Separačná úzkosť u batoliat: Ako ju zvládnuť s láskou a pochopením

Niekedy nemusíte dávať dieťa ani do škôlky, či jaslí. Len ho necháte doma s babičkou, či dokonca s vašim partnerom. Myslíte si, že jednoducho vykráčate z miestnosti. Z bytu. Zo škôlky. A ono začne plakať, vrieskať, dožaduje sa vás, obrastie vás ako liana a začne sa po vás načahovať, šplhať. Nuž, máte čo do činenia so separačnou úzkosťou batoliat. Čo je pomerne bežné správanie u detí v tomto veku.

Vaše batoľa zvádza ostrý vnútorný boj - na jednej strane práve začalo dávať najavo svoju potrebu autonómie, túžbu po nezávislosti a chuť robiť si veci podľa seba. Preto neustále počujete vety ako “moje” alebo “Nie, ja to urobím!” Alebo “Ja sám!” Čo je veľmi zdravé a primerané veku.

Napriek tomu sa však dieťa ešte stále veľmi spolieha na svojho rodiča. Spolieha sa na pohodlie a bezpečnosť, ktorú mu poskytujeme. A tieto dve protichodné potreby batoliat - súčasne túžia po nezávislosti a súčasne túžia po pohodlí a bezpečí - sú dôvodom, prečo “prepnú” do módu, že sa na rodiča zavesia a nevedia sa odpútať, vysvetľuje Dr. Siggie Cohen, odborníčka na výchovu detí.

Navyše, vaše batoľa je stále veľmi impulzívne, extrémne, iracionálne, a samozrejme, veľmi emotívne. Toto NIE sú charakterové chyby, pripomína odborníčka, ale jednoducho prirodzené vlastnosti malých detí, ktoré sú stále v procese rastu a vývoja.

Vaše batoľa okamžite reaguje, keď odídete - je to pre neho spúšťač, rozbuška, pretože ešte nedokáže ovládať svoje emócie, ani o tom ešte nedokáže zmysluplne uvažovať, či sa spoliehať na svoje predchádzajúce skúsenosti.

Plač ako dobré znamenie

Je dôležité, hovorí Dr. Cohen, aby sme rozumeli, že to, že naše dieťa prežíva práve ťažšiu chvíľu, keď odchádzame, je v skutočnosti dobrá vec. Je to znak zdravého, bezpečného pripútania. Spolieha sa na nás, na našu lásku a podporu, a to všetko mu chýba, keď sme preč. Samozrejme, že keď odchádzame, niektoré z týchto svojich pocitov aj vyjadrí. A je to v poriadku.

My, rodičia, by sme mali vedieť a dôverovať, že nie je nič “zlé” na tom, keď dieťa plače, lebo ho opúšťame. Emócie dieťaťa nie sú niečo, čoho by sme sa mali báť alebo čomu by sme sa mali vyhýbať.

To, čo by sme však chceli dosiahnuť, myslí si Dr. Siggie, je rovnováha. Rovnováha, ktorú hľadáme je v tom, že síce je ok, aby dieťa prežívalo ťažšiu chvíľu, keď odchádzame, zároveň však chceme, aby sa z týchto svojich pocitov “zotavili” v rozumnom, primeranom čase. A ako vyzerá toto zotavenie?

Ako zvládnuť odchod bez drámy

Ak ideme do práce, do obchodu, kdekoľvek mimo domu, nechávame dieťa s niekým, koho poznajú a dôverujú mu. Napriek tomu je to pre nich ťažké.

Je v poriadku, aby deti naplno vyjadrili svoje pocity bez toho, aby sme ich zahanbovali alebo odsudzovali. Nie je ani našou úlohou, aby sme tieto pocity zastavili, či nejako naprávali.

To, čo by sme mali urobiť je, predovšetkým nerobiť z tejto situácie drámu, či paniku. Keď ideme preč, nech je to krátke, jednoduché a hlavne pokojné, radí Dr. Siggie a ako príklady uvádza:

• “Teraz idem do obchodu. Ty zostaneš doma s dedkom. Vrátim sa neskôr.”
• “Teraz je čas, aby som išla do práce. Budeš doma s X a uvidíme sa, keď sa vrátim.”

Uznajte pocity dieťaťa:

“Možno ti budem chýbať, možno si teraz smutný a je ti do plaču, keď idem preč. Je v poriadku plakať. Aj ty mi budeš chýbať. Keď tu nebudem, dedko sa o teba postará. Objíme ťa, dá ti jesť, bude ťa držať za ruku, keď pôjdete na prechádzku. A potom… sa vrátim späť.”

Vyhnite sa sľubom, vyjednávaniu, prílišnému vysvetľovaniu. Nerobte z vášho návratu ani nejakú špeciálnu výhru, či cenu. Odíďte pokojne a s istotou bez toho, aby ste do toho pridávali akúkoľvek vašu vlastnú paniku alebo “drámu.”

Kľúčová je podpora druhej osoby

Od osoby, ktorá má vaše dieťa na starosť počas vašej neprítomnosti, potrebuje dieťa uistenie, podporu a povzbudenie.

“Maminka/ocko sa vždy vráti. Teraz tu nie je, a to je pre teba ťažké. Si smutný a chýba ti. To je v poriadku. Viem, že aj ty jej/jemu chýbaš.”

Babka, či dedko môžu dieťaťu povedať:

“Vieš, kde je mama/ocko práve teraz? Poviem ti. Nastúpila do auta. Akej farby má mama auto? Presne tak, biele. Šoféruje. Myslíš si, že zatrúbila? Šoféruje a možno uvidí po ceste nejaké stromy. Iné autá. Čo ešte? A keď bude v práci hotová, kam pôjde? Áno, presne tak, domov.”

“Kým bude mama v obchode, kto sa o teba postará? Ja! Keď budeš smädný, dám ti vodu. Keď budeš smutný, môžem ťa objať. Čo sa môžeme zahrať, keď sa budeš cítiť trochu lepšie? Napríklad…”

Myšlienka, ktorú obsahuje citácia vyššie, je založená na tom, že zapájate zmysly batoliat a schopnosť vybaviť si spomienky. Používate jasný a priamy jazyk, dokonca humor. A predovšetkým, ste autentickí, hovorí Dr. Siggie.

Nesnažme sa zabrániť detským emóciám

Príklady, ktoré používa Dr. Siggie, nie sú o tom, že sa snažíme zabrániť, aby dieťa plakalo. Nesnažíme sa ho rozptyľovať, ani ho nechceme prinútiť, aby na svoje pocity zabudlo, či aby zabudlo na to, že mama, ocko odišli.

Robíte pre svoje dieťa TOTO:

• Emocionálne podporujete svoje dieťa, kým zápasí, aby mohlo posilniť svoje zvládacie schopnosti a rozširujete jeho dôveru.
• Pomáhate dieťaťu spracovať, čo sa deje, aké má z toho pocity, až kým tieto pocity prirodzene neprejdu samy od seba. Všetko pocity, aj tie “dobré”, aj tie “zlé” nakoniec pominú.
• Dávate si čas a neponáhľate sa.
• Dôverujete schopnosti svojho dieťaťa (a tiež svojej vlastnej) vyrovnať sa a budovať odolnosť.

Malé bábätká a deti všeobecne veľa plačú. Nedokážu ešte totiž zvládať nápory emócií, ktoré so sebou prináša bežný život.

Nám rodičom sa často zdá, že naše deti plačú pre všetko a ich reakcie sú prehnané. Veď koľkokrát ste zažili situáciu, že váš drobec sa rozplakal len preto, že chcel na večeru chlebík a dostal rožok? Alebo že jeho kopček zmrzliny je o kúsok menší než jeho brata či sestry?

Niekedy je to naozaj nad naše sily a plač našich detí z nás dokáže vytiahnuť nepríjemné emócie a reakcie. Ako pomôcť takémuto citlivému dieťatku, ktoré začne plakať doslova z ničoho nič a kedykoľvek? Dá sa s tým vôbec niečo urobiť? A ako to lepšie zvládať zo strany nás, rodičov?

Váš psychický stav na prvom mieste. Deti veľmi citlivo vnímajú a reagujú na energiu rodičov, hlavne matky. Ak ja matka vnútorne nepokojná, nervózna a pod stresom, ovplyvňuje to aj nervový systém dieťaťa. Nie nadarmo sa hovorí „šťastná matka, šťastné dieťa“. Skôr, než teda nabudúce zareagujete na plač svojho dieťatka, je dôležité upokojiť najskôr seba.

Skúste sa párkrát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, aby ste upokojili emócie, ktoré sa u vás v súvislosti s nadmerným plačom vášho dieťaťa objavujú. Ak sa necháte ovládnuť tou prvotnou emóciou, môžete neprimerane vybuchnúť a reagovať veľmi negatívne, čo situáciu len zhorší.

Terapeutka Dr. Shelli Dry hovorí: „Najlepšia vec, akú rodičia môžu urobiť v prípade vysoko citlivého alebo empatického dieťaťa je naučiť ho, že je v poriadku cítiť sa smutným a pomôcť mu potvrdiť jeho pocity.“ V niektorých situáciách to naozaj nie je jednoduché rozprávať sa s plačúcim dieťaťom a snažiť sa mu hovoriť, že je v poriadku, ak cíti smútok.

Je to však iste lepšie a zdravšie, ako ho za plač trestať, ignorovať alebo sa snažiť ho zastaviť tým, že ho zosmiešnime či bagatelizujeme dôvod, prečo plače. Keď dieťatko uistíte, že je v poriadku, ak sa cíti smutné a je tiež v poriadku plakať, ak to tak cíti, môžete mu navrhnúť, aby nabudúce v takejto situácii skúsilo siahnuť po nejakej upokojujúcej činnosti. Doktorka Dry navrhuje napríklad hladkanie domáceho miláčika.

Plač bábätka je vždy komunikácia, ktorou prejavuje svoje potreby, ktoré majú byť naplnené. Bábätko plačom nemanipuluje. Nesnaží sa získať nič nelegitímne. Ani sa počas plaču nič neučí. Plač mu nepomáha, plač je vyjadrenie kritickej potreby, ktorú bábätko má.

Deti už od narodenia prežívajú množstvo emócií, radosť, zaľúbenie, ale aj strach, frustráciu, sklamanie, alebo bezradnosť. Ich emócie sú hlboké. Nemluvňa svoje emócie prejavuje mimikou, pohybmi tela, zvukmi a plačom. Dieťa neplače len keď je hladné, unavené, alebo trpí bolesťami. Plačom z tela uvoľňuje stres a napätie spôsobené strachom, zraneniami či frustráciou. Keď rastieme, učíme sa emócie zvládať inak ako plačom.

Plač sa často stáva asociálnym prejavom, prejavom slabosti a vyvoláva negatívne emócie. Plačúce dieťa vnímame ako nespokojné, či nevychované a jeho matku ako neschopnú pochopiť, či vychovať svoje dieťa. Mamičky majú hlboko zakorenený predsudok - „Som zlá matka, keď moje dieťa plače!“ Vzhľadom na túto predstavu je pre nás detský plač stresujúci, a preto nedokážeme plne sledovať jeho prejavy, neverbálne signály a rozlišovať rôzne typy plaču. Dieťa pritom plače inak, keď je hladné, inak, keď je unavené a inak, keď je v strese.

Dostali sme sa preto tak ďaleko, že chceme deti vychovávať od narodenia a robíme všetko možné aj nemožné, aby neplakali. Plačúce dieťa jednoducho označujeme ako zlé. Máme radi pohľad na spokojné dieťa, no jeho plač nás vyvádza z rovnováhy. Dokonca sme presvedčení, že nás ním manipuluje, že si zbytočne vymýšľa potreby a vytvára si zlé návyky.

Metódy "nechať vyplakať" a ich dopad: Dotiahli sme to dokonca tak ďaleko, že sme si vymysleli spôsoby ako dieťa vytrénovať, aby neplakalo, a tak neprejavovalo potrebu blízkosti. Dieťa, ktoré učíme byť samostatné metódou „nechať vyplakať“, nestráca potrebu mať mamičku pri sebe, ale stráca dôveru. Vedci to potvrdili na základe merania hladiny kortizolu. Počas fázy, kedy dieťa volá mamu na pomoc svojím plačom, bola nameraná vysoká hladina stresových hormónov u zúfalého dieťaťa aj mamičky. V druhej fáze, kedy dieťa rezignuje, neplače a zaspí bez prítomnosti mamičky, namerali v krvi dieťaťa stále vysokú hladinu stresových hormónov. Situácia je preň teda stále stresujúca, no už vie, že bude zbytočne volať o pomoc. Mama s dieťaťom tak strácajú spoločné emočné zladenie.

Prepojenie matky a dieťaťa v prvých rokoch spoločného života je také silné, že častým dôvodom pre emočný plač môžu byť práve emócie, ktoré na dieťa preniesla mama a naopak. Význam naslúchania a reakcie na potreby dieťaťa: Vyživujme tak kvality, s ktorými dieťa prichádza na svet a nebudeme ho musieť neskôr vychovávať. Je napríklad dokázané, že deti sú schopné prejaviť súcit od narodenia. Rodíme sa s istou kapacitou, no táto schopnosť sa rozvíja na základe životných skúseností a empatického správania v rodine. Na začiatku života sa dieťa učí empatii na vlastnej koži - vychádza z toho, ako sa k nemu správajú rodičia, pričom samotné správanie a prejavy sú oveľa dôležitejšie ako slovné vychovávanie.

Ak rodičia reagujú na potreby dieťaťa, nevyživujú tak len jeho telo, ale aj jeho psychické potreby. Práve skúsenosti v prvých rokoch života, kedy dochádza k podstatnému vývinu mozgu, formujú schopnosť súcitiť s inými a tiež mať rád sám seba. Dieťa napríklad vo veku troch rokov dokáže plne prejaviť súciť, vekom tým situáciám akurát lepšie rozumie.

Pozerajme sa mu do očí, prihovárajme sa bez odsudzovania, hľadajme slová uistenia, rozprávajme o emóciách - jeho aj svojich a hlavne používajme dotyk ako jazyk lásky. Dotykom hľadáme spojenie. Niekedy stačia sústredené dotyky - na hlave, na hrudníku, na brušku, no niekedy je potrebné objatie a niekedy naozaj pomôže masáž. Masáž, ako sústredená a intenzívna forma dotyku, pomáha deťom spojiť sa so svojim telom a pocitmi v ňom, a tak sa ľahko stane, že sa dieťa po masáži rozplače a uvoľní nahromadené emócie. Súčasné aj minulé. Vnímavý rodič už dokáže odhaliť spôsob ako dieťaťu pomôcť s nahromadenými emóciami bez toho, aby ich potlačil. Mali by sme však plne akceptovať prejavy lásky, ktoré sú pre naše dieťa najpodstatnejšie.

Keď sa nakoniec naučíme detský plač prijať a vypočuť, tak dieťaťu pomôžeme uvoľniť momentálne emócie a tiež predchádzať emocionálnym problémom v budúcnosti. Dieťa, ktoré nadobudne istotu, že je milované a prijaté, lepšie spáva, lepšie zvláda svoje emócie, je zdravšie a viac napreduje.

Plač najviac akceptovali moderné výchovné smery z 30. - 50. rokov 20. storočia, ako napríklad výchovná metóda Sira Trubyho Kinga, ktorá ako svoju súčasť podporovala vyplakanie bábätka na to, aby sa mu "vytvoril" režim spánku a kŕmenia. Predstavy Trubyho Kinga sa postupne transformovali do rozličných iných výchovných prístupov, ktoré presviedčali matky, že dosiahnuť celonočný spánok dieťaťa je možné prostredníctvom viacerých typov metód vyplakania - od Ferbera až po rozličné modifikácie "kontrolovaného plaču". Všetky tieto metódy majú jednu spoločnú vlastnosť v tom, že matky presviedčajú, že plač dieťaťa nevadí, že to, čo matky pri plači dieťaťa cítia, nie je relevantné, že je v poriadku, ak pri plači dieťaťa začne plakať aj žena samotná, že plač je vlastne potrebou dieťaťa a že "účel svätí prostriedky" - že teda "účel" (t. j. spiace dieťa) je to podstatné, a nie spôsob, akým sa takémuto spánku dospeje.

Plač sa pri týchto prístupoch teda považuje za legitímny prostriedok dosiahnutia cieľa. Banalizovanie plaču postupne prešlo do vysvetlení, ako napríklad "bábätko si potrebuje trénovať pľúcka". Svet sa zmenil. Postupne to vyzeralo, že matky začínali opäť vnímať svoje pocity a inštinkty, ktoré im hovorili, že plačúce bábätko je potrebné snažiť sa utíšiť a že nie je dobré nechať ho zámerne plakať bez toho, aby sa človek pokúsil urobiť niečo pre to, aby plakať prestalo. Plač detí začal byť dobre preskúmaný, negatívne fyzické reakcie a chemické zmeny v organizme plačúceho dieťaťa začali byť s pokrokom vedy zjavné. A napriek tomu v nedávnej dobe znovu prišli myšlienky, ktoré matky presviedčajú, že je v poriadku nechať bábätko zámerne plakať. Tentokrát sa plač ako vhodný prostriedok prezentuje v kontexte toho, že "plačúce bábätko si v náručí matky potrebuje odplakať všetku svoju bolesť" a že preto ho je správne nechať plakať a nepokúšať sa ho upokojiť. Že je niečo takéto v poriadku sa zdôvodňuje tým, že plač sa odohráva na bruchu matky vo fyzickom kontakte nahého bábätka a matky. Pri tejto metóde ide o niekoľkohodinový plač, pričom celý proces "reštartu" má rozličnú dĺžku. Vychádza z myšlienky, že plač v kontakte s matkou je "povolený", "terapeutický" a že je to niečo úplne iné, ako keď bábätká plačú v iných situáciách. Existujú dokonca "radcovia", ktorí matku naučia, že je v poriadku, ak idú proti svojim inštinktom a nebudú sa bábätko snažiť utíšiť.

Plač, akýkoľvek plač, je pre bábätko stavom najvyššej pohotovosti. Matky sú v období pôrodu a po pôrode pod vplyvom množstva takýchto autorít a o tom, že "plač je v poriadku", sa dozvedajú rozličným spôsobom. Každá matka v hĺbke duše túži reagovať na plač dieťaťa, trpí, keď jej dieťa plače, a svojmu dieťaťu odovzdať svoju nežnosť a lásku. A predsa je v rozličných situáciách presviedčaná o opaku. Skutočnosť, že existujú ľudia, ktorí odporúčajú ako terapeutické to, aby dieťa dlhodobo a zámerne plakalo v kontakte koža na kožu s matkou, je jeden z novodobých príkladov takéhoto prístupu. To, že existuje štúdia, ktorá hovorí, že je rozdiel v tom, či dieťa plače mimo kontaktu s človekom alebo plače v kontakte s človekom, ešte nedáva podklad pre to, aby bolo v poriadku to, že bábätko dlhodobo zámerne plače. Táto štúdia mala byť upokojením pre rodičov, ktorých dieťa plače a dočasne ho nevedia utíšiť, hoci sa o to snažia. To je niečo úplne iné ako zámerný plač bez snahy o upokojenie.

Je dobré spoločne s poradkyňou pri dojčení z o. z. Reagovať na prvé prejavy nespokojnosti bábätka ešte predtým, než začne plakať. Napĺňať potrebu bábätka byť s nejakou ľudskou bytosťou v kontakte. Vedieť, ako je možné využiť pohyb či hudbu na upokojenie bábätka. Napriek tomu, že máte štatisticky len veľmi malú šancu, že za plačom vášho bábätka bude závažná zdravotná príčina, je dobré tie najčastejšie z nich vylúčiť v konzultácii s pediatrom.

Srdcervúci plač bábätka u mnohých čerstvých mamín spustí kolotoč negatívnych myšlienok a výčitiek. V prvom rade si treba uvedomiť, že detský plač je prirodzený. Novorodeniatko okrem neho nemá k dispozícii žiadny iný spôsob komunikácie. Svoje prirodzené potreby dáva najavo plačom.

Deti nemajú radi vymieňanie plienok. Keď ich vyzlečiete, zostáva im zima. A to pre ne nie je veľmi pohodlné. Tak či onak, urobiť to musíte. A ako prebaľovanie súvisí s plačom? Keď má drobec mokrú alebo špinavú plienku, začne plakať. Použitá plienka zo začiatku nemusí spôsobovať nepohodlie. Ak sa uistíte, že dieťatko nemá hlad alebo nechce spať, skúste teda skontrolovať plienku.

To, že má dieťatko správnu telesnú teplotu, spoznáte jednoducho. Rúčky a nôžky má ružové a hrudník teplý. Ale keď mu bude príliš teplo, oznámi vám to plačom. Najlepšie však urobíte, ak detičky budete vhodne obliekať, a tým predídete zbytočným nárekom. Vo všeobecnosti platí, že dieťatko má mať o jednu vrstvu navyše oproti vám. Pre istotu mu vezmite aj oblečenie navyše a vždy majte poruke prikrývku.

Približne v druhom alebo treťom týždni po narodení sa u detičiek objavuje kolika. Ide o kŕčovité bolesti bruška, ktoré sprevádza silný plač. Nemusíte sa báť, tento stav časom pominie. Buďte však pripravení a sledujte, či dieťatko neplače viac než zvyčajne. Skúste mu napríklad vytvoriť tiché prostredie alebo ho povzbudzujte v tom, aby si odgrglo.

Plač pre bábätká je ako reč pre dospelého človeka. Využívajú ho na to, aby vám niečo oznámili. Prvé zúbky sa začínajú tlačiť okolo šiesteho mesiaca. V ústočkách sa tiež zvyknú objaviť vredy, ktoré spôsobujú vírusové ochorenia alebo popáleniny.

Už od malička si bábätko s rodičom vytvára silné puto. Zbožňuje vašu vôňu, teplo vášho tela a rytmus vášho srdca ho dokonale upokojuje. Strach malých detí väčšinou zapríčiňujú cudzi ľudia. V blízkosti dieťaťa nepúšťajte hlasnú hudbu a nerobte ani žiadne prudké pohyby.

Ak sa pýtate, ako utíšiť detský plač, existuje na to niekoľko užitočných trikov. Dieťa nechávajte v pokojnej miestnosti, kde nie je okrem neho a vás nikto. Pri tíšení detského plaču pomáha aj to, že drobca zabalíte do zavinovačky. V prípade, že plač ani potom neprestáva, vezmite drobca do náručia a pomaly ho kolíšte. Ďalšou alternatívou je prechádzka v kočíku.

Pri podozrení na koliku skúste všetky rady, ktoré spomínali vyššie. To znamená, že počkáte, kým si drobec odgrgne, necháte ho v tichej miestnosti alebo pri dojčení poupravíte vlastnú stravu.

Počuli ste už o syndróme otraseného dieťaťa? Toto zhoršenie zdravotného stavu sa u bábätiek objavuje po tom, ako rodičia nimi veľmi trasú. Najmenšie detičky majú slabý krk, ktorý nedokáže vytvoriť dostatočnú oporu pre hlavu. No a keď niekto silno trasie dieťaťom dopredu a dozadu, môže mu poškodiť mozog. Preto aj keď bude dieťatko veľmi plakať, nikdy ho netíšte trasením a prudkými pohybmi.

Kým sme nemali deti, neriešili sme to. Prípadne sme odsúdili nejakú mamu alebo otca s vreštiacim dieťaťom v obchoďáku. Kým človek nemá dieťa, nie sestrine, bratove, kamoškine či susedine, ale skutočne svoje dieťa, nemá ani šajnu o deťoch, výchove a o plači už vôbec nie.

Za plač sme ako deti boli často karhaní, zosmiešňovaní, zhadzovaní či zahanbovaní. Plač je na dlhé obdobie pre dieťa jediným nástrojom na komunikáciu. Dieťa nevie povedať, že je mu zima alebo teplo, že je smädné a hladné, že sa niečoho bojí alebo ho niečo bolí. A tak keď sa cíti nekomfortne, jednoducho začne plakať.

Keďže my dospeláci sme boli naučení plač a celkovo „zlé” emócie v sebe potláčať, reagujeme na svoje plačúce dieťa často nesprávne a podvedome chceme plač potlačiť. Veľmi často stačí, ak tam pre naše dieťa jednoducho sme. Mnohokrát sa upokojí iba objatím, prípadne dojčením. Nepremýšľajme zbytočne nad tým, čo si o nás pomyslia druhí. Veľmi často stačí, ak tam pre naše dieťa jednoducho sme.

OK, a čo keď je dieťa už staršie? Nuž aj vtedy je plač úplne normálny. Deti prirodzene vedia, že plačom „vypustia paru”. Z pohľadu dospelákov sa často rozplačú pre hlúposť a nám sa to zdá ako prehnaná reakcia. Podvedome totiž vedia, že emócie musia ísť von. A majú pravdu! Nahromadené emócie sú spúšťačmi rôznych chorôb. Je zaujímavé, že vo východnej medicíne s týmto konceptom bežne pracovali a stále pracujú. Plač je skvelým nástrojom, na začiatku komunikačným a neskôr očistným. Nebojte sa, bábätká vás rozhodne svojím plačom nemanipulujú.

Niekedy sa stáva, že rodičia reagujú na plač svojho dieťaťa panikou, čo situáciu len zhoršuje. Ak sa rodič cíti zahltený, je dôležité, aby si urobil krátku prestávku. Dajte dieťa na bezpečné miesto a na pár minút odíďte, aby ste sa upokojili. Aj minúta dokáže urobiť zázraky.

Je dobré si uvedomiť, že dieťa cíti nervozitu rodiča. Ak sa vám podarí zostať pokojná, pomôže to aj dieťaťu. Niektoré mamy sa obávajú, že pokiaľ dieťa plače, znamená to, že sú zlou matkou. Toto je však mýtus. Plač je prirodzenou súčasťou detského vývoja.

Je dôležité pamätať na to, že každé dieťa je iné a má svoje vlastné potreby. Niektoré deti sú citlivejšie a prežívajú emócie intenzívnejšie. Je dôležité rešpektovať individualitu dieťaťa a snažiť sa mu porozumieť.

Výchova dieťaťa nie je súbor izolovaných postupov, ale je to zasadené v širšom kontexte vašej rodiny. To, ako vychovávate, je ovplyvnené tým, aké máte hodnoty, akú vy sami máte výchovu, alebo tým, čo ako rodina považujete za dôležité.

Detský plač je vždy signálom, že dieťa niečo potrebuje. Je to jeho spôsob komunikácie. Reagovanie na tento signál buduje dôveru a pocit bezpečia u dieťaťa. Keď dieťa cíti, že mu rodič rozumie a reaguje na jeho potreby, stáva sa sebavedomejším a emocionálne stabilnejším.

Je dôležité, aby rodičia dôverovali svojej intuícii a vlastným schopnostiam. Ak máte pocit, že robíte pre svoje dieťa maximum, je to pravdepodobne tak. Výchova je proces učenia sa a rastu, a to nielen pre dieťa, ale aj pre rodičov.

tags: #dieta #place #aj #pride #mama