Nástup do škôlky je významným krokom v živote dieťaťa aj rodičov. Škôlka ponúka deťom širokú paletu skúseností, zážitkov a rozvoja. Je to výborné miesto na to, aby si dieťa vyskúšalo a zdokonalilo interakciu s rovesníkmi, naučilo sa pár životne dôležitých lekcií, ako napríklad požičiavať, striedať sa, akceptovať stanovené pravidlá a pripravilo sa na školu. Nie je to ľahká situácia, ani pre dieťa, ani pre rodiča. Drobec prichádza do úplne nového zariadenia, vidí neznámych ľudí, nepozná deti okolo neho. Rodič to sleduje, vníma citové rozpoloženie dieťaťa a v duchu sa spytuje, či bola škôlka skutočne dobrá voľba. Toto je kľúčový moment, pretože odborníci tvrdia, že ak je rodič pripravený na škôlku a novinky, ktoré prinesie do ich rodinného života, je pripravené aj dieťa. Ak váha, dieťa to bude emočne ťažko zvládať.
Škôlkar, ktorý zvládol adaptačný proces a teší sa na nové dobrodružstvo, však môže na ceste zažiť aj zopár nepríjemných zážitkov. Nie každá chvíľa bude podľa jeho predstáv, čo môže vyvolať frustráciu, plač, hnev, agresivitu či smútok. Detská psychologička a majiteľka škôlky Fantastické detské centrum a Fantastickú škôlka, Petra Arslan Šinková hovorí, že pri problémovom správaní detí je kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi.
Nevhodné správanie dieťaťa môže byť odrazom domácej atmosféry. Niekedy rodičia prenášajú na dieťa svoje obavy a strachy a zneisťujú ho tým. Drobec potom odmieta jesť alebo sa môže začať pocikávať. V procese adaptácie sa správajú inak.
Adaptácia a správanie detí v škôlke
Podľa psychologičky je rozdiel medzi správaním sa detí počas adaptácie a po nej. Ak sa napríklad dieťa nechce odlúčiť od rodiča, zapojiť sa do diania, či hrať sa s rovesníkmi, je to v procese adaptácie v poriadku a je to jeho prirodzená reakcia. Časom sa to môže zmeniť, aj s podporou skúsených a citlivých učiteliek. „Deti na začiatku adaptácie potrebujú získať istotu. Väčšina z nich je v úlohe pozorovateľov. Pozorujú, čo sa v škôlke deje. Nemajú ešte potrebu zapájať sa, najprv si chcú z bezpečnej vzdialenosti ostatné deti, učiteľky a aktivity preskúmať,“ vysvetľuje P. Arslan Šinková.
Podľa nej skúsená učiteľka nájde spôsob, ako aktivitu pre dieťa zatraktívniť a povzbudiť ho. „Je vhodnejšie netlačiť deti do aktivít, keď nechcú. Skúsme ich motivovať, ale nevyvíjať tlak. Postupne sa začnú zapájať.“ Učiteľky, ktoré okrem vzdelávania a výchovy pracujú aj na rozvíjaní sociálnych zručností dieťaťa, pomôžu aj s možnými problémami v kolektíve, napríklad so začlenením kvôli tomu, že sú deti príliš hanblivé, alebo naopak, príliš dominantné, či s odmietaním aktivít.
Zo začiatku je v poriadku aj to, že dieťa sa nedokáže hrať s inými, ale je samo. Dôležité je na začiatku procesu adaptácie dieťaťu poskytnúť pozornosť a vo väčšej miere sa mu venovať. Keď sa dieťa v škôlke cíti isto a bezpečne, postupne ho učiteľka zapája do aktivít s inými deťmi. „Stretávame sa s deťmi, ktorým rodičia robili program celý deň a teraz sa nevedia samé zahrať. Učíme ich to postupne. Ponúkame im aktivity, ukážeme im, ako sa môžu zahrať a dáme im priestor, aby to skúšali samé,“ objasňuje P. Každé dieťa čakajú iné výzvy.
Problémy s jedením v škôlke
Počas adaptácie mnohé deti jedlo odmietajú, po čase sa to zvyčajne zmení. Keď dieťa nechce jesť v škôlke, nenúťte ho. Dobré je motivovať ho hravou formou, aby ochutnalo. Často deti reagujú odmietavo na to, čo nepoznajú a vidia prvý krát.
Je to bežné a netreba panikáriť. Spoločne hľadajú riešenia - dieťa môže mať obľúbený príbor, vlastnú fľašu, či skúsiť jedlo najprv doma. Nenosiť vždy alternatívu - ak po škôlke čaká doma obľúbený obed, dieťa si zvykne „prečkať“. Spolu variť a ochutnávať - deti radi skúšajú, čo si samé pripravili. Trpezlivosť - dieťa môže potrebovať 10-15 pokusov, kým si na nové jedlo zvykne. Pozitívny príklad - deti napodobňujú rodičov. Žiadne nátlaky a vyhrážky - „kým to nezješ, nikam nepôjdeš“ vytvára odpor. Lepšie je povzbudiť a pochváliť aj malý krok (napr. Rozhovor o jedle - pýtať sa: „Čo mali na obed? Malé spoločné stolovanie - aspoň raz denne jesť spolu pri stole, bez televízie a mobilu. Cieľom nie je, aby dieťa zjedlo všetko na tanieri. Každá lyžička, ktorú dieťa ochutná, je krok vpred.
Jedna z matiek sa podelila o svoju skúsenosť: "Moja dcéra, pred tým ako nastúpila do škôlky mala rada všetko - proste super jedák. Nepoznala slovo "fuj" pri tanieri a " mne to nechutí" sme počuli prvý krát cez víkend po nástupe do škôlky. Čo sa stalo ? Pri stole chlapček, ktorého rodičia si nepriali, aby dieťa v škôlke jedávalo, aby ho náhodou nenútili jesť a tak malý, keď všetci jedli prehĺtal naprázdno a ostatným deťom to zhnusoval a obed mu dali do obedára - logika bez konca. Neviem, či hladný rodič sa vie na niečo sústrediť, ale ja určite nie, lebo u nás je obed obedom. Poprosila som p.uč, aby malú jednoducho presadili, veď hádam moje dieťa nebude hladné a bez obeda do 15,30 hod a keď sme prišli domov, tak sa nevedela dojesť."
Ďalšia matka hľadá radu: "Prosím, viete mi poradiť, môj malý syn začal teraz od septembra navštevovať škôlku. Problém nastal pri strave. Desiatu-chleba s pomazánkou odmieta, začali mu potom dávať len suchý chleba, toho trošku zje. OBED nechce vôbec-odmieta. Keď po neho na obed prídem, ideme domov a doma zje úplne všetko čo mu dám. Od budúceho týždňa začína v škôlke aj spávať, nakolko nastupujem do práce. Vie mi niekdo poradiť ako postupovať aby aspoň niečo na ten obed zjedol? Neviem si predstaviť, že by tam bol celý deň hladný, to asi žiadne z nás."
Iná matka navrhuje: "Skús sa s dcérou dohodnúť, že nemusí zjesť všetko, ale nech Ti sľúbi, že všetko aspoň ochutná, aby Ti vedela povedať, aké to bolo a potom jej to uvaríš doma, ak to bolo dobré."
Žujte si jedlo, zdravé stravovacie návyky a detský rým od Boom Buddies
Riešenia a odporúčania pre rodičov
Podľa psychologičky Petry Arslan Šinkovej je pri problémovom správaní detí kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi. „V zásade neriešime s učiteľkami problematické správanie dieťaťa za jeho prítomnosti. Odporúčam dohodnúť si konzultáciu s vedením škôlky alebo s pani učiteľkami bez prítomnosti dieťaťa.“
Kolektív detí v škôlke je rôznorodý, každý drobec je iný a jedinečný. Niekto má energickú povahu a rád by organizoval celú triedu, iný vždy zostane na konci radu. Ak sa dieťa nevie presadiť, najmä vo väčších kolektívoch, zostáva takpovediac „v kúte“, pretože učitelia musia viac riešiť „akčné deti“. Psychologička však tvrdí, že to nie je to správne, pretože sociálne zručnosti a zdravé sebavedomie je dôležité rozvíjať aj u týchto ostýchavejších detí. „Učiteľ by sa mal snažiť ukázať, ako by dieťa mohlo reagovať inak. Komunikovať s ním spôsobom...čo by si mohol urobiť, aby ti tú hračku dal? Povzbudiť ho...Vidím, že by si tú hračku chcel, skús si ju vypýtať...“
Ak sa, naopak, dieťa presadzuje až príliš a keď nie je po jeho vôli, nespolupracuje, je potrebné ho usmerniť. Dať mu možnosť prejaviť sa a dávať mu pozitívnu pozornosť. Je tiež dôležité učiť ho, že nie vždy musí byť prvé a je to v poriadku. „Výborné sú na to spoločenské hry. Dieťa nenechávame naschvál vyhrávať. Je vhodné, aby sa naučilo zvládať aj prehru. Keď si dieťa nevie nájsť ani po čase kamarátov, je dôležité nájsť príčinu. Možno je príliš hanblivé alebo nátlakové a kamarátom takéto správanie neimponuje. Detská psychologička odporúča popracovať na tých vlastnostiach a prejavoch správania u dieťaťa. „Dobré je sa s ním rozprávať na tému priateľstvo. V rámci skupiny detí sa nájdu aj také, ktoré ubližujú ostatným, aj také, ktoré sú ich ľahkým terčom. V prvom prípade je potrebné všímať si, kedy sa to deje a porozmýšľať nad tým, ako takým situáciám predchádzať. Potrebné je zistiť, či je dieťa agresívne aktívne alebo pasívne, či je to reakcia na niečo alebo impulzívnosť. P. Arslan Šinková radí učiť agresívne dieťa zareagovať inak. „Napríklad mu môžete navrhnúť, aby namiesto buchnutia povedalo, vráť mi tú hračku.“ V opačnom prípade, ak spolužiak, či spolužiačka bije vaše dieťa, naučte ho ochrániť sa, postaviť sa agresorovi so slovami: „Nerob mi to!“
Možné riešenia pre rodičov:
- Spolupráca s učiteľkami: Dohodnite si konzultáciu s vedením škôlky alebo s pani učiteľkami bez prítomnosti dieťaťa.
- Pozitívny príklad: Deti napodobňujú rodičov. Ukážte im, že máte radi rôzne druhy jedla.
- Trpezlivosť: Dieťa môže potrebovať 10-15 pokusov, kým si na nové jedlo zvykne.
- Motivácia, nie nátlak: Povzbudzujte dieťa k ochutnaniu, ale netlačte na neho.
- Obľúbené pomôcky: Dieťa môže mať obľúbený príbor, vlastnú fľašu.
- Domáce skúšanie: Skúste jedlo najprv doma, deti radi skúšajú, čo si samé pripravili.
- Spoločné stolovanie: Aspoň raz denne jedzte spolu pri stole, bez televízie a mobilu.
- Rozhovor o jedle: Pýtajte sa dieťaťa, čo malo na obed a ako mu chutilo.
- Postupná adaptácia: Citlivé deti potrebujú postupnú adaptáciu.
- Samostatnosť: Podporujte dieťa v samostatnosti pri obliekaní a iných činnostiach.
- Spánkové rituály: Informujte učiteľky o zvykoch dieťaťa pri zaspávaní a snažte sa ich doma dodržiavať.
Čo robiť pri nehodách v škôlke
Hociktorému dieťaťu sa môže v škôlke stať malá nehoda. Mnohé deti sa zabudú v zápale hry vypýtať na toaletu alebo sa hanbia a nemajú ešte v učiteľke dostatočnú istotu. Keď sa váš syn, či dcéra pociká, nemali by ste tomu pripisovať väčší význam, než to má. „Nerobte z toho vedu. Nehody sa stávajú a pokiaľ nie sú pravidelné, nič sa nedeje. Neriešte to,“ odporúča P. Arslan Šinková a dodáva, že aj učiteľka by mala dbať o to, aby sa deti chodili pravidelne vycikať.
Psychologička upozorňuje aj na rozdiel medzi pocikaním sa a pocikávaním sa na pravidelnej báze. „Deti takto môžu reagovať na väčší stres, príliš veľa zmien a zvýšených nárokov. Neodporúčame preto napríklad dieťa počas nástupu do škôlky súčasne odplienkovávať, prichádza totiž naraz o viaceré istoty.“ Pokiaľ je dieťa dostatočne dlho odplienkované a začne sa pravidelne pocikávať, treba tiež vylúčiť, či nemá zo škôlky príliš veľký stres.
