Autorita rodičov: Ako ju budovať a nestratiť

Výchova dieťaťa je komplexný proces, ktorý formuje jeho osobnosť a správanie. V minulosti boli rodičia vnímaní predovšetkým ako autority, no moderné prístupy kladú dôraz na rešpekt a komunikáciu. Tento článok sa zaoberá rôznymi výchovnými štýlmi, ich vplyvom na dieťa a dôležitosťou autority v procese výchovy.

Autorita v minulosti a dnes

Ešte pred niekoľkými desaťročiami bola autorita rodičov neotrasiteľná. Veta „Čo som povedala, to platí!“ bola bežnou súčasťou rodinného života. Deti sa museli podriadiť nielen rodičom, ale aj dospelým vo všeobecnosti. V niektorých rodinách bolo dokonca zvykom, že deti rodičom vykali, čo dnes už takmer nevidíme. Citový odstup medzi rodičmi a deťmi bol väčší a tresty, vrátane fyzických, boli bežnou súčasťou výchovy.

Neskôr sa však pohľad na výchovu začal meniť. Odborníci ako Benjamin Spock, Thomas Gordon a T. Berry Brazelton poukazovali na dôležitosť efektívnej komunikácie a vzájomného porozumenia. Tradičné disciplinárne opatrenia a fyzické tresty prestali byť vnímané ako riešenie. Spoločnosť začala fyzické tresty vnímať ako formu násilia na deťoch.

Výchovné štýly a ich vplyv

Odborníci identifikovali niekoľko základných výchovných štýlov, ktoré majú rôzny vplyv na vývoj dieťaťa.

Autoritatívny (diktátorský) štýl

Tento štýl je charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na poslušnosť a rešpektovanie autorít. O svojich rozhodnutiach nediskutujú a tresty sú bežnou súčasťou výchovy. Dieťa je často potrestané bez toho, aby pochopilo, čo urobilo zle.

Permisívny (zhovievavý) štýl

Je presným opakom autoritatívneho štýlu. Dieťa si robí, čo chce a rodičia sú veľmi zhovievaví. Snažia sa byť skôr kamarátmi ako autoritou. Stanovujú málo pravidiel a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní. Zástancovia tohto štýlu tvrdia, že formuje nezávislých dospelých, no deti často majú problém s autoritami a ich požiadavkami. V budúcnosti môžu zažívať viac stresu a mať problémy s duševným zdravím.

Nezúčastnený štýl

Rodičia zabezpečia dieťaťu len základné potreby a inak sa v jeho živote angažujú minimálne. Tento štýl nemusí byť vždy voľbou, ale môže byť spôsobený okolnosťami. Deti vychovávané týmto štýlom sú síce húževnaté a samostatné, no často majú problém s pripútanosťou, nízkym sebavedomím a nadväzovaním vzťahov.

Rešpektujúci štýl

Je založený na vzájomnom rešpekte. Rodičia nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané. Deti majú veľkú šancu vyrásť v nezávislých, sebestačných a úspešných dospelých. Dokážu niesť zodpovednosť za svoje činy, rešpektujú druhých a vedia si vybudovať zdravé vzťahy. Výzvou pre rodičov je zachovať si chladnú hlavu aj v náročných situáciách a robiť vedomé a rešpektujúce rozhodnutia.

Ako nájsť správny prístup

Vybrať najlepší výchovný štýl je zložité, pretože každé dieťa a rodina sú iné. Do procesu vstupuje prostredie, kultúra, sociálny status a povaha dieťaťa. Dnes existuje mnoho rôznych výchovných postupov a nemusíte sa držať len jedného. Môžete ho upravovať v závislosti od konkrétnych situácií a potrieb, doplniť ho technikami z iného štýlu. Skrátka, „namiešať“ si to, čo najlepšie vyhovuje vám a vášmu dieťaťu.

Dôležité princípy výchovy

• Extrémy: Na jednej strane sú „samorasty“, ktorým rodičia zabezpečia iba základné potreby, na tej druhej „helikoptéroví“ rodičia, ktorí majú svojho potomka kompletne pod kontrolou a vo všetkom zaň rozhodujú.
• Láska: Láska rodiča k dieťaťu nemá byť podmienená jeho správaním či poslušnosťou. Vety typu: „Ak si neupraceš izbu, nedostaneš pusu na dobrú noc” by ste mali úplne vylúčiť zo slovníka. Vyrastie z neho človek s nízkym sebavedomím a sebadôverou, ktorý bude mať problém vyjadriť svoje potreby.
• Disciplína: Disciplína a správne nastavené hranice majú veľký význam. Ak neexistujú, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a doviesť ho až k rizikovému správaniu. Rodičia by mali jasne definovať „pravidlá hry“ aj dôsledky, ktoré nastanú, ak ich dieťa poruší. Na dodržaní hraníc treba trvať stále. Nemajú efekt v prípade, že na nich trvá len jeden z rodičov alebo sa posúvajú podľa nálady.
• Zameranie na správanie: Ak dieťa pri hre udrie súrodenca, rodič ho hneď napomenie, no nemal by mu povedať, že je zlé a určite sa s ním nikto nebude kamarátiť. Áno, násilie nemôžeme ignorovať. Je však nutné zamerať sa na správanie, ktoré sa chceme zmeniť, nie „zaútočiť“ na osobnosť dieťaťa a vyvolať v ňom zlý pocit.
• Nekalé praktiky: Niekedy sa rodič, ktorý chce dosiahnuť poslušnosť, uchýli aj k „nekalým“ praktikám. Zastrašujúco pozerá alebo priamo hrozí, že dieťa zahanbí, udrie či mu vezme obľúbenú hračku. Všetko sú to praktiky, ktoré dieťaťu perfektne narušia zdravý morálny kompas. Problém budú mať aj deti, ktorých lásku a priazeň si rodičia kupujú drahými vecami či tým, že im všetko povolia.
• Rešpekt: Deti učíme, že majú rešpektovať starších. Nie je na tom nič zlé, avšak rešpekt, úcta k druhému človeku, jeho pocitom a spôsobu života, nemá byť vôbec podmienená vekom. Rešpektovať znamená umožniť všetkým ľuďom bez ohľadu na vek, aby mali pocit, že sú cenení, že na nich a ich názore záleží. Znevažovať by sme nemali ani jeho pocity.
• Dôverník: Niektorí rodičia si robia z dieťaťa už aj od skorého veku bútľavú vŕbu či dôverníka. Iní vôbec nefiltrujú, čo potomkom prezradia o svojej finančnej situácii alebo o partnerských problémoch. Dieťa negatívne emócie, že sa niečo deje, dokáže vycítiť. Neklásť im na ramená bremeno celej rodiny.

Prenášanie výchovných štýlov

Výchovné štýly sa zvyknú prenášať z generácie na generáciu. Ak mali otec či mama veľmi prísnych a autoritatívnych rodičov, je pravdepodobné, že budú vychovávať rovnako. Ak zažili násilie, zrejme budú tiež násilnícki. Stáva sa tiež, že rodičia si chcú prostredníctvom dieťa splniť svoje nesplnené sny a ambície. V oboch prípadoch nezahojené emocionálne rany rodiča vytvoria nové rany v dieťati.

Vplyv starých rodičov

Do výchovy dieťaťa často zasahujú aj starí rodičia, ktorí môžu mať odlišné názory a prístupy. Ak starý rodič neguje príkazy rodiča, môže to mať negatívny vplyv na dieťa. Je dôležité, aby rodičia a starí rodičia spolu komunikovali a dohodli sa na spoločnom postupe vo výchove.

Pozitívne násilie vo výchove?

Pojem „pozitívne násilie“ môže znieť kontroverzne, no v kontexte výchovy môže znamenať stanovenie pevných hraníc a trvanie na nich. Je dôležité, aby dieťa vedelo, čo sa smie a čo nie, a aby sa naučilo niesť dôsledky svojich činov.

Spoločné spanie s dieťaťom

Názory na spoločné spanie s dieťaťom sa rôznia. Niektorí odborníci ho odporúčajú, iní ho považujú za škodlivé. Je dôležité, aby sa rodičia rozhodli na základe vlastných inštinktov a potrieb dieťaťa. Ak dieťa potrebuje blízkosť rodiča, spoločné spanie mu môže poskytnúť pocit bezpečia a istoty.

Vplyv kamarátov

Kamarátstva hrajú v živote dieťaťa dôležitú rolu. Je dôležité, aby si dieťa vyberalo kamarátov, ktorí ho budú pozitívne ovplyvňovať. Ak sa dieťa dostane do zlej partie, rodičia by mali zasiahnuť, no s citom a porozumením. Kritizovanie kamarátov môže byť kontraproduktívne, preto je lepšie zvoliť cestu dobrého policajta.

Syndróm zavrhnutého rodiča

Syndróm zavrhnutého rodiča je psychický jav, ktorý sa vyskytuje u detí počas rozvodových konfliktov. Dieťa bezdôvodne očierňuje jedného z rodičov, za čím stojí programovanie druhého rodiča.

Kedy dieťa odmieta jesť: Autorita vs. Rešpekt

Je dobré vystupovať autoritatívne, keď dieťa odmieta niečo urobiť, napríklad keď nechce jesť? Jestliže sa matka chová úzkostlivě, panikaří alebo sa na dieťa zlobí, môže sa jedlo stať zdrojom nekonečných konfliktov. Je naozaj užitočné nášho malého rebela nútiť do jedla?

Jestliže nechce jesť napríklad v 2 rokoch, je to možno tým, že by chcel jesť sám. Tento vek je totiž obdobím, kedy dieťa často opakuje: „Ja sám.“ Ostatne veľký počet rozprávok a príbehov rozpráva o deťoch práve v tomto veku. Je to obdobie, kedy dieťa s obľubou vyprazdňuje všetky police knižnice a dôležito sa potom prechádza s knihami pod pazuchou. Je to totiž vek, kedy dieťa rado hovorí „nie“. Dávno predtým, než začne hovoriť „áno“, hovorí na všetko „nie“. Tak sa pomaly vytvára jeho osobnosť.

A okrem toho, ako sa zhodujú detskí lekári, dieťa, ktoré je v poriadku, nedopustí, aby zomrelo hladom. Je podľa svojich vlastných potrieb a nenechá sa prekrmovať. Dieťa častejšie hladuje po vhodných slovách, po pochvale, po nových objavoch než po jedle.

Rodicia malého Jakuba o sebe tvrdia, že sú prísni a nekompromisní. Otec po chvíli ticha dodá: „Veľmi dobre si spomínam na chvíle, keď som musel sedieť hodiny a hodiny pri stole a dojesť jedlo, zatiaľ čo ostatní si išli hrať. Raz bolo rybie filé, to ja neznášam.“

Presadzovaním rodičovskej autority za účelom donútiť dieťa jesť alebo napríklad chodiť na nočník, keď na to ešte nie je zrelé, môžeme spôsobiť vážne problémy. Čo sa týka osobnej hygieny, je nutné počkať, až sa u dieťaťa plne vyvinie jemná motorika, čo býva zhruba po dovŕšení 24 mesiacov (všeobecne je ukazovateľom to, že dieťa dokáže skákať oboma nohami naraz). To je príhodný čas, aby rodičia učili dieťa základným hygienickým návykom, pretože je fyzicky zrelé na to, aby si ich osvojilo. Matka, ktorá vyžaduje od dieťaťa, aby ich zachovávalo príliš skoro, môže vyvolať aj rodinnú tragédiu.

Výchova nesmie dieťa frustrovať, pretože takéto dieťa je potom traumatizované a nemá z nových zručností radosť. Je napríklad správne dieťaťu vynadať za to, že sa v noci pomočilo? Existujú možno aj iné cesty. Je lepšie dieťa chváliť za správne návyky a byť shovívaví v chvíli, keď sa všetko nedarí tak, ako má. Vždy si uvedomme, akú veľkú námahu musí dieťa vynaložiť na to, aby sa prvýkrát postavilo! Akú húževnatosť musí preukázať!

Rodina ako základ vývoja dieťaťa

Rodina má v našej dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a napĺňa vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. Úloha otca ako istého vzoru správania i ako zdroja istoty a autority stúpa v neskoršom veku. Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom spolužití všetkých týchto členov.

Vplyv neúplnej rodiny

Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin.

Štruktúra rodiny podľa Langmeiera a spol.:

Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale tiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Väčšinou sa však podarí vlastnú matku prijateľne nahradiť. Mnohé nevlastné matky, resp. pestúnky, dokážu vytvoriť pre dieťa prijateľné prostredie.

V týchto prípadoch neexistujú teda podmienky pre depriváciu. Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami. V týchto prípadoch samozrejme záleží na osobnosti matky oveľa viac než za normálnych okolností. V modernej spoločnosti sa otcovia oveľa viac než predtým podieľajú už na starostlivosti a výchove dojčiat (plienky, kúpanie, prechádzky...) a v rodinách dochádza ku spolupráci medzi mužom a ženou, akú minulé generácie nepoznali.

Dieťaťu vyrastajúcemu bez otca teda chýba dôležitý vzor mužskosti, ktorý je zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácii ich správania. Dieťa, ktorému chýba hlavne otcovská autorita, býva často nesociálne a agresívne voči dospelým i deťom. Matka musí sama niesť celú hospodársku a výchovnú starostlivosť o rodinu, je spravidla tak zamestnaná, že jej pre dieťa nezostáva veľa času a že ochabuje aj jej záujem o neho.

V poslednej dobe upútal značnú pozornosť relatívne vysoký výskyt nežiadúceho štýlu života mladistvých mužov a žien, ktorí v dobe puberty vyrastali v rodine bez prítomnosti otcov: mladiství muži bývajú poznačení zvýšenou útočnosťou v konfliktných situáciách, násilníckou kriminalitou, skorším nástupom sexuálnych záujmov, útočnejšou sexualitou, zníženou otcovskou zodpovednosťou; taktiež mladistvé ženy prejavujú skorší sexuálny záujem, vo svojej sexualite sú výbojnejšie, ale podceňujú hlbšie a trvalejšie väzby, dokonca ani svoje materstvo neviažu na nutnú prítomnosť (biologických) otcov.

Vplyv súrodencov

K normálnej štruktúre rodiny patria aj súrodenci. Ich vplyv na vývoj dieťaťa nie je síce taký prenikavý ako vplyv rodičov, ale možnosť spoločnej hry, zdieľanie hračiek, dobrôt, pozornosti rodičov, riešenie drobných každodenných sporov i vzájomná súťaživosť či žiarlivosť - to všetko a mnohé ďalšie okolnosti zdravo podnecujú vývoj dieťaťa a uľahčujú mu vstup do spoločnosti. Úloha súrodencov značne stúpa, ak dôjde k strate matky alebo otca. Starší súrodenec totiž predstavuje pre mladšieho istú sociálnu oporu a preberá niekedy priamo rodičovskú funkciu.

Dôsledky straty rodiča

Deti, ktorým zomrel jeden z rodičov, bývajú často nedonosené, mŕtvo narodené, mávajú vyššiu úmrtnosť i chorobnosť, horší školský prospech a viac ťažkostí v sociálnom prispôsobení sa. Dostáva sa však do popredia nebezpečenstvo postupné straty záujmu o dieťa.

Náhle úmrtie matky alebo otca spôsobí v dieťati najprv pocit afektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i straty istoty plynúcej z nedostatku opory a výchovného vedenia. Pôsobí však spravidla i konfliktogenne: oživuje a posilňuje pocity nepriateľstva, a tým aj pocit viny voči zomretému rodičovi, vzbudzuje ťažké úzkosti nie len z neistoty nového postavenia vo svete, ale i z nezmyselnosti krutej smrti, ktorú dieťa nedokáže rozumovo pochopiť.

Typickým príkladom bolo jedno dievča, ktoré sa asi do 10 rokov vyvíjalo úplne normálne a neboli s ňou žiadne problémy. Po smrti matky sa u nej objavili záchvaty hnevu, ktoré končili neutíšiteľným plačom alebo smiechom, inokedy vyhrážkami, že sa otrávi. Ako keby sa chcela za svoju citovú stratu mstiť, bola drzá a s ničím nespokojná. So svojím bratom sa zúrivo hádala, voči ostatným deťom bola povýšenecká a panovačná, pre maličkosti ich napádala, takže vytvárala až dojem „duševnej nenormálnosti“. Na otca bola veľmi viazaná a pri každej jeho návšteve usedavo plakala. Počas pobytu v detskom domove vôbec nepribrala na váhe, mala chabé svalstvo, vadné držanie tela doposiaľ bez známok puberty. Nakoniec jej v ústave zaistili individuálnym prístupom jednej sestry emočnú substitúciu za matku. Po roku je viditeľné určité upokojenie, ale stále pretrváva emočná neistota.

Dieťa v rodine rozvedených rodičov

Dieťa v rodine rozvedených rodičov - je v situácii trochu odlišnej. K rozvodu obyčajne nedochádza naraz, ale vnútorná jednotka a vzťahy členov sú spravidla narušené už skôr. Často má dieťa k rodičovi, od ktorého sa odlučuje, len slabý vzťah, ale niekedy však môže byť tento vzťah veľmi tesný a dieťa potom znáša odlúčenie skoro tak obtiažne ako je tomu pri úmrtí. V mnohých rozvedených rodinách vyrastajú deti duševne zdravé a spoločensky dobre adaptované. No v priemere sú deti z rozvedených manželstiev predsa len horšie adaptované. Postrádajú mravnú a citovú istotu, upadajú preto do nedôvery a strachu z okolia, stávajú sa samotárskymi a uchyľujú sa často k snívaniu, takže sú pri vyučovaní „duchom neprítomné“.

Problém početnej rodiny

Proti neúplnej rodine stojí na opačnom póle problém rodiny veľmi početnej. Dieťaťu sa v takejto rodine môže najčastejšie dostať len malého dielu tej pozornosti a starostlivosti, ktoré potrebuje k svojmu normálnemu vývoju. V prvej etape detstva postráda takéto dieťa niekedy materskú starostlivosť, neskôr sa deprivácia prejavuje skôr v oblasti otcovského vplyvu a v nedostatku vedenia a disciplíny. Stav takýchto rodín býval a v mnohých krajinách doposiaľ je komplikovaný hospodárskou biedou, bytovou tiesňou, zlými hygienickými pomermi a často aj nízkym kultúrnym štandardom. Pri fyzickom zanedbávaní dieťaťa dochádza často k tomu, že sa nemôže ani psychicky primerane rozvíjať.

Mnohé štúdie naznačujú, že ak je dieťa z takého rodinného prostredia dané do lepších podmienok ústavu, jeho stav sa vo výraznej miere zlepšuje. Dokonca aj mentálne zaostalé osoby z veľmi zlých rodinných pomerov vykazujú rýchly pokrok v intelektuálnom vývoji. Taktiež množstvo štúdií dokazuje stále zhoršovanie psychického stavu poklesom IQ u detí žijúcich trvalo v zlých socioekonomických podmienkach. V štúdii H. Hetzerovej bolo zistené, že u školákov zo zlých rodinných pomerov dochádza k opozdeniu o 1 až 2 roky oproti deťom z dobrých rodín.

Čo znamená byť autoritou pre dieťa?

Každý rodič má predstavu, že bude pre svoje dieťa automaticky autoritou. Niekým, ku komu bude prirodzene vzhliadať a lipnúť na každom jeho slove. No tak to celkom nie je. Vnímanie autorít sa za posledné roky výrazne zmenilo. O tom, ako ich vnímajú mladí ľudia dnes, rozprával v českej rozhlasovej relácii Atrium aj psychológ Mgr. Milan Polák, ktorý prednáša na University of New York in Prague a na Univerzite Karlovej. Hovorí, že niektorí ľudia sa domnievajú, že autorita je rodičom daná, že ju zdedili, že je to nejaké osobitné nadanie, schopnosť, ktorú si nemožno osvojiť a naučiť sa. Dnešná psychológia pomerne dobre definuje osobnosť, ktorá má autoritu.

Deti neveria slepo všetkému

Autorita, ktorú človek môže mať, býva formálna alebo neformálna. Formálna autorita vyplýva z akejsi mocenskej pozície, ktorú človek zaujíma, z nejakej jeho funkcie, do ktorej ho vymenovali alebo zvolili. Pri neformálnej autorite rozhodujú otázky morálky, ideológie, meradiel ľudských hodnôt a vzťahov, pretože ony predstavujú náplň konania ľudí a zmysel ich postavenia. Deti ani dospelí ľudia túto autoritu neprijímajú slepo. Aj dieťa prv, než autoritu uzná a podriadi sa jej, snaží sa osobnosť, ktorá mu rozkazuje, bližšie poznať a zhodnotiť. Domnieva sa, že má právo hodnotiť a súdiť dospelých, ktorí riadia jeho správanie a konanie a s ktorými sa stýka, teda aj svojich rodičov, a úctu preukazovať len tým ľuďom, ktorí si ju zaslúžia.

„Správna rodičovská autorita má pre úspešnú výchovu mimoriadny význam. Platí to aj o autorite ostatných vychovávateľov.

Chýbajú dnešným deťom autority?

Deti autoritu potrebujú hlavne preto, lebo im dáva pocit bezpečia. Potrebujú niekoho, kto je silný, múdry a ktorý im dokáže pomôcť. Keď takúto autoritu dieťa pri sebe nemá, na veľa vecí musí prichádzať samo. Ak dieťa nemá kontakt s autoritou, ktorá mu môže toho veľa ponúknuť, tak hľadá niekde inde. Dieťa vždy vníma nejakú autoritu, len v každom vývinovom období je to niekto iný. Môže to byť rodič, učiteľ a neskôr hlavne vrstovníci. V dnešnej dobe, viac ako inokedy, sa pre deti autoritou stávajú celebrity - herci, modelky, speváci, ale aj športovci. Je to spôsobené tým, že médiá v podstate v tomto stoja proti rodičom.

„Dnešný svet sa mení veľmi rýchlo. Deti by možno aj potrebovali rady od skúsených starších ľudí, ale často sa stáva, že starší dospelí nemajú ani dostatok skúseností na to, aby dokázali mladým poradiť. V tejto súvislosti je však potrebné si uvedomiť, že niektoré deti vo svojom živote odmietajú autority napríklad aj preto, lebo sú silní intorverti alebo sú veľmi egocentricky a individualisticky založení a práve kvôli tomuto ignorujú autority. Život v západnej spoločnosti učí človeka vedieť sa postarať o seba a z tohto dôvodu sú už aj niektoré deti veľmi samostatné a odmietajú akúkoľvek autoritu. Je potrebné to prijať ako prirodzený fakt.“

Chyby rodičov, ktorí nie sú pre deti autoritou

Dnes už psychológovia vedia presne rodičom poradiť v tom, čo nemajú robiť, aby stratili autoritu. Nedodržujú jednotu slov a činov.

Keď si rodičia vymáhajú autoritu krikom, vyhrážaním, bitkou pre každú maličkosť. Ich teror vyvoláva atmosféru strachu, neistoty, hrôzy, čo sa potom prejaví v povahových nedostatkoch a negatívnych vlastnostiach takto vychovávaných detí. Týchto rodičov sa deti boja a všemožne sa usilujú vyhnúť trestom, preto čoskoro začnú klamať a podvádzať rodičov. Z takto vychovávaných detí môžu vyrásť drsní, bezohľadní ľudia, ktorí sa budú celý život chcieť pomstiť za svoje smutné detstvo.

Iný nevhodný spôsob získavania autority alebo zaobchádzania s deťmi je autorita založená na odstupe. Takýto postup sa najčastejšie vyskytuje v rodinách intelektuálov. Títo rodičia (niekedy otec, inokedy matka, ba neraz i obidvaja) majú pre svoje deti málo času, nájdu si na ne čas len zriedka. Deti sú vzhľadom na ich zamestnanosť a dôležitosť práce bezvýznamné, preto sa s nimi málo zaoberajú. Starostlivosť o deti prenechávajú starým rodičom alebo iným osobám. Rodičia sa izolujú vo svojich pracovniach a starajú sa o svoje záujmy, a tak prakticky utvárajú také prostredie, aké je typické pre neúplnú rodinu so všetkými nepriaznivými dôsledkami.

Nevhodný spôsob získavania autority je aj ten, keď ju rodičia budujú na puntičkárstve. Puntičkárski rodičia sa domnievajú, že musia mať vždy a za každých okolností pravdu, že každé slovo, ktoré vyslovia, musí byť pre ich deti zákonom. Nevidia a neregistrujú svoje deti, ich záujmy, radosti, žiale a ich potreby, neusilujú sa im porozumieť. Presadzujú nadradenosť a uspokoja sa aj s jej formálnym výsledkom. Niektorí rodičia veľa moralizujú, každú maličkosť berú vážne, všetko využijú, aby mohli deti napomínať. Domnievajú sa, že v tom spočíva ich vychovávateľské poslanie. Vychádzajú zo zásady, že sami sú neomylní. Moralizovanie sa deťom čoskoro sprotiví, mentorské napomínanie rodičmi na ne pôsobí negatívne.

Nezdravá je aj autorita vybudovaná na prehnanej láske a dobrote. Je veľmi rozšírená a vedie k pestovaniu sentimentálnosti. Deti musia všetko robiť z lásky k rodičom, aj oni im za to na každom kroku dokazujú, že ich majú radi. Nežne ich oslovujú, neprestajne sa s nimi maznajú. Deti takú lásku neznášajú, čoskoro zistia, že môžu rodičov oklamať, že postačí, keď budú lásku k nim iba predstierať a že výhody získajú aj tak. Autorita budovaná na nezdravej láske je nebezpečný druh rodičovskej autority, pretože vedie k neúprimnosti, pretvárke a sebectvu.

Veľa ráz sa rodičia pokúšajú získať poslušnosť svojich detí svojou dobrotou a povoľnosťou. Dovolia im všetko, čo deťom zíde na um, čo si žiadajú, všetko im dajú, neľutujú nijaké obete. Je to najnerozumnejší druh autority, preto by sa jej mali rodičia vyvarovať. Deti čoskoro postrehnú situáciu a začnú rodičom rozkazovať a rodičia sa im prispôsobujú.

Veľmi zlá je autorita vybudovaná aj na podplácaní. Rodičia si vykupujú poslušnosť svojich detí sľubmi a darčekmi. Je správne, ak rodičia občas a príležitostne odmenia svoje dieťa za dobrú prácu, za výborný prospech v škole, ale nie je správne vopred im niečo sľubovať alebo ich odmeňovať za to, čo je ich povinnosť.

Iní rodičia si sami podrývajú autoritu tým, že vo vzťahu k deťom nie sú jednotní - jeden je prísny, druhý zhovievavý, čo prvý rozkáže, druhý zruší a netrvá na splnení rozkazu. Správnu autoritu, úctu a vážnosť si môžu u svojich detí získať rodičia predovšetkým príkladným životom, úprimným vzťahom k deťom, vzájomnou úctou a dôverou medzi sebou i voči svojim deťom a jednotným postupom pri výchove. Rodičia, ktorí uznávajú práva iných a správne prijímajú hierarchiu spoločenských a etických hodnôt, podľa toho aj žijú.

Rola otca a matky vo vývoji dieťaťa

Mnohí vedci sa domnievajú, že táto doba osirela na otca, jeho autoritu a najmä na jeho schopnosť žiť v zložitej spoločnosti. Dnes je viac ako kedykoľvek predtým dôležité, aby sa dieťa mohlo stať samostatným, aby zvládlo zložitý život. Matka predstavuje pre každé dieťa istotu, pokoj, dalo by sa povedať primárne dobro. Iba otec, ktorý pomôže dieťaťu odpútať sa od matky, ho podporuje v osamostatnení sa a vedie k prevzatiu zodpovednosti za seba. K tomu dochádza vtedy, keď otec v očiach dieťaťa matku očierňuje a podceňuje ju, pretože sa považuje za nadradeného. Dieťa sa tak bude snažiť manipulovať matkou a cítiť sa všemocné a snažiť sa prevládať nad ostatnými. Nedocenená matka nie je podvedome tolerovaná a dieťa reaguje šikanovaním a agresivitou.

Pre chlapca sú mužské vzory veľmi zriedkavé a je väčšinou obklopený vychovávateľkami, čo má za následok, že otec je jediným mužským vzorom, s ktorým sa identifikuje. Ide o najčastejší prípad, keď je priveľa vecí ponechaných na výchovu matky, zatiaľ čo iné (je ich však málo) sú v zodpovednosti otca. Hra je zvyčajne vyhradená pre otca, zatiaľ čo všetko ostatné zostáva na matke. Stáva sa tak, že dieťa má problém vyjadriť zodpovednosť a motiváciu, pretože je stále príliš závislé od ženskej postavy.

Táto situácia nastáva vtedy, keď je matka rešpektovaná, keď sa otec zapája do výchovy (chlapcov alebo dievčat), pričom má manželku v sebe „prítomnú“, a s deťmi si zároveň vytvára výlučný vzťah. Bez dodržiavania spoločenských noriem a pravidiel nie je možné spolužitie. Agresivitu, ktorá je u detí prítomná, treba kontrolovať, inak môže dôjsť k násiliu, ktoré príliš často spôsobuje škody a situácie obrovského utrpenia. Otec predstavuje hranicu, autoritu, múr, na ktorý dieťa naráža a ktorý nedokáže prekonať. Otec tak preberá dominantnú úlohu v starostlivosti o dieťa. Okrem toho je potrebné, aby otec postupne prevzal zodpovednosť za školu svojho dieťaťa, aby sa išiel porozprávať s učiteľmi a niekedy azda zobral dieťa so sebou. Dieťa potrebuje spoznať krásu obetovania sa pre väčšie dobro, čo je skutočnou podstatou života. Predovšetkým by mal pomôcť svojim deťom pochopiť, že existuje niekto iný, kto nás presahuje a vždy nás podporuje.

MUDr. Jozef Marec, pediater s vyše 30-ročnou praxou, zdôrazňuje, že chorobnosť detí stúpa v dôsledku konfliktov v rodine, najmä psychosomatické prejavy. Príčinami sú chronický stres, neistota, frustrácia a strach z budúcnosti, ale aj socioekonomické podmienky. Kritizuje aj nedostatočnú podporu matiek na materskej dovolenke a potrebu zabezpečiť deťom minimálne do troch rokov prostredie domova s oboma rodičmi. Podľa neho je úloha otca kľúčová pre osamostatnenie dieťaťa a prevzatie zodpovednosti, zatiaľ čo matka poskytuje istotu a pokoj. Narušenie tradičného rodinného vzorca, napríklad otcom na materskej, môže mať negatívne dôsledky na vývoj dieťaťa, najmä v puberte.

Dr. Marec tiež poukazuje na to, že deti často trpia úzkostnými poruchami, ktoré sa môžu somatizovať, čiže prejaviť ako telesné ťažkosti. Príčinami môžu byť alkoholizmus, domáce násilie, šikana, ale predovšetkým ľahostajnosť okolia. Deti sa niekedy uchyľujú k chorobe ako k volaniu o pomoc, keď cítia, že im okolie venuje pozornosť len vtedy. Zdôrazňuje, že manželstvo je pominuteľné, ale rodičovstvo zostáva navždy, a rodičia by sa k sebe mali správať korektne aj po rozvode. Egoizmus, neschopnosť tolerancie a sebadisciplíny sú podľa neho hlavnými príčinami rozvodovosti.

Dieťa potrebuje zásadne oboch rodičov opačného pohlavia. Pokiaľ medzi rodičmi panujú neprekonateľné rozpory, treba voliť menšie zlo, no rozvod nie je pre dieťa alternatívou, ale ďalšími útrapami. Úloha oboch rodičov je nezastupiteľná a egoistický postoj nie je len na strane rodičov, ktorí sa rozvádzajú pre banálne príčiny, ale aj u slobodných matiek či rodičov rovnakého pohlavia.

Príspevok sa dotýka aj témy zapojenia detí do domácich prác od útleho veku. Dvojročné dieťa si už dokáže osvojiť jednoduché činnosti, škôlkar zvládne viac s asistenciou a čerstvý školák už môže prevziať väčšiu zodpovednosť. V puberte je dôležité stanoviť si jasné pravidlá a delegovať povinnosti, aby si tínedžer osvojil zručnosti potrebné pre samostatný život.

tags: #dieta #od #maleho #veku #autorita