Diéta bluzni a rozprava z cesty

Začiatok cesty a prvé výzvy

Do cieľa mi ostáva približne 580 km. Hneď po tom, ako som sa po 3. dni „zavŕtal“ do bivaku, sa začína peklo. Okolo otvoru sa zlietli desiatky komárov, ktoré chcú vycicať krv z môjho už dosť vyžmýkaného tela. Neskutočne ma zmáha únava, spať sa takto ale nedá, štípu ma do tváre a rúk, nech robím čokoľvek. Zavrieť vrece úplne nemôžem, má nepremokavú membránu a veľmi skoro by som sa v ňom udusil. Neskutočne som znervóznel, preklínam všetky generácie komárov na celom svete, tento boj s nimi ale nemám šancu vyhrať. V tomto marazme som vydržal bez spánku ležať asi dve hodiny a pred piatou definitívne vyrážam z tohto odporného miesta. Mesto je ešte prázdne a tiché, z myšlienok ma ale vytrhne protivný pes, ktorý leží v strede cesty a nechce ma pustiť cez jeden z mostov. A vlastne len kvôli tomuto incidentu si naľavo od seba všímam ten slávny Stari most. O pár chvíľ ma z driemot za jazdy prebúdza ďalší pes, keď po mne vyštartuje. Vzápätí sa situácia opakuje.Za dedinou Blagaj začína dlhé a strmé stúpanie, vyzliekam sa tu, keď vtom vidím prichádzať Adriena. Ihneď pálim preč a nasadím celkom pekelné tempo, aby ma nedobehol. Väčšinu stúpania idem zo sedla, miestami je to cez 20 %. Driemoty ma prešli. Na vrchu ale musím zo základných biologických dôvodov zastať a už na odchode ma predsa len dobehne. Sťažujem sa mu na noc v parku bez spánku, on sa však v kostole vyspal dobre, vyrazil skoro, a tak ma teraz dobehol. V jednej zákrute je akási usadlosť a z nej na cestu vybehne zo 10 psov. Žiadne veľké nebezpečné plemeno, len pouličná zmes, robia však okolo seba poriadny bordel. Tak ale toto teda nie, zaháňam sa a odstrašujem ich, a vyplašená zberba s sa krikom vráti na dvor. Som asi iba 100 m odtiaľ, keď sa tam prirúti Adrien a scenár sa opakuje.

Zjazd a boj so spánkovou depriváciou

Zjazdujem, akoby ani nemal prísť zajtrajšok, a veľmi skoro ho predbieham. Vyzerá byť celkom zaskočený, tak sa otáčam a idem mu na pomoc. Psi si ma okamžite všimli, zľakli sa a zaliezli. Znova spolu pokračujeme. Ranné slnko rýchlo zohrieva vzduch a na mňa dopadá spánková deprivácia. Strácam koncentráciu, začínam mať slabé preludy a spomaľujem. Čochvíľa sa z toho dostávam, o chvíľu ma to ale lapí znova.V dlhom stúpaní nás dobehne auto organizátorov s fotografmi. Hodnú chvíľu nás sprevádzajú a fotia ako šialení, tu nemožno ukázať slabosť. Pred nami sa tiež zjavil David, ktorý spal pred Mostarom, ale ráno vyrazil ešte skôr než ja. Takto v trojici zakončujeme stúpanie a začíname zjazd s peknými výhľadmi navôkol. V ťažších pasážach im unikám, aj vďaka bicyklu si môžem dovoliť pustiť to viac. V osade Ulog sa zastavujem v maličkej sťaby kaviarni pri ceste doplniť vodu. Adrien len prefrčí okolo, David sa zastavuje, dokonca zjednáva omeletu.

Najhorší úsek a boj s halucináciami

Následný úsek je pre mňa doteraz najhorší. Ideme ponad akýsi kaňon, cesta striedavo stúpa a klesá a na mňa v plnej sile dolieha spánkový deficit. Je strašne horúco, slnko ma spaľuje, mozog žobre o spánok a vypína sa. Premáhajú ma halucinácie, nedokážem sa koncentrovať na ovládanie bicykla, nebezpečne bezmyšlienkovite zjazdujem. Zastavujem pri prameni po tom, čo som sa párkrát takmer vysypal na cestu. Pod studenú vodu ponáram hlavu, ochladzujem nohy aj ruky a premýšľam, kde som naposledy pil vodu z prameňa. Bol doteraz vôbec nejaký? Pokračujem, situácia sa opakuje - driemoty, prameň, zase stojím. Stratil som pojem o čase. Rozmýšľam, čo spravím s touto biedou. Zimná voda zakaždým funguje, tak len pokračujem.O chvíľu ma dobieha Sofiane, dávame sa do reči a chvíľu za ním visím. Dobehol ma tiež energetická kríza, v tejto šlamastike som zabudol poriadne jesť, spomaľujem a tlačím sa sladkými tyčinkami. Tiež sú to len ľudia, to ma pekne motivuje. Hádžem tam ťažší prevod a začínam sťahovať stratu. Adriena obehnem relatívne skoro, Sofiane ale pridal tiež a vzdialil sa. Chytám ho stáť pri jednom z prameňov. Obaja dopĺňame vodu a ponúkam mu gumených medvedíkov. Hrýzajúc do Snickersky rapídne zvyšujem tempo, neskôr si ešte provokačne fotím krajinku. Sofiane za mnou fučí statočne a čosi nervózne hundre. Po francúzsky neviem ani slovo, ale stavil by som sa, že nič pekné to nie je. Drží sa ma ako kliešť a pod vrcholom stúpania nás zase fotia, treba sa tváriť statočne. Hore zastavujem, zapájam kábel z dynama do navigácie a púšťam sa za ním. Zjazdujem, akoby ani nemal prísť zajtrajšok, a veľmi skoro ho predbieham. Naletíme do menšieho kopčeka a Sofiane pokračuje v nastolenom tempe a odchádza mi, ja sa upokojujem.

Opäť v opatere

V pokojnom tempe zase doplácam na daň za nespanie. Idem po dobrej šotoline po akejsi planine, poriadne ani hore, ani dole a prichytávam sa, ako zase blúznim. Motám sa ako choré teľa a pripadám si mizerne pomalý. Vychádzam na asfaltku a hneď sa zastavujem vedľa cesty, v tomto stave je to veľmi nebezpečné. Zase ma dobieha Adrien, tak idem s ním, nech mi je veselšie. Pre tieto preteky sme si asi súdení. Hovorí mi, že to tu pozná, pred rokom tu bol na pretekoch The Accursed Race a po zjazde sa spolu zastavujeme v dedine Miljevina na nákup. Už je podvečer a je to posledná možnosť doplniť zásoby pred CP2 vzdialeným 70 km. Adrien odchádza prvý, ja sa balím o niečo dlhšie. Rýchlo ho dobehnem, neskôr mi ale zas odíde a ja napriek všetkej snahe upadám do ďalšej bdelostnej krízy. Už je tma, keď ho na vrchu kopca konečne dobieham. Som rád. Zaumienil som si, že do CP2 dôjdem stoj čo stoj, kde ma čaká teplé jedlo, sprcha a posteľ, a to jediné ma teraz poháňa vpred. Som však hanebne pomalý, v polospánku nebezpečne zjazdujem, viackrát musím zastať a násilím sa preberať k životu. Konečne sa dostávam na asfaltku, a to je znak, že čochvíľa budem na kontrolnom stanovišti. Tento ich počin mi vlieva do žíl neskutočný adrenalín a endorfíny, až mám pocit, že hore kopcom letím.Z ďalších driemot ma vytrhne brechot psov a okamžitá naháňačka. Táto chamraď po mne vybehla od nejakej garáže a v miernom stúpaní nemám šancu im ujsť. Bombujem, čo to dá, idem 30 km/h a tí smradi mi nedajú vydýchnuť, skáču okolo nôh, v tej tme ani neviem, či sú traja, a či šiesti. Do CP2 v dedinke Kopilovi prichádzam hodinu po polnoci. Adrien dorazil iba 20 minút predo mnou, Sofiane asi 40. Sám seba sa pýtam, kde som mohol byť, keby nebolo všetkých tých kríz od rána? Prekliate komáre, prekliaté psy. Dostávam pečiatku, tlačím do seba rovnaké biedne cestoviny ako v CP1 a využívam blahodarnú sprchu. Adrien sa rozhorčuje, že sľúbené postele ani len pre pár ľudí tu nie sú, tak si delíme matrace z jedného gauča v predsieni. Unavené telo sa bránilo, ako sa len dalo, a prespal som budík. Len náhodou na ruch dobrovoľníkov som sa zobudil po asi 4,5 hodinách spánku. Spať toľko v dni bežného života znie riadne sproste, ja sa teraz ale cítim ako znovuzrodený. V aplikácii zisťujem, že Sofiane a Adrien sú preč, v noci po mne prišli a aj stihli odísť David a Adam a razom som na siedmom mieste. Justinas a Benedek vpredu sú už veľmi ďaleko, tretie miesto je však celkom hrateľné, i keď odhadom mám stratu minimálne 2 hodiny na najbližšieho pred sebou. Mám ale výhodu v tom, že som si oddýchol najviac a verím tomu, že sa to ešte zúročí. Začínam šliapať veľmi namotivovaný, odhodlaný nechať na trati všetko a potiť aj krv, ak bude treba.

Prechod do Čiernej Hory a horské výzvy

Ani nie po hodine prechádzam štátnou hranicou do Čiernej Hory. Okamžite začína stúpanie viac ako tisíc vertikálnych metrov od kaňonu rieky Tara na Pivsku planinu. Slnko hreje ako blázon, krajina je tu ale úchvatná a ja sa cítim ozaj dobre. Za jazdy si vychutnávam pohľady na v krajine roztrúsené usadlosti a neďaleké pohorie Maglić, neskôr na nádrž na rieke Piva. Sem treba prísť na výlet. Pred sebou tiež vidím pohorie Durmitor, kam smerujem. Do priesmyku Sedlo, najvyššieho bodu trasy (1 907 m n. m.), potrebujem s pár klesaniami nastúpať ďalšiu tisícku, všetko na slnku, žiaden tieň tu nehrozí. Na trackeri vidím, že stratu na ľudí pred sebou sťahujem, v úsilí nepoľavujem. Na dané možnosti idem fakt šrot. Po krátkom zjazde mám pred sebou známy výhľad na cestu stúpajúcu do Sedla a vrch Zupci. Pred viac ako dekádou som tu bol na výlete, cítim sa skoro ako doma. Navyše ma v závere stúpania vystriehne organizátorské auto a šialene fotia a trocha povzbudzujú. Chvíľu za jazdy, potom ma predbehnú a v zákrute chlap vyskočí a cvaká.Idem riadnu hranu a nechápem, že sa to ešte aj na piaty deň dá. Telo dokáže zázraky. Na vrchu stúpania mi už dajú pokoj, ja ale pokračujem v úsilí aj v zjazde do mestečka Žabljak a dokonca obieham pár áut. Prechádzam len okrajom mesta a zastavujem na benzínke. Mám dnes presne 100 km za necelých 8 hodín. Dlho, ale tiež som nastúpal 3 000 výškových. Musím poriadne doplniť, najbližšia možnosť bude až v meste Nikšić o 170 km, kde dorazím niekedy v noci, aspoň tak predpokladám. Veľa nakupujem, jem a pijem, a tiež čítam povzbudivé správy od kamošov a rodiny a porovnávam stratu na ostatných. Rozhodne som sa masívne priblížil. Tesne za poslednou dedinou pred divočinou, pred nástupom na planinu Sinjajevina, dobieham Davida a chvíľu debatujeme. Povzbudzuje ma v tom a zakrátko ho opúšťam. Stále si dávam pozor, aby som veľa jedol a pil a vyvaroval sa akejkoľvek krízy. Sinjajevina je krásna. Scenérie mi trocha pripomínajú Kirgizsko alebo Mongolsko. Veľká rozľahlá krajina, občas nejaká farma, psíkov majú našťastie priviazaných. Na zjazde z planiny, severne od Kolašinu, ma chytá súmrak. V údolí znovu chytám signál, predo mnou možno 30 minút ide Adrien. Hore je zima, tak sa treba obliekať. Navyše obchádzame nejaké farmy a všade počuť psov, čo ma trocha znepokojuje. Žiaden ma ale neobháňa. Čoskoro pred sebou v stúpaní zazriem nejaké svetlá a po pár minútach jedného dobieham. Je to Adrien. Tak sa znova vidíme! Sofiane a Adam ale tiež nie sú ďaleko. Chvíľu idem so Švajčiarom a vymieňame si názory na kratučké spánky - powernaps. Terén je navyše extra obtiažny, stále je to strmo hore-dole a na ceste je plno voľných kameňov. Spolu so svetlom sa stratila aj moja obozretnosť a v momente, keď na mňa doľahla silná únava, mi prebleslo hlavou, že som prestal poriadne piť a jesť. Lapila ma kríza ako hovädo, začína sa mi driemať, motám sa, mám silné preludy a pri tlačení do megastrmého svahu dokonca zaspávam a padám na kolená. Takto to nepôjde, musím sa zmieriť s tým, že si na chvíľu skúsim oddýchnuť, i keď som do cieľa už nechcel zastavovať. Dobehol ma Adrien! Neuveriteľné, po viac ako hodine od chvíle, keď som sa mu vzdialil, ten chlap stále ide ako mátoha, vraj nenašiel miesto na spanie. Ja to vzdávam, vedľa cesty sadám na kameň a nastavujem budík o 15 minút neskôr. Všade je buď silná rosa alebo kamenistá cesta a mňa okamžite vypína aj posediačky.

Nočné fantazmagórie

Budím sa, mám pocit, že som ani nespal. Iba čo som chytil silnú triašku a nenormálne mi stuhli a rozboleli stehná, až sa mi chce revať. Sú poriadne opuchnuté. Po pár minútach triaška a bolesť prechádzajú a možno o 20 minút zas dobieham Adriena. Stále hľadá pľac na spanie. Je totálne mimo a prikazujem mu spať hocikde. No teda, nečakal som, že aj takíto veľkí profíci môžu stvárať takéto hlúpe chyby. So mnou sa ale tiež dejú divné veci. V dolinke pod cestou vidím svetlo, zjavne niekto na bicykli. Kto a čo by tam hľadal? Podľa trackeru žiaden pretekár, nie je tam ani cesta. A čo by tam robil turista takto o pol tretej v noci? Je to už druhá podobná situácia. Už nemôžem veriť vlastnej hlave. Stále sa mi zdá, že sa cesta krúti okolo jedného kopca a že čoskoro vyjdem na rovnakom mieste, zároveň si však uvedomujem, že správne nasledujem GPX a musím prísť z kopcov k pobrežiu. V diaľke vidím kúsok viac svetla, nesmelo sa brieždi. Vychádzam na polia a motám sa popod veterné turbíny. Trasa mi však stále pripadá nezmyselná. Tlačia tu nejakú novú cestu, ideme de facto po stavbe. Zase ma premáha nekontrolovateľná únava a som extra neefektívny. Už-už podľa mapy dobieham Sofianeho, ale nikde ho nevidím, až som zrazu pred ním. Mojej ohlúpenej hlave to nedáva zmysel, asi sa musel zložiť niekde v otvorenom kontajneri stavbárov. Ešte pred zvonením sa budím na akýsi hlas - to Sofiane ma dobieha a na mobil si nahráva poznámky. Pristavuje sa pri mne a navzájom sa sťažujeme na ťažkú noc, terén nás prekvapil viacerých. Odchádza, ale ja ešte chvíľu ostávam porazenecky sedieť na zemi. To čo bolo? Táto noc ma úplne zlomila. Som hotový. Stále sme vo výške okolo 1 600 m, začína mi byť riadna zima. Čo týmto sedením chcem akože dosiahnuť? Treba to dokončiť.

A je koniec - alebo ešte nie?

Som piaty, nie je to zlé, ale sen o pódiu sa rozplynul v tme. Zrazu mi je všetko akosi jedno, nemám mentálnu ani fyzickú silu bojovať. Mesto Nikšić pomaly ožíva a pri ceste sa zastavujem v otvorenej pekárničke. Svitlo mi, že som pekných pár hodín nič nejedol - to je dobrý návod, ako sa dostať do takého tragického marazmu. Sladké mi už vôbec nechutí, kupujem mastný mäsový burek a zapíjam ho energeťákom, do fliaš dolievam Fantu. Veľmi zdravo. Okolo prefrčí Sofiane, pokračujem aj ja. Na výjazde z mesta pozerám do appky a kontrolujem pozície, Sofianeho neaktualizovalo hodnú chvíľu a neďaleko za mnou je Adrien. Adam má náskok azda aj dve hodiny a blíži sa do cieľa. V mobile ale vidím veľa povzbudivých správ od rodiny, kamarátov a dokonca neznámych. Tí najvernejší pozerali na displeje telefónov aj cez noc a v myšlienkach boli na kopcoch so mnou. Vybavujem si ich tváre a tlačia sa mi slzy do očí, cítim obrovskú vďaku za túto energiu a dôveru. V momente zapínam na plný výkon, na 100 % odhodlaný vytlačiť do pedálov všetko, čo vo mne ostalo. Bombujem v miernom stúpaní, letím v kľukatom zjazde. "Nedám vám žiadnu šancu dobehnúť ma!" Na rovine líham na aerobars a v časovkárskom tempe sa ženiem po rušnej ceste. Autá na mňa trúbia a vytláčajú ma na okraj cesty, skoro ma od chrbta zrazí autobus, ale už sa nenechám vykoľajiť. Posledné krátke stúpanie mimo premávky po zarastenej ceste a predo mnou sa otvára prenádherný výhľad na Boku Kotorsku - Kotorský záliv s mestečkom Risan na jeho pobreží. V družnej debate nachádzam organizátorov Beu a Lucu s ostatnými finišermi - s o triedu lepším výkonom Justinas a Benedek a tretí Adam Palin, ktorý došiel len zhruba hodinu a pol skôr než ja. Sú prekvapení, že už som tu, ani ma nestihli uvítať. Zdravíme a objímame sa ako najväčší kamaráti, začíname si rozprávať svoje zážitky z predošlých dní. Doráža Adrien a za ním Sofiane a ja som fest rád, že som to pred troma hodinami nevzdal a finišoval som pred týmito borcami. Ako by som sa potom pozrel do očí ľuďom, ktorí mi doma fandili, vlievali do mňa nádej a posielali kvantá energie? A ja by som si len povedal, že som sa v závere na to „vyprdol“... Som nesmierne rád, že som v úplnom závere so sebou zabojoval a že to takto dopadlo. Teraz ma už len čaká trocha si oddýchnuť, vychutnať si to tu a docestovať domov. A že tá cesta je ďalšia zaujímavá kapitola? Na tomto mieste ešte chcem vysloviť svoju veľkú vďaku všetkým, ktorí mi v tomto dobrodružstve akokoľvek pomohli. Za materiálnu pomoc Martinovi Matulovi za nezištné zapožičanie nezničiteľného titánového špeciálu Matula...

tags: #dieta #bluzni #a #rozprava #z #cesty