Prečo sa deti bijú po hlave a ako im pomôcť

Mnohí rodičia sa sťažujú, že ich ročné dieťa sa občas udrie, či bije po hlave, najmä ak je nahnevané alebo frustrované. Toto správanie môže byť pre rodičov znepokojujúce, ale je dôležité pochopiť jeho možné príčiny a vedieť, ako správne reagovať. Ignorovanie, vyhrešenie alebo vrátenie úderu nie sú najvhodnejšie riešenia. Tento článok sa zameriava na objasnenie príčin tohto správania, jeho prejavov a ponúka praktické rady, ako deťom pomôcť zvládnuť svoje emócie a znížiť agresivitu.

Existuje niekoľko dôvodov, prečo si batoľa môže udierať hlavu. Spravidla to nie je dôvod na paniku, hoci pohľad na to môže byť nepekný. Nie je to ani dôvod na to, aby sme mávli rukou a dieťa úplne ignorovali.

Možné príčiny búchania hlavy

Potreba fyzického podnetu

Dieťatko môže prevalcovať emócie, ktoré sú také silné, že ich potrebuje vyvážiť fyzickým vnemom. Vtedy si spôsobí fyzické podnety okamžite a samo - tak, ako je to v danej chvíli možné. Najjednoduchšie a najrýchlejšie je preto hodiť sa o zem a búchať hlavou o podlahu alebo o stenu. Jedno z toho je dostupné takmer vždy. Ak si dieťa ubližuje aj bez toho, aby bolo nahnevané, možno len potrebuje fyzické vnemy.

Riešenie: Umožnite mu dostatok pohybu, pobyt vonku, skákanie na trampolíne alebo mu vymasírujte chrbátik. Nahnevané dieťatko skúste objať - niektoré deti sa skrátka chcú hnevať a objatie odmietnu, no niektoré na objatie zareagujú pozitívne a upokoja sa. Objatie im poskytne vhodný fyzický aj psychický podnet.

Rozvoj motoriky

U batoliat sa dramaticky rozvíja motorika. Je to obdobie, kedy sa stavajú na nohy, sadajú si a robia veľké pokroky. Je možné, že dieťa testuje povrchy okolo seba a zisťuje, čo sa mu uhne a čo nie.

Túžba po väčšej pozornosti

Dieťa sa šmarí o zem a búcha si hlavu. Hoci vyzerá často nepríčetne, stíha jedným okom sledovať, čo na to rodič, prípadne sa presunie do jeho zorného poľa, ak sa rodič otočil.

Riešenie: Ak zrovna máte neodkladnú prácu, vezmite si dieťatko na minútu bokom, objimte ho a vysvetlite mu, čo práve robíte a prečo. Dohodnite sa s ním, kedy sa mu môžete venovať. Ak je to možné, nechajte ho pri sebe, aby vás pri práci mohlo sledovať. Ideálne je, ak ho do svojej práce zapojíte.

Neschopnosť vyjadriť hnev

Toto je najmä prípad tých detí, ktoré ešte nevedia rozprávať. Svoje emócie prežívajú veľmi silno a o to viac ich hnevá, že ich nevedia ešte vyjadriť tak, aby im rodič hneď rozumel. Vyjadriť svoje emócie slovami je ťažké aj pre mnohých dospelých, ktorých to tiež frustruje. O to viac malé dieťa, ktoré ešte so svetom nemá toľko skúseností a nacvičených techník na zvládanie ničivých pocitov.

Riešenie: Dieťatku pomôže, ak mu venujete aspoň chvíľu pozornosť, pomenujete jeho pocity (ty sa teraz asi hneváš, ty si teraz smutný, lebo…) a svojou pokojnou reakciou mu dáte najavo, že svet sa nerúca. Môžete dieťatku navrhnúť nejaké riešenie (napríklad sa hnevá, lebo sa mu zrútila veža z kociek, tak mu navrhnete, aby to skúsilo znova alebo pre zmenu nech kocky pekne uprace do škatule).

Bolesť

Hovorí sa, že ak nás bolí zub, pomôže privrieť si prsty do dverí. Tie nás budú bolieť tak, že zabudneme na boľavý zub. Niektoré deti pri bolestiach reagujú nepokojom až fyzickým ubližovaním si. Jednoducho nevedia, ako si s bolesťou poradiť.

Riešenie: Zbystrite, ak si dieťa ubližuje vždy na tom istom mieste. Napríklad si búcha hlavu vždy len jednou stranou (tou, kde je zapálené ucho či rastúci alebo boľavý zub). Ak tak robí v priebehu krátkeho času, napríklad niekoľkokrát za deň a predtým to nerobievalo. Všímajte si aj iné možné príznaky infekcie, napríklad zvýšenú teplotu, odmietanie tekutín a jedla, malátnosť a iné zmeny v správaní.

Stres

My dospelí reagujeme na stres rôzne. Dieťatko v strese tiež nevie, čo si so sebou počať a môže reagovať tým, že si ubližuje. Takýmto spôsobom ventiluje napätie, ktoré sa v ňom hromadí.

Obdobie vzdoru

Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie. Súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity - „Kto som a čo všetko ja môžem?“.

Ilustrácia dieťaťa, ktoré sa drží za hlavu

Ako správne reagovať na búchanie hlavy

Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním.

Čo robiť:

  • Nikdy nebijte dieťa naspäť: Môžete mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí.
  • Uznajte a pomenujte pocity dieťaťa: Hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.
  • Rozprávajte pokojným hlasom: Nekričte, nevyhrážajte sa mu.
  • Zabezpečte bezpečné prostredie: Ak sa búcha o zem, podložte pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložte mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko.
  • Neodchádzajte od dieťaťa: Nenechávajte ho s pocitmi osamote.
  • Vysvetľujte, až keď je pokojné: Vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré.
  • Ukážte vhodné spôsoby: Ako môže prejaviť svoje emócie.
  • Počúvajte a pomenujte to, čo chce: Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane.
  • Čítajte knihy: S tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie.

Čo nerobiť:

  • Fyzické tresty: Facka je známkou toho, že si už neviete dať rady.
  • Hrozby do budúcnosti: Ktorým dieťa v tomto veku nemôže rozumieť (napr. „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, „už ti nikdy nekúpim sladkosť“ a pod.).
  • Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku: Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov.
  • Nehovorte mu, že je zlé, nevychované.

Infografika znázorňujúca správne a nesprávne reakcie rodičov na detský hnev

Kedy vyhľadať pomoc?

Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa. Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. ešte okolo 5. Je dôležité sledovať aj ďalšie príznaky, ktoré môžu naznačovať duševné problémy, ako napríklad:

  • Častý plač bez zjavného dôvodu
  • Neustály smútok
  • Strata záujmu o aktivity, ktoré dieťa predtým bavili
  • Izolácia od kamarátov a rodiny
  • Problémy so spánkom alebo jedením
  • Agresivita voči sebe alebo iným

🧘‍♀️ RELAXÁCIA, DÝCHANIE a VNÍMAVOSŤ pre deti 🌬️ SEBAREGULÁCIA pre deti 💆

Dôležitosť primárnej väzby a hypertonus

Ak sa vám dieťa ešte len narodilo, no už teraz máte obavy z obdobia vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia. V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období dieťaťa sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou.

Zvýšené svalové napätie, známe aj ako hypertonus, môže mať vplyv na detský vývoj a ovplyvniť pohybové vzory v budúcnosti. Ak sa vám niečo nezdá, je vždy lepšie poradiť sa so skúseným fyzioterapeutom.

Ako rozpoznať zvýšené svalové napätie?

  • Zakláňanie sa dieťaťa, prehýbanie do luku
  • Prepínanie horných a dolných končatín
  • Zovretie ručičiek v päsť
  • Keď ležia na bruchu sú nespokojné, zakláňajú hlavu a nevedia sa oprieť o predlaktia
  • Neutíchajúci plač, nepokoj a neustále kopanie rukami a nohami

Ako hypertonus u bábätka riešiť?

Pri týchto problémoch je dôležité správne nosenie a manipulácia s bábätkom. Vyvarovať sa rýchlym, nestabilným pohybom a šteklenniu, ktoré môže dieťa viac dráždiť. Dôležité je, bábätka sa často dotýkať jemným, plošným dotykom. V rámci spoločnej aktivity môžete dieťatku dopriať baby masáž a k tomu napríklad využiť masážny olej. Dôležitá je vaša vrelá náruč a pokojný hlas, ktoré dokážu ovplyvniť pohodu dieťatka a tým pádom aj jeho svalové napätie.

Tip na cvik 1: Ak dieťatko je nespokojné na chrbte, zakláňa sa a kope rukami a nohami, dajte celé dlane na jeho hrudník a ľahučko zatlačte do podložky. Dieťa skúste zaujať, tak aby sa na vás pozeralo. Môžete mu zaspievať nejakú vašu obľúbenú pesničku.

Tip na cvik 2: Zrolujte deku alebo uterák a rozložte ho tesne okolo bábätka. Nohy pokrčte k brušku a ruky tiež.

Obrázok s postupom cvičení pre deti s hypertonusom

Úzkosť sa môže prezliecť do mnohých podôb. Dieťa vtedy často nemá inú možnosť než pod vplyvom silného hnevu vybuchnúť, udrieť, polámať. Vráťme sa k téme a to súvislosti medzi úzkosťou a agresiou u detí. Pod vplyvom úzkosti ich mozog produkuje chemické látky a vybudí tak telo k veľkému nabudeniu. Úzkosť, aj keď často neuvedomovaná, signalizuje, že prichádza nebezpečenstvo. Telo je potrebné pripraviť na BOJ alebo ÚTEK. Úzkostný mozog je zdravý mozog, ktorý však reaguje trochu viac ochranársky. Stisne „poplašný gombík“ pre istotu a prevenčne. Ak sa tieto cykly opakujú, u klientov dochádza k spusteniu ÚZKOSTI Z ÚZKOSTI, STRACHU ZO STRACHU. A táto úzkosť má tendenciu sa spustiť nielen v nových situáciách, ale aj dobre známych a NEOČAKÁVANE. Deti a nielen tie, tak potom žijú pod atakom neurochemických látok v tele, ktoré ich dráždia a vybudzujú k agresii alebo sebaagresii, resp. Boj, alebo útek je program nášho ľudského organizmu, ktorý nám slúži na naše prežitie. V skutočne nebezpečnej situácii zachraňuje životy. Určite ste už počuli o hrdinských skutkoch ľudí vo vypätých situáciách, keď je napr. Ak organizmus reaguje na situáciu BOJOM, ktorá nie je nebezpečná a ohrozujúca, bude sa toto dieťa javiť ako agresívne, aj tam kde nemusí. Ak mu niekto vezme obľúbenú hračku a jeho mozog to vyhodnotí ako nebezpečenstvo, často bude nasledovať buchnát, krik. Všetko sa udeje veľmi rýchle, bez akéhokoľvek vedomého zhodnotenia ako automat. Na dieťa sa bude pozerať ako na nevychované a zlé, dokonca sa rodič začne hanbiť za svoje dieťa. O čo ide, ak sa na túto problematiku pozrieme hlbšie. Bojovné dieťa hľadá BEZPEČIE, PRIJATIE, SPOJENIE. Je potrebné naučiť dieťa ako zvládať svoje pocity, popisovať ich, naučiť ich stratégie, ako svoju neistotu zvládnuť a to všetko primerane veku. Chcieť po štvorročnom, aby sa emočne kontrolovalo je science fiction. V tomto veku ním emócie lomcujú a aj samé je často vyľakané zo svojich reakcií. Dieťa je jednoducho vo vývinovom štádiu, ktorým musí prejsť. Pre rodiča musí byť ťažké dívať sa na to, že jeho dieťa je často posudzované ako bitkárske, agresívne a problémové. Psychologicky sa potom pracuje nielen s dieťaťom, ale hlavne s rodičom.

Niektoré deti zhruba okolo 1,5 roka veku zameriavajú agresívne prejavy správania voči sebe - bijú sa po hlave, udierajú si hlavu o stenu a podobne. Deje sa to zvyčajne v situáciách, kedy sa deje konflikt medzi nimi a rodičom, prípadne vtedy, keď sa niečo pokúšajú urobiť a nedarí sa im to. Hnev, afekt je pre ne silný a nevedia s ním zatiaľ inak zaobchádzať a ich spontánna reakcia je taká, že ho obrátia voči sebe. Najdôležitejšie je zabezpečiť, dohliadnuť, aby sa dieťa nezranilo. Druhá dôležitá vec je, aby rodič dieťaťu modeloval iné spôsoby, ako s hnevom zaobchádzať, ako ho inak vyjadriť tak, aby neubližovalo dieťa ani sebe, ani nikomu naokolo. Toto modelovanie iných spôsobov by spočiatku malo prebiehať formou hry vo chvíľach, kedy je dieťa pokojné.

Pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev? Možno to tiež zažívate. Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia. Ak venujete pozornosť výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenuvávate ich, rozprávate sa o nich, modelujete svojim príkladom zvládanie náročných emócií, možno používate emočné kartičky či iné pomôcky. To všetko je skvelé, ale vo chvíli, keď sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, vám to úplne nepomôže. Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP.” Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútoč” pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu (tj. Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.” Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu. Na svoj hnev sa môžete bližšie pozrieť v minikurze Zvládni svoj hnev na deti, v ktorom sa naučíte s ním zdravo pracovať a osvojíte si stratégie, ako predchádzať výbuchom hnevu. Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať “normálne”. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné. Niekto odporúča dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami. Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda). To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií. Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia. Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja. Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“ Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiací proces. Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik. Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom. Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: 1. vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo 2. Je to jedna z tém môjho 10 týždňového transformačného programu Pohodové rodičovstvo vďaka komunikácii. Do tohto programu som zhrnula všetky najdôležitejšie princípy komunikácie v bežných výchovných situáciách s malými deťmi.

Obdobie batoľaťa (obdobie od prvých narodenín do 3. roku) je charakteristické nadobúdaním samostatnosti a autonómie dieťaťa. Rýchly vývin zaznamenáva tak jemná ako i hrubá motorika. Pohybová samostatnosť má veľký psychologický význam, nakoľko už dieťa nie je odkázané na pomoc pri dosahovaní predmetov svojho záujmu. V sociálnej sfére je dieťa pomerne závislé od matky alebo inej dospelej osobnosti. Dieťa v tomto veku rado ide do kontaktu s inými ľuďmi, ako dospelými, tak inými deťmi. S rovesníkmi však niekedy tieto interakcie nedopadnú dobre, ale skončia uhryznutím jedného druhým, poplieskaním lopatkou po hlave kamaráta alebo zničením výtvoru druhého dieťaťa … To, že sa dieťa javí ako „agresívne“ alebo príliš tvrdohlavé (keď nechce požičať svoju hračku, keď dookola opakuje to isté a nechce za žiadnu cenu popustiť …), je normálny vývinový jav. Napriek tomu je veľa rodičov zaskočených správaním dieťaťa, ktoré dovtedy bolo milé a vždy usmievavé. Teraz sa dokáže aj poriadne nahnevať a neváha použiť aj svoju silu na to, aby si ubránilo vlastné teritórium. Toto obdobie je preň veľmi dôležité s ohľadom na osamostatňovanie sa od rodičov (najmä matky, alebo inej osoby, s ktorou dovtedy trávilo najviac času). Dieťa začína chápať, že je nezávislou osobnosťou - vytvára si vedomie seba samého ako svojbytnej osoby. Musí sa popasovať s tým, že na jednej strane veľmi potrebuje mamu (otca, starú mamu), na druhej strane už potrebuje aj svoju nezávislosť. To je preň v protiklade a niekedy je samo zúfalé z toho, že vlastne nevie, čo chce (aby mu mama nakreslila obrázok, alebo aby len bola pri ňom a nechala ho kresliť samé).

Čo je teda normálne?

  • Často používa spojenia „Ja sám/sama.“ a „Nie.“
  • Nerado sa o niečo delí.
  • Ťažko znáša odlúčenie od mamy (alebo inej dominantnej osoby).
  • Nemá rado veľké zmeny.
  • Všetko chce robiť bez vašej pomoci (aj keď to nie vždy dopadne podľa vašich predstáv …)
  • Ak sa mu to nepodarí, môže mať záchvat hnevu (je úplne normálnou súčasťou života batoľaťa, je vhodné dieťa upokojiť, napr. objatím a odvedením pozornosti).
  • Je netrpezlivé, nevie počkať alebo sa napr. striedať (na hojdačke, čakať v rade ….)

Deti sa vyvíjajú rôznym tempom, u niektorých toto náročné obdobie odoznie skôr (čiže rýchlejšie dozrejú a naučia sa zvládať „záťaž“ a frustráciu), niektorým ako rodičia musíme pomáhať dlhšie. Úloha rodičov je v tomto čase tiež neľahká (ehm, a kedy je ľahká?). Nie vždy pôjdu veci podľa nášho želania a je dobré sa vyzbrojiť veľkou dávkou trpezlivosti a humoru. Je dobré zamýšľať sa nad konkrétnou situáciou z pohľadu dieťaťa. Dieťaťa, ktoré objavuje svet a učí sa (nové poznatky, aj nové sociálne kompetencie). A má tendenciu opakovať správanie, ktoré najčastejšie vidí okolo seba. Teda ak my z pozície rodiča zvolíme bitku ako prostriedok riešenia konfliktu s dieťaťom, pravdepodobne bude aj ono mať tendenciu riešiť svoje pieskoviskové potýčky týmto spôsobom, lebo je to model, ktorý mu bol ukázaný (neoplácajte úder, kopnutie - aby dieťa zistilo, ako vás to bolelo; keď sa hodí o zem, lebo nedostalo to, čo chcelo - snažte sa ho upokojiť, pritúľte ho k sebe, ale buďte dôslední v tom, čo ste predtým nedovolili). Ak sa nám podarí väčšinou zachovať pokoj (hoci vo vnútri bude vystreľovať pušný prach) a pokúsime sa s potomkom o dohodu a ponúkneme mu vysvetlenie alebo nejakú alternatívu (čo je niekedy priam nemožné a máme pocit že ručne stručne by to bolo vysvetlené raz dva …), môžeme dúfať, že dieťaťu ostane v pamäti aj tento spôsob, ktorým sa konflikty dajú riešiť. Deti svojim správaním testujú naše hranice. A budujú tie svoje. Našou rodičovskou úlohou je pomáhať im hranice budovať - s láskou, ale dôrazne. I.Špaňhelová v knihe Prúvodce dětským světem uvádza príklad zo svojej psychologickej praxe, a to otázku rodičov dievčatka: „Naša 2,5 ročná dcéra sa začala veľmi hnevať. Pokiaľ jej hneď nevyhovieme, začne vrieskať neznesiteľným spôsobom. My radšej hneď urobíme, čo chce. Niekedy má ale bláznivé nápady, minule napr. chcela ísť spať po obede s tanierom polievky do postele. Máme jej dať nejaké hranice alebo na to príde sama?“

Akokoľvek naše deti ľúbime, nie je cieľom, aby sme im dovolili všetko. Musíme im pomôcť zvládnuť ich vzdor, negativizmus či agresiu, a to aj budovaním spomínaných hraníc. Povolaním som psychologička a psychológiou sa aj venujem vo svojej praxi v CPR KVAPKA. Ako lektorka kurzov sa s rodičmi stretávam pred pôrodom, v podpore dojčenia, či príprave detí na školu. Je bežné, že rodičia sú znepokojení, keď si všimnú, že ich dieťa si opakovane udiera hlavičku o veci. Hoci to môže byť desivé, takéto správanie je u malých detí pomerne časté a vo väčšine prípadov nie je dôvod na vážne obavy. Avšak, je dôležité pochopiť možné príčiny tohto správania a vedieť, ako správne reagovať.

Úvod

V tomto článku sa zameriame na možné príčiny, prečo sa 7-mesačné dieťa bije po hlave, a ponúkneme rady a riešenia, ako na túto situáciu reagovať. Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je jedinečné a príčiny tohto správania sa môžu líšiť.

Existuje niekoľko dôvodov, prečo si dieťa môže začať búchať hlavu. Medzi najčastejšie patria:

  1. Potreba fyzického podnetu
  2. Rozvoj motoriky
  3. Túžba po väčšej pozornosti
  4. Neschopnosť vyjadriť hnev
  5. Bolesť
  6. Stres
  7. Problémy s dojčením

Ako reagovať na búchanie hlavy

Správna reakcia na búchanie hlavy je kľúčová. Tu je niekoľko tipov, ako postupovať:

  1. Zachovajte pokoj: Je dôležité, aby ste zachovali pokoj a nereagovali panicky. Dieťa vníma vaše emócie a ak ste nervózni, môže sa cítiť ešte horšie.
  2. Zabezpečte bezpečnosť: Uistite sa, že dieťa je v bezpečnom prostredí a nemôže si vážne ublížiť. Ak sa búcha o zem, podložte mu pod hlavu vankúš alebo deku.
  3. Uznajte a pomenujte emócie: Pomôžte dieťaťu pomenovať a vyjadriť jeho emócie. Povedzte napríklad: "Vidím, že si nahnevaný" alebo "Zdá sa, že si smutný."
  4. Odveďte pozornosť: Skúste odviesť pozornosť dieťaťa od búchania hlavy. Ponúknite mu obľúbenú hračku, knižku alebo ho vezmite na prechádzku.
  5. Vyhnite sa trestom: Trestanie dieťaťa za búchanie hlavy je kontraproduktívne. Tresty môžu zvýšiť stres a úzkosť dieťaťa a zhoršiť jeho správanie.
  6. Konzultujte s lekárom: Ak sa búchanie hlavy vyskytuje často, je veľmi intenzívne alebo sprevádzané inými znepokojujúcimi príznakmi, konzultujte s pediatrom. Lekár môže vylúčiť zdravotné príčiny a odporučiť ďalšie postupy.

Riešenie problémov s dojčením

Ak je nervozita pri kojení príčinou búchania hlavy, je dôležité riešiť problémy s dojčením:

  1. Skontrolujte prisatie: Uistite sa, že dieťa sa správne prisáva k prsníku. Dolná pera by mala pokrývať väčšiu časť dvorca ako horná pera, nos sa prsníka nedotýka a bábätko má hlavičku v miernom záklone s bradou v prsníku a noštekom voľným.
  2. Zvýšte tvorbu mlieka: Snažte sa zvýšiť tvorbu mlieka častým prikladaním dieťaťa k prsníku, odstriekavaním mlieka a dostatočným odpočinkom a hydratáciou.
  3. Obmedzte používanie cumlíka: Používanie cumlíka môže ovplyvniť tok mlieka a spôsobiť frustráciu dieťaťa pri dojčení. Snažte sa cumlík obmedziť alebo úplne vylúčiť.
  4. Využívajte kontakt koža na kožu: Fyzický kontakt s bábätkom, najmä kontakt koža na kožu, môže podporiť dojčenie a upokojiť dieťa.
  5. Spoločné spanie: Spoločné spanie s dieťaťom môže uľahčiť dojčenie v noci a podporiť tvorbu mlieka.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

V niektorých prípadoch môže byť búchanie hlavy príznakom vážnejšieho problému. Vyhľadajte odbornú pomoc, ak:

  • Búchanie hlavy je veľmi časté a intenzívne.
  • Dieťa si pri búšaní hlavy spôsobuje zranenia.
  • Búchanie hlavy je sprevádzané inými znepokojujúcimi príznakmi, ako sú oneskorený vývoj, problémy so spánkom alebo zmeny v správaní.
  • Máte podozrenie, že dieťa prežíva silný stres alebo úzkosť.

Duševné zdravie detí

Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc.

Príznaky duševných porúch u detí:

  • Častý plač bez zjavného dôvodu.
  • Neustále smútok a strata záujmu o aktivity, ktoré dieťa predtým zbožňovalo.
  • Izolácia od kamarátov a blízkych.
  • Problémy so spánkom a nechutenstvo.
  • Riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
  • Úzkosti a strachy, ktoré narúšajú každodennú činnosť.
  • Extrémne výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania.
  • Poruchy príjmu potravy.

Ak si všimnete na dieťati zmeny správania a máte podozrenie na duševnú poruchu, nepanikárte. Vyhľadajte odbornú pomoc. Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia.

Fyzické tresty

Fyzické tresty na deťoch treba zakázať. Výskumy jasne potvrdzujú, že akékoľvek bitie detí vždy poškodzuje, zvyšuje ich agresivitu, náchylnosť na duševné choroby či závislosti.

tags: #dieta #sa #bije #po #hlave