Diéta ovláda rodičov? Objavte, ako zvládnuť náročné obdobie a podporiť zdravý vývin dieťaťa!

Prvý rok života dieťaťa je obdobím neuveriteľného rastu a zmien. Po dosiahnutí prvých narodenín sa vaše bábätko nachádza na prahu novej etapy, plnej objavov, pokrokov a formovania vlastnej osobnosti. Toto obdobie je kľúčové pre jeho celkový psychomotorický vývin, ktorý zahŕňa fyzický, emocionálny, sociálny a kognitívny rozvoj. Každé dieťa je jedinečné a postupuje svojím vlastným tempom, no existujú určité míľniky, ktoré nám pomáhajú pochopiť typické vývojové etapy.

Rečové a komunikačné schopnosti: Prvé slová a porozumenie

Vývoj reči je veľmi individuálny. U dvanásťmesačného dieťaťa sa často stretávame s prvými zreteľnými slovami, ktoré môžu byť jedno- alebo dvojslabičné. Častými príkladmi sú „mama“, „tata“, „baba“, „pápá“, „nie“, „bác“ či „auto“. Niektoré deti však ešte stále preferujú džavotanie a mimiku, zatiaľ čo iné si tvoria vlastný slovník na opis ľudí, zvierat, vecí, činností či jedál. Rodičia, ktorí s dieťaťom trávia najviac času, zvyčajne jeho reči dobre rozumejú, no menej blízki alebo neznámi ľudia môžu potrebovať „tlmočenie“.

Popri aktívnej slovnej zásobe sa zároveň rozvíja aj porozumenie. Dieťa v tomto veku cielene počúva, orientuje sa na konkrétny hlas alebo zvuk a dokáže si zapamätať ľudí a veci, ktoré práve nevidí, nepočuje ani necíti. Tento fenomén sa nazýva stálosť objektu. Dieťa tiež začína cielene počúvať a reagovať na svoje meno. Podporiť rozvoj reči môžete tým, že dieťaťu budete spievať, opakovať jednoduché riekanky, púšťať hudbu a rozprávať sa s ním. Pochváľte ho vždy, keď sa pokúsi rozprávať, reagujte na jeho bľabotanie úsmevom a odpovedzte mu. Nechajte ho, aby si pomocou zvukov a gest povedalo o to, čo chce. Opakujte pomenovania pre rôzne veci, čím podporíte rozvoj verbálnych aj neverbálnych komunikačných zručností. Dieťa v tomto veku už tiež rozumie jednoduchým pokynom, ako napríklad „Daj mamičke hračku“.

Fyzický vývin a motorické zručnosti: Samostatnosť v pohybe a úchope

Priemerná výška 12-mesačného dieťaťa sa pohybuje v rozmedzí 74 až 84 centimetrov, pričom obvod hlavy by mal byť 43 až 49 centimetrov. Váži priemerne 8 900 až 9 600 gramov, čo je zvyčajne trojnásobok jeho pôrodnej hmotnosti. Dieťa v tomto veku zvyčajne nosí oblečenie vo veľkosti 80 až 86.

Motoricky dieťa prešlo obrovským pokrokom. Zvyčajne už vie:

Samostatne sedieť: Stabilne sedí bez opory a dokáže sa z tejto pozície aj opäť posadiť.
Postaviť sa: Pridŕžajúc sa nábytku alebo vás, dokáže sa postaviť a udržať sa v stoji.
Kliešťový úchop: Uchopiť prštekmi aj drobné predmety, ktoré pripomínajú veľkosť hrášku.
Manipulácia s predmetmi: Podávať si predmet z jednej rúčky do druhej, otáčať ho a obzerať si ho zo všetkých strán.
Lezenie: Mnohé deti sa v tomto období už plazia alebo skúšajú prvé nesmelé kroky s oporou.

Počas 11. a 12. mesiaca života dochádza k významnému prelomu v psychomotorickom vývine. Dieťa je v kľaku na všetkých štyroch končatinách natoľko stabilné, že dokáže uvoľniť jednu ručičku a uchopiť s ňou hračku, potom si s ňou sadnúť do vzpriameného sedu s rovným chrbtom. Ak dieťa uvidí iný zaujímavý objekt, malo by sa samo, bez koordinačných problémov, dostať k nemu spôsobom tzv. zrelého lezenia po všetkých štyroch končatinách. Stoj v počiatkoch vyzerá tak, že dieťa má tzv. uzamknuté kolená (maximálne prepnuté bez možnosti mierneho pokrčenia). S tým sú spojené aj ďalšie zmeny v držaní tela. Samo dieťa často nedokáže voľne predmet pustiť a trvá chvíľu, než dôjde k uvoľneniu. Rovnako ako má dieťa zaťaté pästičky a silno sa drží rukami predmetu, tak aj prstíky na nohe sú zaťaté do podložky. Pôsobí to, ako by sa dieťa držalo v stoji aj nohami.

Až s pribúdajúcim časom a množstvom precvičovania sa stoj uvoľní a stane sa vyspelým. Uvoľnia sa uzamknuté kolená, rozvoľnia sa pästičky a dieťa bude môcť lepšie pracovať so svojím ťažiskom. Hlavičku postaví do osi celého tela a nebude ju už v stoji predsúvať. Sotva bude dieťa samo uvoľňovať ručičku (jednou rukou sa bude stále pridržiavať, aby nespadlo späť na zem), bude sa pokúšať dosiahnuť na hračku alebo predmet, na ktorý vidí a leží blízko neho. Ak je už dieťa dostatočne šikovné v stoji, odváži sa chytiť sa stola ďalej od tela do strany a urobiť drobný krôčik za ručičkou. Prisunie potom druhú nožičku a rovnakú ruku. Tento pohyb zopakuje toľkokrát, koľkokrát je potrebné, aby sa dostalo ku vzdialenejšej hračke. Jedná sa o tzv. quadrupedálnu lokomóciu, čo znamená, že dieťa k chôdzi v stoji používa všetky štyri končatiny. Týmto spôsobom dieťa dokáže prejsť niekoľko metrov, a preto by sme mali byť ostražití.

Je nutné upozorniť na chyby, ktorých sa deti dopúšťajú a často im bývajú odpustené s ospravedlnením, že takto to robí veľa detí. Veľakrát mamičky ani netušia, že ich drobček nejakú chybu robí. Avšak chyby sú vždy známkou nesprávneho vývinu dieťaťa, a preto je dobré začať dieťa vhodne stimulovať tak, aby došlo k náprave zlej koordinácie pohybu včas. Sed medzi pätami je najčastejšou chybou. Ďalším nesprávnym sedom je prekážkový sed. Treťou častou chybou je stále predsunuté držanie hlavy, vypuklé bruško, vysunuté ramienka k ušiam a pod.

V priebehu 12. mesiaca by sa vaše bábätko malo odvážiť a vykročiť do priestoru. Počiatky uvoľnenia ruky od nábytku sú opäť postupné. Najprv dieťa musí dokázať uvoľniť ruku a namiesto toho, že ju položí ďalej od seba, sa musí dokázať otočiť v trupe smerom vzad. Rotácia trupu opäť nie je nič jednoduché. Ak to dieťa dokáže, zvládne aj nakročiť nožičkou za seba, stojí teda bokom k predmetu, u ktorého sa postavilo. Vzdialenosť medzi nábytkom či osobami, medzi ktorými prechádza, je spočiatku krátka. Pre dieťa je dôležité, aby pri naklonení svojho ťažiska do priestoru, malo istotu, že sa čoskoro bude môcť niečoho či niekoho zachytiť. Vaše dieťa sa učí ovládať svoje ťažisko a prakticky celý pohyb vpred. Chôdza je teda len „dobiehanie“ ťažiska, ktoré je neustále pred stredom tela. Vzhľadom k tomu, že počiatky nie sú ľahké, dieťa opäť volí v držaní tela také polohy, v akých si je úplne isté. Opäť teda nakloní panvu dopredu a môžete pozorovať, že vystrčí zadoček a vypúli bruško. Deti často spočiatku zatnú aj prstíky v pästičky. Dieťa sa prakticky pri každej nestabilnej novej zručnosti vracia akoby do novorodeneckého držania tela, čo je v počiatkoch získavania novej zručnosti vždy normálne. Tieto nedokonalosti, kedy sa dieťa napr. hrbí, ramienka drží vysoko u ušiek, je nestabilné a má tendenciu padať, by mali byť len krátkodobé (približne prvé 2 týždne). Nové topánočky? O stupienok späť vo vývine sa dieťa vracia aj v prípade, kedy mu prvýkrát obujete topánočky. Rovnako tak aj chôdza doma, v známom prostredí, bude úplne iná ako v prípade, že postavíte dieťa na trávnik, chodník, do mierneho kopčeku a pod. Dieťa bude vždy za nových podmienok na novom teréne menej isté. Úplne istú chôdzu so správnym držaním tela dieťa získa až okolo 15. mesiaca. Dieťa dokáže vyliezť na nábytok a opäť z neho zliezť dole. Buďte opäť ostražití! Na detských chirurgiách sa často objavujú deti, ktoré spadli z vyššej polohy. Dieťa sa samo udrží chvíľku v stoji a pritom nezatína prstíky nohy do podložky. Vaše bábätko prešlo veľký kus cesty vo svojom psychomotorickom vývine za relatívne krátku dobu. Nemalý kus cesty ho ešte čaká.

Samostatnosť pri jedle a spánku

V tomto veku sa deti učia jesť samostatne rukami a/alebo lyžičkou. Strava ročného dieťaťa by mala byť vyvážená a čo najčerstvejšia. Pokrmy pripravujte tak, aby obsahovali menšie aj väčšie kúsky, ktoré si malý jedák sám chytí do prštekov - od hrášku a rezancov cez krajček chleba či plátok jablka až po hrubšie kúsky mäsa.

Väčšina ročných detí ešte neprespí celú noc v kuse a pri zaspávaní potrebujú prítomnosť mamy či otca. Spánok je stále dôležitou súčasťou ich vývinu, no jeho kvalita a dĺžka sa môžu líšiť.

Bezpečné prostredie a objavovanie sveta

Človek je v tomto veku nesmierne zvedavý a živý, potrebuje priestor, pohyb a príležitosť na objavovanie svojho okolia. Prostredie, v ktorom sa pohybuje, však musí byť bezpečné. Nikdy ho nenechávajte bez dozoru - najmä nie v kuchyni pri varení, v kúpeľni pri kúpaní a určite nie na balkóne. Vytvorte mu priestor na hranie, na ktorý dovidíte aj z kuchyne. Učte ho, čo je nebezpečné, vysvetľujte mu, prečo musí byť opatrný. Nehodám a úrazom sa nedá vyhnúť na sto percent, spravte však všetko pre zníženie ich rizika.

Pre vytvorenie bezpečného domova je dôležité:

Zabezpečiť elektrické zásuvky špeciálnymi poistkami.
Zaistiť nábytkové zásuvky a skrinky, ako aj okná detskými chráničmi.
Na schodisko nainštalovať ochranné dvierka.
Pripevniť skrine a skrinky k stene tak, aby nemohli na dieťa spadnúť, keď sa ich chytí.
Zabezpečiť nábytok proti posúvaniu.
Zaistiť alebo odstrániť káble, ktoré voľne ležia na zemi.
Pri kúpaní a sprchovaní dieťaťa používať protišmykovú podložku do vane.
Pri varení v prítomnosti dieťaťa používať len zadné platne a rukoväte hrncov a panvíc otáčať smerom dozadu.
Odstrániť z dosahu dieťaťa zapojené elektrospotrebiče či kanvicu.
Odstrániť z kvetináčov okrasné kamienky a kvety s jedovatými listami.
Dekorácie, knihy a iné predmety, ktoré sú pre dieťa nebezpečné, preložiť na vyššie položené skrinky a poličky alebo ich jednoducho odložiť.
Lieky, čistiace prostriedky a kozmetiku skladovať mimo dosahu dieťaťa.
Nenechávať voľne ležať mobilné telefóny, ovládače, zapaľovače, cigarety, zápalky a nože.
Zamykať vstupné dvere.

Obdobie vzdoru: Výzva pre rodičov

Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia. Dieťa je pokojné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie. Nehádže sa o zem, nevrieska, neplače, nepresadzuje si s enormným úsilím svoju vôľu. Nie je hlučné, nezatína päste.

Rodičia iných, „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje. Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Skúšajú hranice, snažia si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokážu mnohé veci samo…

Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.

Riešenia pri detskom vzdore:

Nekričať, nezvyšovať hlas: Nesnažte sa vrátiť hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie. Heslom by malo byť: „Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.“
Bezpečnosť na prvom mieste: Ak je záchvat zlosti veľký, odstráňte z dosahu malých detí všetko, čím by si mohli ublížiť. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať. Pomáha aj odvedenie pozornosti.
Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť: Nechajte dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre vás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom.
Rozhodne sa nenechať biť: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš.“ Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme.
Dať presne opačný povel: Využite našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dajte presne opačný príkaz ako to, čo by ste chceli od dieťaťa.
Naučiť ich povedať, čo chcú: Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“
Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vráťte sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávajte.
Určiť mentálny vek dieťaťa: Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
Hovoriť s nimi ako s partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský.

Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi. Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia.

Emocionálny vývin a budovanie sebavedomia

Vo veku 22 mesiacov si vaše dieťa stále viac uvedomuje svoje pocity a prežíva širokú škálu emócií - ako je frustrácia, náklonnosť a žiarlivosť. Je dôležité pomenovať emócie, ktoré vaše dieťa prežíva - „Á, ty si nahnevaný, pretože sa ti to nepodarilo? Smeješ sa, prečo si taký šťastný?“ Týmto spôsobom sa dieťa učí rozpoznávať svoje emócie a pomôže mu to v budúcnosti.

Dieťa sa môže začať báť vymyslených vecí, vecí, ktoré neexistujú. Je úplne normálne, že sa občas bojí. Vaše batoľa môže byť vystrašené skutočnými vecami - ako sú cudzinci, alebo neskutočnými vecami - ako sú príšery. Ubezpečte svoje dieťa, že príšery neexistujú. Ale nezabudnite na jeho obavy - berte svoje dieťa vážne a dajte mu najavo svoje porozumenie. Vaša súcit a podpora mu pomôžu postupne prekonať jeho obavy. Od dvoch rokov približne začína obdobie, kedy sa dieťa niečoho bojí - často tieto strachy samé ustanú a stratia sa a vynorí sa strach z iných vecí. Je to prirodzená súčasť vývinu osobnosti.

Syndróm vyhorenia u rodičov: Výzva pre moderné rodičovstvo

Rodičovstvo je jednou z najnáročnejších úloh, ktorá si vyžaduje neustálu pozornosť, energiu a obetavosť. V súčasnej spoločnosti sa na rodičov kladie čoraz viac požiadaviek, čo často vedie k zanedbávaniu vlastných potrieb a pocitom vyhorenia. Syndróm vyhorenia u rodičov sa začal častejšie spomínať až od roku 2000, hoci jeho prejavy boli registrované aj v minulom storočí. Dnes je syndróm vyhorenia uvedený v Medzinárodnej klasifikácii chorôb ako faktor ovplyvňujúci zdravotný stav.

Prejavy rodičovského vyhorenia zahŕňajú extrémnu únavu na fyzickej, mentálnej, psychickej a emocionálnej úrovni, frustráciu z rodičovských povinností, pocit neschopnosti, absenciu radosti, úzkosť, depresívne epizódy či záchvaty paniky. Môže sa prejavovať aj fyzickými symptómami ako nespavosť, búšenie srdca, bolesti hlavy či migrény.

Prevencia rodičovského vyhorenia:

Venujte sa sebe: Majte viac času pre seba a svoje malé, veľké radosti. Majte seba ako prioritu v tom najlepšom slova zmysle.
Oddychujte: Ak cítime, že je toho na nás veľa, dovoľme si oddychovať, pospať si i počas dňa, robiť aj „nič“ bez výčitiek.
Realistické očakávania: Očakávania nás k naplnenému a spokojnému životu neprivedú. Vnímajte svoje očakávania, naplno si ich uvedomujte a zreálňujte.
Hra a spontánnosť: Dni s deťmi nikdy nejdu podľa...

Katarína Fitala, koučka mentálneho zdravia, vysvetľuje, že syndróm rodičovského vyhorenia sa prejavuje extrémnou únavou, vyčerpaním na fyzickej, mentálnej, psychickej a emocionálnej úrovni, ktoré pramení z neúnosného množstva dlhodobo pôsobiaceho chronického stresu, pochádzajúceho z plnenia rodičovských povinností. Pri vyhorení už nie je k dispozícii žiadna energia, ktorou by organizmus dokázal tento nadmerný chronický stres odbúrať.

Rodič, ktorý trpí týmto syndrómom, sa cíti byť frustrovaný z rodičovských povinností, cíti sa byť neschopný a môže to prerásť až do neochoty zvládať požiadavky rodičovstva, ako sú záujem o školské povinnosti či voľnočasové aktivity dieťaťa. Častými prejavmi sú tiež absencia radosti, úzkosť, depresívne epizódy či záchvaty paniky.

Syndróm rodičovského vyhorenia sa neprejavuje len na našom mentálnom zdraví, ale je viditeľný aj v našich fyzických prejavoch. Objavuje sa nespavosť, búšenie srdca, tlaky na hrudi, bolesti hlavy, migrény, bolesti v krížoch, ramenách, na bedrách. Bežné sú rôzne virózy, bolesti brucha, kŕče v žalúdku, nevoľnosti, hnačky, zapálené hrdlo. Extrémne unavený človek často čelí rôznym zakopnutiam či fyzickým zraneniam pri bežných aktivitách.

Do rodičovského syndrómu vyhorenia môže spadnúť ktokoľvek, kto zabudne počas plnenia rodičovských povinností na seba. Môže to byť z dôvodu obetovania sa pre rodinu a pokoj v rodine, alebo prehnanej zodpovednosti za domácnosť, správanie a výsledky dieťaťa v škole. Predísť rodičovskému vyhoreniu môžeme tak, že sa začneme venovať aj sebe, svojmu vnímaniu, cíteniu a svojim potrebám.

Je dôležité uvedomiť si, že očakávania nás k naplnenému a spokojnému životu neprivedú. Naopak, z očakávaní často pramení frustrácia, sklamanie, neistota, smútok, nedôvera, strach o budúcnosť a, samozrejme, vedia nás odprevadiť až k vyhoreniu. Pomáha, ak s našimi očakávaniami nebojujeme, ale ich vnímame, naplno si ich uvedomujeme a zreálňujeme. Dni s deťmi nikdy nejdú podľa očakávaní. Preto je lepšie zapojiť v sebe zvedavosť a nechať sa daným dňom prekvapiť.

Vplyv Rodičov na Sebavedomie Dieťaťa

Na budovanie detského sebavedomia majú primárny vplyv najmä rodičia a ich vzťahy. Celková rodinná energia a dynamika dokáže ovplyvniť jeho budúce vnímanie určitých situácií a aj to, ako na ne zareaguje. Sebavedomie človeka sa začne formovať hneď ako si dieťa začne uvedomovať svoju oddelenosť od svojej primárnej vzťahovej osoby (väčšinou matky) a formuje sa spoločne s jeho osobnosťou. Sebavedomie je vlastne hodnotenie jednotlivcovej osobnej hodnoty a vypovedá o postoji k sebe samému, často sa označuje aj ako sebaocenenie alebo sebaúcta.

Je dôležité, aby dal rodič dieťaťu, jednoducho povedané, dobrý základ. Deti svojich rodičov kopírujú. Deti správanie rodičov v mladom veku vnímajú ako referenciu. Na jeho základe budú neskôr hodnotiť svet a životné situácie, s ktorými sa stretnú.

Mamičky pri výchove detí, starostlivosti o manžela, domácich povinnostiach, prípadne v dôsledku pracovného nasadenia, často vôbec nemajú čas na seba a na svoje potreby. U matiek je to väčšinou bežné, že dávajú potreby detí a rodiny pred tie svoje. Jedna z prvých a najdôležitejších vecí, ktoré sa svojich klientov často pýtam je, na koľkom mieste sú sami pre seba vo svojom živote. Je to veľmi jednoduchá otázka, ktorú však človek nepočúva často, a preto je pre ľudí zistenie, keď si uvedomia, že sú niekde na posledných priečkach, veľmi objavné.

Sebaláska a sebaúcta nám však zabezpečí, že budeme vedieť ustáť, vidieť a porozumieť vlastným hraniciam, ktoré by druhí nemali prekračovať. Veľa rodičov sa snaží isté emócie a nedôveru v seba pred deťmi skrývať, najmä ak majú pocit, že dieťa na to ešte nevyzrelo. Deti do troch rokov vnímajú veci najmä na emocionálnej úrovni. Naše deti vedia presne identifikovať, kedy sa cítime zle, kedy sme nervózny, smutný alebo neistý. Ak sa teda pýtame na to, ako vie rodič nevedome sabotovať rozvoj zdravého sebavedomia svojho dieťaťa, jednou z dôležitých vecí, ktorú by si mal uvedomiť je to, aby dával svoju dieťaťu príklad, ktorý chce, aby jeho dieťa videlo. To, čo dieťa potrebuje vidieť ako príklad zdravého a pozitívneho sebaobrazu svojho rodiča, aby si aj ono dokázalo vybudovať silné korene a základ pre svoje sebavedomie, je vidieť autentického rodiča.

Z teórie vyplýva, že k tomu, aby sa dieťa cítilo „vnímané“, aby nemalo pocit, že ho rodič zanedbáva alebo nie je pre neho prítomný, potrebuje 10 minút času denne, ktorý je venovaný IBA JEMU. Je dobré deťom ukázať a naučiť ich od malička, ako fungovať v spoločnosti.

Extrémy vo Výchove

V súčasnosti vidíme okolo seba dva extrémy výchovy rodičov:

Nedostatok času: Rodičia, ktorí nemajú z rôznych dôvodov čas na výchovu svojich detí, napr. pracujú aj v dvoch zamestnaniach a s deťmi sa vidia až neskoro večer, kedy si sadnú k televízii alebo k počítaču a mlčky tam presedia unavení a vyčerpaní z práce celý večer. Nepýtajú sa, čo ich dieťa cez deň robilo, kde bolo, s kým sa stretlo, či je šťastné, nešťastné, smutné, či ho niečo veľmi trápi a možno má problém, s ktorým sa bojí prísť za rodičom.
Prehnaná obetavosť: Rodičia, ktorí by pre svoje dieťa urobili naozaj všetko, maximálne sa mu obetujú, stáva sa, že mu obetujú celý svoj život, všetky aktivity rodičov, aj ich záujmy a myslenie sa točí okolo dieťaťa, ako keby rodičia, a zvlášť mama, nemali nárok na svoj osobný život. Títo rodičia sú neskonale trpezliví, obetaví, ustráchaní, robia za svoje dieťa všetko, len aby bolo dieťa šťastné, spokojné, prinesú mu všetko, čo mu na očiach vidia.

Čoraz častejší sa objavuje aj iný výchovný trend - dovoliť dieťaťu všetko o čo si požiada, len preto, aby sme dieťa nechali slobodne sa vyvíjať a nezabili v ňom napríklad génia, ktorý objaví nový liek či v desiatich rokoch vytvorí supermodernú sociálnu sieť. A tak rodičia dovolia dieťaťu vyvíjať sa podľa jeho predstáv. Dieťa už od narodenia nedostáva žiadne hranice, nemá režim, ktorý pre svoj život potrebuje a rodič mu vyhovie v akejkoľvek jeho požiadavke.

Praktické Rady pre Rodičov

Stavajte deťom pravidlá „hry“: Deti potrebujú pevné pravidlá. Problémy v rodine vznikajú vtedy, ak je pravidiel príliš mnoho alebo príliš málo, a keď vďaka nedôslednosti strácajú zmysel.
Buďte dôsledný pri dodržiavaní pravidiel správania sa: Dbajte dôsledne a s vytrvalosťou na dodržiavaní už raz stanovených pravidiel. Správajte sa k deťom priateľsky, ale rozhodne.
Odolajte citovému vydieraniu dieťaťa: Deti vedia byť úspešnými citovými manipulátormi, dokonca „malými tyranmi“.
Vymedzujte deťom hranice: Rovnako ako určené pravidlá, tak i hranice vytvárajú rámec, v ktorom sa deti môžu prejaviť, získať skúsenosti, pohybovať sa.
Staňte sa pre svoje deti autoritou aj priateľom: Aj keď by sa tak možno na prvý pohľad nezdá, ale autorita a priateľstvo sa vôbec nevylučujú.
Nezabudnite deti aspoň raz za deň pochváliť: Získate viac toho, čo pravidelne oceníte.
Spoločne si plánujte deň, týždeň, mesiac: Spoločný plán dáva deťom istotu.
Prejavujte voči deťom lásku: Minimálne raz denne si dieťa pritúľte a povedzte mu, ako ho máte nadovšetko radi.
Poskytujte deťom v rodine pokoj, stabilitu, harmóniu: Deti potrebujú pokojné láskyplné rodinné prostredie, ktoré v nich vyvoláva pocit istoty a bezpečia.

Znaky Dobrej Výchovy

Dieťa pred vami slobodne a bez strachu vyjadruje emócie: Znamená to, že ste ako rodič vytvorili bezpečné prostredie plné istoty.
Necháte dieťa zlyhať a chybovať, aby sa poučilo: Učíte ich húževnatosti a tvrdej práci.
Nenútite dieťa, aby sa podobalo vašej vysnívanej predstave, má vlastnú identitu: Rodičia, ktorí nechajú deti byť kým sú a nenútia ich splniť ich vlastnú ideu o tom kto sú, odvádzajú skvelú výchovnú prácu.

Riziká Prílišnej Starostlivosti

Dokumentárny film Každá minúta života vyvolal silné emócie ohľadom rizík prílišnej starostlivosti. Rodičia často čelia výčitkám, že trávia málo času so svojimi deťmi. Vo filme vidíme rodičov, ktorí sú s dieťaťom stále a vedú ho k tomu, aby bolo raz v živote úspešné. Je to podľa môjho názoru veľmi rizikové. Nechcem komentovať konkrétny pár z filmu, ale všeobecne rodičia, ktorí takto vychovávajú deti, to robia podvedome pre seba, nie pre tie deti. To sú ich nevedomé priania a predstavy o sebe. Aj keď sa akože venujú dieťaťu, väčšinou to naozaj nemá nič spoločné s tým, čo dieťa objektívne a subjektívne potrebuje a čo samo chce.

V týchto prípadoch ide často o narcistických rodičov, ktorí sa riadia vlastnou potrebou uspieť a získať hodnotu cez niekoho, koho budú totálne kontrolovať, čiže napríklad cez dieťa. Tieto deti sú v živote často veľmi zraniteľné, má to negatívny vplyv na ich vzťahy mimo rodiny, na celú ich osobnosť a duševné zdravie. Také deti sú navonok akože suverénne, ale v skutočnosti sú veľmi neisté, závislé, majú úzkosť z nových situácií, inklinujú stále k niekomu, kto ich bude viesť, kto im bude hovoriť, čo majú robiť alebo čo si majú myslieť či dokonca cítiť.

Čo Dieťa Potrebuje

Deti od nás často potrebujú len to, aby sme pri nich boli. Nemusíme nič robiť. Rodičia často vyberajú deťom viac krúžkov, aby zistili, čo ich zaujme a bude skutočne baviť. Nie je to dobrý prístup, ak k tomu pristupujem tak, že dieťa je prvák či druhák a ja uvažujem o tom, že už teraz si musí vybrať, čo bude dlhodobo robiť. To dieťa musí objavovať, vyskúšať si to.

Chyby, Ktoré Rodičia Robia

Zaobchádzanie s deťmi ako s dospelými: Očakávanie, že deti budú konať ako dospelí, je absurdné.
Podrobné plánovanie každého dňa: Deti potrebujú čas aj na využívanie voľných hier a na rozvíjanie svojej fantázie.
Telesné alebo emočné týranie: Emočné týranie je rovnako škodlivé ako fyzické týranie.
Očakávanie, že dieťa zvládne problémy dospelých: Úlohou rodiča je chrániť svoje dieťa pred problémami dospelých.
Tlak na úspech: Medzi povzbudením a tlakom je veľký rozdiel.
Sociálna izolácia: Deti musia vyrastať aj s deťmi.
Zlé vzory: Mať pozitívne vzory je veľmi dôležité.

Vývoj Dvojročného Dieťaťa

Druhý rok je pre dieťa veľkým míľnikom. Vo svojich dvoch rokoch dieťa môže v sebe objaviť záľubu organizovať a kategorizovať veci a usporadúvať ich, aby „boli v poriadku“. Môže sa pre neho stať dôležité, aby sa veci robili „správne“ a tak ako vždy a teda venuje veľa času a energie triedeniu, preusporiadavaniu a rovnako sa môže stať, že ak sa naruší jeho denná rutina príliš nedokáže túto zmenu zvládnuť a začne plakať a robiť „scény“.

Po fyzickej stránke sa za druhý rok života dieťaťa tiež veľa zmenilo - je samostatnejšie a nezávislejšie v pohybe. Jeho energia sa zdá byť nevyčerpateľná. Často sa stáva, že je veľmi aktívny počas celého dňa akoby ani nemohol ísť spať a iba zrazu odpadne a zaspí. Dieťa nachádza potešenie vo fyzických aktivitách a hrách.

V dvoch rokoch bývajú už deti viac ako pripravené na tréning na nočník. Dieťa už dokáže rozpoznať a cíti, že je pocikané alebo pokakané. Po sociálnej stránke je dieťa pripravené a potrebuje spoločnosť osta...

tags: #dieta #ovlada #rodicov