to, aby si mladí ľudia chceli zakladať rodiny či dokonca chceli ešte deti alebo chceli mať viac ako jedno dieťa.
Ak mladí ľudia, ktorí sú schopní reprodukcie, však vo svojej krajine nevidia podporu vlády mladých rodín, nie sú veľmi motivovaní k tomu, aby si zakladali rodiny. V našom štáte chýba podpora rodinnej politiky, čo je veľká škoda. Štát partnerom, ktorí na svet privedú dieťa, síce poskytuje určité výhody vo forme rôznych príspevkov ako sú napríklad príspevky poskytované pri narodení dieťaťa, rodičovské príspevky a prídavky na deti, no v závislosti na už spomenuté ekonomické faktory je výška týchto príspevkov veľmi nízka a v žiadnom prípade nie je motivujúca pre mladé páry.
V slabostiach rodinnej politiky môžeme vidieť napríklad žiadny príspevok mladým rodinám na bývanie, resp. príspevok na vlastné bývanie či výhodné hypotéky, ďalšou slabou stránkou je nízka výška materskej dovolenky, podmienky pre splnenie nároku na materské, atď.
Ďalším vplyvom (Popper, 2013) prečo mladí ľudia odkladajú rodičovstvo je už spomínaný problém s nájdením si práce po ukončení strednej či vysokej školy - čiže je tu problém s uplatnením sa na trhu práce. Ak mladí ľudia zažívajú takýto problém, prežívajú sami v sebe negatívne pocity ako sklamanie, hnev, frustráciu či beznádej a myslia len na to, ako prežiť v tejto spoločnosti a vedieť sa sám uživiť. Ak takýto problém teda zažíva mladý človek, rieši primárne len svoje živobytie a to, aby si udržal svoju prácu a bývanie. Väčšina mladých ľudí si chce zabezpečiť základné potreby ako je už spomínaná strava, bývanie a finančný príjem a až potom uvažuje o svojich potomkoch.
Ďalší problém resp. v tomto prípade príležitosť, ktorú tu Popper vidí pre mladých ľudí je, že vo svojom období života majú mnoho výhodných príležitostí vyskúšať si rôzne životné dráhy. Či už sú to partnerské vzťahy, spoznávanie rôznych krajín, pracovné príležitosti či skúšanie rôznych koníčkov kým ešte nemajú deti.
Nemôžeme preto niekoho posudzovať či odsudzovať za to, či už má alebo ešte nemá deti. Je to každého osobná a intímna vec, ktorú môže ovplyvniť len on sám a nikto iný. Nikdy nevieme ako daná osoba žije, aký má životný štýl, aké má životné plány či ciele, v akej ekonomickej situácii sa nachádza, aký je jej zdravotný stav alebo či túži alebo netúži po potomkoch.
Podľa dlhodobej štúdie (Kokkoová et al, 2008 in Popper, 2013), ktorá sa začala v roku 1968 má voľba počať dieťa odlišné dôsledky na ženy a mužov. Táto štúdia sa realizovala na vzorke 173 žien a 196 mužov vo veku od 18 do 42 rokov a zistilo sa, že relatívne skoré rodičovstvo (do 25 rokov) sa u žien spája aj s mnohými inými významnými zmenami ako: ,,materstvo je asociované s odchodom z rodičovského domu, založením intímneho vzťahu, vzdelaním, prácou. Pritom skoré rodičovstvo sa spája najmä s nižšou úrovňou vzdelania, nižším pracovným statusom a nestabilnou pracovnou kariérou. Na rozdiel od žien, u mužov skoré otcovstvo koreluje len so skorým štartom intímneho vzťahu“ (Popper, 2013).
,,Jedným z hlavných znakov v reprodukčnom správaní väčšiny mladých generácií je posúvanie rodičovského debutu do vyššieho veku. Potvrdzuje to napríklad aj vývoj priemerného veku pri prvom pôrode, ktorý sa zvýšil z pôvodných necelých 23 rokov (druhá polovica 80. rokov) na súčasných 27,6 roku. O rastúcej časovej variabilite materských a rodičovských dráh nepriamo svedčí napríklad rozširovanie interdecilového rozpätia. Kým v prvej polovici 90. rokov 80% z celkovej plodnosti sa realizovalo v pomerne úzkom intervale 9-10 rokov, v súčasnosti je tento podiel rozprestretý až do intervalu 15 rokov. Proces odkladania sa však netýka len bezdetných a slobodných žien, ale identifikujeme ho aj u osôb, ktoré už vstúpili do manželstva. Čoraz viac párov sa rozhoduje stať rodičmi po uplynutí dlhšej doby od sobáša.“
Dnes si už našťastie muži, ale hlavne aj ženy, môžu vybrať a určiť kedy a či vôbec si chcú založiť partnerský vzťah, ale taktiež aj to, či a kedy budú mať deti. Bohužiaľ, ešte aj v dnešnej dobe stále zažívame tlak spoločnosti a to hlavne na ženy, kedy sa ženy veľmi často stretávajú s výčitkami okolia - kedy budú mať deti, kedy budú mať svadbu, prečo nechcú mať deti či prečo uprednostňujú kariéru pred rodinou atď.
Ako spoločnosť poznáme rôzne druhy rodín. ,,Vo vzťahu k rodine v súčasnosti už manželstvo taktiež nie je zárukou ani podmienkou vzniku rodiny. Predmetom mnohých diskusií je práve diverzifikácia a pluralizácia foriem rodinného spolužitia. Realita súčasnosti - to sú aj adoptívne rodiny, rodiny s jedným rodičom, rodiny, kde rodičia nie sú zosobášení, páry bez detí, rodiny s homosexuálnymi rodičmi atď.“ (Marková, 2012).
Biologické rodiny, pokiaľ je všetko v poriadku, mávajú poväčšine svojich biologických potomkov. Pokiaľ však nie je možné mať biologického potomka prirodzenou cestou, môže ísť o sériu príčin, ktoré počatie dieťaťa prirodzenou cestou znemožňujú.
,,Porucha v biologicko - reprodukčnej funkcii nastáva, keď rodičia nemôžu mať (porucha plodnosti) alebo z genetických dôvodov nechcú mať deti. Odmietanie rodičovstva z nebiologických príčin obyčajne súvisí s osobnostným profilom rodičov, alebo s narušením ich vzťahu. Za poruchu reprodukčnej funkcie možno do určitej miery pokladať aj nezodpovedné privádzanie mnohých detí na svet v sociálne neprispôsobených rodinách a v rodinách ťažko chorých rodičov, kde nie je zabezpečená riadna starostlivosť o dieťa“ (Volná, 2003).
Pre dieťa je veľmi dôležité, aby vyrastalo v rodine, pokiaľ sa dá, tak v biologickej, kde sú rodičia s dieťaťom v pokrvnom vzťahu. Ak to nie je možné z určitých príčin, aby dieťa vyrastalo v biologickej rodine, je pre neho dobré, aby vyrastalo v sociálnej, ale za to harmonickej rodine. Môžu to byť napríklad už spomínané adoptívne rodiny, rodiny s jedným rodičom, rodiny s homosexuálnymi rodičmi alebo aj rodiny s profesionálnymi rodičmi.
Čo sa týka homosexuálnych rodín, mnoho ľudí aj v 21. storočí takéto páry či rodiny dokáže odsudzovať a to na základe nejakých svojich domienok. No nič nepoukazuje na to, že by tieto páry nevedeli alebo nemohli vychovávať deti rovnako správne a s láskou ako heterosexuálne založené rodiny. Dokonca výskum o homosexuálnych a lesbických rodinách nám priniesol zistenie, že tieto páry sú rovnako schopné vychovávať deti ako heterosexuálni rodičia pri adopcii (Kay - Klykylo, 2012).
Rola profesionálneho rodiča (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, 2017) je zložitá. Ide o spojenie roly rodiča a roly profesionála - vychovávateľa. Ide o veľmi zodpovednú a náročnú prácu, ktorá spočíva v nepretržitej starostlivosti o dieťa, ktoré má špecifické potreby vzhľadom k tomu, že nemôže vyrastať vo svojej vlastnej biologickej rodine, pretože jeho rodičia mu nemôžu, nechcú, alebo nevedia zabezpečiť starostlivosť. ,,Hlavným poslaním profesionálneho rodiča je naplniť jednu zo základných potrieb dieťaťa, a to potrebu blízkej osoby, s ktorou si dieťa vytvorí vzťah. Tento vzťah má byť vzájomný, nie jednostranný“ (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, 2017).
Adopcia detí je bežná aj na Slovensku. Je to osvojenie si dieťaťa z detského domova alebo inej inštitúcie. Čo sa týka výskumov ,,v meta-analýze o adoptovaných deťoch (IJzendoorn a Juffer, 2006) sa ukázalo iba malé zvýšenie problémov adoptovaných detí oproti bežným deťom, avšak výrazne viac adoptovaných detí bolo zastúpených medzi klientmi odborníkov na duševné zdravie. Meta-analýzy porovnávajúce adoptované a neadoptované deti odhalili, že deti v adoptívnych rodinách majú vyššie IQ a lepšie výkony v škole ako deti, ktoré zostali buď v nefunkčnej rodine alebo inštitúcii. V porovnaní s bežnou populáciou skórovali v IQ testoch rovnako, avšak trochu zaostávali v školských výkonoch a jazykových schopnostiach a viac adoptovaných detí malo problémy v učení“ (Van IJzendoorn - Juffer - Poelhuis, 2005 in Bohovicová, 2010).
Adopcia ako možnosť pre deti bez rodičov alebo vyrastajúce v nevhodných podmienkach, má pozitívnejší ako negatívnejší vplyv na vývoj detí. Vždy je pre samotné dieťa lepšie, keď vyrastá v biologickej alebo aj sociálnej rodine v harmónii, s láskou, pohladením, dôverou a v bezpečí ako samé v detskom domove alebo v biologickej či sociálnej rodine, ale bez bezpečia, lásky a harmónie.
,,Postmoderná spoločnosť býva charakterizovaná ako pluralistická. Pojem postmoderná spoločnosť označuje duchovnú a spoločenskú klímu súčasnej ľudskej spoločnosti. Je tu určitá snaha o reflexiu. Táto spoločnosť je proti uniformite. Často i proti všetkým fungujúcim nástrojom spoločenskej kontroly. Odmieta absolútno v akejkoľvek oblasti - v umení, politike, medziľudských a sociálnych vzťahoch. ,,Osobitou črtou, ktorá zásadným spôsobom determinuje podstatu postmoderného bytia je absencia sociálnych štruktúr. Rámce, s ktorými životné počínanie musí a môže počítať, nezanikli úplne, ale nie sú už konštantné ako kedysi“ (Bauman, 2006, in Polačková, 2012).
Význam rodiny v postmodernom svete (Kováčiková, 2022) ,,rastie priamo úmerne s tým, ako si ľudstvo nevie poradiť s celosvetovými problémami. Zatiaľ čo v minulosti bola rodina hospodársky sebestačnou bunkou, rodičia pracovali doma a deti ich bezprostredne pozorovali, teda výchova sa realizovala spontánne. Tak získavali potrebné vedomosti pre život, ktoré boli dopĺňané objasňovaním či vysvetľovaním mravných zásad a noriem. V priebehu historického vývoja spoločnosti sa menila spontánna rodinná výchova na zámernú, ktorá bola dopĺňaná predovšetkým školskou výchovou a vplyvmi prostredia. Mnohé tradičné hodnoty sa zmenili, spochybnili, ale hodnota rodiny sa spochybňuje len zriedkakedy. Ľudská spoločnosť je však zasahovaná rôznymi civilizačnými problémami, ktoré neobchádzajú ani rodinu. Preto jedna z naliehavých úloh, ktorú sa odborníci usilujú riešiť je posilnenie úlohy rodiny. Od nej totiž očakávajú následnú zmenu mnohých problémov, keď nie pre prítomnosť, tak aspoň blízku budúcnosť.“
Veľa vedeckých výskumov v ostatných rokoch potvrdilo to, čomu odpradávna ľudia verili, lebo to tak cítili. Dieťa potrebuje od najútlejšieho veku žiť vo vzťahoch, ktoré mu dávajú bezpečie a istotu. Ide o to, aby mohlo naplno a všestranne rozvinúť svoju osobnosť a potenciál, ktorý v sebe nosí, aby raz mohlo byť plnohodnotným človekom a rodičom. Dieťa potrebuje cítiť, že je milované. Bolestná skúsenosť zo života opustených detí, ktoré svoje detstvo prežili bez lásky a stálych vzťahov v inštitúciách mimo svojej rodiny, tiež poukazuje na veľké ťažkosti, ktoré sprevádzajú ich život.
Vedci potvrdili, že schopnosť komunikovať, a tým tvoriť vzťahy, má dieťa už v prenatálnom období (ešte pred narodením). Srdce mu bije už od 21. dňa, prvé znaky mozgovej činnosti sa dajú zachytiť už v 28. dni po počatí, v 24. - 28. týždni mu dozrievajú zmysly. Vieme, že i prenatálne dieťa cíti bolesť, má funkčnú pamäť, vie sa učiť. Je výrazne fixované na hlas matky, avšak existujú dôkazy aj o prenatálnej komunikácii s otcom a so súrodencami. Niektorí odvážni vedci (napr. prof. G. Brekhman z Izraela) tvrdia, že emocionálna pamäť dieťaťa je funkčná už od momentu počatia. Ak by sa táto teória potvrdila, možno konštatovať, že dieťa vie od počatia vycítiť, či je prijaté alebo odmietnuté.
Kontakt rodičov s dieťaťom pred jeho narodením je v tomto kontexte veľmi dôležitý - dieťa sa necíti osamotené pri svojom raste, cíti, že pri ňom sú mama, otec a všetci ostatní - príbuzní i priatelia, ktorí mu pomáhajú čeliť stavom nepohody a napätia.
Dieťa už v lone svojej matky prežíva podobné pocity a práve oni sú potom základom jeho životnej sily alebo slabosti. Dieťa pre svoj rast a formáciu má potrebu lásky a emočnej blízkosti, pozornosti a prítomnosti svojich rodičov. Tieto elementy sa nedajú v jeho živote nijako nahradiť. Keďže vieme, že život nemá začiatok v momente zrodenia, ale v momente počatia, nerobí nám problém stotožniť sa s myšlienkou, že rodičia majú byť schopní od samého začiatku tehotenstva prijať svoje dieťa, zahŕňať ho pozornosťou, láskou, spoznávať ho a poskytnúť mu prijatie a podporu, ktoré potrebuje k svojmu rastu a zdravému vývinu.
Spev v tehotenstve, hudba vôbec je výborným prostriedkom ako nadviazať vzťah s prenatálnym dieťaťom a vytvárať tak harmonický trojuholník matka - otec - dieťa. Známy je výskum žien a ich detí, ktoré počas tehotenstva každý deň spievali svojmu dieťaťu rovnakú pieseň. Dnes vieme tiež spoľahlivo preukázať, že dieťa veľmi skoro rozlišuje medzi vzťahom k otcovi a matke. Oba tieto kľúčové vzťahy sú nezastupiteľné a v ich vzájomnom dopĺňaní sa dieťa nachádza všetko, čo potrebuje.
Skutočnosť, ktorá môže pomôcť všetkým, ktorí mali ťažké detstvo, chcú sa posunúť a začať žiť nový život, sa nazýva odpustenie. Na blahodarné účinky, silu a moc odpustenia v živote človeka poukazujú práve tí, ktorí dlhodobo pracujú s deťmi, ktorým bolo v živote veľmi ublížené najbližšími.
Najlepšie to vystihla riaditeľka istého detského domova: „Už viac ako štyridsať rokov pozorujem na deťoch v domove tú istú vec. Ak sa veľmi hnevajú na svojich rodičov a nechcú im odpustiť, po čase, najmä keď sa stanú dospelými, začnú opakovať chyby svojich rodičov. Ak napríklad rodičia pili, aj oni po čase začnú piť alkohol… Ale ak nájdu v sebe silu odpustiť, začínajú nový život.“
Prof. MUDr. Jozef Mikloško, PhD. (1969), je pediater a profesor sociálnej práce. Od svojich vysokoškolských štúdií sa profesionálne venuje sociálnej práci v oblasti sociálnoprávnej ochrany a prenatálnej psychológii a medicíne. Pôsobí ako vysokoškolský profesor na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Je predsedom Spoločnosti Úsmev ako dar, ktorá od roku 1991 pomáha deťom v centrách pre deti a rodiny, v náhradných rodinách a v rodinách v kríze. Spolu s tímom a za pomoci dobrovoľníkov, spolupracovníkov, partnerov a podporovateľov sa venuje rozvoju a posilňovaniu biologických, náhradných i profesionálnych rodín, sprevádzaniu rodín v kríze, sanovaniu rodín, posilňovaniu príbuzenských a súrodeneckých väzieb, pomoci mladým dospelým. Angažuje sa na systémových a koncepčných zmenách v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a rodinnej politiky.
Vychovávať deti nie je jednoduchá životná úloha. A vytvoriť im prostredie, aby z nich vyrástli pozitívne naladení a šťastní ľudia, možno ešte ťažšia. Šťastné detstvo je najlepšia investícia rodičov.
Prečo by sme si mali želať, aby naše deti boli šťastné? Napríklad aj preto, že sa v budúcnosti môžu mať kvôli tomu o niečo lepšie ako ich menej šťastní rovesníci. Ekonómovia z University College London po prvý raz realizovali rozsiahlu štúdiu, ktorá sa zameriavala na zisťovanie súvislosti medzi šťastným detstvom a ekonomickým zázemím detí v ich dospelosti. Výskum realizovali na vzorke 15 tisíc mladých dospelých ľudí v USA. Výsledkom skúmania bolo, že šťastné detstvo znamenalo v dospelosti vyššie príjmy a spokojnosť týchto už dospelých ľudí.
Výskumníkov zaujímalo, čo priamo a nepriamo súviselo u týchto mladých ľudí s ich šťastím a neskorším úspechom. Zistili, že ich pozitivita im otvárala dvere. Tu je podľa vedcov niekoľko znakov, ktoré vám napovedia, že sú deti šťastné:
- Majú veľa vzťahov a sú okolím prijímané.
- Nájsť si priateľov a vytvárať si okolo seba pozitívne vzťahy niekomu ide ľahšie a niekto sa potrebuje snažiť viac, aby so svojím okolím vychádzal dobre. V roku 2011 bola realizovaná štúdia, ktorá tento predpoklad potvrdila.
- Viaceré štúdie tvrdia, že fyzicky aktívne a zdravé deti majú tendenciu byť šťastnejšie v akomkoľvek veku. Okrem iného sa zistilo, že na aktivitu detí majú vplyv aj ich rodičia. Deti bývajú fyzicky aktívne, ak sú aktívni aj ich rodičia a sú im vzorom zdravého životného štýlu.
- Dospievajúce deti, ktoré sú šťastné, hovoria so svojimi rodičmi častejšie a menej sa s nimi hádajú. Už deti, ktoré sa hádali s rodičmi 1 krát za týždeň vykazovali nižšiu spokojnosť so svojím životom.
- Tím vedcov z Waynovej štátnej univerzity skúmal deti trpiace astmou vo veku od 10 do 17 rokov, ktoré žili s rodičmi, ktorí boli v manželstve alebo v dlhodobom vzťahu. Zistili, že deti, ktoré videli medzi svojimi rodičmi prejavy náklonnosti ako objatia, bozky, pohladenia a podobne, boli na tom zdravotne lepšie.
- Vedci z Marylandskej univerzity skúmali, akým aktivitám sa venujú šťastní ľudia. Túto štúdiu realizovali na 45 tisícoch respondentoch počas 35 rokov. Zistili, že pozeranie televízie patrí skôr medzi aktivity nešťastných ľudí. „Televízia bola jednou z aktivít, ktorá ukázala negatívny vzťah. Nešťastní ľudia ju robili častejšie a šťastní menej,“ povedal doktor Robinson.
- Existuje množstvo tabuliek, koľko by mali deti v akom veku spať. Tieto dáta sú však veľmi individuálne. Každopádne psychológovia tvrdia, že deti, ktoré sú dostatočne oddýchnuté, sú pokojnejšie a zdravšie. Naopak deti, ktoré majú nedostatok spánku môžu byť mylne diagnostikované ako deti trpiace ADHD. Nedávna štúdia potvrdila, že takéto deti sú hyperaktívnejšie, impulzívnejšie a agresívnejšie.
- Rodičia, ktorí sa zaujímajú o prospech detí v škole, majú záujem o dianie v škole, pozitívne vplývajú na akademický výkon svojho dieťaťa. Rovnako emocionálna podpora detí má pozitívny dopad na neskoršie šťastie detí.
- Ďalšia štúdia zistila, že deti, ktoré mali vytrvalosť a dokázali dlhodobo nasledovať svoje ciele, boli šťastnejšie, pretože dokázali uspieť. Podľa vedúcej výskumu Angely L. Duckworth, ktorá sa dlhodobo venovala skúmaniu úspechu, zistila, že práve faktor vytrvalosti bol pre ľudí v živote rozhodujúci.
Niektorí tvrdia, že súčasnosť je až posadnutá detstvom. Vraj to nie vždy bolo tak, vraj deti boli kedysi na okraji vnímania spoločnosti. Je to pravda? Áno, dnes sa spoločnosť intenzívne venuje deťom a téme detstva: hľadajú sa najvhodnejšie výchovné prístupy, podnetné hračky, skúšajú sa nové vyučovacie metódy. Svetom detí sa zaoberá aj psychológia, sociológia, antropológia či história. Nie je to však zbytočný luxus: výskum prináša poznatky, ktoré umožňujú hlbšie porozumieť nielen deťom, ale aj celej spoločnosti.
A ako je to s postavením detí v minulosti? Naozaj boli kedysi vnímané len okrajovo? Podľa niektorých bádateľov sa dieťa až od druhej polovice 20. storočia stalo autentickou bytosťou, plnoprávnym, ba zvýhodňovaným členom spoločnosti, ktorého chráni aj zákon. Tvrdia, že dieťa je až od tohto obdobia osobou, ku ktorej sa upínajú nádeje rodičov i spoločnosti.
Záujem o štúdium detí a ich postavenie v minulosti sa objavil pomerne neskoro - odštartoval ho francúzsky historik Philippe Ariès knihou Dejiny detstva, ktorá vyšla v roku 1960. Ariès tvrdil, že idea detstva nastupuje až začiatkom novoveku, teda niekedy v 17. až 18. storočí, pod vplyvom vzdelávania. Dôležité však je, čo dodal: že hoci idea detstva neexistovala, neznamenalo to, že by deti boli zanedbávané alebo sa nimi opovrhovalo. Žiaľ, niektorým historikom tieto Arièsove vety akoby unikli, a tak prvé diela o deťoch v minulosti vykresľovali život detí v čiernych farbách, takmer bez lásky. Podľa nich si dokonca materinskú lásku ženy osvojili až od 18. storočia. Takéto závery nadlho ovplyvnili historikov, ale i pedagógov, sociológov či feministické hnutie.
Našťastie výskum neustal a začiatkom 90. rokov začali niektorí autori na podklade prameňov dokazovať, že v minulosti bol bežný aj celkom iný postoj k deťom. Tu im veľmi pomohla archeológia s nálezmi bohatých detských hrobov. Hroby vypovedali o tom, že i keď deti strávili medzi živými krátky čas, rodičia či iní pozostalí im dopriali na poslednú cestu rovnaké bohatstvo ako dospelým. Medzi nálezmi bol nábytok v „detských veľkostiach“ alebo dokonca výlučne prestížne predmety - ostrohy primerane veľké pre zosnulého päťročného chlapca. Práve tieto nálezy znovu oživili záujem o svet detí v minulosti.
Prvé štúdie v 90. rokoch sa ešte zameriavali predovšetkým na vyvrátenie „nelásky“ k deťom. Najmä historičky prinášali doklady o hlbokej láske k deťom v priebehu európskeho stredoveku, a to nielen zo strany matiek, ale aj otcov. Z piateho storočia sa dochoval povzdych Jána Zlatoústeho nad matkami, ktoré verili, že ochraňujú svoje dieťa, keď mu uviažu na ruku hrkálku. Rodičovská láska je opísaná i v hagiografických textoch z nášho prostredia, napríklad v Brunovej legende o svätom Vojtechovi: „Otec často k němu přicházel, miluje ho nad ostatní syny své; i dokazoval hojnými slzami, jak veliká láska ku chlapci žije v útrobách otcovských.“
Z francúzskeho prostredia pochádza text dominikánskeho mnícha Štefana Bourbonského O uctievaní psa Guineforta. Mních zaznamenal, že matky nosievali deti ku psovi Guinefortovi, považovanému za svätca, a prosili o ich uzdravenie. Dôležitý je aj spis z polovice 13. storočia Katalog magii Rudolfa, ktorý napísal cisterciánsky mních. Tam sa opisujú prijímacie rituály a ochranné praktiky, ktoré vykonávali matky či iné príbuzné po narodení dieťaťa, aby mu zaistili prijatie do spoločnosti, dobré zdravie a spokojnosť, ba dokonca ešte aj to, aby sa dobre učilo.
„Mestá si uvedomovali zraniteľnosť detí a chránili ich sprísnenými trestmi za násilie na deťoch.“ Ani postoj komunity k deťom nebýval ľahostajný. Pramene z neskorostredovekých miest svedčia o starostlivosti o siroty. Mestá si uvedomovali zraniteľnosť detí a chránili ich, napríklad sprísnenými trestami za násilie na deťoch, alebo aj na úrovni individuálnej. Z testamentov zase vidíme, že ľudia neprejavovali náklonnosť iba vlastným potomkom, ale často odkazovali majetok i deťom priateľov či susedov.
Deti boli vždy nádejou do budúcnosti. Stačí nazrieť do akejkoľvek kroniky z dejín. V úvodoch sa autori vyznávajú, že svoje dielo koncipujú „pre pamäť potomstva“.
