Pôrod je vnímaný ako jedna z najkrajších udalostí v živote ženy a rodiny. Očakávanie nového života, prípravy a sny o budúcnosti sú naplnené radosťou a vzrušením. Žiaľ, nie vždy je realita takáto idylická. Mnohé ženy a rodiny čelia počas tehotenstva, pôrodu alebo krátko po ňom tragédiám, ktoré navždy zmenia ich životy. Tento článok sa venuje príbehom žien, ktoré prežili stratu dieťaťa, komplikácie počas tehotenstva a pôrodu, a skúma príčiny a následky týchto udalostí.
Príbehy plné bolesti a nádeje
Nasledujúce príbehy, ktoré pochádzajú z rôznych zdrojov, opisujú skúsenosti žien, ktoré čelili strate dieťaťa, zdravotným komplikáciám a emocionálnym traumám.
Marta Thaller: Marta prišla o svojho prvorodeného syna v dôsledku HELLP syndrómu, závažnej komplikácie v tehotenstve. Prežila ťažké chvíle, keď jej lekári oznámili, že jej dieťa nežije, a musela porodiť mŕtve dieťa. Neskôr sa jej narodili dve ďalšie deti, syn a dcéra s Downovým syndrómom, no strata prvého syna ju navždy poznačila.
Zuzanka: Mladá zdravotná sestra Zuzanka zomrela náhle v dôsledku komplikácií s astmou. Silná reakcia na liek spôsobila ochrnutie hlasiviek a priedušiek, čo viedlo k uduseniu. Jej smrť zasiahla rodinu a priateľov, ktorí na ňu spomínajú ako na optimistickú a milujúcu osobu.
Peťka: Po ťažkom pôrode s nedostatkom kyslíka trpela Peťka poškodením mozgu.
Sofinka: Monika prišla o svoje dieťa Sofinku pri pôrode. Táto strata ju veľmi zasiahla a nevie, či nájde odvahu na ďalšie tehotenstvo.
Milinka: Žena, ktorá si želala zostať v anonymite, prišla o vytúžené dieťa Milinku v 35. týždni tehotenstva v dôsledku pravého uzla na pupočnej šnúre. Po strate Milinky sa jej narodili dve zdravé dcérky.
Ruben: Mária Čírová, známa speváčka, prežila pri prvom pôrode neplánovaný cisársky rez. Pri treťom pôrode sa jej podarilo porodiť prirodzene, bez akýchkoľvek zásahov a epidurálky.
Anonymný príbeh: Žena prišla o syna v 29. týždni tehotenstva.
Tieto príbehy sú len zlomkom všetkých tragédií, ktoré sa môžu stať počas tehotenstva a pôrodu. Každý príbeh je jedinečný a plný bolesti, ale zároveň aj sily a nádeje.
HELLP syndróm: Život ohrozujúca komplikácia
HELLP syndróm je závažná komplikácia, ktorá sa môže vyskytnúť v tehotenstve, najčastejšie v jeho posledných fázach alebo pri pôrode. Ide o život ohrozujúci stav pre matku aj dieťa. Názov HELLP je skratka pre hlavné charakteristiky tohto syndrómu:
- Hemolýza (rozpad červených krviniek)
- Elevated Liver enzymes (zvýšené hodnoty pečeňových enzýmov)
- Low Platelet count (nízky počet krvných doštičiek)
Príznaky HELLP syndrómu zahŕňajú:
- Bolesti hlavy
- Zhoršené videnie
- Nevoľnosť a vracanie
- Bolesti v hornej časti brucha
- Opuchy
- Vysoký krvný tlak
Presné príčiny HELLP syndrómu nie sú známe, ale medzi rizikové faktory patria:
- Vysoký krvný tlak v tehotenstve (preeklampsia)
- Viacpočetné tehotenstvo
- Vyšší vek matky
Diagnostika HELLP syndrómu sa vykonáva na základe krvných testov a vyšetrenia moču. Liečba spočíva v okamžitom ukončení tehotenstva, zvyčajne cisárskym rezom. Okrem toho je potrebné monitorovať a liečiť komplikácie, ako sú vysoký krvný tlak, zlyhanie obličiek a poruchy zrážanlivosti krvi.
Pravý uzol na pupočnej šnúre: Zriedkavá, ale nebezpečná komplikácia
Pravý uzol na pupočnej šnúre je zriedkavá komplikácia, ktorá sa vyskytuje približne v 1% tehotenstiev. Vzniká, keď sa plod prevlečie cez slučku pupočnej šnúry a vytvorí sa uzol.
Pravý uzol na pupočnej šnúre sa zvyčajne nedá diagnostikovať pomocou bežných ultrazvukových vyšetrení. V niektorých prípadoch sa dá zistiť pomocou Dopplerovho ultrazvuku, ktorý meria prietok krvi v pupočnej šnúre. Prevencia vzniku pravého uzla nie je možná.
Medzi rizikové faktory patria:
- Viacpočetné tehotenstvo
- Nadmerné množstvo plodovej vody
- Dlhšia pupočná šnúra
Ak sa počas pôrodu zistí pravý uzol na pupočnej šnúre a plod vykazuje známky stresu, lekári môžu rozhodnúť o cisárskom reze.
Litopédia: Skamenené dieťa
Litopédia, známa aj ako skamenené dieťa, je zriedkavý jav, ktorý sa vyskytuje pri mimomaternicovom tehotenstve, keď plod zomrie a telo matky ho nedokáže vstrebať. Namiesto toho sa plod obalí vrstvou vápnika, čím sa vytvorí skamenená hmota. Matky často o litopédii ani nevedia a môžu ju nosiť v tele aj niekoľko rokov.
Smútok a vyrovnávanie sa so stratou
Strata dieťaťa je traumatická udalosť, ktorá má hlboký dopad na rodičov a rodinu.
V Žiari nad Hronom v noci zomrelo 18-mesačné dieťa. Keď ho šla jeho mama v noci skontrolovať, už nedýchalo. Rodičia volali záchranárov, no ani tí už dievčatku nepomohli. Podľa miestnych bolo dievčatko piatym dieťaťom rodičov. Tí žijú v skromných podmienkach v miestnej osade Pod Kortínou. "Ona ho išla zobudiť, že ho ide nadojčiť a už dievčatko nereagovalo," opísal situáciu sused. "O 3:15 zavolali na tiesňovú linku, že dieťa nejaví známky života. Záchranári podľa miestnych bojovali o život dievčatka dlhé desiatky minút, no pomôcť jej už nevedeli. "Zavolali záchranku, oživovali ju dobré dve hodiny, ale nedalo sa jej pomôcť," tvrdí susedka. "Lekár na mieste začal dieťa resuscitovať, no, bohužiaľ, už sa ho nepodarilo zachrániť," dodal Minár.
Prípad z amerického Clevelandu patrí medzi tie, ktoré zostávajú v pamäti ešte dlho po vynesení rozsudku. V lete 2023 sa 32-ročná Kristel Candelario rozhodla opustiť svoj domov a vydať sa na dovolenku. Počas celej tejto cesty zostala jej 16-mesačná dcéra Jailyn úplne sama. Doma, zatvorená v detskom kútiku, bez jedla, bez vody, bez pomoci. Candelario bola preč desať dní. Keď sa 16. júna vrátila, našla svoju dcéru nereagujúcu. Telíčko, ktoré ležalo na tom istom mieste, kde ho zanechala, bolo v strašnom stave, nádej na záchranu už nebola. Pitva neskôr ukázala, že Jailyn zomrela na následky vyhladovania a dehydratácie. Zomierala pomaly a bolestivo. Vážila len 5,8 kilogramu, čo bolo o viac než tri kilá menej než pri poslednej lekárskej kontrole. Bábätko malo zapadnuté oči, suché pery, dehydrované telo. Koža bola nasiaknutá močom a výkalmi. Vyšetrovatelia navyše uviedli, že dieťa malo výkaly aj v ústach a pod nechtami, čo naznačuje, v akom zúfalom stave bolo vyhladované bábätko. Dni osamelosti, hladu a vyčerpania vyvrcholili tragickým koncom, ktorý sa vymyká chápaniu. Susedia neskôr vypovedali, že počas dní, keď bola matka preč, počuli z bytu Jailynin plač. Nikoho však nenapadlo, že by dieťa mohlo byť v byte úplne samo. Prokuratúra označila konanie matky za „najvyšší akt zrady“. V roku 2024 sa Candelario priznala k vine a bola odsúdená na doživotné väzenie bez možnosti podmienečného prepustenia. Sudca počas vynášania rozsudku zdôraznil, že nechala svoje vlastné dieťa trpieť a zomierať v úplnej opustenosti. Z väzenia poskytla Kristel Candelario rozhovor pre NBC News. Povedala, že v mesiacoch pred tragédiou čelila vážnym psychickým problémom. V januári a februári bola hospitalizovaná, mala aj samovražedné myšlienky. Tvrdí, že jej odchod bol impulzívny. „Schmatla som štyri veci a vybehla z domu, ako keby ma niekto naháňal,“ opísala. Priznala, že ju napadlo osloviť suseda, aby sa na Jailyn pozrel, no neurobila to. Označila to za svoju osudovú chybu. Jej rodičia boli v tom čase na dovolenke so staršou dcérou a netušili, že najmladšie dieťa zostalo doma bez dozoru. „Nebola som zúfalá z toho, že pôjdem do väzenia. Bola som zúfalá, pretože som cítila, že sa dá zachrániť. Veci sa nemuseli diať takto,“ dodala.
Po deviatich mesiacoch bezproblémového tehotenstva sa Kristína ocitla na pôrodnej sále. Lekári ju presviedčali, že všetko je v poriadku, bábätko si však domov nepriniesla: synček pri pôrode zomrel. Kristína sa prebrala, keď ju prevážali z operačnej postele na lôžko a netušila, čo sa stalo. „Vyviezli ma na chodbu, kde som zažila pohľad, na ktorý nezabudnem do konca života: stáli tam nastúpení doktori a vyzerali, že rozmýšľajú, ktorý z nich to povie. Môj muž plakal, zrútil sa mi k posteli. Stále som nechápala, prečo som na chodbe a prečo bábätko nie je pri mne.“ Kristínino telo aj myseľ sa počas tehotenstva nastavili na fakt, že bude mamou. Po návrate domov však zápasila s tým, že mala mlieko, ktorým nemala koho nadojčiť, že ju čakala domácnosť pripravená na nového člena, ktorý neprišiel, a že mnohí ľudia z jej okolia nechápali, akou stratou si prešla. Aj tí, ktorí jej chceli pomôcť, jej často nechtiac ešte viac ubližovali. Dokonca aj vlastní rodičia. „Nepomáhalo mi, keď mi ľudia hovorili, čo môžem a čo nie, že budem mať ďalšie dieťa a všetky tie veci, ktoré človek nechce počuť. Keď to človek počuje od najbližších, je to veľmi zraňujúce.“ Kristína má 31 rokov a je zo západného Slovenska. Poprosila nás, aby sme nezverejňovali jej priezvisko ani bližšie informácie o nej. Anonymita jej pomohla otvorene hovoriť o tom, čo prežila a ako sa vyrovnala s náročnou životnou situáciou. Rozhodla sa prehovoriť práve preto, lebo podobné príbehy jej pomohli pochopiť, že so svojimi pocitmi a ťažkou skúsenosťou nie je sama.
V Univerzitnej nemocnici v meste Ann Arbor v americkom štáte Michigan v stredu zomrelo dieťa, ktorého dnes už nebohá matka sa rozhodla pre pôrod namiesto chemoterapie, pričom tá jediná jej mohla zachrániť život. Zdravotný stav dievčatka sa podľa nej vyvíjal po predčasnom pôrode nečakane dobre, začiatkom týždňa sa však zrazu prudko zhoršil a v stredu večer zomrelo. Jej matka, Carrie DeKlyen, stála pred voľbou, či dieťa porodí, alebo podstúpi chemoterapiu, ktorá by znamenala ukončenie tehotenstva. Zomrela 9. "Ťažko sa nám hľadajú slová," povedala novinárom jej sestra, ktorá sa po jej úmrtí stala pre malú Life Lynn DeKlyen najbližším človekom. Úmrtie dievčatka, za ktoré jeho matka položila život, jej nedáva zmysel.
Stanislava Cifra Beňová žije v Bruseli. S manželom Tomášom vychováva trojročnú dcéru Sárku. V apríli Stanislava porodila syna Oscara. Narodil sa mŕtvy. Zhruba jedno z tisíc tehotenstiev sa končí stratou dieťaťa v deviatom mesiaci. Mŕtvo narodené deti (stillbirths) Svetová zdravotnícka organizácia definuje ako narodené po 28. týždni tehotenstva bez známok života. V tieto dni to je horšie, lebo sme si počas Dušičiek pripomínali smrť našich blízkych. Všetko to na mňa doľahlo. Cítila som sa smutnejšia, mala som aj depresívnejšie stavy. Prekvapilo ma to, lebo cez leto a v septembri a októbri som sa cítila omnoho lepšie. Váš syn zomrel 18. apríla. Som človek, ktorý veľmi otvorene hovorí o svojich pocitoch a o tom, čo sa mi stalo. Pomáha mi to sa s tým vyrovnávať. Počas Dušičiek prišiel moment, keď som si chcela pripomenúť Oscarka. Pripomenúť ho aj ostatným, aby sa nezabudlo, že tu s nami bol. Chcela som rozšíriť povedomie, že narodenie mŕtvonarodených detí sa stáva, lebo sa o tom málo hovorí a v našej spoločnosti je to tabu. Chcela som vyjadriť súcit tým, ktorým sa to stalo. Ak zomrie niekto starší, spoločnosť to akceptuje, lebo si už niečo prežil. Keď sa to stane dieťaťu alebo bábätku, spoločnosť nevie reagovať na stratu. Ozvalo sa mi veľa ľudí. Mnohých som nepoznala, niektorí sa mi ozvali cez švagrinú Veroniku Ostrihoňovú, ktorá môj status zdieľala. Pomohlo mi to pochopiť, že v tom nie som sama. Keď som si písala s týmito ľuďmi, snažila som sa nájsť niečo spoločné. Vyjadrila som im súcit, niektorým sa stali aj horšie veci ako mne. Napríklad neprišli o jedno dieťa, ale o viac, vtedy je to omnoho ťažšie. Mne ten kontakt pomohol. Ľudia mi vyjadrili obdiv, ako to dokážem zdieľať, ale je to moja forma psychohygieny, očisty. Veľa žien mi napísalo, ako sa tým trápia, nevedia sa s tým vyrovnať. Opisovali, ako sa k nim správali zdravotníci, keď sa im to stalo. Takú skúsenosť som nemala a bola som ohromená. Písali mi, že majú pocit, že sa musia so stratou čím skôr vyrovnať, že nemajú smútiť. Prekvapilo ma to, lebo je dôležité dovoliť si smútiť. Zdieľala som to v deň, keď som sa cítila najhoršie. Máte trojročnú dcéru Sáru. S Oscarom ste boli tehotná druhýkrát? Moje druhé tehotenstvo bolo ukážkové, podľa tabuliek. Bola som sledovaná pôrodnou asistentkou. Ak ste zdravá, máte bežné tehotenstvo, sleduje vás v Belgicku pôrodná asistentka, ktorá robí všetky úkony ako gynekológovia. Vďaka tomu majú gynekológovia menej práce. Gynekológ robil špecializované ultrazvuky a vždy mi hovorili, že je to ukážkové bábätko, veľmi dobre sa vyvíjalo. Dcéru som porodila tiež v Bruseli a bolo to cisárskym rezom. Snívala som o prirodzenom pôrode, kde syna porodím do svojich rúk bez epidurálky. Kvôli tomu som menila aj nemocnicu, aby mohla pri mne byť pôrodná asistentka, ktorú som chcela. Vybrala som si univerzitnú verejnú nemocnicu v Bruseli. Pri pôrode mala byť aj dula, ktorá je skôr psychická pomoc, nemôže vykonávať zdravotné úkony. Všetko bolo v poriadku a dobre sa to vyvíjalo. Moja prvorodená dcéra mala nízku pôrodnú hmotnosť, takže som bola spokojná, že Oscarko sa vyvíja dobre a všetko bude v poriadku. Pri druhom tehotenstve ste mali lepšie výsledky ako pri prvom? V druhom som mala lepšie výsledky hmotnosti plodu. Tým, že som menila nemocnicu, musela som niektoré vyšetrenia absolvovať dvakrát, bola som tak dvakrát viac pozorovaná ako pri mojej dcére. Pri nej som chodila do pôrodnice oveľa menej, teraz som sa ešte sťažovala, že ma pozorujú viac. Nemám skúsenosť zo Slovenska, ale podľa toho, čo som počula, je to iné. V Bruseli je empatickejší a rešpektujúcejší prístup personálu. Každá nemocnica je vybavená pôrodnými sálami, ktoré majú vaňu. Neviem si predstaviť rodiť bez vane, kde si žena môže uľaviť od pôrodných bolestí. Ak nemáte žiadne problémy, môžete si vybrať, či chcete byť sledovaná pôrodnou asistentkou alebo gynekológom. O Slovensku som počula, že zdravotníci sú veľmi vyťažení, nemajú na ženu čas. V Belgicku, ak sú žena aj dieťa v poriadku, pri pôrode môže byť pôrodná asistentka. Ak je problém, príde gynekológ, ktorý má službu. Žena, ak porodí doma, a môže si zavolať pôrodnú asistentku, ale nesmie mať komplikácie, ako je napríklad predchádzajúci cisársky pôrod alebo niečo iné. V Bruseli si žena nemôže vypýtať cisársky rez. Je to operácia, a tá sa robí, len ak sú komplikácie. Rozdiel je aj v tom, že ženy rodia na izolovaných izbách. Keď sa dieťa narodí, môže si vybrať, či chcú izolovanú alebo zdieľanú izbu. Závisí to od druhu poistenia. Neviem si predstaviť, že by som rodila, ešte k tomu mŕtve dieťa, s inou ženou na izbe. To je nočná mora. Keď som rodila Oscarka, bola som v izolovanej izbe, mala som tam vaňu. Veľmi sa tešila. Najprv sa sťažovala, že chce sestričku a nie bračeka. To bol náš kameň úrazu. Po niekoľkých mesiacoch prijala fakt, že to bude chlapec. Často mi hladkala a bozkávala bruško a on na ňu veľmi dobre reagoval, keď sa mu prihovorila, pohol sa, kopol, cítil jej prítomnosť. Nie. Nemala som absolútne žiadne obavy. Bola som vnútorne presvedčená, že idem porodiť zdravé dieťa. Nemala som ani štipku strachu, že sa to môže skončiť zle. Oscarko sa narodil v pondelok na Veľkú noc. Bol to deviaty mesiac, 39. týždeň. Okolo stredy a štvrtka som začala cítiť, že sa pohybuje menej. Vždy, keď som uspávala dcéru, kúpali sme sa alebo som sa mu prihovorila, bol aktívny. Teraz som cítila, že sa menej hýbe, a bolo mi to podozrivé. Intuícia mi naznačovala, že toto asi nie je v poriadku, ale hovorila som si, že musím myslieť pozitívne. V piatok sme mali kontrolu u pôrodnej asistentky a hovorila som jej, že cítim, že sa menej hýbe. Skontrolovala ozvy srdca a boli dobré. Bol pri mne aj muž a obaja sme to videli. Všetko bolo v poriadku. Povedala mi, že syn je hlavičkou v panve a pôrod o chvíľu príde, možno skôr, ako som predpokladala. Poštuchla ho a povedala, že je všetko v poriadku, že sa hýbe. Prišla Veľká noc a v Bruseli nás navštívili svokrovci. V sobotu sme išli do zoo a mala som veľmi silné kontrakcie, myslela som si, že rodím. Keď má žena kontrakcie, cíti pohyby bábätka ešte menej, brucho tvrdne a žena necíti pohyby. Kontrakcie ustáli, na druhý deň sme išli na prechádzku do lesa a hovorila som mužovi, že syna menej cítim. Povedala som mu, aby sa prihovoril, poštuchal ho a povedal mi, že ho cíti a všetko je v poriadku. V nedeľu v noci som sa okolo tretej zobudila a pocítila som v sebe veľkú prázdnotu. Zobudila som muža a povedala som mu, že on tu nie je. Upokojoval ma, aby som myslela pozitívne, že môžeme ísť do nemocnice, ale že je všetko v poriadku. Ja som už vnútri cítila, že tam nie je. Necítila som ho duševne, nemala som prepojenie, ktoré matka s dieťaťom má. Zobudili sme svokrovcov, ale nepovedali sme im, že sa niečo stalo. Mysleli si, že idem rodiť. Našťastie tu boli a varovali dcéru. V nemocnici mi sestričky povedali, že mám vpredu placentu, a preto necítim pohyby. Nie. Prišiel doktor, ktorý mi robil sono. Keď si dával už druhýkrát na prístroj gél, videla som, že je nervózny. Asi päť minút hľadal tlkot srdca. Môj muž nechápal a začal na neho kričať, aby nám povedal, čo sa deje. „Prepáčte, nemôžem nájsť tlkot srdca,“ povedal. Vtedy som sa pretočila na bok, začala som kričať a plakať. Previezli nás do izby a povedali nám, že sa máme rozhodnúť, či tam ostaneme alebo pôjdeme domov, ale že ho budem musieť porodiť. Zostala som prekvapená - ako mám porodiť mŕtve dieťa? Cisársky rez urobiť nemohli, takže mi vyvolajú pôrod, ale môžem si nechať toľko času, koľko chcem, kým k tomu dôjde. Zavolali mi moju pôrodnú asistentku, bolo to v noci, prišla hneď. Lekár aj pôrodná asistentka na to povedali, že vo väčšine prípadov nevedia, prečo sa to stane. Muž išiel domov po veci a oznámil to rodičom. Rozhodla som sa, že ostanem v nemocnici a chcem čím skôr porodiť. Bola to moja reakcia. Dali mi vyvolávaciu tabletku, zabrala veľmi rýchlo. Dostala som kontrakcie. Pôrodná asistentka mi navrhla, že celý pôrod môžem prežiť bez bolesti, dajú mi epidurálku a nič nebudem cítiť. Chcela som ju však až vtedy, keď ju budem naozaj veľmi potrebovať. Bolo krásne počasie, Veľkonočný pondelok, svietilo slnko. Navrhla mi prechádzku okolo jazierka, ktoré bolo v areáli. Niekedy som musela zastať, predýchať bolesti. Rástli vtedy nezábudky a pôrodná asistentka mi jednu odtrhla a povedala, že nikdy nezabudnem na svojho syna. Vrátila som sa na izbu, mohla som použiť vaňu, pôrodná asistentka mi dala masáže, prišla dula, obe mi pomáhali. Mala som toľko pomoci. Pôrod sa rozbehol, a ja som syna porodila do svojich rúk. Mala som krásny, prirodzený pôrod, ako som chcela, ale bez plačúceho dieťaťa. Syna mi ani nezobrali z ruky. Mala som ho hodinu na sebe. V tom momente som si priala len to, aby začal plakať, otvoril oči a bol živý. Mala som ho na rukách a plakala som. Všetci okolo mňa ho fotili, vďaka čomu máme s ním aj fotky. Mohla som ho mať na sebe tak dlho, ako som chcela. Bolo to veľmi dôležité, že mi ho nechali a nezobrali mi ho. Ako sa správali lekári a sestry? Mali sme dopriate súkromie v izolovanej izbe. Rodila som osamote. Dostali sme čas, aby sme sa rozhodli, kedy chcem rodiť a či chcem lieky. Žena si prechádza veľmi ťažkým obdobím, je dôležité, aby aj otázky, ktoré prichádzajú, boli empatické. Aby žena nebola sama. Neviem si predstaviť, že by som na to bola sama. Mala som veľmi veľa pomoci, za ktorú som vďačná. A ak sa žena tak rozhodne, mala by mať možnosť sa rozlúčiť s bábätkom. Mať ho pri sebe. Keď som porodila môjho Oscarka, nevzali mi ho z rúk, kým som nepovedala. Spýtali sa ma, kedy ho môžu odvážiť, odmerať. Museli to urobiť, aj keď bol mŕtvy. Porodila som poobede na Veľkonočný pondelok a mohla som ho mať pri sebe, koľko som chcela. Je to absurdné, ale pre mňa bol živý. Aj keď bol mŕtvy. Chcela som ho mať pri sebe. Nepustila som ho z rúk. Spýtali sa, či chcem pomoc psychologičky, detskej psychologičky, sociálnej pracovníčky, fyzioterapeutky. Keď prišli, zaklopali a opýtali sa, či je to v poriadku a či je vhodná chvíľa. Boli veľmi empatickí. Nikdy mi nepovedali, aby som dieťa odložila. Spýtali sa ma, či je v poriadku, keď si ho položím vedľa seba, aby ma vyšetrili. Na druhý deň prišla aj detská psychiatrička, ktorá nám povedala, ako to máme oznámiť našej dcére, a opísala, ako sa môže správať. Sociálna pracovníčka nás pripravila na administratívu, ktorú treba vyriešiť, a aj to, kde sa dá vybaviť pohreb. Prišla za mnou aj fyzioterapeutka, ktorá mi hovorila, ako mám posilňovať panvové dno. Vtedy som na to ešte nebola pripravená. Spravili sme odtlačky nôh a rúk, ako pamiatku. Dali sme to aj ostatným členom rodiny. Robili sme ich asi hodinu. Mohli sme si odstrihnúť vlásky. Je tam náramok so srdiečkom, ktorý nosím ja, muž, dcéra a dali sme ho aj nášmu synovi Oscarkovi. Boli tam aj macíky, jedného sme dali Sárke a druhého jemu do truhličky. Tento spomienkový kufrík bol veľmi pekný a pomohol nám. To, že všetko fungovalo a že mám spomienky, bolo pre mňa dôležité pri vyrovnávaní sa so stratou. Po pôrode som si myslela, že to bude posledný moment, keď sa s ním rozlúčim. Dala som si lieky na spanie, ale zobudila som sa nadránom s veľmi hrozným pocitom, že ho chcem mať ešte na rukách, že ešte nebol ten správny moment. Išla som s plačom za sestričkami, aby mi ho dali do rúk, že nie som pripravená sa s ním rozlúčiť. Mala som ho pri sebe do druhého dňa poobedia. Riešili sme administratívne veci, ako je súhlas s pitvou, s akou formou pitvy. Večer na druhý deň po pôrode som sa rozhodla, že je ten správny moment. Bol to asi najťažší moment, aký som prežila. V nemocnici bola na mínus druhom poschodí márnica. Tam sme ho išli odniesť a nechali sme ho tam. Vtedy som pochopila, že to je poslednýkrát, keď ho uvidím. Keď sme ho odniesli do márnice, povedali nám, že kedykoľvek ho budeme chcieť vidieť, môžeme prísť. Chodili sme za ním každý deň. A mohli za ním ísť aj svokrovci. Keď sme prišli z nemocnice, na druhý deň sme začali vybavovať pohreb. Hneď sme boli vrhnutí do aktuálneho života. Nemusela som, ale cítila som, že to tak chcem. Že chcem pripraviť peknú rozlúčku pre môjho syna. Pani, ktorá s nami organizovala pohreb, bola veľmi empatická, rešpektujúca, každú požiadavku, ktorú sme mali, vyriešila. Zriekla sa svojho honorára, aby nám mohla dať nižšiu cenu. Bolo to neuveriteľné gesto. Aj ona nám dala možnosť ho kedykoľvek navštíviť. Ako ste vnímali pohreb? Porodila som dieťa a 48 hodín nato som riešila jeho pohreb. V živote by som si nepomyslela, že v takom skorom štádiu môjho života budem riešiť pohreb niekoho blízkeho. Nikdy som neorganizovala pohreb, obaja rodičia sú živí. S manželom sme ho pripravili, aby sme mali krásnu rozlúčku. Pozvali sme našu rodinu, všetci zo Slovenska hneď prileteli. Pozvali sme kamarátov z Bruselu a bol to krásny moment, aj keď veľmi smutný. Všetci sme sa spojili a napriek našim odlišnostiam sme sa cez ne vedeli preniesť, aby sme sa rozlúčili s Oscarkom. Šestonedelie je zložité obdobie. Pre vás muselo byť ešte náročnejšie. Šestonedelie bolo veľmi zložité. Vnútorne som mala pocit, že sa musím dať čím skôr dokopy a normálne fungovať, lebo bola pri mne trojročná dcéra. Nedovolila som si úplne prežívať smútok. Spätne by som to urobila asi inak. Mala som silné stavy úzkosti, psychosomatické prejavy. Opuchla mi časť tváre, mala som zmenšené oko, bolesti trapézov aj hlavy. Chodila som po lekároch, ale s mojou psychoterapeutkou sme zistili, že nejde o chorobu, len o prejavy môjho psychického stavu. Veľmi som plakala. Moja dcéra nechápala prečo. Mala som depresívne stavy, čo je normálne. Postupne som to prekonávala. Cítila som veľkú vnútornú prázdnotu. Cítila som ju, aj keď som porodila dcéru, lebo už nebola vo mne, ale mala som ju na rukách. Teraz som syna na rukách nemala. Toľko prázdnoty, čo som cítila, som nikdy predtým necítila. Robilo mi problém byť medzi ľuďmi, ísť von a hovoriť s nimi, prekážali mi zvuky, hluk. Okrem psychických zmien obdobie po pôrode sprevádzajú aj fyzické zmeny. Spustila sa mi tvorba mlieka. Nedala som si lieky na odstavenie mlieka, lebo tie vraj spôsobujú ešte viac depresií. Nebola som úplne hotová s odstavovaním mojej dcéry, tak som ju začala znova kojiť. To tiež nebol dobrý nápad, lebo sa z nej stal taký novorodenec. Ale pomohla mi v tomto. Šestonedelie bolo okrem toho pôrodu to najťažšie, čo sa mi v živote stalo. Až teraz spätne si uvedomujem, čo som všetko prežívala. Keď sme prišli z nemocnice, začala sa pýtať, kde sme boli a čo sme robili. V nemocnici sme sa rozprávali s detskou psychologičkou, ktorá nám povedala, že je dobré jej to povedať a že dieťa môže mať emocionálne výkyvy, môže kresliť smutné tváre. To sa stalo. Povedali sme jej, že Oscarko sa narodil, ale nie je fyzicky s nami a je v nebíčku. Najskôr to nechápala, prišlo to postupne. Reagovala viac na naše vnútorné rozpoloženie a pocity. Začala kresliť smutné tváre, z ničoho nič sa rozplakala, mala emocionálne výkyvy. Uvedomuje si, že má bračeka. Keď niekto povie, že má brata, vie, že to tak je. Tak je to v poriadku, nie je dobré to tajiť. Som veľmi rada, ž...
Vladimír Michalko si musí poradiť s malým bábätkom. Prívetivý domček na okraji Banskej Bystrice žiari novotou. Predsieň je plná malých topánok, kúpeľňa zasa zubných kefiek. Na zrkadle visí návod, ako si správne umývať zúbky, na radiátore uterák s nápisom Mamička. V obývačke, ktorá je spojená s kuchyňou, kraľujú popri hračkách fľaše na mlieko a detská výživa. Srdcom priestoru sú však sivé fínske kachle. „Keď sa v zime rozkúria, teplo z nich sála dva dni, netreba sa o ne starať,“ pozrie sa na piecku Vladimír Michalko. Do kachlí, ktoré mali odbremeniť jeho manželku od domácich prác, napokon od zimy do skorej jari prikladal sám. Jeho Beáte († 33) sa po dvoch dcérkach malo vo februári narodiť tretie dieťatko. Z pôrodnice si však Vladimír priniesol už len zdravého syna Marka. Jeho manželka deň po pôrode zomrela! „Nemala žiadne zdravotné problémy. Deň predtým, ako ju prijali do nemocnice, upratovala a vysávala,“ hovorí Vladimír. V priebehu niekoľkých hodín sa z neho stal vdovec s tromi malými deťmi... Svadobné fotky si už pozerá sám.
Všetko malo byť inak. Zoznámili sa na súťaži vo varení halušiek, tri roky spolu chodili, jedenásť boli manželia. Beáta, ekonomická inžinierka, pracovala v banke. Vladimír je strojár, ktorý robil na živnosť. Obaja snívali o tom, že ich deti by nemali vyrastať na sídlisku, ale v rodinnom dome. Keď sa naskytla možnosť výhodne kúpiť pozemok, vzali si hypotéku a postavili si ho. Vo svojej chalúpke bývali dva roky. Aby Vladimír mohol pokojnejšie splácať dlžoby, potreboval lepšie platený džob. Štyri roky sa kvôli tomu učil cudzí jazyk, no oplatilo sa. Nedávno vyhral konkurz pre veľkú nemeckú firmu, ktorá mu po zaučení v Nemecku ponúkla prácu po celej Európe. „Zarobil by som viac ako na Slovensku. Dvadsať dní z mesiaca by som bol v cudzine, desať s manželkou a deťmi,“ opisuje Vladimír. Rovnako ako dcérky Miriamka (11) a Monika (8) ani on sa nevedel dočkať ďalšieho prírastku do rodiny. Keď však lekári Beáte Michalkovej naplánovali pôrod cisárskym rezom, zmocnil sa ho pocit, ktorý aj po troch mesiacoch opisuje s hrčou v hrdle. „Ovládol ma vnútorný nepokoj, ktorý som si nevedel vysvetliť.
Pár hodín pred pôrodom Vladimír manželke zatelefonoval. Uchlácholila ho, že všetko je v poriadku. Ale nebolo. Na ďalší deň mu oznámili, že k jeho dvom dcérkam pribudol pekný zdravý syn, no jeho pani pre nečakané zdravotné komplikácie skončila na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení. Zlyhávali jej životne dôležité orgány, silné krvácanie sa nedarilo zastaviť. Vladimírovi sa rúcal svet. Rodina bombardovala nemocnicu, no z nej im vraj dookola odkazovali jedinú vetu: Zavolajte o hodinu! „Na nasledujúci deň ráno nám oznámili, že ak sa s manželkou chcem rozlúčiť, mám okamžite prísť,“ vzlykne si Vladimír. Beátu našiel v hlbokom bezvedomí. „Cítil som ešte teplo jej dlaní, no už som vedel, že odchádza. Zarazilo ma žlté sfarbenie jej kože, také, aké sa podľa mňa objavuje pri poškodení pečene,“ tvrdí Vladimír. Pitevnú správu dosiaľ nevidel, no keďže má pochybnosti o správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti, obrátil sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
V prvom rade sa však Vladimír Michalko musel zmieriť s tým, že dvere na novom dome už jeho manželka nikdy neotvorí. Varí, perie, učí sa s dcérkami, prebaľuje syna, kŕmi ho, oblieka, kočíkuje. Prvý mesiac mu pomáhala švagriná, neskôr prišla jeho sestra, chystá sa k nemu mama. „Najradšej mám, keď som zavalený prácou okolo domčeka. Vtedy nemyslím na hrôzu, ktorou som prešiel. Pomáha nám viera, ale prihovoril sa nám aj psychológ,“ povie Vladimír, ktorý nešiel do Nemecka, ale ostal na materskej dovolenke. „Od detí teraz odísť nemôžem. Majú veľa povinností, chodia na krúžky, no predovšetkým potrebujú istotu. Ešte nechápu, že mamička k nim už nikdy nepríde a neobjíme ich. Preto chcem byť s dcérkami a so synom čo najdlhšie ja,“ hovorí Vladimír. Okrem clivoty sa v jeho živote ukázali aj ekonomické problémy, s ktorými asi neráta žiadna úplná rodina. Vladimír a Beáta splácali na dom celoživotnú hypotéku, odrazu sa však objavil prudký výpadok príjmov. Materská dovolenka vyšla Vladimírovi Michalkovi na 330 eur, čo je o takmer dvesto eur menej ako hypotéka! Aj keď mu štát prizná vdovský dôchodok, rodina sa bude musieť obracať... „Zrazu sa cítim ako bez ruky,“ hovorí mladý vdovec. kedysi robili s manželkou, musí teraz Vladimír zvládnuť sám.
„Pomohla nám rodina, známi aj neznámi ľudia aj rôzne zbierky. Férovo sa zachovala aj banka, na pol roka nám odložila splátky. Platiť nemusím ani krúžky dievčatám,“ prezradí mladý vdovec, ktorý už tri mesiace uspáva deti bez manželky Beáty. Boli spolu štrnásť rokov, teraz sa cíti, akoby nemal jednu ruku. „Spolu sme stáli za sporákom a kuchtili. Ruka v ruke sme chodili na čučoriedky, aj do Tureckej, kde sme sa prvý raz videli. To všetko je preč. Napriek tomu musím byť silný. Ak plačem, plačú aj dcérky. Ak sa trápim, trápia sa aj ony. Viem, že mamu im nenahradím, no urobím všetko pre to, aby som sa o to aspoň pokúsil,“ uzatvára s nádejou.