Agresivita u detí: Pochopenie, príčiny a riešenia

Prečo je moje dieťa agresívne? To je niečo, čo nás rodičov často zaujíma. Máme pocit, že sme zlyhali, ak naše malé dieťa má tendenciu udrieť, silno plakať alebo sa hnevať. Deti nám dávajú niekedy naozaj zabrať. Dokážu byť emotívne, hlučné a aj keď im stále dookola niečo vysvetľujeme, nie sú ochotné toto vysvetlenie akceptovať. Najmä ak nekorešponduje s tým, čo oni chcú a s tým, akú majú ony predstavu.

Deti sa nerodia predprogramované na rešpektovanie hraníc a limitov. Reakcie našich detí sú v 90% situácií emocionálnymi reakciami na niečo, čo sa nedeje tak, ako ony chcú. Preto ak sú smutné, sú smutné a plačú naplno. Ak sú frustrované, tak plačú a hnevajú sa naplno. Často je prirodzeným výsledkom hnevu u detí agresia a útok. Tieto deti však nie sú zlé.

Vývoj mozgu a kontrola impulzov

Deti do veku 5.-7. roka života nie sú dostatočne neurologicky vyzreté na to, aby svoju impulzivitu dokázali kontrolovať. Je to preto, lebo amigdala (emočné centrum nášho mozgu) vysiela do mozgu (prefrontálny kortex) vždy len jednu emóciu v jednom momente. Až medzi 5.-7. rokom života človeka môže (ale nemusí) dôjsť k neurologickej integrácii (v oblasti prefrontálneho kortexu) a deti začínajú cítiť dve emócie v jednom momente. Amygdala prirodzene odošle do mozgu dve protichodné emócie. Toto je významný jav, pretože ak má dieťa intenzívnu emóciu frustrácia a má tendenciu udrieť, mozog bude vnímať aj druhú emóciu (napr. lásky voči maminke alebo rešpektu voči dospelému, prípadne fakt, že dieťa vie, že udrieť by nemalo) a tým pádom dieťa dostane v mozgu „brzdu“ vo forme inej emócie. Tento jav je pre nás veľmi dôležitý, pretože začíname vnímať aj druhú stranu „veci“. Teším sa, že začala oslava.

U vysoko citlivých a emotívnych detí môže k tejto integrácii dôjsť až neskôr, okolo 7.-9. roku života a u niektorých ľudí k tejto integrácii a takému vývinu tejto často mozgu nedôjde dostatočne. Väčšinou sú to ľudia, ktorí sú veľmi impulzívni, ktorí majú ako sa hovorí krátku rozbušku.

Agresivita ako prirodzená súčasť ľudskej povahy

Agresivita je komplexný jav, ktorý sprevádza ľudstvo od nepamäti. Aj keď je v istej miere prirodzenou súčasťou našej výbavy, jej narastajúci výskyt, najmä u detí, predstavuje vážny spoločenský problém. Agresívne správanie ohrozuje nielen samotného jedinca, ale aj jeho okolie. Tento článok sa zameriava na pochopenie agresivity, jej príčin, prejavov a možností riešenia, s dôrazom na faktory ovplyvňujúce agresívne správanie detí a stratégie, ako s ním pracovať.

Agresivita je vnútorná tendencia reagovať útočným spôsobom na dosiahnutie cieľa. V minulosti bola nevyhnutná pre prežitie a rozvoj ľudstva. Do istej miery ju možno chápať ako nástroj prekonávania prekážok. Za patologickú sa považuje, keď je nadmerná, nevhodná, nedostatočne socializovaná a deštruktívna.

Spoločenské normy a vplyv prostredia

Každá spoločnosť má normy správania, zvyky, tradície a zákony, ktoré si osvojila časom a rozvojom. Tieto pravidlá majú zabezpečiť rovnoprávnosť, možnosť vlastného názoru a rovnaké podmienky pre všetkých. Narastajúca rozdielnosť medzi ľuďmi však ovplyvňuje ich myslenie a správanie, čo vedie k nárastu psychických porúch a samovrážd.

Dieťa, ktoré vyrastá v sociálne alebo ekonomicky neprosperujúcej domácnosti, kde je svedkom hádok, bitiek, alkoholizmu a rozvodov, si osvojuje tieto modely správania ako normálne. To môže viesť k tomu, že dieťa vyčnieva zo spoločnosti, pretože jeho naučené správanie nie je v súlade so spoločenskými normami. Negatívny vzor v rodine môže pevne zakotviť a prejaviť sa v neprijateľnom správaní dieťaťa. Preto je dôležité minimalizovať hádky a spory pred deťmi.

Prejavy a príznaky agresívneho správania u detí

Dospelí si svoju silu často dokazujú verbálnou agresivitou, aby sa vyhli ťažkostiam a súdnym sporom. U detí sa agresivita prejavuje inak. Je dôležité rozlišovať medzi prechodným agresívnym správaním a agresivitou ako povahovou črtou. Agresivita je dlhodobé, vnútorné nutkanie reagovať útočne v rôznych situáciách.

Príznaky agresivity u detí:

• Dlhodobé, útočné reagovanie (aj vtedy, keď to situácia nevyžaduje).
• Návaly neopodstatnenej alebo málo opodstatnenej zlosti.
• Náchylnosť k agresívnemu správaniu v rôznych situáciách.
• Úmyselnosť konania a jeho opakovanie.
• Manipulatívnosť.
• Dávanie príkazov.
• Mobbing (ohováranie, zosmiešňovanie iných).
• Slabý vzťah k tvoreniu.
• Tendencia k ničeniu.
• Fyzické napádanie iných detí, rodičov, ale aj seba.
• Týranie zvierat.
• Radosť z utrpenia.
• Zastrašovanie, šikana až týranie mladších a slabších detí.
• Asymetria správania (silný/slabý).
• Childgrooming (sexuálne zneužívanie u detí, zväčša sa vyskytuje u dospelých).

Príčiny agresívneho správania

Agresivitu máme v sebe zakorenenú od narodenia. Prejavuje sa u každého inak. Dieťa má svoje potreby a túžby, ktoré keď nedosiahne dobrovoľne, používa nátlak a násilie na rodiča (plač, krik, hádzanie sa o zem, dupanie, šklbanie vlasov, škriabanie či údery). Intenzita a pravidelnosť prejavov závisí od genetickej predispozície, sociálnych aspektov (vplyv rodičov a iných ľudí) a ochorenia alebo úrazu (autizmus, Aspergerov syndróm, ADHD, poruchy učenia, úrazy mozgu alebo jeho zápaly).

Vnútorné a vonkajšie faktory agresivity:

Vplyv genetiky na agresivitu je vedecky preukázaný. Genetika tvorí až 60 % z celkového počtu príčin agresívneho správania. Dobrá výchova a bezproblémová socializácia sú v tomto smere významné.

Organické ochorenia, úrazy a ich vplyv na správanie

Ochorenia alebo úrazy, ktoré priamo pôsobia na centrálnu nervovú sústavu a poškodzujú mozog (nádor na mozgu, cysta, abces, kostný výrastok, zápal mozgových blán a mozgu, úrazy hlavy a mozgu, mozgové krvácania a zrazeniny), môžu mať vplyv na agresivitu. Agresivita na organickom podklade je ťažko ovplyvniteľná a niekedy vyžaduje hospitalizáciu na psychiatrickej klinike.

Psychiatrické ochorenia a agresivita

Psychiatrické ochorenia (mentálna retardácia, syndróm fragilného X chromozómu, autizmus, Aspergerov syndróm, ADHD, poruchy učenia, iné poruchy správania, paranoidita, schizofrénia) môžu byť geneticky dané alebo sa prejaviť vplyvom prostredia a zlého ekonomicko-sociálneho zázemia. Faktory ako nedostatočná starostlivosť rodičov, šikana v škole, nezapadnutie do kolektívu, záškoláctvo a kriminalita môžu viesť k drogovej závislosti, ktorá stav vyvoláva alebo prehlbuje. Sociálne zázemie má druhé miesto v problematike agresívneho správania detí.

Ako správne pôsobiť na dieťa bez fyzických trestov?

Ak je dieťa agresívne napriek plnohodnotnému životu, je potrebné hľadať iné spôsoby, ako naň pôsobiť. Správna výchova je celoživotný proces. Zlo plodí iba zlo, preto bitky a tresty zhoršujú správanie dieťaťa. Ak agresivita pretrváva, fyzické tresty sú neúčinné, pretože dieťa je otupené a zvyknuté. Pred prevychovávaním je potrebné vylúčiť vážnejšie ochorenie.

Autorita a vzor

V nižšom veku je rodič prirodzenou autoritou. Dieťa sa učí od neho a rešpektuje ho. S vekom a vývojom spoznáva iných ľudí a socializuje sa. Ak sú nové vzorce správania pre dieťa prospešné, je to v poriadku. Problém nastáva, keď prestane vnímať rodiča ako autoritu a vytvorí si novú. Rodič musí byť pre dieťa číslom jeden. Musí sa o to snažiť a konať nenásilne.

Komunikácia

Komunikácia je dôležitá vo všetkých interpersonálnych vzťahoch. S dieťaťom treba otvorene hovoriť a vysvetľovať mu všetko, na čo sa pýta. Odpovede by mali byť akceptovateľné vzhľadom na vek dieťaťa. Pri nebezpečných činnostiach je dôležité vysvetliť riziká, príčinu a následok. Je lepšie, ak dieťa dostane všetky informácie od rodiča, ako by sa to malo dozvedieť inde.

Nikdy neklamte

Lož má krátke nohy. Ak dieťa odhalí lož, stratí vo vás dôveru, prestane vás akceptovať, vážiť si vás a poslúchať. Agresívne správanie sa môže prehĺbiť.

Ignorácia

Ignorácia je silné slovo vo vzťahu s dieťaťom. Za určitých okolností, hlavne v období vzdoru, býva osvedčenou metódou. Nemá byť pravidelná, pretože dieťa potrebuje cit. Ak vám idú prasknúť nervy, dieťa vzdoruje, kope, bojuje a kričí, ignorácia môže byť nevyhnutná. Pokračujte v bežnej činnosti, dieťa si nevšímajte, tvárte sa, že vám jeho krik nerobí žiadny problém a zachovajte pokoj. Keď utíchne, porozprávajte sa s ním o tom, čo sa stalo a prečo. U menších detí je vhodné dať ich na bezpečné miesto tak, aby vás nevideli a nechať vyplakať.

Vyjednávanie

S dieťaťom je vhodné vyjednávať, ale len do istej miery a v určitých situáciách. Dovoľte mu večer pozerať dlhšie televíziu, ak celý deň poslúchalo. Nedovoľte mu to, ak neposlúchalo a hádzalo sa o zem.

Terapeutické riešenia

Terapeutické riešenia nadmernej dráždivosti, nervozity, hyperaktivity a stavov agresivity vychádzajú z ich príčin. Zahŕňajú psychoterapiu a terapiu s prvkami senzorickej integrácie. Vo vážnych prípadoch pripadá do úvahy aj farmakoterapia. Aj negatívna pozornosť je pozornosť.

Prevencia úrazov v domácnosti

Podľa prieskumov sú najčastejšími príčinami domácich nehôd u detí pády, otravy, alergie, podráždenie, popáleniny, požiare a výbuchy, dusenie sa, rany a zranenia. Nedá sa všetkému zabrániť, ale dá sa minimalizovať riziká prevenciou.

Bezpečnosť v kuchyni

Dávajte pozor na hrnce (neklaďte ich na krajnú platničku), nezabezpečené zásuvky a elektrospotrebiče (majte ich tam, kam dieťa nedosiahne a nikdy ich nemajte pustené, keď pri nich nie ste). Na kuchynské skrinky a zásuvky namontujte bezpečnostné poistky, aby sa do nich dieťa nedostalo.

Domáci maznáčik

Pozor na misku so žrádlom domáceho maznáčika.

Bezpečnosť v obývačke a spálni

V obývačke a spálni pozor na kozuby, radiátory, svietidlá a lampy, ktoré sú pre malé deti rizikové. Televízia by mala byť na pevnom mieste, aby nespadla, počítače by zasa mali byť dostatočne ďaleko od okraja stola, aby neskončil na detskej hlave. Všetky malé predmety odpracte (pozor aj na gombíky, peniaze a pod.) a odpratávajte aj všetky hračky.

Kvety

Niektoré izbové kvety sú jedovaté a nepatria do detských úst!

Bezpečnosť v kúpeľni

Ak máte pračku v kúpeľni, v žiadnom prípade nenechávajte otvorený prací prášok na mieste, kam sa dieťa ľahko dostane. To isté platí aj o všetkých čistiacich prostriedkoch, predovšetkým tých, ktoré sú agresívne (napr. Savo a pod.), prípravkoch na toalety atď. Radšej ich zamknite do skrine a vyberte ich len vtedy, keď ich potrebujete. Pozor na umývanie dlážky, nikdy nepúšťajte dieťa na šmykľavý povrch.

Lieky

Lieky nepatria na nočný stolík alebo na kraj kuchynskej linky, odkiaľ ich dieťa môže zobrať. Vyzerajú ako cukríky, ale môžu spôsobiť otravu.

Agresivita detí, mladých aj dospelých

Skúsenosť s agresivitou a šikanou dokáže zrodiť ďalších agresorov. Mladí, ktorí sa cítia vylúčení, majú tendenciu sa radikalizovať. Prevenciou proti agresivite pritom môže byť aj prijatie, dobrodružstvo či viera v dobro.

Pozitívna a negatívna agresivita

Každý človek má v sebe agresivitu. Do určitej miery je prirodzená a zdravá, pomáha nám presadiť sa alebo brániť. Pozitívna agresivita sa ukazuje napríklad vtedy, keď sa bránime. Ak sa prejaví ako schopnosť postaviť sa za seba, za svoj názor a hodnoty, nemusí byť ničivá ani škodlivá. Dôležité je však to, ako sa prejavíme.

Zrod agresora

Deti vedia byť veľkí agresori. Môže za to prirodzená pudová výbava človeka. Deti sú v prejavoch agresivity spontánne. Dospelí pri nej majú oveľa väčšiu schopnosť sebakontroly. Pri malých deťoch z toho netreba robiť drámu, ale nastavovať hranice bezpečia. Pokiaľ jedno dieťa ubližuje druhému, je prirodzenou úlohou dospelého zastaviť to. Vysvetliť, že to nie je pekné a že sa takto k sebe nemôžeme správať. A robiť to opakovane, stále, až kým si to dieťa neosvojí.

Je dôležité, aby rodič pochopil emóciu svojho dieťaťa, aby mu komunikoval, že jeho hnev je úplne v poriadku, ale nesmie vtedy buchnúť druhého. Dieťa treba učiť, ako sa hnev môže vyjadrovať a ako už nie. Na jednej strane agresivitu musíme kontrolovať, no jej úplné potláčanie nie je zdravé.

Dôsledky potláčania agresivity

Dlhodobo intenzívne potláčaná agresivita pracuje v našom vnútri. Niektoré povahy preto pociťujú veľa strachu, pochybností o sebe, majú pocit viny alebo upadajú do depresií. Môže to súvisieť aj s tým, že sú naučení potláčať negatívne pocity. Dieťa alebo človek, ktorého v nejakom prostredí dlhodobo potláčajú, môže kompenzačne ubližovať druhým inde, napríklad šikanovať ostatné deti v škole. Keď si človek duševne neodžije emócie, ale potláča ich, môže to spôsobovať aj telesné ochorenia.

Zmena správania

Obdobie detstva nás výrazne ovplyvňuje, keďže sa vtedy učíme zaobchádzať so svojimi pocitmi a pudmi. To, akú sme dostali výchovu, nie je naša zodpovednosť. Ale keď mám 30 či 40 rokov, nemôžem stále hovoriť, že za moje správanie môže moja výchova. V detstve dostávame základnú výbavu. Ale v dospelosti je už na samotnom človeku, aby na sebe pracoval. Je to nielen jeho voľba, ale do istej miery aj povinnosť voči okoliu.

Možnosti zmeny

Takmer každý dospelý človek je schopný vedomej zmeny. Psychoterapia je jedna z možností, ale rozhodne nie je jediná. Mnohí ľudia sa dokážu meniť a pracovať na sebe vďaka vzťahom, vlastnou vôľou, sebavýchovnými disciplínami, umením, vzťahom k prírode, hobby, filozofiou, spiritualitou a prácou. Keď má človek zásadnejší duševný problém alebo väčší vnútorný konflikt, odporúča sa psychologická a niekedy aj psychiatrická pomoc.

Plánovaná agresivita

Pri plánovanej agresivite je prítomná väčšia miera dlhodobej frustrácie, absencia empatie alebo schopnosti sociálneho cítenia. Zlyhávajú pri nej už aj niektoré sociálne mechanizmy a často môžeme hovoriť aj o osobnostných poruchách. Je to veľký rozdiel oproti impulzívnej agresivite.

Šikana

Šikana je veľmi traumatizujúca skúsenosť. Pre dušu človeka je až devastačná. Je to opakujúca sa trauma, ktorej je človek dlhodobo vystavovaný, niekedy aj roky. Vyvoláva veľký strach, poníženie, bezmocnosť a je to jedna z najťažších životných skúseností. Pri väčšine psychických ochorení môžeme hovoriť o viacerých faktoroch. Šikana je však jedným z najčastejších spúšťačov psychických ochorení. Ak jej je dieťa vystavené, zaslúži si odbornú starostlivosť.

Šikana a agresor

Šikana dokáže zrodiť ďalšieho agresora, predovšetkým v prípade, keď sa šikanovaného nik nezastane. Ak dieťa vyrastá v zdravo fungujúcej rodine, najčastejšie povie rodičom, čo cíti, a tí zasiahnu. Rodičia, ktorí sú z rôznych príčin pod veľkým tlakom a nemajú kapacitu či schopnosť vnímať svoje dieťa, si u neho zmeny častejšie nevšimnú.

Dobrodružstvo a hrdinstvá

Ak sa cítim vylúčený, napríklad pri šikane, a vidím príležitosť prijatia v extrémistickej či zradikalizovanej skupine, mám tendenciu zmeniť názory, len aby ma prijali. Dospievajúci veľmi potrebujú niekam patriť, byť prijatí, oceňovaní, v partii. Najlepšia prevencia je vytvárať zdravé partie, v ktorých sú deti prijaté a motivované. Napríklad záujmové, športové, umelecké. A veľmi pekný nástroj pri práci s dospievajúcimi je zážitková pedagogika. Pracuje s dobrodružstvom a prekračovaním hraníc, ale konštruktívnym a sociálnym spôsobom.

Pozitívny hrdina

Dieťa do 12 či 13 rokov môže hrdinstvo zažívať pri rôznych hrách, príbehoch. Vynikajúce sú klasické rozprávky, báje a mýty, ktoré predkladajú obrazy hrdinov, zápasiacich s nepriazňou osudu aj sami so sebou. A pri starších deťoch, respektíve mladých, v období od 14 do 20 rokov patrí k nosným duševným potrebám človeka zažívať zdravé výzvy, prekonávať sa a môcť zdravo rebelovať.

Inštitúcie a podpora

V prvom rade potrebujú učitelia, ktorí určujú klímu na škole, dôstojnejšie podmienky - finančné a tiež v oblasti spoločenského postavenia, vrátiť ich povolaniu úctu. Potom budú vo väčšej pohode, menej vyhorení a budú vnímavejší voči dianiu medzi deťmi. A tí kvalitní budú môcť v školstve ostať. Učitelia potrebujú tiež vzdelávanie nielen v oblasti predmetov, ktoré učia, ale aj informácií a formovania postojov a zručností v oblasti duševného zdravia a psychosociálneho vývoja detí. Škola má vzdelávaciu, ale aj výchovnú funkciu.

Poruchy správania u detí

Poruchy správania u detí predstavujú náročnú výzvu nielen pre rodičov, ale aj pre pedagógov a odborníkov. Ich prejavy môžu byť rôznorodé - od nepozornosti a impulzívneho konania, cez agresivitu, až po odmietanie komunikácie.

Najčastejšie príčiny porúch správania:

• Genetické faktory: Genetika môže hrať významnú rolu v sklone k poruchám správania.
• Traumatické zážitky: Udalosti ako strata rodiča, fyzické alebo emocionálne zanedbávanie, alebo často sa opakujúce konflikty v rodine môžu spôsobiť dlhodobú psychologickú záťaž na duševné zdravie dieťaťa.
• Poruchy v ranom vývoji: Problémy, ktoré vznikli počas tehotenstva, ako napríklad nedostatočná výživa matky alebo vystavenie toxickým látkam môžu ovplyvniť vývin mozgu.
• Zanedbané prostredie: Nedostatočná stimulácia, absencia bezpečného a podporujúceho prostredia.

Dieťa a klamstvo

Pristihnúť dieťa pri klamstve je nočnou morou každého rodiča. Ak sa tak stáva opakovane, je dôležité tento problém začať čo najskôr riešiť. „Základom je uvedomiť si, že aj my ako rodičia musíme byť pravdovravní. Rodič by mal naozaj pred dieťaťom hovoriť pravdu. Najjednoduchšou výchovnou metódou je teda ísť dieťaťu príkladom. „Ak dieťa vidí, že klameme, to nie je dobrá vec. „Tajomstvo napríklad. "Na druhej strane, keď niečo vyvediem alebo urobím, je dôležité priznať sa a už mať pripravený nejaký návod, ako to napravím. Čiže snažiť sa deťom dávať pravidlá, ktoré by im pomáhali hovoriť pravdu a netlačiť na to, ak pravda chvíľu trvá. Podľa psychologičky sú dôležité aj reakcie rodičov v momente, keď dieťa pristihnú pri niečom nevhodnom.

Dieťa udiera iné deti

Viacerí rodičia sa stretli u svojho dieťaťa s tým, že bilo iné deti. Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.

Bežná reakcia rodiča a jej následky

Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiaduce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládať. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov. Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku. Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu. Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci. Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie. Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti. Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa. Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.

Prečo dieťa hryzie

Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie. Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať. Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou. Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie. Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry. Dieťa je unavené. Dieťaťu rastú zuby. Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu.

Vhodná reakcia rodiča

Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.

Obavy rodičov

Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.

tags: #dieta #je #agresivne #a #klame