Myslíte si, že dieťa do 10 rokov za svoje skutky nezodpovedá? Možno nie - ale vy ako rodič áno. Stačí chvíľka nepozornosti a váš malý školák môže spôsobiť škodu alebo dokonca niekoho zraniť. Kto to zaplatí? A čo hovorí zákon, ak niekto žiada náhradu škody za skutok 6-ročného dieťaťa? Zodpovednosť rodičov môže byť väčšia, než si mnohí myslia.
V trestnom práve dieťa zodpovedá za skutok až po dovŕšení 14 rokov, pri škode na majetku či zdraví však môže byť v hre občianskoprávna zodpovednosť rodiča oveľa skôr. Podľa advokátky Lucie Borákovej zákon nerieši len to, kto škodu spôsobil, ale najmä to, kto mal na dieťa dozerať.
Od akého veku nesie dieťa právnu zodpovednosť?
Pri právnej zodpovednosti nie je stanovená len jedna veková hranica, od ktorej by dieťa nieslo všeobecne právnu zodpovednosť za svoje konanie. Zodpovednosť dieťaťa sa totiž líši v závislosti od toho, o aký druh právnej zodpovednosti ide. Rozdiely sú dané predovšetkým rôznou psychickou a rozumovou vyspelosťou detí podľa ich veku, ktorú zákonodarca zohľadňuje.
- Ustanovenie § 22 ods. 1 trestného zákona hovorí, že trestne stíhať možno iba osobu, teda dieťa, ktoré v čase spáchania trestného činu dovŕšilo 14 rokov.
- Naproti tomu zákonodarca v § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka napríklad pri zodpovednosti za škodu na cudzom majetku alebo spôsobení ujmy inému dieťaťu nestanovuje presnú vekovú hranicu, ale vychádza z toho, či dieťa bolo schopné rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania a ovládnuť ho.
- Za menej závažné porušenia zákona, ako je napríklad narúšanie verejného poriadku či nepatrné poškodzovanie majetku, nesú deti zodpovednosť podľa § 5 zákona o priestupkoch už od dovŕšenia 14 rokov.
V ktorých prípadoch zodpovedajú za škodu výlučne rodičia?
V právnej praxi sa bežne stretávame s prípadmi, keď dieťa spôsobí škodu, no nie vždy za ňu priamo zodpovedá. Aplikuje sa ustanovenie § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď deti objektívne spôsobili škodu, ale vzhľadom na svoj vek alebo rozumovú vyspelosť neboli schopné rozpoznať následky svojho konania a posúdiť, že je škodlivé. Napríklad 5-ročné dieťa sa hrá s kameňom a rozbije výklad, pričom nepochopilo dôsledky svojho konania. V danom prípade sa dieťa považuje za nespôsobilé niesť občianskoprávnu zodpovednosť za škodu. Zodpovedá za ňu ten, kto je povinný vykonávať nad dieťaťom dohľad, čo je spravidla rodič.
Ako sa posudzuje, či rodič zanedbal dohľad nad dieťaťom?
Podľa § 422 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa rodičia môžu vyhnúť občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú dieťaťom len vtedy, ak preukážu, že dohľad nezanedbali. To znamená, že rodičia konali zodpovedne a dohliadali na dieťa riadne v rozsahu, ktorý je primeraný veku, povahe dieťaťa a okolnostiam prípadu. Čím je dieťa mladšie, tým väčšiu mieru dohľadu si vyžaduje. Posudzovanie „zanedbania náležitého dohľadu“ závisí aj od konkrétnej situácie, dôkazov alebo od toho, či rodič mohol škodu predvídať alebo jej zabrániť.
Môže škola alebo škôlka niesť zodpovednosť, ak sa škoda stala počas ich dozoru?
Ak dieťa spôsobí škodu alebo sa mu škoda stane počas pobytu v škole či škôlke, v zmysle ustanovenia § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesie občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ten, kto mal v danom čase povinnosť dohliadať na dieťa. Je to racionálne a logické, keďže rodič nemôže zodpovedať za konanie dieťaťa počas školského vyučovania. Povinnosť tak prechádza na predškolské alebo školské zariadenie. Ak sa však stane škoda a škola preukáže, že dohľad vykonávala riadne a primerane okolnostiam, no škodu nebolo možné predvídať či zabrániť jej, nenesie občianskoprávnu zodpovednosť.
Je možné, aby rodičia neniesli zodpovednosť, ak preukážu, že dieťa konalo proti ich výchove a pokynom?
V praxi nie sú výnimočné situácie, keď rodičia robia všetko správne, vedú dieťa k zodpovednosti, dohliadajú naň, no dieťa sa napriek tomu dopustí takého konania, ktorým spôsobí škodu napríklad na majetku. Z ustanovenia § 422 ods. 2 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že rodičia sa zbavia zodpovednosti za škodu spôsobenú dieťaťom, ak preukážu, že náležitý dohľad nad ním nezanedbali, viedli ho k správnemu správaniu a ono konalo v rozpore s ich pokynmi alebo výchovou. Rodič sa môže „vyviniť“, musí však vedieť preukázať, že išlo o jednorazové a nečakané porušenie pravidiel, nie dôsledok zanedbanej výchovy alebo dozoru. To však v praxi nebýva vždy jednoduché.
Aké škody spôsobené deťmi sú najčastejšie?
Deti sú prirodzene aktívne, zvedavé a niekedy aj nepredvídateľné. Preto spôsobia škody, ktoré nevznikajú úmyselne, no majú reálne následky. Deti spôsobujú drobné poškodenia majetku spolužiakov, zranenia iného dieťaťa, poškodenie alebo zničenie veci často iba z nepozornosti. V praxi sa najčastejšie a najrýchlejšie rieši náhrada škody dohodou medzi rodičmi a tretími osobami, prípadne školou. Je to najprijateľnejšie najmä pri škodách menšieho rozsahu. Ak sa škoda stala počas vyučovania alebo pod dozorom pedagóga, zodpovednosť môže niesť škola, pokiaľ sa preukáže, že zanedbala dohľad. Ak nedôjde k dohode rodičov alebo prevzatiu zodpovednosti za škodu školou, môže poškodený podať na súde civilnú žalobu o náhradu škody.
V slovenskom právnom poriadku je definícia dieťaťa úzko spojená s pojmom plnoletosť, ktorá sa nadobúda dovŕšením 18. roku života. Do tohto veku sú deti považované za maloleté a ich právne úkony sú obmedzené. Rodičia majú voči deťom nielen práva, ale aj povinnosti, vrátane zodpovednosti za ich konanie.
Rodičovské práva a povinnosti sú právomoci a povinnosti pridelené rodičom vo vzťahu k ich deťom. Deti podliehajú rodičovským právam a povinnostiam do chvíle, keď dosiahnu plnoletosť alebo nadobudnú plnú právnu spôsobilosť. Rodičia vykonávajú rodičovské práva a povinnosti na základe vzájomnej dohody.
Právny pojem „rodičovské práva a povinnosti“ zahŕňa právo na zastupovanie maloletého dieťaťa v právnych úkonoch a správu jeho majetku. V prípadoch, keď existuje dohoda vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, sa vec podáva na matričný úrad. Ak sa rodičia nedohodnú, príslušným na úpravu rodičovských práv a povinností je útvar pre maloletých a rodinné veci okresného súdu.
Je dôležité rozlišovať medzi opatrovníkom a kolíznym opatrovníkom. Kolízny opatrovník vystupuje v každom súdnom konaní týkajúcom sa maloletých detí a jeho úlohou je hájiť záujmy maloletého. Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, alebo ním poverený zamestnanec, je často ustanovený ako kolízny opatrovník.
Proces uskutočnenia právneho úkonu, v ktorom jedným zo subjektov je maloleté dieťa, pozostáva z niekoľkých fáz. Vyžaduje si posúdenie, či pri zamýšľanom právnom úkone existuje rozpor záujmov, a v prípade potreby ustanovenie opatrovníka alebo kolízneho opatrovníka. Následne je potrebné podať návrh na súd na schválenie právneho úkonu.
V prípadoch, keď dôjde k prevodu nehnuteľnosti na maloletých za účelom záchrany majetku plnoletých príslušníkov rodiny, je potrebné dbať na ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa odporovateľnosti právnych úkonov. Súd v konaní je povinný zistiť skutočný stav veci a vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci.
V prípade rozvodov a koncov vzťahov, kde sú zahrnuté aj deti, je dôležité, aby rodičia odstraňovali prekážky na ceste k dohode. Aj keď sa rodičia rozvádzajú, majú naďalej práva a povinnosti voči svojim deťom. Moderné legislatívy sa snažia podporovať rodičovské dohody a obmedzovať princíp „všetko alebo nič“ pri zverovaní detí do starostlivosti.
Slovenský Občiansky zákonník prešiel v posledných rokoch viacerými zmenami, ktoré sa dotýkajú aj rodinného práva. Nové legislatívne zmeny majú za cieľ lepšie chrániť záujmy detí a podporovať funkčné rodinné vzťahy aj po rozvode rodičov.
tags: #dieta #podla #obcianskeho #zakonnika