Je prirodzené, že každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. No v realite sa často stretávame s opakom, či už je to spôsobené neinformovanosťou alebo pohodlnosťou mladých mamičiek. Mnohí rodičia sa príliš ponáhľajú so zavádzaním príkrmov, vyberajú nepohodlné oblečenie pre deti alebo ich predčasne posadzujú, čím im škodia. Je dôležité riadiť sa nielen inštinktom, ale aj odporúčanými postupmi pre zdravý vývoj dieťaťa.
Je túžbou každého rodiča, aby sa jeho školopovinné dieťa samé pobalilo do školy, aby si zastrúhalo farbičky, naučilo sa všetko, čo má a ešte si aj upratalo pracovný stôl. Niektoré deti sa k takémuto „ideálu“ naozaj približujú. Aj vy dokážete naučiť dieťa, aby sa pripravilo na druhý školský deň bez toho, aby ste na neho dohliadali a kontrolovali. Základom sú dve veci: čas a systematickosť.
Malý prváčik sa ešte neorientuje v čase, a tak po príchode domov zo školy netuší, koľko má času na prípravu a koľko na hranie. Aby to však bolo v kľude, tak si doprajte dlhšiu časovú rezervu. Myslite na to, že váš čerstvý školák (ale aj druhák) potrebuje viac času na všetky povinnosti a dokáže sa sústrediť kratší čas. Všetko je pre neho nové a ešte sa len orientuje vo svojich povinnostiach. Nevie odhadnúť (a možno ani vy nie), koľko času mu zaberie, než si prečíta rozvrh hodín a pobalí si šlabikár. Ak budete vy a aj dieťa v strese rýchlo chystať veci, nevyhnete sa plaču a únave zo strany školáka a akurát mu ta znepríjemnite domácu prípravu. Preto si radšej rezervujte viac ako menej času.
Aby si dieťa osvojilo správne školské návyky, potrebuje systém a presné hranice čo kedy robiť. Ako som už spomínala, dieťa v malom veku je viac menej odkázané na váš time management. Potrebuje sa naučiť a zautomatizovať rutinné školské povinnosti. Odporúčam vám, aby ste na dieťa netlačili - ani na tempo práce, ani na výsledok v škole. Ak k tomu zavediete zvyky-rutinu, kedy sa učí, kedy sa balia učebnice do školy a kedy sa hrá, vykročíte tým správnym smerom, aby sa domáca príprava nestala stresom a plačom.
Význam bezpečnej vzťahovej väzby
Pre dieťa je dobré, ak vie, čo môže od rodičov očakávať, ak dokáže čítať ich reakcie. To, že skúsenosti a zážitky z detstva formujú náš mozog a ovplyvňujú, ako sa budeme správať v dospelosti, vieme. Ale prečo je tomu tak, presne nevieme. Čo sa však vedcom podarilo prieskumom rôznych štúdií za posledných 15 rokov zistiť, je, že nepredvídateľné a nekonzistentné správanie rodičov môže narušiť emocionálny vývoj dieťaťa.
Signály a informácie, ktoré získavame z nášho okolia, sú dôležité pre správny vývoj zmyslov. Ak má napríklad bábätko problém s okom, kvôli ktorému nevidí dobre, môže sa uňho vyvinúť celoživotný zrakový deficit. Pre správny emocionálny rast dieťaťa sú zasa dôležité rodičovské signály, teda ich reakcie na jeho potreby.
Vzťah rodiča a dieťaťa začína vznikať ešte predtým, ako je dieťa počaté. Úplný začiatok dieťaťa sa odohráva v hlavách rodičov, predovšetkým v hlave mamičky, ktorá o dieťatku premýšľa. V priebehu tehotenstva potom veľmi záleží na tom, ako ho matka prežíva. Obdobie pôrodu je zásadný zážitok pre matku aj pre dieťa. Je veľmi dôležité, aby pôrod bol čo najprirodzenejší. Čím menej cudzorodých zásahov a čím viac zostáva dieťa v kontakte s mamou, tým lepšie. Navzdory všetkému je však príchod na svet obrovský stres. Mnoho mamičiek ešte nejakú dobu po pôrode vníma, že dieťa si nejakou abreakciou pôrod ešte spätne prežíva - plačom, úzkosťou, rôznymi zvukmi. Pokiaľ sa otec stavia k svojej roli dobre už v dobe tehotenstva a medzi rodičmi existuje zdravá miera intimity, nemusí si pripadať ako piate koleso na voze ani vo chvíli, kedy je už dieťa na svete. V prvých týždňoch a mesiacoch otec funguje ako akási podpora. Ochraňuje a zabezpečuje rodinu.
Po narodení je kľúčové, aby sa rodičia zamerali na vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby. Počas prvých troch rokov sa utvára základ osobnosti. Je dôležité, aby medzi rodičmi a dieťaťom vznikla takzvaná bezpečná väzba. To znamená, že si dieťa zvykne, že mama a otec sú ľudia, ktorí ho vnímajú, ktorí ho milujú a majú radosť z toho, že je na svete. Ich reakcie sú dostatočne prívetivé a predvídateľné, dávajú mu síce nejaké hranice, ale aj pocit bezpečia. Takéto puto vznikne len tak, že rodičia s dieťaťom jednoducho sú.
Obdobie vzdoru a prvé otázky
Okolo druhého, tretieho roku prichádza tzv. obdobie vzdoru. Je to doba, kedy sa dieťa začne vnímať ako osobnosť a tiež sa objavia prvé, celkom jasne formulované zápory: nie, nechcem… Tam sa rodí jeho ja. Pre rodičov a kohokoľvek, kto je s dieťaťom v kontakte, je to veľmi náročné obdobie. Rodičia niekedy môžu reakcie detí v tomto veku vnímať ako kalkulovanie, ako zlomyseľnú provokáciu, ale to je nesprávne. V dvoch rokoch sú deti nenútené, nie sú schopné takýchto zložitých myšlienkových konštrukcií. To, že často neposlúchajú, vyplýva z toho, že si so svojimi emóciami zatiaľ nedokážu poradiť. Fyzické tresty nie sú potrebné.
Okolo tretieho roku sa deti väčšinou ponoria do otázok ľudskej telesnosti a sexuality, fascinujú ich rozdiely medzi pohlaviami a to, ako vlastne prichádzame na svet. Tieto otázky väčšinou vyplynú zo situácií - niekto zo škôlky bude mať napríklad bračeka, kamarátka mamy je tehotná… Téma obvykle naskočí sama a je skvelé, keď ju rodičia dokážu správne uchopiť. Hlavne by mali dať najavo, že majú radosť, že sa dieťa takto zvedavo pýta. Mali by sa zaujímať, ako to samé vníma - a ako si ty myslíš, že to je? V škôlkarskom veku sa deti vzájomne okukujú na toaletách, skúmajú rozdiely medzi maminkou a ockom. To je prvá príležitosť na to, aby sa rodičia začali týmto otázkam venovať. Pokiaľ má človek v dospelosti žiť uspokojivým sexuálnym životom, je predovšetkým potrebné, aby sa stotožnil sa so svojou rolou, s pohlavím. Dievčatá by mali nájsť modus, že sú spokojné s tým, že sú dievčatá, identifikujú sa s mamičkou. Pri chlapcoch je to rovnaké, len sa identifikujú s otcom. Je dôležité, aby fungovala otvorenosť v tom, že sa dieťa môže pýtať. Ale chce to informácie citlivo dávkovať, dieťa má právo všeličo sa dozvedieť, ale určite nie lekciu z biológie.
Masturbácia vyplýva z prirodzeného dotýkania sa samého seba. Záleží na tom, kedy dieťa zistí, že práve tento dotyk je taký skvelý, zaujímavý a svojím spôsobom iný, ako keď sa dotýka napríklad ruky. Dotyky na intímnych miestach môžu niekedy objaviť už dvojročné deti. Rozhodne nie je potrebné kvôli tomu panikáriť.
Školský vek: Vzdelávanie a prvé stretnutia s vážnymi témami
Vstup do základnej školy je pre každé dieťa veľmi dôležitý životný predel. Je to nastolenie pravidiel a povinností, čo je pre dieťa bez preháňania obrovská záťaž. Avšak pokiaľ je dieťa zdravé a jeho vývoj v poriadku, potom sa na školskú dochádzku teší, pretože má v sebe prirodzenú túžbu vzdelávať sa. Je fajn, pokiaľ sa pre prváčika podarí nájsť príma pani učiteľku, pokiaľ výučba aspoň v začiatkoch prebieha čiastočne hrou. Škola je pre deti ohromným zdrojom informácií, ktoré pochádzajú nielen od učiteľky, ale logicky aj od spolužiakov. Školáci začínajú viac rozoberať témy, ktoré dovtedy brali len ako prostý fakt a nad ktorými sa nepozastavovali.
Vhodnou príležitosťou, kedy otvoriť tému smrti, je prvá konfrontácia s ňou. Keď napríklad dieťa nájde mŕtveho chrobáčika, mŕtveho vtáčika, prípadne sa v rodine hovorí o smrti, pretože zomrie babička, dedko… Nedá sa však chcieť od dieťaťa, aby porozumelo, že smrť rovná sa nenávratná strata či eventuálne (u veriacich rodín) vnímať pri smrti nejaký duchovný presah. Smrť jedného z rodičov je pre každé dieťa nesporne zložitý a tragický zážitok. Obaja rodičia sú pre školské dieťa veľmi dôležití, a keď jeden umrie, je potrebné o tom s dieťaťom hovoriť veľmi citlivo. Všeobecne platí, že musí cítiť lásku od tých, ktorí mu zostali, hlavne zo strany druhého rodiča.
Neplánované tehotenstvo a jeho dôsledky
Neplánované tehotenstvo dokáže zaskočiť. Pre mnohé dievčatá a ženy nie je v takejto situácii vôbec jednoduché rozhodnúť sa, čo ďalej. Mnohé to vnímajú ako morálnu dilemu. Na rozhodnutie majú už obvykle málo času a aj málo informácií. Ak o to stoja, pomocnú ruku im podáva Poradňa Alexis.
Pri neplánovanom tehotenstve sú ženy konfrontované s otázkou, či podstúpiť interrupciu, alebo si dieťa ponechať... A častokrát si dieťa nechať vyslovene chcú. Majú však pocit, že to bez pomoci nezvládnu, že na všetko zostanú samé. A žiaľ, veľmi často sa rozhodujú pod tlakom iných ľudí alebo pod vplyvom momentálnych strachov. U nás si zisťujú, aké majú možnosti, preberáme s nimi výhody a nevýhody jednotlivých riešení. Bezplatne ponúkame sociálne a psychologické poradenstvo. Ak je to potrebné, externe aj konzultácie s odborníkmi z iných profesií.
Pomoc vo vašej poradni hľadajú najmä ženy a dievčatá v reprodukčnom veku. S čím všetkým im pomáhate sa vyrovnať? Veľká časť našich klientok je vo veku, keď túžia po dieťati. A keď zistia, že sú tehotné, aj by sa potešili, zároveň však nechcú dieťa s mužom, s ktorým sa napríklad čerstvo rozišli. Potom stoja pred dilemou. Mať na celý život spojenie s človekom, ktorého už vlastne nikdy nechcú vidieť, alebo ísť na interrupciu a potom ju poriadne oplakať? Navyše je tu neistota, kedy, a či vôbec sa im opäť a za ideálnejších podmienok podarí otehotnieť. Na poradenstvo k nám chodia tiež ženy po strate nenarodeného dieťaťa. Teda tie, ktoré sa nevedia vyrovnať s umelým alebo spontánnym potratom. A samozrejme, pomoc neodmietame ani tehotným ženám, ktoré sa už nerozhodujú, či sa dieťa narodí alebo nie, ale zažívajú v tomto náročnom a citlivom období vážne problémy.
Pravdaže, všetky tieto veci sa ich dotýkajú rovnako ako žien. Za neplánované tehotenstvo sú zodpovední obaja rovnakým dielom. Žena si však takmer vždy vytrpí viac nech sa rozhodne pre akékoľvek riešenie. A na rozdiel od muža nemôže od riešenia proste ujsť. Preto nás práve ženy kontaktujú viac - lebo situácia je pre ne závažnejšia. Väčšina žien, aj keď nepovažujú dieťa vyslovene za plnohodnotného človeka od počatia, berie tehotenstvo ako vážnu vec a je to tak prirodzené.
Muži tomu takto zvyčajne nerozumejú. Jednak u nich prirodzená túžba po dieťati nie je taká silná, a jednak je pre nich dieťa pred narodením akési abstraktnejšie. Veď často aj muži, ktorí sa na svoje dieťa tešia, si nevedia jeho existenciu naplno uvedomiť, kým ho nevidia na vlastné oči a nedržia na rukách. Je to vcelku pochopiteľné, keďže si tehotenstvom neprechádzajú takpovediac na vlastnej koži. Takíto muži to ani nemusia myslieť zle, keď sa snažia partnerky motivovať k interrupcii. Je pre nich jednoduchšie vnímať dieťa ako zhluk buniek a nerozumejú, prečo ženy nesú rozhodovanie tak ťažko. Muži by sa však mali naučiť prijať, že žena má na svoje emotívne prežívanie tehotenstva ako vážnej veci právo.
Je však aj veľa mužov, ktorí sa pri neželanom tehotenstve snažia ženu manipulovať do riešenia, ktoré vyhovuje výhradne im. Tu sledujeme veľmi zaujímavý fenomén. Nezriedka sa nám do poradne ozve niekto, kto vo svojom okolí pozná neplánovane tehotnú ženu a chce jej pomôcť. A vo väčšine prípadov sú to práve muži.
Týka sa to spravidla najviac tých, u ktorých emócia zaľúbenosti prevládne nad opatrnosťou a racionálnosťou. To nemusí súvisieť s vekom. Máme z poradne skúsenosti, že aj štyridsaťročná žena si môže po pár dňoch známosti o mužovi povedať, že to bude ideálny partner a po ďalších pár týždňoch je s ním tehotná. A krátko na to zistí, že daný muž má od ideálu veľmi ďaleko. Takéto neopatrné správanie by sme skôr čakali od nedospelého dievčaťa, nie od ženy, ktorú už snáď život niečo naučil.
Áno, určite aj to. U nás v poradni sa však často stretávam s tým, že žena berie vzťah ako vážny a muž vlastne tiež. No u muža sa to zmení, keď sa objaví problém neželaného tehotenstva. Vtedy neraz vytriezvie zo zaľúbenosti. Je tiež zaujímavé, že veľa párov - inteligentných, vzdelaných, dospelých ľudí - sa nikdy nerozpráva o tom, čo by bolo, keby žena neočakávane otehotnela. Pritom každý z nich vie, že žiadna ochrana pred otehotnením nie je stopercentná. Ona je obvykle presvedčená, že by sa v takom prípade zobrali. On si myslí, že by určite išla na potrat. Veď to neplánovali a nie sú ešte zabezpečení. Problémom je aj to, že ľudia sa často ani poriadne nepoznajú a už spolu intímne žijú.
Postabortívny syndróm a jeho prejavy
Syndróm ako taký je súbor symptómov, ktoré sa zvyknú vyskytovať spolu. V tomto prípade ide o zhodné črty v prežívaní žien, ktoré majú za sebou umelý potrat. Vyskytujú sa však v rôznej miere. U niektorých žien prakticky vôbec, až po úplne opačné prípady. Výnimočne môžeme hovoriť až o posttraumatickej stresovej poruche. Pre väčšinu žien skutočne nie je rozhodovanie sa o interrupcii jednoduché. A vôbec ju nepovažujú za nejaké skvelé riešenie. Často po zákroku postupne prídu na to, že by sa to s tým dieťaťom predsa len dalo zvládnuť.
Všímam si, že čím viac sa žena trápi už počas rozhodovania, tým horšie sa potom má aj po interrupcii. Pritom nemusí ísť len o týždne alebo mesiace, ale často aj roky. Niektorí ľudia si myslia, že žena si len racionálne zvážila pre a proti a vybrala si najlepšie riešenie. A že po zákroku život ide ďalej a nič ju netrápi. No nie je to tak.
Väčšina ľudí z okolia takejto ženy, dokonca aj tí, ktorí vie, že bola na interrupcii, si nevšimnú nič. Je to asi ako s týranými ženami alebo sexuálnym násilím. Bežne si ľudia myslia, že vo svojom okolí nikoho takého nemajú a len sa čudujú štatistikám s vysokými číslami. Ale boli by prekvapení, koľko žien z ich okolia si niečo podobné zažilo. Tie ženy o tom nehovoria. Spomeniem reálny prípad. Dva dni po potrate klientkina sestra oznámila, že je tehotná. Celá rodina sa z toho veľmi tešila. Klientka to dieťa veľmi chcela, ale partner bol proti. Podľahla, lebo sa bála, že si pokazí vzťah. A teraz ju čakalo obdobie, keď sa bude pozerať na sestrine rastúce bruško a neskôr na bábätko presne v tom veku, v akom by bolo jej dieťa. Všetko však dusila v sebe, lebo sa obávala, ako zareagujú príbuzní. Tí si možno aj všimli, že je smutnejšia, menej komunikatívna, stratila záujem o činnosti, ktoré ju predtým napĺňali....
Tá paleta je oveľa pestrejšia, než len smútok alebo obmedzenia v sociálnych vzťahoch. Bežné sú problémy so spánkom. Či už problém zaspať, lebo premýšľa nad tým, čo sa stalo, alebo aj zlé sny s dieťaťom a inými súvisiacimi motívmi. Prežíva výčitky svedomia, neschopnosť odpustiť si, depresívne myšlienky. Vo vážnejších prípadoch nastupujú napríklad aj poruchy príjmu potravy alebo zneužívanie alkoholu.
Aj vzťah s otcom dieťaťa sa môže ľahko pokaziť. A to aj v prípade, keď žena potratom vyhovela nátlaku partnera. Často nastávajú problémy v intímnom živote, pretože žena sa až úzkostlivo bojí ďalšieho tehotenstva. Alebo jednoducho kvôli tomu, že muž prežívaniu svojej partnerky nerozumie a vzájomne ich to odcudzuje. Samozrejme, nie každá žena si niečím takýmto prejde. Avšak na Slovensku bolo za posledné desaťročia zrealizovaných asi milión a pol interrupcií. Žien, ktoré sú nimi poznačené, je obrovské množstvo.
Môže. Poznám prípady, kedy žena chcela ísť bez väčšieho zaváhania na potrat. Práve jej partner pripisoval nenarodenému dieťaťu väčšiu hodnotu než ona. Bol ochotný radšej ho vychovávať sám, než aby bolo potratené. No podľa našich zákonov je rozhodnutie o nenarodenom dieťati čisto na matke, otec tu nemá nejaké práva. Takže ak partnerku nepresvedčí, aby si dieťa nechali, už sa môže len bezmocne prizerať. A potom žije s vedomím, že mal dieťa, ktoré zomrelo. K tomu sa neraz pridajú výčitky, že on ako muž a otec ho nedokázal ochrániť.
Moja skúsenosť je, že to prežívanie dokáže byť vo viacerých črtách veľmi podobné. Ale predsa len sa to nedá celkom porovnávať. Napríklad aj mamička po spontánnom potrate sa zaoberá otázkou, čo asi urobila zle, či nejako dieťaťu neublížila. Ale ženy, ktoré sa rozhodli pre umelé prerušenia tehotenstva, si niekedy pripisujú vinu až priveľmi. Často napríklad ospravedlňujú tých, ktorí ich do rozhodnutia vmanipulovali. Ženy po umelom potrate o ňom často nerozprávajú nikomu, možno tak najlepšej kamarátke. Viac sa boja reakcií okolia. A hoci po spontánnom aj umelom potrate ostane nejaká tá jazva, pri umelom je trápenie zvyčajne oveľa hlbšie. Občas sa stane, že s mnohoročným odstupom napíše do poradne žena po spontánnom potrate. Spoločné je, že obe témy, umelý aj spontánny potrat, sú u nás ešte tabuizované. Takže ani o prežívaní žien po takejto skúsenosti sa veľmi nehovorí. Ľudia, ktorí s tým nemajú priamu skúsenosť, nerozumejú, prečo sa tieto ženy cítia tak zle.
Okrem interrupcie a toho, že by si dieťa nechala, je ľuďom bežne známa už len adopcia. Pre tú sa ženy rozhodujú len veľmi zriedkavo. K nej by som dodala, že ak žena chce tehotenstvo zatajiť, môže si vybrať takzvaný režim utajeného pôrodu. Teda ísť rodiť hoci aj na opačný koniec Slovenska a oznámiť v pôrodnici, že chce rodiť anonymne. Existujú aj hniezda záchrany. Treba vedieť, že ak sa mamička o dieťa vo svojej momentálnej situácii nedokáže postarať, môže ho zveriť do pestúnskej starostlivosti. Teda nejaký čas sa síce o dieťa budú starať cudzí ľudia, ale ona ho bude navštevovať a keď sa jej situácia vyrieši, dieťatko sa jej môže vrátiť späť. Ešte lepšie riešenie je náhradná osobná starostlivosť, kedy dieťa prejde do starostlivosti niekoho blízkeho. V prípade neplnoletého dievčaťa napríklad na materskú pôjde jej mama a ona v normálnom režime doštuduje strednú školu.
Mám skúsenosť, že tie ostatné spomenuté možnosti ženy zvažujú len minimálne. Skôr pre nich otázka stojí tak, že ak si dieťa nechám, ako si zariadim veci tak, aby som to zvládla. Niektoré si napríklad kladú otázku, či vôbec žiadať výživné od človeka, s ktorým už nechcú byť v kontakte. Ten muž si v takom prípade môže nárokovať na stretávanie sa s dieťaťom.
Neplánované tehotenstvo - Ako sa muži môžu vyrovnať s nechceným alebo neočakávaným dieťaťom | Dad University
Prehnaná starostlivosť a jej dôsledky na dieťa
Strach o dieťa prirodzene patrí k rodičovstvu. Ale kedy zachádzame už priďaleko, a dieťaťu prílišnými obavami a ochranou skôr škodíme? Naša úzkosť ho môže v budúcom živote veľmi negatívne ovplyvniť.
Mnohí rodičia veria, že strach a úzkosť sú vo výchove pozitívne veci. Svoje ochranárske konanie si ospravedlňujú tým, že predsa svoje dieťa ľúbia a chcú ho ochrániť pred nástrahami sveta. Títo rodičia si však neuvedomujú, že tým dieťa ochudobňujú o schopnosť vysporiadať sa so životom. Život nie je ľahký, a praje odvážnym a odolným - úzkostní rodičia však vychovávajú z detí presne opačný typ osobnosti.
Úzkosť plodí nešťastný život plný napätia. Klinická psychologička Lisa Bookman upozorňuje, že úzkosť zhoršuje a sťažuje aj tú najjednoduchšiu rodičovskú úlohu a povinnosť. Naučiť dieťa zaviazať si šnúrky na topánkach či spoločné varenie nie je pre úzkostného rodiča príjemne strávený čas, ale stresujúca situácia, s ktorou sa nevie zdravým spôsobom vysporiadať.
Miesto užívania si spoločných chvíľ a oddania sa okamihu úzkostlivo stráži, aby išlo všetko tak, ako je zvyknutý. Podobnému postoju sa naučil už v detstve od svojich rodičov - svet je nebezpečný, mimo komfortnej zóny nás čakajú nepríjemnosti - a jediný spôsob, ako mať istotu je mať nad všetkým kontrolu a pohybovať sa len v známych, komfort zabezpečujúcich situáciách a priestoroch. Bohužiaľ, tento spôsob nahliadania na svet sa veľmi ľahko prenáša na deti, čoho dôsledkom je rigidný a stereotypný život bez iskry.
Úzkostný rodič neustále svoje dieťa sleduje a v každej situácii si predstavuje tie najhoršie scenáre. Predpovedá, že dieťa isto rozbije hrnček, zle si nazuje topánky, nebude vedieť obliecť svetrík - skrátka, že to nezvládne a pochybí. Preto okamžite priskakujete aby k tejto tragédií neprišlo, a jeho povinnosti robíte za neho.
Akonáhle si dieťa nevie s niečím rady, okamžite pomôžete. Netuší, ako otvoriť obal hračky? Nenecháte ho skúšať a otvoríte ho radšej sami. Problém však je, že deti ochudobňujete o cenné skúsenosti a zamedzujete rozvoj kompetencií, sebadôvery a schopnosti riešenia problémov.
Úzkostný rodič tiež pevne kontroluje všetky aktivity dieťaťa; nenechá ho zvládnuť vec jeho vlastným spôsobom, ale pevne dohliada, aby sa vykonala „správne“ - rodič má zaužívaný spôsob, ako majú veci fungovať a iné odmieta.
Napríklad chce dieťa pomôcť a vešia bielizeň - vy nad ním úzkostne stojíte a dohliadate, aby sa povešala podľa vášho spôsobu a nie inak. Dieťa to učí jedine závislosti na druhých - bude sa báť pustiť samostatne do vecí a aktivít, pretože sa od vás naučilo, že všetko robí nesprávnym spôsobom.
Medzi dôkazy úzkostnej výchovy patrí aj neschopnosť rodiča jednať s dieťaťom patrične jeho veku. Títo rodičia ignorujú vek dieťaťa a najmä míľniky, ktoré by už malo zvládať; napríklad školou povinné dieťa by si malo chystať školné pomôcky samo, vedieť sa obliecť, nakladať si jedlo na tanier a odkladať si po sebe špinavý riad.
Rodič však toto ignoruje a stále dieťa obskakuje a kontroluje akoby bolo batoľa - a zamedzuje tomu, aby sa dieťa poučilo z prirodzených následkov.
Veľmi častým javom pri úzkostnej výchove sú taktiež rigidné pravidlá. Rodič na nich úzkostne trvá, pretože si tým zaisťuje akési bezpečie v živote a najmä stereotyp, ktorý mu poskytuje istotu. Nehovorím o rozumných a logických pravidlách, ale tých nepodstatných (napríklad je rodič nervózny, ak obed nie je presne na poludnie, alebo sa presne v sobotu popoludní nepoupratuje dom).
Rodič týmto dieťa učí, že flexibilita je nebezpečná, a upravovať zaužívané stereotypy vzhľadom na momentálnu situáciu je nevhodné. Takýto rodič dá radšej prednosť typickému sobotnému upratovaniu než spontánnemu výletu do Zoo alebo prírody. Deti sa učia nespochybňovať pravidlá, naopak nenaučia sa kriticky myslieť.
Prílišná ochrana a „státie deťom za zadkom“ im zabraňuje budovať odolnosť a zodpovednosť za dôsledky svojich činov. Bude pre nich náročné fungovať v situácií, ktorá je nová a nepredvídateľná, a nebudú zvládať ak niečo nepôjde podľa ich predstáv a plánov.
Nebudú samostatné, naopak, bude im musieť byť povedané čo majú robiť a ako to majú robiť. Rodič navyše modeluje úzkostné správanie, čo dieťa automaticky preberie. Úzkosť vytvára nepríjemnú a napätú atmosféru domova, v ktorej sa dieťa nemôže adekvátne vyvíjať.
Podľa klinickej psychologičky Samanthy Rodman predáva úzkostný rodič dieťaťu postoj, že svet je nebezpečný a ľudom nemožno dôverovať. To má za následok problémy vo vzťahoch (prílišná pripútanosť na partnera, žiarlivosť, nesloboda, nedôvera). Aby predišlo neistote zo sveta a vzťahov, má potrebu všetko kontrolovať.
Jeho život je z toho dôvodu stereotypný, pretože zaisťuje dobre známe situácie, ktoré nepokladá za ohrozujúce. Rovnako má potrebu kontrolovať aj vzťah a partnera - musí vedieť kde bol, kam ide, kedy sa vráti a skrátka neustále na neho dohliadať. Rodič naznačil, že nepredvídateľnosť rovná sa nebezpečenstvo.
Rodman tvrdí, že mantrou úzkostného človeka je Zostaň doma, nepodstupuj žiadne riziká.
Je jasné, že úzkostný postoj rodiča vytvorí rovnako úzkostného človeka z dieťaťa. Netreba pripomínať, že životom v úzkosti sa pripravíme o kopec možností, zážitkov a najmä šťastných okamihov. Stereotyp nám síce dáva istotu, pretože presne vieme, čo sa bude diať, avšak skutočné šťastie leží za hranicami našej komfortnej zóny - presne to je miesto, kde prichádza k posunu a vývoju našej osobnosti.
Predstavte si komfortnú zónu ako klietku, v ktorej žijete, a úzkosť ako kľúč od jej zámky, ktorý vlastníte. Síce ste v klietke v bezpečí, ale nikdy nezažijete ten pocit, aké slobodné a úžasné je roztiahnuť krídla, lietať a pozrieť sa na svet z iného pohľadu.
Do tej klietky nás zavrel úzkostný postoj rodiča, žijeme v nej však dobrovoľne. Jedno je isté - úzkosť, prílišná starostlivosť a obskakovanie dieťaťa nevedú k zodpovednosti, samostatnosti a šťastnému životu.
Výchova ako investícia a hľadanie identity
Žijeme v dobe, keď sú deti investíciou. Určite sú na Slovensku ešte vrstvy spoločnosti, ktoré bojujú o prežitie, ale väčšina z nás žije v luxuse a deti máme ako svoju výkladnú skriňu. Niektoré rodiny sa takto presťahujú z jedného konca Prahy na druhý, pretože tam je lepšia škola pre ich dieťa. A teraz si predstavte, že sa tomu dieťaťu v tej škole nedarí, nie je tam spokojné a šťastné. Ale už má tú zodpovednosť, že sa kvôli nemu celá rodina sťahovala! Také deti už ani v prvej-druhej triede nie sú slobodné, pretože si dali záväzok, že musia naplniť nejaké očakávania. Lebo tá investícia sa predsa rodičom musí vrátiť. Povedia mu: „Neblázni! To je tá najdrahšia škola, my ti ju platíme, tak ako to, že tam nerád chodíš? "
Čo potom urobí to dieťa? Potlačí samo seba, potlačí to, čo Winnicott (Donald Winnicott, významný britský psychoanalytik - pozn.red.) nazýva „falošné ja“. Také dieťa je potom neautentické. Keď sa ho pýtate, ako sa cíti, povie vám niečo naučené, ale vlastne ani samo nevie, ako sa cíti. Nevie, čo má študovať, lebo ani nevie, čo ho baví. Vždy totiž robilo len to, čo sa od neho očakávalo. Nie je to v štrnástich úplne normálne? Jasné, je to úplne normálne. A ďalšia vec, ktorú nemám rád, je, keď sa rodičia detí neustále pýtajú: „Prečo?“ No ja neviem prečo! Ja predsa nie som robot, aby som hneď vedel, prečo sa mi niekde nepáči. Poď mi s tým pomôcť, poďme to rozlúštiť, prečo mi niekde nie je dobre.
To je prípad rodičov, ktorí vidia seba vo svojom dieťati a neuvedomujú si, že dieťa je iný človek. Imponuje im, že ich dieťa je takéto mocné. Síce sa naň hnevajú, že neposlúcha, ale zároveň sa im to páči. Tam vidíte presne takéto typické narcistické vzťahy, kde ide o to, kto bude mať moc. Je to doslova boj o moc a vôbec nejde o to, kto má pravdu. Ten, kto sa presadí, ten je jednoducho najúspešnejší. To je jeho hodnota. Nemôžeme o ničom diskutovať, pretože tu vôbec nejde o vec. Práve v tom je to nebezpečenstvo - že spoločnosť sa môže uberať týmto smerom. A nevyhnutne to vedie k tomu, že tí ľudia sa potom budú cítiť osamelo. Pretože ani vo vzťahoch nezažijú autenticitu a úprimnosť. Keďže spolu súťažíme, tak si iba pochlebujeme a hovoríme si len to, ako sa máme dobre, aby niekto náhodou nezistil, že sa v skutočnosti dobre nemáme. Bohužiaľ, niekedy sa to prenáša aj do rodín, do blízkych vzťahov. To sú tie prípady, keď vidím, že už ani medzi rodičmi alebo medzi rodičmi a deťmi nie je úprimnosť. Napríklad rodič odíde a dieťa je zrazu iné. Príde druhý rodič a dieťa je zase iné. A to je strašne smutné. Pretože sa potom o ten náš smútok a strach nemôžeme s nikým podeliť. A hoci sme všetci na seba milí, v skutočnosti nám na sebe navzájom nezáleží. Práve naopak, to, že niekto v rodine má problém, nás akoby ohrozuje. Dnes sa nenosí to, že je niekto smutný. Aj v knižke s Fedorom hovoríme o tom, že dnes sa aj psychiatria zneužíva na to, aby sme nedovolili ľuďom byť smutnými. Smútok sa už považuje za klinický prejav. Áno, dospievajúci ľudia sú dnes smutnejší, viac sa obávajú budúcnosti. Celkom logicky. Ja sám by som teraz nechcel byť v ich koži. To však neznamená, že sú všetci chorí. Ale znamená to, že o tom musíme premýšľať a možno prídeme na to, že je v poriadku byť smutný. Byť smutný je v niektorých situáciách oveľa zdravšie ako byť veselý alebo necítiť nič - lebo to nezodpovedá realite.
Podľa nedávneho veľkého výskumu českého Národného ústavu duševného zdravia 40 percent dospievajúcich trpí psychickou poruchou, hlavne depresiou. Všetci na to automaticky reagujú tým, že nám chýbajú detskí psychiatri. A čo teda je? Odpoveď je, aby sme spoločne premýšľali nad tým, čo tie deti skutočne trápi, rozprávali sa o tom. Asi zistíme, že na to nie je jedna odpoveď.
