V kresťanskej tradícii Sväté písmo, teda Biblia, tvorí základný pilier viery. V tejto knihe nachádzame odpovede na mnohé otázky týkajúce sa života, vzťahu s Bohom a nášho poslania. Jednou z kľúčových tém, ktoré sa v Biblii objavujú, je koncept Božích detí a zodpovednosť za dar života.
Život človeka nie je majetkom, s ktorým si môžeme robiť, čo chceme. Veriaci i neveriaci majú zodpovednosť budovať taký svet, v ktorom život - od počatia až po prirodzenú smrť - zostáva nedotknuteľným. Ľudský život nie je tovarom či komoditou, s ktorou sa narába podľa potreby, ktorá má svoj expiračný dátum, podlieha zákonom trhu a komerčnému hodnoteniu kvality - či je ešte užitočný alebo zbytočný. Ľudský život nie je záležitosťou politikov. Právo na život je primárnym právom, bez ktorého nejestvuje žiadne ďalšie právo. Nemôže byť upravované či menené hlasovaním v parlamente. Nemá svoj základ v ústave alebo v medzinárodnej deklarácii, ale v prirodzenom zákone, ktorého autorom je Boh.
Ľudský život je Božím darom, je účasťou na Božom živote. Boh je Bohom života. Ježiš o sebe hovorí: „Ja som Život“ (Jn 14, 6). Duch Svätý, ako vyznávame v Kréde, je Pánom a Oživovateľom. Ako ľud Otca, Syna a Ducha Svätého sme ľudom života.
Evanjelium naďalej požaduje spoločnosť bez potratov, spoločnosť, ktorá urobí všetko, čo je v jej silách, na ochranu matky a jej nenarodeného dieťaťa. Ježiš vysvetľuje, že Božie prikázanie - Nezabiješ! - má širokú aplikáciu a dôsledky (Mt 5, 21-22). Hnev a zneužívanie tiež zabíjajú svojím vlastným spôsobom. Podobne aj ľahostajnosť k chudobnému Lazárovi pri bráne, predsudky, odmietnutie odpustiť, násilie v akejkoľvek podobe. Každá voľba v rozpore s realizáciou Božieho projektu života je zradou a vzdáva sa života v hojnosti, ktorý ponúka Kristus.
Byť kresťanom, Kristovým učeníkom a priateľom, znamená postaviť sa za život. V našej dobe nie je nič, čo ničí ľudský život viac, ako potrat. Voči tomu nemožno byť ľahostajným. Sväté Písmo nás povzbudzuje: „Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo“ (Dt 30, 19). Úcta k ľudskému životu a jeho obrana sa začína zmenou v srdci, odhodlaním nikomu neuškodiť za žiadnych okolností. Vážiť si svoj vlastný život a život druhých - svojimi návykmi stravovania a pitia, spôsobom jazdy na aute, starostlivosťou o zdravie a tiež tým, ako hovorím a svedčím o živote. Veriaci človek si vždy bude ceniť každý ľudský život ako dar od Pána Boha a bude jeho ochrancom.
Deti ako dar a odmena od Boha
Biblia hovorí, že deti sú odmena, požehnanie a dedičstvo od Hospodina. Nie sú samozrejmosťou. Pán Ježiš mal deti veľmi rád. V Evanjeliu podľa Marka (10,13-16) čítame, že k Nemu nosili deti, aby sa ich dotýkal a žehnal im. To je silné slovo: kráľovstvo Božie patrí tým, ktorí sú ako deti.
Každý otec i matka dlhujú svojim deťom svedectvo o Božej láske, ktorá nám darovala všetko, čo potrebujeme k existencii. Nielen svet okolo nás, ale nás samých stvoril. Jedine On vie, kto sa počne v živote matky. V knihe proroka Jeremiáša počujeme takúto myšlienku: „Poznal som ťa skôr, ako si sa počal v živote matky”. Jedine Boh od úplného začiatku tvorí dieťa v živote matky. Je potrebné, aby obidvaja rodičia, otec i matka, vydali toto svedectvo svojim deťom o ich zázračnom pôvode.
V knihe proroka Jeremiáša počujeme takúto myšlienku: „Poznal som ťa skôr, ako si sa počal v živote matky”.
Žalm 139, 13-18 hovorí: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil. Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský.“
Každý otec i matka dlhujú svojím deťom toto svedectvo. Toto svedectvo môže byť formulované podobnými slovami, alebo v tom istom zmysle, ako ho formuluje matke synov Makabejských: „Neviem, ako ste vznikli v mojom lone. Ja som vám nedarovala ducha ani život, ani som nikomu z vás nedala dohromady všetky časti tela.“
Chrám ako symbol spoločenstva s Bohom
Chrám podľa židovských predstáv symbolizoval rajskú záhradu. Miesto, kde mal človek spoločenstvo s Bohom. Voviesť niekoho do chrámu, znamenalo, uviesť ho do spoločenstva s Bohom. Predstaviť mu Boha Otca, Stvoriteľa a Pána.
Uznanie Božej zvrchovanosti
„Predstaviť Pánovi” to znamená aj hovoriť Bohu o svojom dieťati, čiže modliť sa za neho. A tak isto voviesť dieťa do života modlitby. Do tajomstva osobnej modlitby.
To znamená uznať Božiu zvrchovanosť nad svojím dieťaťom.
Viera ako dôverný vzťah
Viera je dôverný vzťah ku Kristovi. To je základný dar Ducha Svätého. Aj medzi nami sú mnohí, ktorí nikdy nemali dôverný vzťah k Bohu. Ktorí nikdy nepovedali Bohu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu ťa hľadám, za tebou túži moja duša za tebou túži moje telo.” Nikdy osobne Pána Boha nepoznali. Cely život užívajú v styku s Bohom modlitebnú knižku, ale nikdy sa osobne a zo srdca Pánu Bohu neprihovorili. Nikdy sa Bohu nepredstavili, nikdy Bohu nepovedali: „Bože Otče, volám sa tak a tak, bývam tam a tam, som ženatý, som Tvoj syn a mám také a také starosti a problémy.” Osobne sa s Bohom nepoznajú, hoci možno už roky prijímajú sviatosť Kristovej Lásky, Telo Kristovo. Nikdy ich nikto Pánovi nepredstavil.
Žalm 63, 4-8 hovorí: „Veď tvoja milosť je lepšia než život; moje pery budú ťa oslavovať. Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe. Sťa na bohatej hostine sa nasýti moja duša a moje ústa ťa budú chváliť jasavými perami. Na svojom lôžku myslím na teba, o tebe rozjímam hneď za rána.“
Rodičovská zodpovednosť a Boží zákon
Rodičia, ktorí neuznávajú Pánov zákon, nie sú skutočnými rodičmi, pretože hriechom ničia šťastie a život svojho dieťaťa. Koľko krát počujeme náreky zo strany rodičov: „Však sme mu všetko dali.” Toto nie je poslanie rodičov. Ani nesmierne dobrotivý Boh nám nedáva všetko, o čo prosíme, ale len to, čo je prospešné pre nás. Poslanie rodičov je aj v tom, vedieť povedať nie. Nemôže trojročné dieťa komandovať celú rodinu, ako si dupne tak budú skákať otec, mama, starý otec, stará mama. Rodičia majú povinnosť svojím životom ukázať poslušnosť Božiemu zákonu, ktorý nám bol daný ako návod ku šťastnému životu.
Zasvätenie detí Pánovi
Prečo je potrebné toto zasvätenie a nie len u prvorodených, ale u všetkých detí? Pretože to vyplýva zo zložitej situácie, do ktorej sa narodí každé dieťa. Od Boha dostáva dar osoby, je to úžasný Boží dar jeho lásky. Boh sa zaviazal, že vždy, keď dvaja ľudia vytvoria podmienky pre vznik nového života, On dá dar osoby. Toto Božie Slovo, tak ako každé Božie Slovo, je nezrušiteľné. Boh nikdy neodvoláva svoje Slovo. A platí to aj vtedy, keď prichádza na svet dieťa nemanželské, alebo predmanželské, alebo dokonca dieťa, ktoré prichádza na svet ako plod znásilnenia. Každá nová bytosť je posvätná. Boh každému dáva dar osobného ducha. Od rodičov však dieťa dedí telo, v ktorom prebýva hriech a smrť. Narodí sa do sveta, ktorý už nie je Božím Kráľovstvom, narodí sa do sveta, kde vládne hriech a smrť. Ak chceme, aby toto dieťa bolo šťastné, aspoň nakoľko je to možné na našej zemi, treba urobiť tento úkon zasvätenia Pánovi.
V krste sa prihlasujeme ku svojmu Vykupiteľovi. V tomto zápase so Zlom si však človek sám nemôže pomôcť, preto nám Boh prichádza na pomoc. Ježiš Bohočlovek nám zjavuje, že Boh a človek môžu existovať spolu v jednej bytosti. Že Boh naďalej má záujem o človeka, že veľkosť človeka je v Bohu. Pretože Boh je Láska, a my sme len vtedy skutočnými ľuďmi, skutočnými obrazmi Boha, keď je v nás Láska Božia. Sv. Ján hovorí: „Tým, ktorý ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“
Ježiš a deti: Božia láska a ľudské srdcia
Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich.
Dnes máme pred sebou namrzeného Ježiša. Dnešné evanjelium je jediné miesto vo všetkých evanjeliách, kde sa toto silné slovo v súvislosti s Ježišom nachádza. Grécke slovo aganakteo znamená namrzený, nahnevaný, rozhorčený alebo vytočený. Ježiš bol teda namrzený a vôbec to neskrýval. Čo bolo dôvodom tejto jeho namrzenosti? Dôvodom bolo správanie sa jeho učeníkov k deťom. Počujme evanjelistu Marka: „Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali.“
Deti boli pre Ježiša ideálom toho, ako by mali vyzerať tí, ktorí chcú vojsť do Božieho kráľovstva. „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň,“ hovorí.
Ježiš tu svojich učeníkov učí jednej veľmi dôležitej veci: že ten, kto chce vojsť do Božieho kráľovstva, musí byť dieťaťom. Toto muselo Ježišových súčasníkov veľmi prekvapiť. Deti mali v dobe Ježišovej veľmi nízke postavenie a to preto, lebo nemali pred Bohom takmer žiadnu hodnotu. Hodnota človeka sa podľa vtedajšieho presvedčenia merala podľa zásluh, ktoré získaval zachovávaní Tóry, čiže Svätého Písma. Nakoľko ale deti Tóru ešte nepoznali, nemohli ju zachovávať a teda ani si získavať pred Bohom zásluhy. Ježiš ale tým, že deti silne preferuje a na mnohých miestach opakuje, že Božie kráľovstvo patrí iba takým ako oni, toto teologické učenie svojich súčasníkov o zásluhách a odmene silne spochybňuje. A nielen to: on ho obracia úplne dolu hlavou. Podľa neho práve táto neschopnosť detí zaslúžiť si nebeské kráľovstvo je ich najväčšou prednosťou. Byť ako dieťa znamená, že človek nemá nič, čo by mohol Bohu ponúknuť, čo by mu mohol ukázať, čím by si mohol Božie kráľovstvo získať. Znamená to úplnú bezmocnosť a neschopnosť mať čosi, čím by si človek mohol zaslúžiť a získať Božie kráľovstvo. Ježiš nepropaguje detinskosť, ani sa nesnaží o nejaký romantický postoj voči deťom. On sa snaží zdôrazniť, že Božie kráľovstvo je úplne zadarmo, že je jednoducho darom. Deti si vážia dar, lebo vedia, že si ho nemohli zaslúžiť. Voči Bohu sme všetci deťmi. Nemáme na to, aby sme si to, čo nám Boh dáva a čo pre nás robí, nejako zaslúžili. Dary Božie a hlavne dar spásy sa zaslúžiť nedajú, sú jednoducho darom.
Druhou prednosťou, ktorú dieťa (oproti dospelým) má, je jeho budúcnosť. Byť dieťaťom znamená prijať fakt, že aj keď som napojený na minulosť, môj život je zameraný na budúcnosť. Toto sa dá chápať dvoma spôsobmi. Prvým je pohľad na môj hriešny život. Mnohí z nás nie sme dosť opatrní a často podceňujeme svoje pády. Precitneme až vtedy, keď zistíme, že sme sa vo svojich hriechoch zamotali a že zlo, ktoré sme popáchali, nám už prerástlo cez hlavu. Byť ako dieťa však znamená prestať sa upriamovať na svoju minulosť. Byť dieťaťom obsahuje v sebe možnosť nového života, možnosť znovu sa narodiť, ako to zdôrazňuje Ježiš vo svojom rozhovore s Nikodémom: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ Nikodém mu vravel: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ Ježiš odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3, 3-5). To narodenie sa znova prebieha pri krste, ale aj pri každej spovedi. Teda vždy, keď konám pokánie, sa znova rodím ako dieťa.
No zameranie sa na budúcnosť sa dá chápať ešte aj iným spôsobom. Byť dieťaťom, ktoré žije z budúcnosti, je výzva k starnúcim a starým ľuďom. Starí majú sklon sa zameriavať príliš na minulosť - či už v dobom alebo v zlom - a takmer vôbec sa nezameriavať na budúcnosť. Mnohí starí si myslia, že pre nich už budúcnosť nie je. Túto tendenciu starých si všimol už dávny Aristoteles, ktorý žil tri storočia pred Kristom. Vo svojej Rétorike píše o povahe starých a o povahe mladých: „Starí žijú skôr zo spomienok ako z nádeje,“ hovorí, „lebo väčšina ich života sa už minula, ostáva im menšia časť, a preto, že nádej hľadí do budúcnosti, kým spomienky do minulosti. V tom je práve príčina ich mnohovravnosti, lebo ustavične vysvetľujú, čo sa im stalo, a tak nachádzajú rozkoš v spomienkach.“ „Starí sú pesimisti. Pesimizmus je vlastnosť, ktorá všetko chápe z horšej stránky. Ďalej bývajú podozrievaví z nedôvery, nedôverujú, lebo majú svoje skúsenosti.“ Starí ľudia sa málo opravdivo smejú, skôr „jednostaj nariekajú. „Mladí nemávajú zlú náladu, skôr dobrú, lebo ešte nevideli veľa prípadov ľudskej skazenosti. Sú aj dôverčiví, pretože sa málokedy sklamali. Takisto vedia dúfať … lebo ešte nemali veľa neúspechov. Mladí žijú väčšinou v nádeji, lebo nádej sa týka budúcnosti, spomínanie minulosti. Mladosť má pred sebou veľkú budúcnosť, za sebou krátku minulosť. Uznáme, že tieto Aristotelove slová sú presné a hoci sú už 2300 rokov staré, aj stále platné. Píše ich preto, aby starých vyzval k nádeji a tým k väčšiemu optimizmu. Je to dobrá snaha, pretože nie je nič horšieho, ako odchádzať z tohto sveta v zatrpknutosti. Lenže Aristoteles bol pohan, a preto jeho povzbudenia boli iba zbožným želaním. „Aký zmysel má všetko to naše pachtenie, keď aj tak jedného dňa umrieme?“ pýtali sa cynici. Pre neveriaceho je život ako presýpacie hodiny.
Ježišovo nástojenie na tom, aby sme celý svoj život zostali deťmi, ktoré sa tešia na budúcnosť, je však realistickejšie. To, čo nás na budúcnosť upriamuje, je naša viera v Boha. Boh je náš Otec, ktorý nás pozýva k životu s ním. Istý starý muž, ktorý týmto slovám veril, a preto zostal celý svoj život dieťaťom, na sklonku života hovorí: „Tak veľmi sa teším na stretnutie sa so svojím Otcom.“
Dôležitosť detskej služby | Pastor Kurt Skelly
Jedlo ako Boží dar a jeho biblický význam
Jedlo, základná potreba pre život, má v Biblii oveľa hlbší význam než len uspokojovanie hladu. Vníma sa ako dar od Boha, ktorý nielenže udržiava naše telo, ale aj posilňuje náš duchovný život. Od rajskej záhrady až po Poslednú večeru, Biblia nám ponúka bohaté príklady toho, ako jedlo súvisí s naším vzťahom s Bohom a s našimi blížnymi.
Stvorenie a pôvodný jedálniček
Už v knihe Genezis, v prvej kapitole, Boh ustanovuje pôvodný jedálniček pre človeka. V Genezis 1:29 čítame: "Dal som vám na celej Zemi každú bylinu nesúcu semená aj každý strom, na ktorom rastú plody so semenami. Tie budete mať za pokrm." Tento verš jasne ukazuje, že Boh pôvodne určil vegetariánsku stravu pre človeka a zvieratá. V rajskej záhrade nebolo žiadne utrpenie, vykorisťovanie ani násilie.
Zmena po potope
Po potope, ktorá zničila všetku vegetáciu, Boh dovolil ľuďom jesť mäso. V Genezis 9:3 Boh hovorí: "Všetko, čo sa hýbe a žije, bude vám za pokrm; tak ako zelenú bylinu, dal som vám všetko." Avšak, v Genezis 9:4 Boh opäť pripomína, že sa nesmie jesť mäso obsahujúce krv.
Starý zákon a stravovacie zákony
V Starom zákone nájdeme podrobné stravovacie zákony, ktoré určujú, ktoré zvieratá sú čisté a ktoré nečisté (Levitikus 11). Tieto zákony mali nielen hygienický, ale aj duchovný význam. Slúžili ako pripomienka toho, že Izraeliti sú vyvolený národ, ktorý má byť oddelený od ostatných národov.
Jedlo a obety
V Starom zákone zohrávali dôležitú úlohu aj zvieracie obety. Židia obetami vyjadrovali naliehavú prosbu k Bohu.
Nový zákon a Ježišov prístup k jedlu
V Novom zákone sa Ježiš často stravuje s hriešnikmi a vydedencami spoločnosti. Týmto ukazuje, že Božie kráľovstvo je otvorené pre všetkých, bez ohľadu na ich pôvod alebo minulosť. Ježiš tiež používa jedlo ako symbol duchovnej potravy. V Jánovi 6:35 hovorí: "Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť."
Nasýtenie zástupov
Príbeh o nasýtení piatich tisícov (Matúš 14:13-21) je jedným z najznámejších príkladov Ježišovho zázraku s jedlom. Keď videl veľký zástup ľudí, prišlo mu ich ľúto a uzdravoval ich chorých. Keď sa zvečerilo, učeníci mu povedali, aby prepustil zástupy, nech si idú do dedín nakúpiť jedlo. Ježiš im však povedal: "Nemusia nikam chodiť, vy im dajte jesť!" S piatimi chlebmi a dvoma rybami Ježiš zázračne nasýtil päťtisíc mužov, okrem žien a detí. Tento príbeh ukazuje Ježišovu moc a súcit.
Posledná večera
Posledná večera je jednou z najdôležitejších udalostí v Novom zákone. Počas tejto večere Ježiš ustanovuje Večeru Pánovu, pri ktorej chlieb a víno symbolizujú jeho telo a krv. Večera Pánova je pripomienkou Ježišovej obete a našej jednoty s ním.
Pôst v Biblii a jeho duchovný význam
Pôst je v Biblii dôležitou súčasťou duchovného života. Je to čas, keď sa človek zrieka jedla (alebo iných vecí) a sústredí sa na modlitbu a rozjímanie. Každé náboženstvo pozná pôst a žiada svojich stúpencov postiť sa. V Starom i Novom zákone má pôst pevné miesto. Aj Ježiš svoje verejné účinkovanie a ohlasovanie začal štyridsaťdňovým pôstom. Podľa Ježišovho príkladu Cirkev vždy považovala pôst za prostriedok na vyháňanie satana. Aj v službe exorcistov sú modlitba a pôst tými najsilnejšími prostriedkami. Prví kresťania poznali dvojdenný pôst v stredu a piatok. Stredajší pôst bol pokáním za Judášovu zradu a piatkový súvisel s dňom Ježišovho ukrižovania.
Účel pôstu
Pôst by nemal byť o prekonávaní limitov a dokazovaní si niečoho. Mal by byť pozvaním a darom od Boha. Dôležité je, aby sme sa počas pôstu nezameriavali len na obmedzenie jedla, ale aj na modlitbu, čítanie Božieho slova a konanie dobrých skutkov. Ak sa postíme, ale zároveň "zožierame" ľudí okolo, hneváme sa a sme v neodpustení, tak sa nevieme svojím duchom nasmerovať k Bohu.
Biblický pôst je o chlebe a vode. Voda je očisťujúci prostriedok a pripomína krst. Každodenný chlieb ako základná potravina pripomína Eucharistiu. Mali by sme sa zamyslieť nad skutočnosťou, že pôst v živote Cirkvi takmer úplne stratil význam. Pretrval len v niekoľkých skutočnostiach. Piatok je deň, keď kresťania nejedia mäso. Cirkev pozná dva dni prísneho pôstu - Popolcovú stredu a Veľký piatok. A ešte pôst spojený s Eucharistiou. V aktuálnom uspokojení človek iba ťažko rozpoznáva v sebazaprení pozitívnu hodnotu, tak ako o nej hovorí 4. pôstna prefácia: „Lebo ty v nás telesným pôstom krotíš zlé sklony.“ Objavujme v týchto liturgických textoch skúsenosť stáročí, ktorú treba neustále nanovo objavovať. Pôst uvoľňuje sily a povznáša ducha, otvára naše srdce Božej láske. Nájdime si vlastnú mieru postenia pri zohľadnení svojho zdravotného stavu. Nie je náhoda, že zabúdaním na pôst v Cirkvi sa nejakým spôsobom začalo zabúdať aj na zápas proti silám zlých duchov. Satanovo účinkovanie vo svete je čoraz viditeľnejšie a ničivejšie. Je dobré, že sa v mnohých diecézach znova uvádza do Cirkvi služba exorcizmu či oslobodzovania. Pôstny impulz je nielen veľmi zdravý, ale aj nanajvýš aktuálny.
„Postiť sa znamená prijať podstatnú formu kresťanského života. Musíme sa vrátiť k spoločným formám cirkevnej kajúcnosti“ (Benedikt XVI.). Cieľ pôstu musí byť predovšetkým duchovný, musí nás dokonalejšie zjednocovať s Ježišom. Pôst posilňuje našu vôľu, aby sme tak ľahko nepodľahli zvodom temnoty a nedali sa oklamať. Vďaka pôstu si uvedomujeme, že v našom živote niečo nie je v poriadku a treba nastúpiť cestu pokánia a obrátenia.
Súčasný pohľad na jedlo a duchovnosť
Dnes, v dobe hojnosti a prebytku, je dôležité, aby sme si uvedomili, že jedlo je dar od Boha a mali by sme k nemu pristupovať s úctou a vďačnosťou. Mali by sme sa vyhýbať prejedaniu, plytvaniu jedlom a nezdravým stravovacím návykom.
Niektorí kresťania sa rozhodujú pre vegetariánsky alebo vegánsky spôsob stravovania z etických, environmentálnych alebo zdravotných dôvodov. Poukazujú na to, že pôvodný jedálniček v rajskej záhrade bol vegetariánsky a že Biblia nás vyzýva k súcitu so zvieratami.
Slovo má veľkú moc
Slovo má veľkú moc, dokáže budovať i zničiť. Ľudská skúsenosť denne potvrdzuje pravdivosť tohto tvrdenia. O čo mocnejšie je však Božie slovo, ktoré je zachytené vo Svätom písme. Boh nám zjavuje svoju lásku a ako prostriedok používa papier, na ktorom máme Sväté písmo zaznamenané. Je to list od milujúceho Otca. To nás podnecuje, aby sa toto slovo stalo opäť čítaným, počúvaným a v láske prijímaným. Ako hovorí sv. Augustín, Sväté písmo je sviatosť pre ucho. Sväté písmo môžeme čítať len vtedy, ak je v nás život, z ktorého ono aj povstalo. Ten istý Duch Svätý, ktorý svätopiscov viedol a inšpiroval, chce a musí inšpirovať aj nás čitateľov a poslucháčov; len tak môžeme pochopiť, čo chce Boh povedať. Svätopisci ešte predtým než napísali knihy, mali zážitok s Bohom. Svet ich predstáv nám môže byť cudzí, lebo len málo vieme o svete, v ktorom žili, a o okolnostiach ich života. A tiež nepoznáme ani biblické jazyky. Boh sa chce s každým stretnúť práve tam, kde sa teraz nachádza. Preto sú cesty k Bohu také rozličné. Ale jedno je spoločné: nestačí cestu len poznať, musíme sa na ňu aj vydať! Najlepšie je zvoliť si tú istú dobu a nájsť si miesto, kde nie sme rušení. Slovo, ktoré nás zvlášť osloví, si vždy so sebou vezmime do celého dňa. Časom zistíme, že nielen tá polhodinka, ale celý náš deň bude premenený.
Lectio divina: Sväté čítanie
Otcovia biskupi nás v pastierskom liste na Prvú adventnú nedeľu v roku 2005 vyzývali čítať Sväté písmo formou lectio divina. Božie čítanie alebo sväté čítanie sa úzko spája s benediktínskou spiritualitou. Lectio divina neznamená čítanie len pre obohatenie svojho poznania alebo pre získanie informácie; je to predovšetkým stretnutie s Bohom, ktorý k nám hovorí v slove.
Lectio divina má štyri stupne či kroky. Prvým je čítanie; čítam Sväté písmo úplne pomaly, až sa niektoré slovo dotkne môjho srdca a zasiahne ma. Vtedy sa pri tom slove zastavím. Odložím knihu a nechám to slovo preniknúť do svojho srdca. Tá neznamená, že len premýšľam o prečítanom slove, ale že ho nechám zapadnúť hlbšie do srdca a snažím sa ho zakúsiť, vychutnať. Tretí stupeň je modlitba, v ktorej odovzdávam svoju túžbu Bohu a prosím ho, aby túto túžbu čoraz viac napĺňal. Posledný stupeň je kontemplácia, čisté mlčanie, modlitba bez slov a obrazov, bez myšlienok a citov, čisté zjednotenie s Bohom v hĺbke duše. Prvé tri stupne môžeme praktizovať sami, ale štvrtý je dar od Boha. Objavujme poklad Božieho slova a dennodenne sa usilujme uvádzať ho do života! Kto aspoň pol hodiny číta alebo počúva Sväté písmo, môže získať úplné odpustky.
Kto sú Božie deti?
V Biblii sa nachádza viacero pasáží, kde sa hovorí o Božích synoch alebo Božích deťoch. Apoštol Ján vo svojom prvom liste jasne hovorí: "Pozrite, akú veľkú lásku nám prejavil Otec: voláme sa Božími deťmi, a nimi aj sme." (1. Jána 3:1). Byť Božím synom alebo dcérou je teda skutočnosť, ktorá sa nemení a je vždy pravdivá. Prví kresťania a pôvodní autori Biblie jednoznačne verili, že bežní veriaci a Kristus sú si vzájomne rovní, že Božím synom sa môže stať každý, nielen Kristus. Boží syn a Božie deti je hierarchicky rovnako vysoký titul.
Význam Božieho synovstva
Byť Božím dieťaťom znamená mať výsadné postavenie vo vzťahu k Bohu. Boh pre nás už nie je "iba" Stvoriteľ sveta a tá najväčšia autorita vo vesmíre, ale Otec, ktorý nás prijal do vlastnej rodiny. Má o svoje dieťa záujem, je dobrý, vychováva ho a pripravil pre neho svoj dobrý plán, svoju „dobrú, ľúbu a dokonalú vôľu“. Apoštol Ján šťastne a cielene objasňuje, že nie sme iba „nazývaní Božími deťmi,“ ale že „sme“ Božími deťmi (1. J 3:1). Byť Božím synom je statické aj dynamické. Na jednej strane sa to nikdy nezmení; vždy to bude pravda.
Odpustenie hriechov
Prvým krokom k tomu, aby sme sa stali Božími deťmi, je odpustenie hriechov. Apoštol Ján v súvislosti s dieťatkami a duchovnými novorodeniatkami na záver svojho listu spomína ešte jednu veľmi dôležitú vec: „Dieťatká, chráňte sa modiel!“ (1J 5,12) Ján ako keby sa po napísaní epištoly ešte rozpamätal, že chce dieťatkám pripomenúť ešte niečo. Víťazstvo nad pocitmi viny a zahanbenia pred Bohom, je asi najväčším pocitom úľavy, ktorý môže hriešna ľudská bytosť zažiť. Z človeka odsúdeného do pekla sa stáva Božie dieťa.
Poznanie Otca
Keď sa z duchovného novorodeniatka stane dieťa, ktoré nadobudne istú mieru samostatnosti, je pre neho dôležité, aby začalo žiť duchovným životom a nestalo sa iba náboženským človekom, ktorý síce nasleduje tradície, ale nemá vzťah s Bohom. Poznanie Otca je kľúčom k ozajstnému kresťanskému životu. Toto poznanie posúva Božie dieťa za hranicu vedomia, že mu boli odpustené hriechy, k osobnému vzťahu s Nebeským Otcom.
Podľa Písma je osobné poznanie Boha podstatou večného života: „A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (J 17,3) Pre kresťana, ktorý sa nachádza vo fáze duchovného detstva je dôležité, aby si uvedomoval Božiu otcovskú lásku spolu s nárokmi, ktoré má Otec na jeho život, a aby sa podobne ako prirodzené ľudské deti učil poslušnosti, vernosti a zodpovednosti. Dieťaťu je stále k dispozícii Otcova pomocná ruka, Jeho vedenie, usmernenie a zaopatrenie. Aj keď kresťan „vyrastie“ z obdobia duchovného detstva, stále mu zostáva toto fantastické postavenie: môže sa nazývať Božím synom alebo dcérou.
Víťazstvo nad Zlým
Dospievajúci kresťan sa pomaly dostáva do oblasti konfrontácie s tým Zlým a potrebuje sa naučiť obstáť v duchovnom boji. Potrebuje si obliecť „plnú Božiu zbroj“ (Ef 6,10-18), aby mo...
