Poruchy autistického spektra (PAS) predstavujú skupinu neurovývinových porúch, ktoré ovplyvňujú spôsob, akým jedinci vnímajú svet, komunikujú a interagujú s okolím. Autizmus nie je choroba, ale spôsob fungovania mozgu, ktorý sa prejavuje rôznymi spôsobmi a v rôznej miere. Prejavy autizmu sa môžu líšiť, často zahŕňajú ťažkosti so sociálnou interakciou a komunikáciou, ako aj opakujúce sa správanie spojené s obmedzeným množstvom stereotypných činností.
Čo sú poruchy autistického spektra?
Poruchy autistického spektra (PAS), autistický syndróm alebo pervazívne vývinové poruchy (PVP) sú súhrnným pojmom pre rôznorodú skupinu diagnóz. Medzi ne patria detský autizmus, atypický autizmus, Rettov syndróm, detská dezintegračná porucha, hyperaktívna porucha spojená s mentálnou retardáciou a stereotypnými pohybmi, či Aspergerov syndróm.
Autizmus je vývinové ochorenie. Jeho prejavy sa môžu líšiť. Často zahŕňajú ťažkosti so sociálnou interakciou a komunikáciou či opakujúce sa správanie spojené s limitovaným množstvom stereotypných činností, ozrejmilo ministerstvo zdravotníctva.
Autizmus je spektrum, čo znamená, že každý jedinec s touto diagnózou ho prežíva inak. Autizmus sa u detí zvyčajne začne prejavovať okolo druhého roku života. Častejšie postihuje chlapcov. Porucha autistického spektra zahŕňa celý rad stavov charakterizovaných problémami v komunikácii, sociálnej interakcii a správaní. U pacientov s Aspergerovým syndrómom, ktorý je považovaný za miernejšiu formu autizmu, je často pozorovaná priemerná až nadpriemerná inteligencia, no tiež ťažkosti so sociálnymi interakciami. Okrem týchto foriem sa dá autizmus rozdeliť na vysokofunkčný a nízkofunkčný. Vysokofunkčný autizmus sa zvyčajne vzťahuje na pacientov, ktorí majú silné verbálne a kognitívne schopnosti, ale môžu zápasiť s nadväzovaním vzťahov, zmyslovou precitlivenosťou, zvládaním emócií alebo riešením problémov.
Kedy si všímať prvé varovné príznaky?
Podľa odborníčok sú niekedy prítomné prvé varovné príznaky už v prvých mesiacoch života, napríklad keď dieťa nereaguje na ich mimiku, hlas, neplače za rodičmi, nenadväzuje očný kontakt.
Inokedy môže byť v prvom roku života všetko zdanlivo v poriadku, no potom sa dieťa akoby „stráca“, prestane javiť záujem o ľudí, sústreďuje sa skôr na predmety či bezcieľne pobehuje, nenapreduje v reči (používa stále pár slov, alebo ich prestáva používať), nereaguje na pokyny a podobne. Najčastejšie k tomu dochádza vo veku medzi 12. a 18. mesiacom života.
Horšie to môže byť u ľahších foriem autizmu (vysokofunkčný autizmus, Aspergerov syndróm), pretože prejavy sú v ranom veku mierne a ťažkosti sa prejavia skôr pri nástupe do kolektívu napr. v materskej škole, alebo v rámci základnej školy, keď vzrastajú požiadavky hlavne v sociálnej oblasti.
Nie je nezvyčajné, že podstata ťažkostí a vášho „zlého, neposlušného, zle vychovaného“ dieťaťa sa odhalí až na druhom stupni základnej školy či neskôr.
Niektorí rodičia spozorujú neobvyklé prejavy svojho dieťaťa už v prvom roku života, ale ešte aj dnes sa stáva, že keď navštívia svojho pediatra, ten ich povzbudzuje k vyčkávaniu.
Dieťa je možné diagnostikovať okolo zavŕšenia druhého roku života. Už medzi prvým a druhým rokom života sa prejavuje neschopnosť interakcie s inými ľuďmi, deti sa viac koncentrujú na predmety. Majú problém chápať a používať neverbálne sociálne kľúče ako je očný kontakt, mimika, gestá a všeobecne reč tela. Nedokážu dobre čítať pocity druhého, ani vyjadriť vlastné pocity.
Rodičia by mali spozornieť, keď je dieťa príliš nenáročné na prítomnosť rodiča, nezdieľa s ním pozornosť, je bez sociálneho úsmevu do šiestich mesiacov, nepovie nič do 16-teho mesiaca života, ani nehovorí žiadne dvojslovné frázy do 24 mesiacov. Treba si všímať chýbanie očného kontaktu, nezdieľanie záujmu a chýbanie gest do 12-teho mesiaca života.
Podozrivé je, keď dieťa nereaguje na zvuky ani na svoje meno po vylúčení poruchy sluchu a ak rodič pozoruje priľnutie k jednej hračke či k objektu.
Prvé varovné príznaky rozdelené podľa veku dieťatka:
- 9 mesiacov: Nevšimli ste si, žeby dieťatko reagovalo úsmevom, výrazom radosti v tvári, alebo sa usmieva veľmi zriedkavo. Do komunikácie s vami sa nezapája nijako alebo len minimálne. Nereaguje, keď naňho hocijako voláte, nereaguje na privolanie pozornosti, nevyjadruje strach, smútok, prekvapenie, hnev, radosť.
- 12 mesiacov: Dieťa reaguje veľmi nečakane na nové tváre (nevšíma si ich, alebo je vydesené), zriedkavo sa usmieva v rôznych radostných sociálnych situáciách. Neudržiava s vami žiadny očný kontakt, alebo len veľmi málo. Nesleduje objekt, ktorý mu ukazujete, očami, má ťažkosti s reagovaním na svoje meno. Nereaguje alebo len veľmi málo na hlasné zvuky, neobráti sa, aby ho lokalizoval. Alebo na niektoré bežné zvuky reaguje neprimerane, nadmerne. Nemá záujem o interaktívnu hru, bľaboce veľmi málo alebo vôbec, nesnaží sa imitovať slová, zvuky, gestá - nemáva na ostatných, neukazuje prstom na objekty, ktoré ho zaujali. Neimituje vaše správanie ani správanie iných ľudí. Nemá rado dotyky, bozky, objatia. Robí isté opakujúce sa pohyby rúk, prstov. Nesnaží sa postaviť, štvornožkovať, stáť…
- 24 mesiacov: Dieťa chodí po špičkách, prstoch, prejavuje intenzívny záujem o určité povrchy, objekty, materiály, opakuje isté aktivity, napríklad skupinkuje objekty, zaraďuje ich do línií. Nesnaží sa zaujať vašu pozornosť, nesnaží sa nadväzovať kontakt s inými deťmi, nezdieľa s vami svoje aktivity. Má limitované gestá a imitovaciu schopnosť, nie je schopné nasledovať jednoduché verbálne inštrukcie. Hovorí málo alebo vôbec. Nereagujú - neregistrujú, ak niekto v ich okolí plače, je nahnevaný, teší sa. Alebo si do roka vyvinulo isté jazykové schopnosti a teraz ich stratilo. Vyzerá byť hluché, pretože nereaguje, ak naňho voláte. Vyhýba sa očnému kontaktu. Často sa v noci budí, slabo spinká, prežíva prvé záchvaty, neukazuje prstom na veci, považujete ho za zlého jedáka.
- 36 mesiacov: Dieťa stále málo rozpráva (nevyužíva samo od seba 2 a viacslovné spojenia primerane situácii) a veľmi nezvyčajne - používa a opakuje isté frázy, slová alebo celé pasáže z čítaných kníh alebo rozprávok neprimerane situácii či rozhovoru, nenasleduje konverzáciu otázka-odpoveď, počas nej sa odvráti, akoby ste neexistovali. Môže byť extrémne citlivé alebo akoby ich vôbec neregistrovalo - na zvuky, vône, chute, svetlo, iné podnety ako chlad, teplo, smäd, bolesť. Nezaujíma sa o interaktívnu hru ani o iné deti, ktoré akoby neregistrovalo. Naopak fixuje sa na isté aktivity, rutinné činnosti, zvyklosti napr. pred spánkom, jedlom atď. Stále nenasleduje vaše jednoduché verbálne inštrukcie. Nevie sa imaginatívne hrať - na lekára, vodiča, pilota, hrdinu, princa, učiteľa… Nespieva, netancuje, nehrá sa s vami.
Príznaky porúch autistického spektra
Diagnózy PAS pokrývajú ťažkosti detí v troch oblastiach: v sociálnej interakcii, flexibilite a verbálnej a neverbálnej komunikácii.
Reč dieťaťa
Najčastejšie rodičia spozornejú, keď dieťa nezačne rozprávať, prípadne je jeho reč veľmi slabá - hovorí iba pár slov, alebo hovorí nezrozumiteľnou hatlaninou, alebo síce opakuje rôzne riekanky a pesničky, prípadne celé časti rozprávok (opakuje/napodobňuje počuté slová, frázy), ale vôbec nevie reč použiť v bežnej situácii alebo komunikácii s nami. Napríklad vypýtať si jesť, povedať, kam chce ísť, odpovedať na jednoduchú otázku (ako sa voláš?). Reč býva monotónna, bez intonácie (alebo s abnormalitami vo výške hlasu, rytme, intonácii), dieťa nie je spontánne v používaní jazyka, dokonca nesprávne používa zámená (o sebe nehovorí ako o JA, namiesto TY používajú JA a podobne).
Reakcia dieťaťa na vlastné meno
Čo sa týka oblasti komunikácie, dieťa s PAS nereaguje na oslovenie. Obráti sa k vám, keď ho oslovíte, zavoláte menom? Dá najavo inak, že zaregistrovalo, že ste naň volali? Urobí tak vždy alebo len niekedy? Bežné dieťa na svoje meno zareaguje takmer vždy na prvýkrát. Ak dieťa svoje meno ignoruje, treba spozornieť.
Nenasleduje inštrukcie, javí sa, že nerozumie
Máte pocit, že nerozumie, keď od neho niečo požadujete. Je oveľa ťažšie vysvetliť mu niektoré situácie než jeho rovesníkom alebo mladším deťom, javí sa, že vôbec nerozumie. Dieťa s PAS nerozumie abstraktným pojmom (ľúbiť, neskôr…), má problém v porozumení reči druhých, pokiaľ nemá napríklad vizuálne ilustrácie toho, o čom komunikujete. Nedokáže sa zapojiť do konverzácie typu otázka-odpoveď. Je bežné, že sa počas konverzovania napríklad od vás odvráti.
Žiadny očný kontakt
V oblasti neverbálnej komunikácie dieťa nenadväzuje očný kontakt, alebo len veľmi málo. Svoje požiadavky dáva najavo pre vás zvláštnym spôsobom - namiesto ukázania prstom a nadviazania zrakového kontaktu vás ťahá za ruku želaným smerom (pritom vašu ruku používa ako nástroj).
Neukazuje prstom, nevyužíva gestá
Dieťa nezdieľa svoj záujem tak, že by ukázalo prstom na to, čo ho zaujalo alebo by chcelo získať. Na komunikáciu nevyužíva gestá - mávnutie, privolanie, odoslanie vzdušného bozku… Nie je schopné vás privolať ani zvukmi.
Nesleduje predmety očami
Dieťa nedokáže sledovať pohyb objektu alebo vaše gestá pohľadom. Napríklad hračku, ktorú držíte v ruke, mávanie rukou. Nepozrie sa smerom, ktorým mu niečo ukazujeme.
Kontakt s druhými deťmi
Nevyhľadáva ani dospelého človeka, ani iné deti do spoločnej hry. Skôr deti len pozoruje, alebo sa naopak snaží neprimeraným spôsobom o kontakt - je sociálne neobratné. Ak sa predsa len „hrá“ s iným človekom, ide len o „bláznenie“. Dieťa nie je schopné takto nadväzovať priateľstvá, nevyhľadáva možnosti, ako sa spojiť s inými deťmi.
Samota
Vyššie sme spomínali, že nevyhľadáva ani dospelého človeka ani iné deti do hry alebo celkovo vlastnej spoločnosti. Tento záujem o sociálne prostredie je veľmi slabý - reaguje málo na snahu druhého človeka zaujať ho, nereaguje na prihováranie aj gestá, nezapája sa do ponúkaných aktivít. Vystačí si samé so sebou, alebo sa môže stať aj presný opak - že sa od neho nemôžete ani pohnúť.
„Nehra“ dieťaťa
Rodičov prekvapí hra, respektíve „nehra“ dieťaťa. Nedokáže sa s ničím zabaviť na dlhší čas, väčšinu voľného času trávi pobehovaním, rozhadzovaním hračiek, alebo ich ukladaním do radu, presnej línie, triedením. Nejde o hru v pravom zmysle slova, skôr o manipuláciu s hračkami ako objektami (nie symbolmi postáv, zmenšeninami predmetov…). Dieťa o hračky nemusí vôbec prejaviť záujem, alebo sa skôr zameriava na detaily hračky, fascinujú ho napríklad kolesá autíčka, textília hračky, zvuky, ktoré hračka vydáva. Dieťa sa nevie hrať „na“ lekára, učiteľku, pilotku, baltku - teda imaginatívna hra je nepredstaviteľná. Chýba teda hra „akože“, neimituje ostatných.
Stereotypné činnosti
Dieťa miesto klasickej imaginatívnej hry dáva prednosť stereotypným činnostiam (prelievanie vody, presýpanie piesku, točenie…), alebo vyhľadáva iba jeden typ podnetov (často sa deti už v útlom veku úzko zamerajú len na písmenká, čísla, značky áut a podobne). S hračkou/objektom sa hrá opakujúcimi sa pohybmi.
Ťažkosti v oblasti senzorickej integrácie
Dieťa je často senzoricky citlivé až precitlivené (alebo naopak hypocitlivé). Ak mu ponúknete iný typ potravín, odmieta ho, prejavuje silný odpor a to sa týka aj ďalších zmien v jeho zvyklostiach.
Citlivé reakcie na zmeny, trvanie na rutine
Dieťa má nemenné, repetitívne (opakujúce sa), stereotypné vzorce správania (rituály a zvyky pred spánkom, pred raňajkami, trasy na prechádzke, pri obliekaní, rituály pri pozdravoch), je abnormálne zamerané na túto rutinnú činnosť a snaží sa nemeniť na nej nič, ale trvá na jej presnom dodržiavaní. V prípade akejkoľvek zmeny reaguje silným odporom, často výbuchmi zlosti, agresiou, dochádzať môže až k sebapoškodzovaniu a ubližovaniu si (búchanie hlavy o zem). Potrebuje mať všetko rovnaké každý jeden deň, potrebuje ten istý systém, rutinu, nemenný režim. Je neflexibilné. Je náročné dieťa upokojiť, keď je vystresované a má záchvat zlosti, kričí. Môže poškodzovať nábytok alebo veci. Dieťaťu sa nezvyčajne mení nálada, má nezvyčajné emocionálne reakcie na udalosti a okolnosti, dokáže sa vydesiť a záchvatom reagovať napr. na verejné obchodné centrum, miesto plné ľudí.
Nereaguje na dotyky
Dieťa nielen nereaguje na vaše dotyky, ale ich ani samo nepoužíva na komunikáciu či vyjadrenie svojich pocitov. Nemá dotyky vlastne rado, pretože vstupujete bez pozvania do jeho intímnej zóny (bez toho, aby rozumel zámeru), vzdoruje objatiam, maznaniu, netoleruje ich.
Nenapodobňuje výrazy tváre
Dieťa má nielen problém porozumieť výrazom tváre u iných ľudí, ale nedokáže ich ani napodobniť, respektíve to vyzerá, akoby na udalosti reagovalo kamennou tvárou - čo si mnohí vysvetľujú, že môže byť "bezcitné". Keď plačete, nerozumie výrazu tváre ani nesúcití s vami imitáciou pocitov a správania. Či opäť naopak, sú jeho gestá a mimika tváre prehnaná či nevhodná pre udalosť alebo situáciu (nezodpovedá tomu, čo sa vôkol dieťaťa deje). Jeho reč tela je neprimeraná, alebo úplne žiadna. Chýba radostný, šťastný výraz tváre napríklad pri krásnej udalosti. Pri smutnej, tragickej, zlej zase výraz smútku, strachu, nešťastia.
Necíti empatiu
Dieťa má výrazne zníženú schopnosť rozpoznávať nálady a pocity druhých ľudí, nedokáže odhadnúť reakcie iných detí, ani nerozumie ich zámerom. Nerozumie, prečo iné dieťa plače alebo sa raduje. Nedokáže sa vcítiť, nie je schopné teda cítiť empatiu. Nie je tiež napríklad schopné pozrieť sa na vec z perspektívy druhého človeka.
Nezvyčajné pohyby
Dieťa vykonáva až obsesívne určité pohyby stále dokola, napríklad ťapkanie rukami, krúživé pohyby prstami, krútenie prstami. Môže mať nezvyčajné držanie tela, neobvyklú chôdzu, malé deti často chodia po špičkách. Môže chodiť do kruhu stále dokola. Dieťa neustále nosí so sebou nejaký objekt, pokladá ho z miesta na miesto, aby zabránilo záchvatu a cítilo sa bezpečne.
Poruchy jedenia u detí s PAS
U detí s PAS býva často prítomná porucha príjmu potravy, charakteristická je najmä vyberavosť - selektivita. Stáva sa, že dieťa s PAS je ochotné jedávať iba niektoré potraviny a jeho výživu tvorí doslova zopár potravín. Deti s PAS často obľubujú chrumkavé, suché potraviny, často s veľmi nízkou výživovou hodnotou. Selektivita súvisí s odlišnosťami v zmyslovom vnímaní (senzorickej citlivosti), v dôsledku ktorej dieťa akceptuje iba potraviny s určitou konzistenciou, tvarom, farbou, teplotou a pod. Obmedzený jedálniček je i dôsledkom neofóbie - obavy z neznámych potravín a jedál, z ktorej pramení neochota dieťaťa ochutnať nové potraviny. Príčinou však môžu byť aj poruchy prežúvania alebo prehĺtania, či nedostatočná zručnosť v sebaobsluhe pri príjme stravy.
Dôsledkom vyberavosti je znížená pestrosť a výživová hodnota stravy. Deti, ktoré sú vyberavé, síce prijímajú dostatok kalórii, tukov, sacharidov, príjem bielkovín býva znížený, podobne i obsah vlákniny v strave. To podporuje vznik problémov s vyprázdňovaním, ako aj poruchy črevnej mikrobioty. Znížený býva i príjem vitamínov a minerálnych látok, ktorý pri dlhšom trvaní ohrozuje zvýšeným rizikom metabolických a funkčných dôsledkov.
Stravovanie dieťaťa s PAS býva pre rodinu aj spoločenským problémom, dieťa svoj nezáujem o jedlo prejavuje utekaním od stola, odvracaním hlavy od pokrmov, alebo vypľúvaním. Stáva sa tiež, že deti v snahe vyhnúť sa jedlu prejavujú extrémne nežiaduce správanie, rodičia v snahe zabrániť konfliktnej situácii prestanú dané jedlo dieťaťu ponúkať alebo podajú inú, preferovanú potravinu. Tým posilnia nežiaducu reakciu dieťaťa a zvýši sa pravdepodobnosť, že dieťa toto správanie v danej situácii využije aj v budúcnosti.
Správna výživa je základným predpokladom zdravého vývinu dieťaťa. Aj deťom s PAS sa odporúča konzumácia pestrej, racionálnej výživy. V rámci rodiny má byť dieťa vedené k správnym stravovacím návykom. Dosiahnuť zlepšenie stravovacích návykov nie je jednoduché, ide zväčša o dlhodobý postupný proces.
Rozvoj sociálnych zručností a komunikácie
Milujete pozornosť okolia, váš partner je lev salónov, radi sa spolu zabávate a často usporadúvate večierky pre rodinu a známych. Usmievate sa na ľudí na ulici, podávate ruky známym a ste majstrom v tzv. small talku. Vaše dieťa sa však pri styku s neznámymi vytrvalo díva do zeme, schováva sa vám za nohu, s inými deťmi na ihrisku sa nehrá. Málo rozpráva, ľahko a rýchlo sa rozplače, nezareaguje hneď na zavolanie, rado trávi čas osamote.
Rozvoj sociálnych zručností u detí je jedným z dôležitých míľnikov vo vývoji, podobne ako prvý úsmev, prvé slová, prvé kroky. Americká pediatrická akadémia vydala zoznam míľnikov, ktoré by deti mali v určitom veku dosiahnuť. Samozrejme, že nie každé dieťa ich dosiahne v presne stanovenom období. Keď však rodičia spozorujú, že dieťa v niektorých výrazne zaostáva a zároveň sa u neho prejavujú ďalšie prejavy autizmu, je čas porozprávať sa s pediatrom.
Čo by mali deti dokázať v danom veku
- Troj a štvormesačné bábätká by sa mali usmiať, začať sa hrať, bľabotať a mali by ich zaujať nevšedné, farebné, či pohybujúce sa predmety.
- Sedemmesačné batoľa je zvedavé, živo sa zaujíma o okolitý svet, rukou a ústami spoznáva všetko navôkol. Smeje sa, rado sa hrá a reaguje na emócie dospelých. Spoznáva svoje meno a slovo „nie“. Keď však na pokus o objatie reaguje odmietavo, nedáva najavo emócie, nereaguje na zvuky, ťažko ho upokojiť, nepretáča sa, či nebľaboce, upozornite na to svojho pediatra.
- Ročné dieťa je veľmi citlivé, plače, ak odchádzate, necíti sa úplne v pohode s neznámymi ľuďmi. Vníma, keď ste s ním a keď nie, začína používať slová a ďalšie spôsoby komunikácie. Zbystrite pozornosť, ak ešte nestojí, nelozí, neukazuje prstom na predmety, jedlo, či hračky, ktoré chce.
- Dvojročný drobec si začína všímať a páči sa mu spoločnosť iných detí. Buduje si nezávislosť, je v prejave bojovnejší. Zlepšuje sa mu slovná zásoba, rozoznáva tvary a farby, zapája do hry fantáziu, napríklad sa ako mama stará o bábiku, či ako tato opravuje auto.
- Trojročné dieťa sa dokáže hrať s inými deťmi a užíva si ich spoločnosť. Vie, čo je správne, ako sa pekne hrať, ako sa rozdeliť, požičať, vie, čo patrí jemu a čo iným deťom. Je nezávislé a prejavuje množstvo emócií. Má pojem o číslach, vie napodobňovať v rámci hry.
- S pribúdajúcim vekom sú príznaky autizmu ešte výraznejšie, napríklad štvor a päťročné dieťa je príliš hanblivé, uzavreté do seba, či agresívne.
Ako rozlíšiť prejavy hanblivosti od autizmu?
Kľúčový rozdiel medzi ostýchavosťou a autistickým ochorením je zdroj týchto symptómov. Ľudia, ktorí trpia sociálnou úzkostnou poruchou, majú schopnosti na to, aby komunikovali so svojim okolím, ale trpia strachom a stresom, a preto je ich interakcia zložitejšia. Majú sociálne zručnosti, no príliš sa obávajú použiť ich.
Na druhej strane autizmus nezahŕňa strach zo sociálnej interakcie. Problémom u autistov je porozumenie neverbálnej komunikácie a to, že nevedia adekvátne reagovať. Znamená to, že sa chcú spriateliť, no nevedia ako. Obe diagnózy sa dajú ľahko zameniť, pretože niektoré prejavy sa môžu prekrývať. Ďalším dôležitým rozdielom je, že sociálna úzkosť nie je trvalá, dá sa liečiť, zjavuje sa, či mizne v závislosti od životných okolností.
Ako pomôcť hanblivým deťom v sociálnej interakcii
- Dožičte dieťaťu potrebný čas. Nenúťte ho, aby išlo priamo k neznámej osobe alebo hračke (maňuška šaša). Namiesto toho podporte dospelého, aby sa zahral vedľa dieťaťa, nie s ním a aby rozprával pokojným, tichým hlasom.
- Zostaňte s dieťaťom pri komunikácii v rôznych situáciách, či už v skupine rodičov s deťmi alebo v styku s iným dieťaťom a podporujte ho, aby sa zaujímalo o dianie. Keď sa trochu „oťuká“, na chvíľku sa môžete vzdialiť. Vráťte sa však k nemu skôr, než sa rozplače, že vás nevidí.
- Nečičíkajte dieťa až príliš. Keď ho rozrušené utišujete, dajte pozor, aby si nezačalo myslieť, že ho vlastne odmeňujete za plačlivú scénu. Vaša prílišná úzkostlivosť mu môže tiež naznačiť, že situácia je skutočne vážna.
- Podporujte žiaduce správanie, napríklad keď sa váš potomok hrá ďalej od vás, keď odpovedá neznámym ľuďom, keď sa díva deťom do očí, máva na pozdrav, usmieva sa. Povedzte mu, ako sa vám to páči a že ste na neho pyšní.
- Buďte príkladom. Ukážte dieťaťu ako sa zdravíte s ľuďmi, usmievate sa, prehodíte pár slov, podávate ruku.
- Nenálepkujte svoje dieťa. Ak o ňom ako prvé poviete, že je hanblivé, nebude sa cítiť dobre. Tiež opravte druhých, keď sa spýtajú, či/prečo sa hanbí.
Kľúčová je včasná diagnostika aj intervencia
Z pohľadu medicíny má vplyv na vznik týchto porúch genetika, ale uvažuje sa aj o psychogénnych faktoroch prostredia, vplyve imunitného systému, metabolizmu, veku rodičky… PAS bude sprevádzať vaše dieťa celý život (symptómy sa môžu meniť v čase, vplyv však bude mať na všetky aspekty života od správania, výsledkov a integrácie v škole, práci, po nadväzovanie vzťahov, atď), ale na jeho kvalitu bude vplývať práve kľúčová včasná, komplexná diagnostika a následná intervencia v podobe efektívnej, individualizovanej terapia, teda terapie ušitej na mieru - behaviorálnej, fyzickej, logopedickej.
Pretože sa hovorí, že každé dieťa s PAS je iné. Unikátne. Kde nechať dieťa diagnostikovať, kde hľadať pomoc (aj keď dieťa ešte nie je diagnostikované, ale máte podozrenie), sme obšírne rozoberali v tomto článku spolupráci s odborníčkami a odborníkmi.
Výskum autizmu na Slovensku
BRATISLAVA - „Kľúčom, ako byť správny pedagóg a odovzdávať svoje vedomosti ďalej svojim študentom, je sám robiť vedu," prezradila laureátka ESET Science Award 2023 v kategórii Výnimočná osobnosť slovenského vysokoškolského vzdelávania Daniela Ostatníková. Ako vedkyňa posunula Slovensko vo výskume autizmu výrazne vpred a ako vysokoškolská pedagogička vychováva zanietene svojich nasledovníkov.
Profesorka Daniela Ostatníková pôsobí ako prednostka Fyziologického ústavu a prodekanka pre medzinárodné vzťahy Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Na tejto fakulte založila Akademické centrum výskumu autizmu, na čele ktorého stojí. Vo svojej vedeckej práci sa venuje výskumu vplyvu pohlavných hormónov na kognitívne schopnosti a autizmus.
Od roku 2013 funguje z jej iniciatívy Akademické centrum výskumu autizmu, ktoré poskytuje široké spektrum služieb rodičom a deťom s poruchami autistického spektra. Keď zakladala Akademické centrum výskumu autizmu, mala len dobrý úmysel dostať Slovensko na mapu výskumu autizmu vo svete. Ukázalo sa však, že na to, aby sme mohli robiť výskum porovnateľný so svetom, je potrebné potvrdiť alebo vylúčiť podozrenie na autizmus u detí, ktoré vstupovali do výskumu. V tom čase bolo povedomie aj odbornej verejnosti nízke a chýbali štandardné diagnostické nástroje. Pomoc prišla zo zahraničných univerzít, ktoré poskytli diagnostické škály a vyškolili prvých odborníkov, ktorí potom školili ďalších nielen v našom centre, ale aj po celom Slovensku a dokonca aj v Čechách.
Včasná diagnostika je totiž kľúčom k včasnej pomoci - intervencii a možnosti využiť potenciál dieťaťa s autizmom k dosiahnutiu dôstojného života v dospelosti. Za desať rokov aktivity centra pritiahlo aj veľa mladých ľudí, ktorí sa vypracovali na odborníkov a robia skvelú prácu pre rodiny s autizmom.
Povedomie o autizme sa za posledné desaťročie výrazne zlepšilo. Myslím, že dnes niet rodiča či lekára, ktorý by o autizme nepočul. Ale to je len začiatok. Žiaľ, chýba systémová starostlivosť o autistov. Stále nie je dostatok odborníkov, ktorí dokážu diagnostikovať autizmus na základe štandardných diagnostických škál a napokon tieto nie sú u nás ani oficiálne preložené a dostupné. Detských psychiatrov je stále málo, rodičia čakajú celé mesiace na potvrdenie diagnózy. Nie je dostatok intervenčných centier, ktoré by mohli dieťaťu pomôcť zamerať sa na jeho silné stránky a rozvíjať ich v prospech jeho samostatnosti, možnosti vzdelávania a zamestnania v dospelosti. Inklúzia je stále veľkou výzvou. A celkom osobitná problematika sú dospelí ľudia s autizmom, ktorí nemali možnosť byť diagnostikovaní v detskom veku.
Podpora rozvoja reči u detí
Komunikácia je interakcia medzi dvomi alebo viacerými ľuďmi. Jeden niečo povie, druhý reaguje. Veľmi dôležitú úlohu v procese osvojovania si reči zohráva spôsob komunikácie dospelého s dieťaťom. Je dôležité uvedomiť si, že medzi úrovňou jazykových schopností dieťaťa a dospelého je veľký rozdiel. Aby dieťa dokázalo profitovať z našej reči, je potrebné, aby sme našu reč zjednodušili, prispôsobili. Laicky povedané, aby nám dieťa „stíhalo“.
Existuje niekoľko stratégií, ktoré stimulujú reč dieťaťa a je vhodné ich využívať čo najčastejšie:
Fyzická úroveň
Byť na jednej fyzickej úrovni s dieťaťom, skloniť sa k nemu počas komunikácie, je kľúčové. Tento jednoduchý krok prináša veľké zmeny v komunikácii. Priblížením sa dávame dieťaťu signál, že začína komunikácia, že bude vypočuté a má počúvať a vnímať druhého. Týmto mu dávame najavo, že jeho výpoveď je pre nás dôležitá a zaujíma nás, čo nám chce povedať. Počuť slová dieťaťa nestačí. Jedna fyzická úroveň ponúka priestor na vnímanie všetkých spôsobov komunikácie dieťaťa, vrátane pohľadu, pohybu, zvukov a mimiky. Ak tieto prejavy nebudeme vnímať, môžeme premeškať snahy o komunikáciu a demotivovať ho. Naopak, ocenením každej snahy o komunikáciu zabezpečíme, že dieťa bude vypočuté a bude chcieť s nami komunikovať aj nabudúce. Navyše, ak dieťa vidí našu tvár, má možnosť odzerať pohyby artikulačných orgánov, čo mu uľahčuje imitáciu nových slov.
Sledovanie záujmu dieťaťa
Namiesto direktívneho učiteľa, ktorý nesleduje skutočný záujem dieťaťa, je dôležité stať sa partnerom v komunikácii. Komunikovať o tom, čo dieťa nebaví, je otravné a nemotivujúce. Najprv pozorujme, sledujme, ako sa dieťa hrá, čo robí, a navnímajme okamih. Až potom sa pripojme do hry, kopírujme jeho hru (v rámci bezpečnosti). Môžeme komentovať, hovoriť slovami to, čo vidíme, čo dieťa robí, čo asi chce.
Rečová úroveň dieťaťa
Uvedomujme si, kde sa reč dieťaťa nachádza. Vety by mali byť o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne dieťa. „Nechoď tam, lebo je to vysoko a potom stadiaľ spadneš na zem a buchneš sa,“ je príliš dlhá a gramaticky náročná pre ročné dieťa. Namiesto toho môžeme povedať: „Pozor! To je vysoko. Nedá sa.“ Základom toho, čo hovoríme, by mali byť vety, ktoré sú o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne naše dieťa. Byť na jednej nielen fyzickej, ale aj rečovej úrovni dieťaťa má veľký zmysel. S blížiacim sa ôsmym mesiacom je dobré naše prehovory skracovať a vylaďovať na úroveň dieťaťa.
Opakovanie a komentovanie
Rodič je vzor, ktorému sa dieťa pripodobňuje. Ak sa učíme niečo nové, vzor potrebuje veľakrát a často vidieť, počuť. Je preto vhodné komentovať a pomenovávať bežné aktivity počas dňa približne tými istými slovami, frázami. „Hore ruky, dáme cez hlavu, jedna ruka, druhá ruka, dáme na bruško, kde je bruško?…“ Dieťa obliekame niekoľkokrát za deň, preto máme výbornú príležitosť, aby slová počulo viackrát. Hovoriť môžeme o tom, na čo sa naše dieťa pozerá, čo práve robí, ale aj o tom, čo robíme my. Kúpanie, odchod na prechádzku, papanie, naháňačka či iná obľúbená hra sú výbornou príležitosťou.
Čakanie
Po krátkej vete, napr. „Poď papať,“ počkáme. Ticho dáva dieťaťu priestor, aby porozumelo a malo priestor na reakciu. Možno nepovie slovo, no inam sa pozrie, zamračí sa alebo sa vyjadrí pohybom. V literatúre sa odporúča počítať (v duchu) do 10. Dieťaťu trvá reakcia dlhšie ako nám dospelým.
Modelovanie odpovede
Položme si otázku: „Keby vedelo moje dieťa teraz rozprávať, čo by mi presne povedalo?" Modelovanie odpovede je výborná stratégia, ktorá pomáha stimulovať reč dieťatka. Na chvíľku akoby ozvučujeme myšlienky dieťaťa. Ak sa pozerá na pohár, lebo chce piť, môžeme povedať: „Mama, piť! Chcem piť.“ Ak sa dieťatku niečo nedarí, povieme: „Nejde to. Pomôž.“ Povieme za dieťa to, čo ono o chvíľku zvládne samo. Dáme mu tým vzor. Ak sa budeme pridŕžať pravidla „o krok vpred“ a použijeme reč vyladenú na aktuálnu úroveň reči dieťatka, vzniká pre dieťa výborný priestor na imitáciu slov.
Opakovanie slov
Používajme lákavú intonáciu, smiešne zvuky, pútavý hlas. Ak dieťaťu povieme presne, čo má povedať, môže to mať opačný efekt a cítiť sa pod tlakom. V prirodzenej situácii, v rámci hry, činnosti, viackrát zopakujme cieľové slovo. „Cica. Áno, to cica. Cica robí mňau. Tam je cica.“ Ak bude cieľom slovo „gól“, môže to vyzerať napríklad: „Gól. Dal si gól, gól do brány. Hurá gól!“ Menej slov, ale ich častejšie opakovanie má väčší efekt pri učení sa nových slov.
Otázky
Používanie otázok je prirodzené, no príliš veľa otázok môže spôsobiť, že sa dieťa opäť cíti pod tlakom. Namiesto: „Je to lopta?“ skúsme radšej zmeniť intonáciu na klesajúcu a povedať: „Lopta.“ Neefektívne zatvorené otázky (Papáš? Obúvaš sa? Ideme von?), na ktoré nie je iná odpoveď ako áno-nie, skúsme nahradiť otázkami otvorenými (Čo robíš? Kam ideme?). Dobrou voľbou sú aj otázky, v ktorých dáme dieťaťu na výber dve možnosti (Dám ti vajíčko alebo chlebík? Ideme hore alebo von?).
Využívanie situácií
Počas dňa sa veľakrát dejú situácie, kedy napríklad spadne lyžička zo stola, rozbije sa pohár, lopta sa skotúľa pod gauč, dieťa nedokáže vyliezť na vysokú stoličku. Práve tieto situácie sú výbornou príležitosťou na stimuláciu reči. Nesnažme sa hneď všetko vyriešiť, zastavme sa. Počkajme, kým dieťa vyšle signál, že pomoc potrebuje. Vytvárame tak priestor na komunikáciu, dieťa podnecujeme k aktivite, pridávame dôležitosť jeho prejavom, dávame možnosť porozumieť situácii, komentovať, komunikovať.
Vyskúšajte túto zábavnú hru na verejné vystupovanie!
