Hryzenie, kopanie, škriabanie - tieto prejavy agresivity u detí môžu rodičov poriadne vystresovať. Ale kedy je takéto správanie normálne a kedy je potrebné zasiahnuť? Erika s devätnásťmesačným Samuelom si zažili šok, keď po hre s kamarátkinou dcérou našli na Samkovom tele otlačené zuby. Tento prípad nie je ojedinelý, podobných prejavov detskej agresivity pribúda.
Podľa psychologičky Mgr. Veroniky Pobehovej z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie môže byť spúšťačom napätie medzi rodičmi. Dieťa, ktoré si s tým nevie rady, dáva svoje pocity najavo agresivitou. Čím je dieťa menšie, tým skôr siaha k fyzickým prejavom. Dvoj- až trojročné deti takto väčšinou vyjadrujú emócie ako strach, nesúhlas, nespokojnosť, ale aj radosť. V tomto veku ešte nemôžeme hovoriť o predurčení k agresivite; deti sa postupne učia ovládať svoje pocity, hoci v dnešnej dobe plnej násilia z médií im to ide ťažšie.
Násilie na každom kroku
Vplyv negatívneho obsahu na médiách je citeľný. „Dôsledky veľmi rýchlo zbadáte na tom, ako sa dieťa hrá - vybuchujúce autá, postavičky, ktoré sa bijú a zabíjajú, demolácie, deštrukcie... Aby dieťa odolalo nástrahám agresívneho prostredia, musíte mu ukázať ďalšie možnosti trávenia voľného času, motivovať ho, aby objavovalo aj niečo iné než výdobytky modernej techniky,“ radí odborníčka. Nie je však vhodné zakazovať deťom prístup k technológiám úplne. „Nie som za zákaz, ale za obmedzenie. Dieťa by bolo po zákaze smutné, nešťastné, cítilo by sa nepochopené a práve aj to by mohlo byť spúšťačom agresívneho správania,“ dopĺňa.
Paradoxne, aj ignorované dieťa môže vítať hnev a tresty, pretože sú preň znakom pozornosti. Dlhodobé sklamanie a pocit neúspechu môžu viesť k depresii, ale aj k násilnému správaniu. Oveľa účinnejšie je nájsť dieťaťu vhodnú voľnočasovú aktivitu a usmerniť ho k udržiavaniu a rozvíjaniu kamarátskych vzťahov.
Oko za oko... alebo radšej nie
Jednou z výziev je naučiť dieťa ovládať vlastnú agresivitu a zároveň ho vychovať tak, aby sa nedalo utláčať. Daniela sa snažila viesť svojho trinásťročného syna Richarda k tomu, aby neubližoval a neodplácal zlo. Keď sa však chlapec opakovane sťažoval na útoky spolužiaka, zmenila názor a odporučila mu „to útočníkovi vrátiť naspäť“. Odvtedy má Richard pokoj.
Odborníci však pravidlo „aký požičaj, taký vráť“ schvaľujú len vo výnimočných situáciách. „Odplácať násilie násilím je na hranici. Tomu by sme sa práve chceli vyhnúť,“ zdôrazňuje psychologička. Štatistiky z Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou na bratislavských Kramároch hovoria o tom, že ambulancie urgentného príjmu ošetria týždenne v priemere tri až štyri deti po bitke s rovesníkmi. Väčšinou nie sú hospitalizované, ale približne raz za dva mesiace sa vyskytne prípad, keď si zdravotný stav dieťaťa vyžiada hospitalizáciu. V prípade podozrenia na plánovanú bitku kontaktuje nemocnica aj políciu.
Všímate si?
Je dôležité, aby sa rodičia dozvedeli o nevhodnom správaní svojich detí, pretože nie vždy majú prehľad o tom, čo ich potomkovia stvárajú, alebo nepovažujú agresívne prejavy za problém. Ak sa stretnete s rodičmi dieťaťa s agresívnymi prejavmi, zostaňte pokojní a racionálni. Ak vaše upozornenie nepadne na úrodnú pôdu, obmedzte kontakty detí na minimum. V školách či škôlkach je situácia zložitejšia, nakoľko agresívne dieťa sa nedá jednoducho oddeliť. Vtedy je na pedagógoch, aby ho zvládli.
Ak zlyhajú všetky pokusy rodičov či učiteľov o nápravu, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. „Nepodceňujte to! Buďte citliví k detským prejavom a spozornite nielen pri agresívnom správaní, ale aj pri dlhodobom útlme energie, pretože môžu byť jedným zo signálov začínajúcej sa detskej depresie,“ varuje psychologička.
Umením proti zlu
Jedenásťročný David Gavalec bol od škôlky terčom posmeškov a šikanovania. Rodičia ho nevychovávali k odplácaniu, ale keď videli, že je toho už priveľa, prihlásili ho na karate. „Škola už dnes nie je miestom, kde by boli deti v bezpečí, a učitelia synovi pomôcť nedokázali. Nechceli sme, aby sa stal z Davida bitkár, ale aby mu stúplo sebavedomie a vedel sa ubrániť,“ hovorí Davidova mama Katarína Gavalcová.
Filozofia bojových umení učí vážiť si seba aj súpera a používať zručnosti len na určený účel - exhibície a sebaobranu. Na hodinách bojových umení sa žiakom vštepuje, že ide o šport a údery sa nemajú používať v praxi. David sa dlho nevedel odhodlať na sebaobranu, až kým ho nepodporil starší brat. Zistil, že s agresívnym spolužiakom si poradí, iba keď mu ukáže svoju silu. „Pre mňa ako rodiča bolo úžasné pozorovať, ako sa David mení na sebavedomého chlapca. Dnes sa už nebojí, že ho zbijú, ale skôr má strach, že keď sa bude brániť, nechtiac útočníkovi ublíži,“ dodáva.
Základný tréning karate pre deti! (Aomori, Japonsko)
Dobrý tréner dokáže vypozorovať, či dieťa iba vybíja energiu, alebo je primárne agresívne a mohlo by zneužiť to, čo sa naučilo. V takom prípade upozorní rodičov a ak treba, dieťa z cvičení vylúči. „Útoky tínedžerov, ktorí kopírujú filmy, sú dôsledok zlej výchovy a s bojovým umením nemajú nič spoločné,“ upozorňuje bývalá džudistka. Bojové umenie je vhodné pre deti už od štyroch rokov, ale aj pre dospelých. Je dôležité, aby si dieťa našlo svoj šport, či už to bude karate, kung-fu, alebo kickbox. Niektoré kluby ponúkajú prvé hodiny zdarma.
Ako upokojiť detskú agresivitu?
- Poznajte vlastnú agresivitu, pretože dieťa sa formuje podľa rodičov. Ak kričíte vy, bude kričať aj ono. Naučte sa svoj hnev zvládať a odbúravať ho.
- Učte dieťa ovládať hnev. Vysvetlite mu, že krikom a bitkou možno vyrieši hádku, ale stratí kamarátov. Poraďte mu, že pomáha hlboké dýchanie, predstava súpera sediaceho na toalete, alebo aj vybitie zlosti do vankúša.
- Snažte sa o priaznivé a pozitívne rodinné prostredie, deti deformuje aj skryté napätie.
- Komunikujte, vysvetľujte, nechajte dieťa pýtať sa a odpovedajte mu.
- Majte prehľad o tom, ako dieťa trávi voľný čas, a snažte sa ho viesť k plnohodnotnejším aktivitám, ako je televízia či počítačové hry.
- Siahnite po knižkách, hračkách, rozprávkach alebo po programe, kde nie je násilie.
- Motivujte deti pochvalou. Za každú pokojne zvládnutú situáciu vyjadrite dieťaťu svoje uznanie, ak zvládne väčší konflikt, môžete ho nemateriálne odmeniť, napríklad návštevou kina. Pochvalou podporíte jeho pozitívne myslenie, snahu niečo dosiahnuť a posilníte sebavedomie.
Tipy pre rodičov
- Vnútorné napätie vynikajúco odbúrava voda, preto sú ideálnymi športmi pre deti plávanie, vodné pólo či synchronizované plávanie.
- Nečakajte okamžité zmeny. Ak však máte aj po niekoľkých týždňoch pocit, že vaša snaha je márna, obráťte sa na odborníkov v centrách pedagogicko-psychologických služieb a prevencie.
- Vyhnite sa telesným trestom. Zneužitie pozície silnejšieho je znakom vášho zlyhania. Bitkou dávate dieťaťu negatívny príklad riešenia konfliktu, pravý opak toho, čo chcete dosiahnuť. Dôrazné dohováranie bez kriku má oveľa silnejší efekt.
- Rozoberajte situácie, ale bez emócií! Po nezvládnutom výbuchu spravte pár hlbokých nádychov alebo vypite pohár vody. Až keď sa upokojíte aj vy, prejdite s dieťaťom celú situáciu a nájdite príčinu zlyhania.
- Relaxujte. Doprajte dieťaťu nové zážitky a pošlite ho na víkend k príbuzným alebo ku kamarátom. Vy sa za ten čas venujte tomu, čo vás baví.
Pre mnohých rodičov je výchova detí rébusom. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev? Malé deti nedokážu ovládať svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu, čo je úplne normálna reakcia.
Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Hranica nie je niečo, čo poviete dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Vašu hranicu vymedzujete tým, čo VY urobíte. Takže zachytíte dieťaťu ruku, ktorá vás ide udrieť. Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. Použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria najdôležitejšie posolstvo: „STOP.“ Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom, ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou.
Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné, radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať, ale s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: „Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.“
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžete vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Potom si s dieťaťom porozprávajte príbeh o tom, čo sa práve odohralo. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“ a návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Príklad: „Ty si sa ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“
Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu však hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu.
Prečo dieťa hryzie?
Hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie, najmä v ranom veku. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Nedostatok jazykových zručností na vyjadrenie potrieb a silných pocitov, prestimulovanie nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou, nuda, únava alebo rast zubov sú časté príčiny hryzenia. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.
Správna reakcia rodiča
Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich - hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dieťaťu, až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Ukážeme mu vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce.
Obavy rodičov
Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote.