Ľudský život je dar od Boha od počiatku bytia až po prirodzenú smrť. Sonin príbeh nie je každodenný a ani jednoduchý. Jej vytúžené druhé dieťatko totiž ju aj jej okolie postavilo pred vážne rozhodnutie. Má choré dieťatko s hrozivou diagnózou (a pravdepodobnosťou smrti už počas tehotenstva) právo na život? Stojí to za to?
Soňa mala 40 rokov a veľmi túžila po druhom dieťatku. S partnerom už mali 2,5-ročného syna Samuela. Keď oznámila partnerovi, že čakajú dieťatko, nedokázal prejaviť naplno radosť. Na veľkom ultrazvuku v jedenástom týždni tehotenstva lekár zistil, že dieťatko má vážnu vývojovú poruchu, sakrokokcygeálny teratóm, a odporučil im tehotenstvo ukončiť. Pre Soňu a jej rodinu sa začal ťažký čas. Rozhodovali sa, či si dieťatko nechajú, alebo tehotenstvo ukončia. Partner chcel tehotenstvo ukončiť. Soňa s jeho rozhodnutím nebola stotožnená. Srdce jej hovorilo: „Je to tvoje dieťa, ty si jeho mama, miluj ho také, aké je, daj mu lásku! Je to dar od Boha, nemôžeš mu vziať život. O tom, čo a ako bude, rozhodne jedine náš Pán. Dôveruj mu, úplne mu to odovzdaj a nestrachuj sa!“
Cesta k prijatiu a viere
Soňa začala prosiť ľudí, aby sa za nich modlili. Vďaka tejto ťažkej situácii začala s Bohom prežívať veľmi intenzívny vzťah. Keď jej to lekár povedal, bol to pre ňu strašný šok. Nebola schopná lekára ani poriadne vnímať, keď im o tej diagnóze rozprával. Tiekli jej slzy a hlavou jej začali chodiť myšlienky typu: „Lekár nám odporúča ukončiť tehotenstvo, lebo naše dieťatko je choré a bude „nejako postihnuté“, keď sa narodí, alebo zomrie po pôrode… Ak to hovorí lekár, treba ho poslúchnuť, on predsa vie, čo je najlepšie…“
Prvá osôbka, ktorej Soňa zavolala, bola kamarátka Bea, ktorá jej povedala: „Soni, vôbec nemusíš ísť na potrat, nechaj to na Pána, on sa o vás postará.“ Bea jej dala kontakt na Elišku, ktorá prežila podobnú situáciu ako Soňa. Eliška jej dala kontakt na gynekológa v Bratislave, MUDr. Mareka Drába. V Česku im lekár odporučil ukončiť tehotenstvo, ale Soňa to odmietla a lekár to rešpektoval. Návšteva a vyšetrenie u doktora Drába jej dalo obrovskú nádej. Prístup doktora bol veľmi ľudský a citlivý. Doktor Dráb odporučil operáciu dieťatka v maternici počas tehotenstva - v Zürichu. Dieťatko sa operuje na placente, odstráni sa vonkajšia časť nádoru, aby nádor prestal rásť, a potom sa dieťatko znova operuje po narodení.
Soňa bola vďačná svojim rodičom a sestre, partnerovi, synovi Samuelovi, gynekológom MUDr. Marekovi Drábovi a MUDr. Ľubomírovi Hašlíkovi, detskému neurochirurgovi MUDr. Františkovi Hornovi a organizácii Hnutí pro život v Prahe.
Partner chcel tehotenstvo ukončiť a Soňa si dieťatko chcela nechať, potrat odmietla. V ich vzťahu prišiel čas odcudzenia, ticha, chladu, z jej strany prebdených a preplakaných nocí a dní, čas vzájomných zranení a bolesti. Obaja sa cítili tým druhým nepochopení, zranení. Bolo to hrozné. Bol to čas bez objatí, bez bozku, bez záujmu o toho druhého. Soňa toto všetko odovzdávala Pánu Bohu. U Boha začala hľadať to, čo jej partner vtedy nedokázal dať, a snažila sa vnútorne pochopiť aj partnerov postoj.
Po niekoľkých dňoch Soňa povedala partnerovi, že ho veľmi miluje a rozumie, že má strach priviesť na svet choré dieťa. Dala mu slobodu, ak by sa rozhodol odísť od nich, ak nezvládne život s chorým dieťaťom, s tým, že tomu rozumie a on môže odísť. Ale Soňa bude mať čisté svedomie, že svoje dieťa nezabila, a to bolo pre ňu dôležité.
Keď ich dcéra v piatom mesiaci tehotenstva zomrela na zlyhanie srdiečka, pri pôrode bol partner so Soňou a držal ju za ruku. Spolu svoje dieťa pochovali a bol veľmi rád, že si ju uctili a rozlúčili sa s ňou. V piatom mesiaci tehotenstva dieťatku zlyhalo srdiečko, zomrelo. Nádor dcére rástol veľmi rýchlo a jej malé srdiečko nedokázalo vyživovať telo aj veľký nádor. V pôrodnici jej vyvolali vaginálny pôrod. Ešte pred pôrodom sa Soňa dohodla so sestričkami, že by svoje dieťatko po pôrode rada videla a objala. Bola šťastná, že si ju môže aspoň na chvíľku objať a rozlúčiť sa s ňou. Potom zavolali pohrebnú službu z Trnavy a oni dieťatko previezli do Trnavy, kde ho spolu s partnerom, synom Samuelom, rodičmi a sestrou odprevadili do večnosti a telíčko uložili do hrobu.
To, že Pán si povolal ich dcéru do večnosti, Soňa považovala za milosť od Pána. Boh vie, prečo nám naše dieťatko s vážnou vývojovou poruchou daroval a prečo nám ho vzal počas tehotenstva.
Keď Soňa chodila každý týždeň na ultrazvuk, veľmi sa tešila na svoju malú - ako ju uvidí, akú má krásnu tvár, ako bojuje o svoj život, ako jej bije srdiečko, ako sa usmieva a ako si v brušku spokojne „pláva“. Raz, keď sa jej lekár na ultrazvuku znova opýtal, či nechce ukončiť tehotenstvo, pozrela sa na malú a povedala: „Ja som predsa jej mama, pán doktor, kto iný by ju mal milovať, ak nie jej mama? Naše choré dieťa chce, aby som mu dala len lásku a milovala ho, nie aby som ho zabila preto, lebo je choré. Pre mňa je krásna a dokonalá presne taká, aká je."
Soňa sa vďaka tejto situácii dokázala prvýkrát úplne odovzdať Pánu Bohu, dokázala mu úplne dôverovať, úplne sa vo všetkom na neho spoľahnúť. Cítila Božie vedenie od prvého dňa, ako sa dozvedeli, že ich dieťatko je choré. Po tejto udalosti oveľa viac vníma, aké je dôležité a krásne žiť podľa Boha. S ním zvládneme všetko, lebo on má pre nás pripravené v konečnom dôsledku iba samé dobré veci.
Pohľad na deti a rodičovstvo
Dnešný svet má čoraz pohŕdavejší pohľad na deti. Kultúrny obraz rodičovstva je v dnešnej dobe stále negatívnejší, pretože stále prízvukuje to, že deti sú pre rodičov frustráciou. Okrem toho kresťania, ktorí prijímajú podobné svetské názory na svoje deti, nikdy nemôžu byť zbožnými rodičmi. Boží plán pre rodinu nás nevedie k tomu, aby sme hundrali nad nedostatkami svojich detí alebo aby sme sa na ne pozerali cez sebecké svetské okuliare.
Zbožní rodičia by sa mali na svoje deti pozerať tak, ako sa na ne pozerá Písmo. Po prvé, Písmo jasne učí, že deti sú požehnanými darmi od Pána. Boh ich tak stvoril, aby boli požehnaním. Mali by byť pre nás radosťou. Sú pre nás požehnaním od Pána, aby dali našim životom plnosť, zmysel, šťastie a uspokojenie. Toto je pravda dokonca aj v tomto padlom svete, ktorý je nakazený hriechom. V rámci celého Písma nájdeme mnoho miest, kde je zdôraznené, že deti sú požehnaním od milujúceho a milostivého Boha. Žalm 127:3-5 hovorí: „Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života. Ako sú šípy v ruke hrdinu, takí sú synovia mladosti. Blahoslavený muž, ktorý si nimi naplnil tulec. Nebudú sa hanbiť, keď sa budú súdiť s nepriateľmi v bráne.“
Aj z tohto textu nám môže byť jasné, že Božím plánom pre deti je, aby nám boli požehnaním a nie bremenom. A väčšinou sú aj požehnaním, keď sa narodia. Rodičovstvo nie je bremeno, ktoré musíme niesť, ale výsada, z ktorej sa môžeme tešiť. Rodičovstvo robia ťažkým len samotní rodičia, ktorí odmietajú uplatňovať jednoduché princípy, ktoré Boh v Písme stanovil. Zanedbávaním týchto Božích princípov sa rodičovstvo stáva bremenom, ktoré Boh nikdy nezamýšľal. Jedným z istých spôsobov, ako naplniť svoj život biedou, je nezodpovedne vychovávať deti, ktoré nám Boh vo svojej milosti zveril do našich rúk.
Samozrejme, nikto z nás nemá radosť z toho, keď musí napomínať a trestať svoje deti. Ale dokonca aj karhanie a trest môže priniesť radosť, keď sme verní Božím nariadeniam. Život rodiča nemusí byť sklamaním alebo nepríjemnosťou. Rodičovstvo môže byť vzrušujúcou, osviežujúcou a radostnou skúsenosťou, pokiaľ budeme verní Bohom daným princípom výchovy detí.
Ako reagovať na nečakané tehotenstvo
Počatie každého dieťatka je hotový zázrak, predsa sa niekedy žena či manželský pár akosi nedokáže na fakt, že čakajú bábätko, pozerať hneď tak s nadšením. Ľudia sú rýchli do odsudzovania a posudzovania, ale to nechajme na Boha. My sa poďme pozrieť na to, ako môže zaskočený pár či žena začať s radosťou očakávať nový život.
Človek sa nevystraší iba tak- a tak aj chýbajúca radosť z veľkej novinky má svoje reálny základy, ktoré by si každý mal úprimne pomenovať. Najčastejšie ženy trápi otehotnenie mimo manželstva, nedokončené štúdium, finančné problémy, nepriaznivý zdravotný stav a dlhodobá únava. Muži sa netešia z nových výdavkov a narastajúceho tlaku na ich schopnosť zabezpečiť rodinu, zároveň sú nespokojní so stereotypným životným štýlom a manželkinou neschopnosťou zvládať naraz úlohu manželky aj matky.
Čokoľvek teda budúcich rodičov trápi, treba si to úprimne priznať: sklamanie z nevydarených plánov, snov, z nutnosti niektoré veci odložiť, nemať hneď vlastné bývanie, strach z materstva a otcovstva, nechuť intenzívne sa starať o dieťa a vychovávať ho… Aby sme sa od týchto vecí mohli pohnúť k radosti, potrebujeme urobiť nasledovné: priznať si aj vlastnú chybu, ktorou sme sa na bábätko nepripravovali a tak nás celá situácia zaskočila. Mali by sme odprosiť Boha aj počaté bábätko. Potom môžeme poďakovať za dar dieťaťa a poprosiť o pokoj, radosť a všetko, čo potrebujeme ako rodina.
Akýkoľvek dôvod obral budúcich rodičov o prvotnú radosť, dá sa garantovať, že pokiaľ ide o psychicky zdravých ľudí, pri stretnutí s ich bábätkom ich čaká láska na prvý pohľad. Okamžite budú len v nemom úžase, ako sa len na neho nemohli tešiť. Áno, bábätko môže byť nečakané, ale nemusí ostať nechcené. Istým spôsobom sa daný pár pre neho otvoril a Boh povedal „Áno“, pretože toto dieťa je presne to, čo najviac potrebovali. A budúcnosť ukáže, že ak budú spolupracovať s Božou pomocou, nebude im chýbať nič, čoho sa boja, pretože Boh je verný a pripravený nám pomáhať.
Modlitba za radostné prijatie nečakaného bábätka
Drahý Bože, odpusť mi, že som sa pri zistení, že čakáme toto dieťa netešil/a a nebol/a vďačný/á. Odpusť mi, že som ho neprijal/a s radosťou a že som sa na jeho príchod nepripravoval/a a nezabezpečil/a všetko, tak, aby bolo úprimne chcené a prijaté s láskou a vďačnosťou. Viem, že dieťa je veľký dar, a preto prosím o odpustenie aj jeho a zriekam sa každého klamstva, ktoré sa ma snaží vystrašiť a bráni mi ho prijať. Duchu Svätý, iba s Tvojou pomocou dokážem žiť Boží plán pre môj život a rodinu, ktorý je plný Tvojho ovocia lásky, radosti, pokoja, zhovievavosti, nežnosti, dobrotivosti, vernosti, miernosti a zdržanlivosti. Amen.
Detská viera a výchova
Zamyslime sa nad tým, aké sú deti a ako sa im priblížiť, aby sme im lepšie dokázali zvestovať slovo Božie a viesť ich k Pánu Ježišovi. Lebo že práve to je prvoradá povinnosť kresťanských rodičov i cirkvi, o tom niet sporu. Zdôrazňoval to Luther, Komenský a všetci veľkí svedkovia viery. Napokon každý človek, ktorý si uvedomuje význam viery pre život a má rád deti, cíti zodpovednosť za ich náboženskú výchovu. Nielen preto, že ich považuje za najväčší Boží dar, alebo že sa cíti viazaný krstnou zmluvou, ale hlavne z lásky k nim.
Detský vek má mnoho špecifických vlastností, ktoré sa vývojom menia, alebo zanikajú. Menia sa tak rýchlo, že všetky psychologické učebnice rozdeľujú detstvo na obdobia po 2-3 rokoch a každé obdobie má svoje zvláštnosti.
Tri základné skutočnosti, ktorými sa u detí prejavuje náboženská potreba sú:
- Túžba rozoznať dobro a zlo.
- Túžba po radosti a pokoji.
- Potreba autority.
Deti majú čierno-biele rozlišovanie, zmiešaným charakterom nerozumejú, ale keď im pravdivo odpovieme na otázku, kto je dobrý, priklonia sa jednoznačne na jeho stranu. Pokiaľ je dieťa správne vedené a jeho svedomie sa správne rozvíja, rado sa skláňa pred rozkazom dobra. Veľmi citlivo vníma jeho atribúty - pravdu, spravodlivosť, právo, odmenu, ako aj ich protipóly -lož, krivdu, nespravodlivosť, trest. Rozlišuje ich veľmi rigorózne a energicky sa dožaduje priamočiarej spravodlivosti asi práve preto, že nevidí svet tak komplikovane ako my. Na túto detskú túžbu po poznaní dobra a odlíšení zla, môže náboženská výchova výborne nadviazať a uspokojiť ju.
Pre deti je priam bytostne dôležité, aby bola uspokojená túžba po radosti a pokoji. Lebo ak tomu tak nie je, ohrozené je fyzické aj psychické zdravie dieťaťa. Život bez radosti, v prostredí nervozity, hádok a rozporov, ak navyše chýba aj základná opatera, musia zákonite viesť k narušeniu vývoja. Naproti tomu láska, prítomnosť a spoľahlivosť rodičov a tiché harmonické spolužitie rodiny vytvárajú priaznivé podmienky pre rozvoj osobnosti a to aj pre náboženský rozvoj.
Ďalším dôležitým predpokladom pre náboženskú výchovu detí je živé vedomie závislosti na vyššej moci a s tým spojená potreba autority. Malé dieťa je bezmocné. Bez pomoci, opatery a ochrany rodičov je celkom stratené. Toto inštinktívne cíti a preto nemá rado samotu, bojí sa a útočisko hľadá pri rodičoch. Je na nich závislé a je tomu rado, lebo pri nich sa autorita spája s láskou. Výchova k poslušnosti voči rodičom je predpokladom poslušnosti k Bohu. Rodičia musia prirodzenú poslušnosť dieťaťa rozvíjať a upevňovať, samozrejme s vedomím, že ich autorita je od Boha a neslobodno ju sebecky zneužívať.
Rozum, cit a vôľa v detskom veku
Cit a fantázia v detskom veku prevažujú. Že deti sú citové bytosti, to je azda každému jasné. Hneď sa smejú, vzápätí plačú, ľahko sa nadchnú, až kričia od radosti, hneď sa zase rozľútostnia. Sú vznetlivé, nedočkavé, hnevlivé, ale rýchlo sa menia ako aprílové počasie. V rannom detstve sú skôr egoisticky zamerané, čo spôsobuje hádam predovšetkým pud sebazáchovy a prejavuje sa tým, že sa naliehavo domáhajú svojich potrieb. Neskôr, asi od štyroch rokov, sa začína prejavovať už altruizmus: súcit, schopnosť rozdávať darčeky i sympatie, vzťah k detskému spoločenstvu. Vo vzťahu k dospelým je dieťa tak trochu konzervatívne, nemá rado zmeny.
Každé dieťa, najmä v tzv. metafyzickom období (4-7), má silný zmysel pre obradné konanie a myslenie, cit pre rituál. Už 1-2 ročné dieťa dôsledne vyžaduje, aby sa napr. pred spaním vykonali všetky zaužívané výkony. Táto skutočnosť má veľký význam pre poriadok Detských Služieb Božích, či Detskej besiedky. Deti majú rady, keď je pevný, môžu sa v ňom orientovať a s uspokojením sledovať, že je všetko ako má byť. Do tohto okruhu patria aj symboly a obradné gestá. Deti ich so záujmom sledujú a rady napodobňujú (kríž pri požehnaní) a dobre si ich zapamätajú.
Fantázia je veľmi potrebná. Z nej vyrastá neskôr tvorivá práca, ale aj duchovné myslenie, ktoré tiež bez obrazotvornosti a predstavivosti nie je možné. Deti dokážu antropomorfizovať (poľudšťovať), personifikovať - zosobňovať - takmer všetko. Bez problémov sa porozprávajú s vymysleným princom, kvetinkou, kocúrikom, či hračkou. Vedia sa vžiť do jeho úlohy. Preto si ľahko vedia predstaviť i náboženské pojmy, ktoré dospelému robia problémy. Napr. Nebeského Otca, anjela a pod., vedia sa k nemu v modlitbe prihovárať.