Komunikácia s malými deťmi zlyháva často v tom, že sa ešte nevedia tak vyjadrovať. Kvôli tomu potom vznikajú mnohé nedorozumenia, ktoré môžu navyše niekedy naštrbiť vzťah medzi nimi. Dieťa si bude myslieť, že nevnímate jeho potreby, preto sa uzavrie do seba.
Odborníčka na detskú psychológiu
Expertka Tovah Klein sa niekoľko rokov zaoberá psychológiou malých detí. Ona sama je matka troch synov, pri ktorých sa najlepšie naučila ako má komunikovať s drobcami do desať rokov. Medzi rodičmi si preto vyslúžila prezývku detská šepkárka. Zatiaľ čo iní nedokážu rozpoznať drobné zmeny v správaní detí, ktoré môžu signalizovať iné problémy, ona to dokáže urobiť spoľahlivo. Navyše často vie korigovať aj správanie rodičov, aby vďaka drobným úpravám dokázali lepšie zvládnuť výchovu. Pre Huffingtonpost prezradila päť hlavných rád, vďaka ktorým budete lepšie vychádzať s deťmi do piatich rokov.
1. Vžite sa do ich kože
Je pochopiteľné, že počas dospievania postupne získavame iný pohľad na svet. Zaujímajú nás iné veci a už ťažšie sa vžívame do situácií, ktoré zažívajú mladšie ročníky. Ešte komplikovanejšie je to z pohľadu detí. Tovah Klein odporúča, aby sme sa zbavili všetkých dospeláckych predsudkov. Namiesto toho by sme sa opäť mali dostať na úroveň tých najmenších, aby sme pochopili svet aj z ich pohľadu. Stačí len nepremýšľať o všetkom komplikovaným spôsobom a snažiť sa pochopiť veci tak, ako to vnímajú oni.
Nehľadajte zbytočne náročné riešenia a nevyrábajte si problémy tam, kde nie sú. Keď dieťa pre niečo plače, musí to byť len kvôli niečomu, čo sa práve stalo. Nehľadajte iné súvislosti, preskúmajte dané miesto a to, čo robilo v tento moment. Pozerajte sa na svet jeho očami, vžite sa do jeho problémov a vaša výchova bude potom založená na láske a nie na kontrolovaní a sústavnom poučovaní.
2. Sústreďte sa na príčiny daného správania
Tovah Klein sa v praxi stretla s prípadom, keď jedno malé dievčatko neustále vo výťahu vykrikovalo susedom, že ich nemá rada. Mama sa ju hneď snažila vychovávať a poučila ju, že takéto správanie je neslušné. Tento človek jej nijako neublížil a nemá dôvod byť k nemu drzá. Psychologička sa však pozrela na jej správanie podrobnejšie. Pokiaľ nedošlo k predošlým negatívnym skúsenostiam, problém musí byť len v danom momente. Dieťa tak reagovalo nie kvôli tomu, že by nemalo rado danú osobu. Bolo v strese zo samotného výťahu, že je v uväznené v úzkom priestore s cudzím človekom. Keďže potrebovalo zo seba nejako dostať všetko napätie, vybralo si takýto nevhodný spôsob. Podrobte preto ich správanie malej expertíze, aby ste odhalili presné príčiny. Niekedy sa netreba sústrediť na proces, ktorý sa deje, ale na miesto, na ktorom k tomu dochádza.
3. Prepojenie mozgu a emočného centra
Aj nám dospelým sa často stáva, že emócie prevládajú nad triezvym úsudkom. Niekedy vybuchneme skôr, ako si stihneme premyslieť aké to môže mať dôsledky. To isté sa deje aj v prípade detí, lenže oni sa nedokážu upokojiť tak rýchlo ako my. Môže za to ich prepojenie mozgu a emočného centra. Preto sa stáva, že napriek nášmu upozorňovaniu neodkázali hneď zmeniť svoje správanie. Plačú, kričia alebo robia neplechu, pretože sú ovládaní inou časťou mozgu. Im trvá dlhšie, pokiaľ dostanú emócie pod kontrolu a konečne sa upokoja. Dajte im preto čas na to, aby zareagovali a pochopili to, čo sa práve stalo.
4. Opakovanie je nevyhnutné
Deti si postupne potrebujú v hlave zosúladiť všetky myšlienky a pocity. Nebuďte nervózne, ak im musíte všetko dookola opakovať. Učia sa najmä na zážitkoch, ktoré postupne prežívajú. Niektoré veci potrebujú pocítiť na vlastnej koži viackrát. Tovah Klein to vysvetľuje na príklade, keď sa dieťa zľakne hlasného zvuku. Povedzte mu potom, že je to v poriadku a nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo. Napriek tomu je možné, že rovnakým spôsobom zareaguje aj nabudúce. Vtedy mu len neodvrknite, že ste mu už predsa vysvetľovali, že to nie je nebezpečné, ale zopakujte tú istú upokojujúcu vetu. Časom si ju dieťa pripojí k tým pocitom a samo si bude hovoriť, že sa nemusí báť, lebo to je bezpečné.
5. Čo robiť, keď na ne občas vyššie?
Napriek všetkej zhovievavosti sú aj mamy len ľudia a občas strácajú trpezlivosť. Keď niekedy pod tlakom emócií nezvládnete situáciu a budete na nich kričať alebo ich prehnane skritizujete, dôležité je nájsť si opäť cestu k sebe. Vydýchajte sa, upokojte a následne ubezpečte dieťa, že napriek tomu všetkému ste stále pri ňom a za každých okolností budete pre neho najväčšou oporou.
Rastúci Problém Nezvládnuteľných Dětí?
Je to len subjektívny dojem, alebo sa skutočne zvyšuje počet rodičov, ktorí sa sťažujú na nezvládnuteľné správanie svojich detí? Psychologička Eva Reichelová potvrdzuje, že áno. Rodičia sa cítia bezradní, nešťastní a nevedia, ako ďalej. Často očakávajú od detských psychológov zázračné riešenie, ktoré vyrieši ich výchovné problémy.
Čo znamená "nezvládnuteľné" dieťa?
Nezvládnuteľné dieťa nie je ochotné spolupracovať, odmieta plniť jednoduché požiadavky a nerešpektuje autority. Z odborného hľadiska to znamená, že dieťa nie je vývinovo zrelé a nedokáže využívať svoje vnútorné možnosti na to, aby sa posúvalo ďalej. Dieťa sa necíti dobre, je nespokojné a nedokáže prežívať radosť a bezstarostnosť.
Príčiny Neposlušnosti
Prečo dieťa nesplní to, o čo ho dospelý požiada? Príčin môže byť viacero a často ide o kombináciu viacerých faktorov:
- Vplyv modernej doby: Žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká. Rodičia niekedy nahrádzajú živú interakciu s dieťaťom mediálnymi obrazovkami, čo vedie k oslabeniu emočnej väzby a zhoršeniu schopnosti dieťaťa prispôsobiť sa požiadavkám.
- Nedostatočná citová väzba: Dieťa sa učí prispôsobiť požiadavkám dospelých od raného veku. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky.
- Nedostatočné stanovenie hraníc: Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, mu vlastne ubližujú, pretože dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje.
- "Kult dieťaťa": Rodičia sa príliš upínajú na uspokojovanie potrieb dieťaťa a nechávajú mu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo a kontaktovalo sa s vlastným chcením a vôľou.
- Hyperaktivita a ADHD: Tieto diagnózy môžu byť príčinou neposlušnosti, ale je dôležité, aby boli správne diagnostikované a aby sa k nim pristupovalo komplexne.
- Nuda a nedostatok pozornosti: V niektorých prípadoch môže byť neposlušnosť prejavom nudy alebo snahy upútať na seba pozornosť.
Komunikácia a Spolupráca
Detská psychologička Petra Arslan Šinková zdôrazňuje, že pri problémovom správaní detí je kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi. Dôležité je dohodnúť si konzultáciu s vedením škôlky alebo s učiteľkami bez prítomnosti dieťaťa. Nevhodné správanie dieťaťa môže byť odrazom domácej atmosféry alebo prenášaných obáv rodičov. Dôležité je zistiť, čo je príčinou neposlušnosti.
Výchovné tipy na sebadôveru a ako komunikovať s dieťaťom
Riešenie Konkrétnych Situácií
- Neposlušnosť na dvore: Ak dieťa na vychádzke nepočúva a uteká, je dôležité s ním o tom porozprávať a vysvetliť mu, prečo je dôležité poslúchať.
- Odmietanie spánku: Ak dieťa odmieta spať v škôlke, skúste zistiť, či to nesúvisí s nejakým stresom alebo problémom v kolektíve.
- Agresívne správanie: Ak dieťa ubližuje ostatným, treba ho učiť, ako reagovať inak, napríklad slovami. Ak spolužiak bije vaše dieťa, naučte ho ochrániť sa a postaviť sa agresorovi so slovami: „Nerob mi to!“
- Pocikávanie sa: Ak sa dieťa pociká, nerobte z toho vedu. Nehody sa stávajú. Ak sa však pocikávanie opakuje, treba vylúčiť stres alebo iné problémy.
Výchovné Princípy
Stanovenie pravidiel a hraníc
Deti potrebujú mať jasne stanovené pravidlá a hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami.
Dôslednosť
Dôležité je byť dôsledný v dodržiavaní pravidiel a hraníc.
Pozitívna motivácia
Namiesto trestov sa zamerajte na pozitívnu motiváciu a odmeňovanie za dobré správanie.
Trpezlivosť a pochopenie
Výchova si vyžaduje božskú trpezlivosť. Pamätajte na to, že deti sa učia a robia chyby.
Očný kontakt a zapojenie zmyslov
Keď dieťaťu niečo hovoríte, nadviažte očný kontakt a zapojte aj iné zmysly.
Kompromisy
Riešte konflikty kompromisom a skúste sa na situáciu pozrieť z pohľadu dieťaťa.
Čoho sa Vyhnúť
- Dohováranie a kritizovanie: Dohováranie a sústavné kritizovanie dieťa nemotivuje k zmene.
- Vyhrážanie sa trestom: Nehrozte dieťaťu trestom, ktorý nedokážete splniť.
- Pripisovanie negatívnych vlastností: Nehovorte, že je dieťa „zlé“ alebo „protivné“. Sústreďte sa na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť.
- Očakávanie viac, ako je dieťa schopné zvládnuť: Nevyžadujte od dieťaťa to, čo nie je v jeho schopnostiach a predovšetkým ho za to netrestajte.
Výchovné tipy na sebadôveru a ako komunikovať s dieťaťom
Príklad z Praxe: Matka 3,5-ročného syna sa sťažovala, že syn je v škôlke nezvládnuteľný. Neposlúcha, nejedol, nespal, skákal po posteli a obhadzoval spiace deti vankúšmi. Učiteľka si ju s manželom zavolala na "koberček" a pekne sa o ňom vyrozprávala, až jej vlasy dupkom stavali. Ahojte! Chcela by som sa poradiť ohľadom syna v auguste bude mať 4roky. Do škôlky chodí ako 2,5 ročný s tým, že sme sa v 3 rokoch sťahovali do iného mesta a do prvej škôlky chodil teda polroka žiaden problém nebol, učiteľky ho brali takého aký je čiže dosť živé dieťa. Ma potrebu skákať, behať, je veľmi sociálne zrelý s nikým nemá problém, len sa mu treba venovať stále a je rád vonku. Učiteľky má staršie zato sa s ním stále naháňali a mali z jeho správania radosť, že sa nestratí v živote :D.. No ako sme sa presťahovali od 3 rokov chodí do novej škôlky. Stále počúvam po príchode po neho, že nepočúva, že nechce robiť to čo robia iné deti, robí si po svojom a nerešpektuje ju aj druhú ktorá tam je.. Už má nálepku za (neposlušného).. Nepáči sa mi ale ze to hovorí pred inými rodičmi a hlavne pred ním ze je čert a pod. Vplýva to na neho a aj doma mi začne vystrajat a nepočúvať.. Občas ma doma nepočúvol, ale do takej miery ako to je teraz tak to nie. V škôlke má kamarátov teší sa na nich no aj tak mi ráno vyhlási že nechce ísť do škôlky a chce zostať doma.. Ja som mesiac pred pôrodom takže si ho aj môžem nechať no nerobil to často skôr vôbec aby si nezvykol a nechcel chodiť vôbec.. No začínam rozmýšľať ci ho škôlky dat iba na 2x do týždňa mam pocit že doma sa toho aj viac naučí.. Rozpráva pomenej a škôlka mu v tom nepomohla.. Vidím pokrok keď sa mu celý deň venujem, len mi je ľúto že tam nie je so svojimi kamarátmi a hlavne poznámky učiteľky, už mi je z nich až smutno keď za rok nepovedala ani jednu pozitívnu vec stále iba problém nejaký...
1) Myslite skôr, ako začnete hovoriť: Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite skôr, ako budete reagovať. Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť.
2) Pamätajte, že veci sú nahraditeľné, ale deti nie: Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať.
3) Dodržte svoje slová: Niekedy sú dni, kedy sa nič nedarí. Vyhrážka nasleduje vyhrážku, no nič sa v správaní detí nezmení k lepšiemu. A čo je horšie, nič z toho reálne neviete splniť a nesplníte. Aký výchovný význam má niečo takéto? Pred tým, ako niečo vyslovíte, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte.
4) Táto neposlušnosť nie je osobný útok voči vám: Deti najčastejšie nemajú radi, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju z pozície moci vyriešili vy.
5) Malé deti vždy hovoria nevhodné veci v najnevhodnejší čas: Pamätáte sa, ako ste naposledy v hneve vyslovili niečo, za čo sa ešte stále hanbíte? Ak to dnes počujete v hneve a vo vypätej situácii z detských úst, určite vás to zamrzí ešte viac.
6) Občas opustite izbu a len sa schlaďte: Nie je nič neprípustné, ak sa vo vypätej situácii na chvíľu schladíte a opustíte izbu. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny. Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a podobne. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.
7) Neočakávajte viac, ako sú vaše deti schopné zvládnuť: Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6-ročný súrodenec. Ak má 5, nemôže sa správať rovnako ako 7-ročné dieťa. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu. Dieťa vo vás nebude cítiť oporu, ak ho trestáte za niečo, čo nie je v jeho silách.
8) Pamätajte, že aj keď vám to teraz vôbec nepríde smiešne, o pár rokov určite bude: Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete. Budete sa smiať na tom, ako váš syn v období vzdoru ležal v supermarkete na zemi a neoblomne od vás žiadal štvrtú sladkosť alebo ako ste sa od hanby skoro pod zem prepadli, keď na pieskovisku vykríkol neslušnú nadávku, ktorú kdesi započul. Verte mi, všetky tieto situácie si budete detailne pamätať, ale budete sa na nich smiať.
Čo robiť, keď na ne občas vyššie? Napriek všetkej zhovievavosti sú aj mamy len ľudia a občas strácajú trpezlivosť. Keď niekedy pod tlakom emócií nezvládnete situáciu a budete na nich kričať alebo ich prehnane skritizujete, dôležité je nájsť si opäť cestu k sebe. Vydýchnite sa, upokojte a následne ubezpečte dieťa, že napriek tomu všetkému ste stále pri ňom a za každých okolností budete pre neho najväčšou oporou.
Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti. Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa.
Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti. Problémy v adaptácii sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu. Môžu byť plačlivejšie, nervóznejšie alebo emočne menej stabilné v porovnaní s vrstovníkmi. Častejšie majú problémy so spánkom a výraznejšie výbuchy zlosti. Nejedenkrát majú citlivé deti vysoký intelekt alebo sú všeobecne intelektovo nadané. Výrazná citlivosť, introverzia a utiahnutosť alebo naopak výbušnosť až agresívne prejavy môžu vyústiť až do tzv. Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu.
U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD. Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov. Rodičia predškolákov si tieto prejavy niekedy nemusia uvedomovať, pretože ich považujú za bežnú súčasť ich života, obzvlášť ak ide o prvé dieťa v rodine.
V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Z našej skúsenosti je úzka väzba vo veľkej väčšine obojstranná, teda týkajúca sa nielen dieťaťa, ale aj rodiča, najčastejšie mamy. V anamnéze niekedy vypátrame “obojstrannú” traumatizáciu, napríklad počas pôrodu. Nespracované psychické traumy bránia prirodzenému oddeleniu sa matky od dieťaťa, pretože matka často prežíva silný pocit viny a strach, že sa jej dieťaťu stane niečo veľmi zlé. Podporu by v týchto prípadoch mala dostať predovšetkým mama. U dieťaťa potom prebehne separačný proces omnoho hladšie. Vyplačte sa na káve s kamarátkou alebo na sedení s psychoterapeutom. Nie ráno v škôlke. Ak dieťa vidí vaše slzy, keď ho ráno odprevádzate a cíti z vás stres a úzkosť, sťažuje mu to už aj tak náročnú separáciu od vás. Znie to paradoxne, ale jeho plačom sa vám môže snažiť pomôcť uľahčiť vašu emočnú situáciu. Aby ste sa necítili tak zle, plače aj ono. Aby vám potvrdilo vaše pocity, aj ono bude prejavovať strach. Pamätajte na to, že dieťa sa snaží svojimi reakciami uspokojiť očakávania rodičov a potvrdiť ich postoje. Bez ohľadu na to, že si myslíte, že nemôže vedieť, aké sú. Oslabené môžu byť nielen adaptačné schopnosti dieťaťa, ale aj celej rodiny.
Problémy s adaptáciou môžu mať aj deti, ktoré v rodine aktuálne prežívajú napätie a stres. Najčastejšie vtedy, keď medzi rodičmi dochádza k častým konfliktom, hádkam alebo dokonca násiliu. Rozvod rodičov oslabuje schopnosť dieťaťa adaptovať sa na nové situácie, pretože v tomto období stráca svoju bezpečnú bázu. Strata pocitu bezpečia môže adaptačné schopnosti dieťaťa výrazne zamestnávať až vyčerpávať. Jednou z najdôležitejších vecí je, aby mama a otec cítili, že ich dieťa bude v bezpečí a nebude na všetko samé.
Bezpečný vzťah s pedagógom je kľúčový. Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo. Nadviazanie pevného vzťahu s pedagógom je v procese adaptácie kľúčový. Rodičia sa nás často pýtajú, ktorý školský systém je pre deti najlepší. Z môjho pohľadu to nie je školský systém, ktorý určuje, či sa dieťa v škôlke alebo škole cíti dobre. Vzťahy s vrstovníkmi sú novou a príťažlivou pôdou pre rozvoj dieťaťa.
Škôlka je väčšinou prvé prostredie, kde dieťa príde do častého pravidelného kontaktu s množstvom cudzích detí. Postupne si vytvára a formuje vzťahy, ktoré pre neho budú znamenať podporu, ale ja množstvo výziev. Aj keď rodičov často už v začiatkoch zaujíma, či ich dieťa má v škôlke kamarátov, treba mu na to nechať čas. Nemusí to vôbec vyjsť na prvý pokus. Vzťahy v tomto období sú veľmi fluidné a menia sa zo dňa na deň. Rastú a pevnejú až postupne. Ak však dieťa vzťahy nadväzovať nechce alebo nevie, je zmysluplné venovať tejto téme pozornosť a pátrať po tom, v čom je problém. Aj v tomto smere môže pedagóg pôsobiť korektívne, podporne a môže deti viesť k vzájomnej úcte, priateľstvu a tolerancii odlišností.
Čo môžete urobiť, aby ste vášmu dieťaťu uľahčili proces adaptácie?
- Nebojte sa pocitov dieťaťa. Keď vám vaše dieťa hovorí, že sa bojí alebo je smutné, je to v poriadku. Pocity mu nevyvracajte ani nenegujte. Jeho pocity sú súčasťou adaptácie. Má strach z neznámeho a je smutné za vami. Dajte týmto pocitom dostatočnú validitu. Môžete uviesť príklady, kedy sa cítite podobne a prejsť si, ako ste tieto situácie riešili.
- Zaveďte rutinu. Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.
- Podpora sociálnych zručností: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s rovesníkmi a podporujú priateľstvá. Najlepším spôsobom, ako dieťa podporovať vo vytváraní vzťahov s rovesníkmi je ukázať mu, ako vy budujete a udržiavate vzťahy s vašimi priateľmi.
- Komunikujte s učiteľmi. Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv z toho, ako sa vaše dieťa v škôlke má. Veľakrát totiž skutočne plač zmizne, akonáhle sa zavrú dvere triedy.
- Postupný a pozvoľný nástup. Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín. Pomalším procesom sa môžete vyhnúť výraznej separačnej úzkosti alebo adaptačným problémom.
- Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky. Aj malé úspechy sú dôvodom na oslavu. Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie.
- Podporujte samostatnosť dieťaťa. Niekoľkokrát ukážte vášmu dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé. Chyby považujte za skúsenosti - je výborné, že ich vaše dieťa robí. Tento prístup mu pomôže budovať dôveru v samého seba, svoje zručnosti a schopnosti vyriešiť aj neznámu situáciu.
- Vyhľadajte odbornú pomoc.
Ak máte podozrenie, že vaše dieťa by mohlo mať poruchu správania alebo učenia, prečítajte si minisériu článkov, ktorá vznikla v spolupráci so špeciálnou pedagogičkou PaedDr. Ildikó Kásaovou. Každý rodič je ochotný urobiť všetko pre to, aby sa jeho dieťa vyvíjalo správne. Najmä pri prvom dieťati však pri niektorých neobvyklých situáciách zvykneme preháňať, pretože sme v otázkach výchovy a vývoja detského organizmu nováčikovia. V poslednej dobe sa často spomínajú poruchy učenia, ktoré spôsobujú problémy pri socializácii a zvládaní školských povinností detí. Čo však tieto pojmy pre vás ako rodiča znamenajú? Čo všetko zahŕňa, ak má dieťa diagnostikovanú niektorú z nich? Aké sú ich prejavy a následky? Všetky tieto poruchy majú individuálny charakter a niektoré z nich môžu vzniknúť, ak má dieťa vrodenú dysfunkciu centrálnej nervovej sústavy. Symptómy porúch učenia spôsobujú, že dieťa v škole zaostáva a má problémy pri plnení školských povinností. Okrem školských neúspechov a zhoršenia prospechu dieťaťa môžu poruchy učenia spôsobovať problémy vo vzťahu k učiteľom a k učeniu všeobecne. Nevhodné správanie voči spolužiakom, poruchy učenia a zhoršený prospech dieťaťa tak môžu nepríjemne ovplyvniť život celej rodiny. Ak sa problém nepodchytí a nerieši, trpí váš vzťah rodiča k dieťaťu, vzťahy medzi rodičmi a postoj rodiča k učiteľovi a ku školskému systému. Preto je pre rodičov - a rovnako aj pre učiteľov - veľmi dôležité oboznámiť sa s rôznymi poruchami učenia a ich prejavmi; spoznať, aké sú ich príčiny, ako ich dieťa prežíva a aké sú možnosti nápravy. Rozhodne nie je vhodné aplikovať na „problémové” dieťa represívne opatrenia. Poruchy učenia sa týkajú veľkej skupiny detí, dospievajúcich, ale aj dospelých ľudí. Deti aj dospelí, ktorí trpia niektorou z týchto porúch, často dokážu prekvapiť originálnym riešením matematických a iných úloh a sú úspešní v oblastiach, ktoré ich zaujímajú viac ako ostatné. Príčiny vzniku špecifických porúch učenia je veľmi ťažké jednoznačne zistiť a popísať. Napríklad ľahká mozgová obrna / dysfunkcia (ĽMD) môže byť geneticky podmienená (faktor dedičnosti) a príčiny sú tu neznáme (neurotické). Nevieme pri nich presne určiť, čo sa mohlo stať počas tehotenstva: či matka brala určité lieky, pila alkohol, fajčila alebo dokonca požívala omamné látky. Poruchy učenia môžu vzniknúť aj v dôsledku dlhodobej choroby, ale aj po dlhej neprítomnosti žiaka v škole. Takisto bývajú prejavom školskej nezrelosti či dôsledkom rodinných alebo iných problémov, ktoré zapríčiňujú zameškanie školského učiva.
Škôlka ponúka deťom širokú paletu skúseností, zážitkov a rozvoja. Je to výborné miesto na to, aby si dieťa vyskúšalo a zdokonalilo interakciu s rovesníkmi, naučilo sa pár životne dôležitých lekcií, ako napríklad požičiavať, striedať sa, akceptovať stanovené pravidlá a pripravilo sa na školu. Nie je to ľahká situácia, ani pre dieťa, ani pre rodiča. Drobec prichádza do úplne nového zariadenia, vidí neznámych ľudí, nepozná deti okolo neho. Rodič to sleduje, vníma citové rozpoloženie dieťaťa a v duchu sa spytuje, či bola škôlka skutočne dobrá voľba. Toto je kľúčový moment, pretože odborníci tvrdia, že ak je rodič pripravený na škôlku a novinky, ktoré prinesie do ich rodinného života, je pripravené aj dieťa. Ak váha, dieťa to bude emočne ťažko zvládať. Škôlkar, ktorý zvládol adaptačný proces a teší sa na nové dobrodružstvo, však môže na ceste zažiť aj zopár nepríjemných zážitkov. Nie každá chvíľa bude podľa jeho predstáv, čo môže vyvolať frustráciu, plač, hnev, agresivitu či smútok. Detská psychologička a majiteľka škôlky Fantastické detské centrum a Fantastickú škôlka, Petra Arslan Šinková hovorí, že pri problémovom správaní detí je kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi. „V zásade neriešime s učiteľkami problematické správanie dieťaťa za jeho prítomnosti. Odporúčam dohodnúť si konzultáciu s vedením škôlky alebo s pani učiteľkami bez prítomnosti dieťaťa.“ Nevhodné správanie dieťaťa môže byť odrazom domácej atmosféry. Niekedy rodičia prenášajú na dieťa svoje obavy a strachy a zneisťujú ho tým. Drobec potom odmieta jesť alebo sa môže začať pocikávať.
V procese adaptácie sa správajú inak: Podľa psychologičky je rozdiel medzi správaním sa detí počas adaptácie a po nej. Ak sa napríklad dieťa nechce odlúčiť od rodiča, zapojiť sa do diania, či hrať sa s rovesníkmi, je to v procese adaptácie v poriadku a je to jeho prirodzená reakcia. Časom sa to môže zmeniť, aj s podporou skúsených a citlivých učiteliek. „Deti na začiatku adaptácie potrebujú získať istotu. Väčšina z nich je v úlohe pozorovateľov. Pozorujú, čo sa v škôlke deje. Nemajú ešte potrebu zapájať sa, najprv si chcú z bezpečnej vzdialenosti ostatné deti, učiteľky a aktivity preskúmať,“ vysvetľuje P. Arslan Šinková. Podľa nej skúsená učiteľka nájde spôsob, ako aktivitu pre dieťa zatraktívniť a povzbudiť ho. „Je vhodnejšie netlačiť deti do aktivít, keď nechcú. Skúsme ich motivovať, ale nevyvíjať tlak. Postupne sa začnú zapájať.“ Učiteľky, ktoré okrem vzdelávania a výchovy pracujú aj na rozvíjaní sociálnych zručností dieťaťa, pomôžu aj s možnými problémami v kolektíve, napríklad so začlenením kvôli tomu, že sú deti príliš hanblivé, alebo naopak, príliš dominantné, či s odmietaním aktivít. Zo začiatku je v poriadku aj to, že dieťa sa nedokáže hrať s inými, ale je samo. Dôležité je na začiatku procesu adaptácie dieťaťu poskytnúť pozornosť a vo väčšej miere sa mu venovať. Keď sa dieťa v škôlke cíti isto a bezpečne, postupne ho učiteľka zapája do aktivít s inými deťmi. „Stretávame sa s deťmi, ktorým rodičia robili program celý deň a teraz sa nevedia samé zahrať. Učíme ich to postupne. Ponúkame im aktivity, ukážeme im, ako sa môžu zahrať a dáme im priestor, aby to skúšali samé,“ objasňuje P. Každé dieťa čakajú iné výzvy
Kolektív detí v škôlke je rôznorodý, každý drobec je iný a jedinečný. Niekto má energickú povahu a rád by organizoval celú triedu, iný vždy zostane na konci radu. Ak sa dieťa nevie presadiť, najmä vo väčších kolektívoch, zostáva takpovediac „v kúte“, pretože učitelia musia viac riešiť „akčné deti“. Psychologička však tvrdí, že to nie je to správne, pretože sociálne zručnosti a zdravé sebavedomie je dôležité rozvíjať aj u týchto ostýchavejších detí. „Učiteľ by sa mal snažiť ukázať, ako by dieťa mohlo reagovať inak. Komunikovať s ním spôsobom...čo by si mohol urobiť, aby ti tú hračku dal? Povzbudiť ho...Vidím, že by si tú hračku chcel, skús si ju vypýtať...“ Ak sa, naopak, dieťa presadzuje až príliš a keď nie je po jeho vôli, nespolupracuje, je potrebné ho usmerniť. Dať mu možnosť prejaviť sa a dávať mu pozitívnu pozornosť. Je tiež dôležité učiť ho, že nie vždy musí byť prvé a je to v poriadku. „Výborné sú na to spoločenské hry. Dieťa nenechávame naschvál vyhrávať. Je vhodné, aby sa naučilo zvládať aj prehru. Keď si dieťa nevie nájsť ani po čase kamarátov, je dôležité nájsť príčinu. Možno je príliš hanblivé alebo nátlakové a kamarátom takéto správanie neimponuje. Detská psychologička odporúča popracovať na tých vlastnostiach a prejavoch správania u dieťaťa. „Dobré je sa s ním rozprávať na tému priateľstvo. V rámci skupiny detí sa nájdu aj také, ktoré ubližujú ostatným, aj také, ktoré sú ich ľahkým terčom. V prvom prípade je potrebné všímať si, kedy sa to deje a porozmýšľať nad tým, ako takým situáciám predchádzať. Potrebné je zistiť, či je dieťa agresívne aktívne alebo pasívne, či je to reakcia na niečo alebo impulzívnosť. P. Arslan Šinková radí učiť agresívne dieťa zareagovať inak. „Napríklad mu môžete navrhnúť, aby namiesto buchnutia povedalo, vráť mi tú hračku.“ V opačnom prípade, ak spolužiak, či spolužiačka bije vaše dieťa, naučte ho ochrániť sa, postaviť sa agresorovi so slovami: „Nerob mi to!“ Väčšina úvodných ťažkostí sa vyrieši
Hociktorému dieťaťu sa môže v škôlke stať malá nehoda. Mnohé deti sa zabudnú v zápale hry vypýtať na toaletu alebo sa hanbia a nemajú ešte v učiteľke dostatočnú istotu. Keď sa váš syn, či dcéra pociká, nemali by ste tomu pripisovať väčší význam, než to má. „Nerobte z toho vedu. Nehody sa stávajú a pokiaľ nie sú pravidelné, nič sa nedeje. Neriešte to,“ odporúča P. Arslan Šinková a dodáva, že aj učiteľka by mala dbať o to, aby sa deti chodili pravidelne vycikať. Psychologička upozorňuje aj na rozdiel medzi pocikaním sa a pocikávaním sa na pravidelnej báze. „Deti takto môžu reagovať na väčší stres, príliš veľa zmien a zvýšených nárokov. Neodporúčame preto napríklad dieťa počas nástupu do škôlky súčasne odplienkovávať, prichádza totiž naraz o viaceré istoty.“ Pokiaľ je dieťa dostatočne dlho odplienkované a začne sa pravidelne pocikávať, treba tiež vylúčiť, či nemá zo škôlky príliš veľký stres. Citlivé deti potrebujú postupnú adaptáciu.
