Strach u detí: Príčiny, prejavy a ako mu pomôcť

Strach je prirodzenou a nevyhnutnou súčasťou vývoja každého dieťaťa. Už od útleho veku sa deti stretávajú s rôznymi obavami, ktoré im pomáhajú spoznávať svet a učiť sa o potenciálnych rizikách. Pochopenie príčin a prejavov detského strachu je kľúčové pre rodičov, aby mohli svojim deťom účinne pomôcť zvládnuť tieto emócie a vybudovať si zdravé sebavedomie.

Kedy a čoho sa deti boja?

Strach je komplexný pocit, emócia a myšlienka, ktorá má hlboký vplyv na naše životy. Často si neuvedomujeme, ako veľmi nás strach ovplyvňuje a ako nás môže obmedzovať v našom napredovaní a šťastí. Je dôležité pochopiť, že strach nie je niečo, za čo by sme sa mali hanbiť, ale skôr niečo, čo by sme mali študovať a poznať. Strach je prirodzená emócia, ktorá nás chráni a u detí to platí dvojnásobne. Detský strach je prejav vyvíjajúceho sa mozgu a ich schopnosti uvedomovať si riziká, ktoré ešte nevedia správne vyhodnotiť. Niektoré strachy sú typické pre určitý vek.

Rané detstvo (0-3 roky)

• Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov.
• Sedemmesačné až ročné deti sa typicky boja cudzích ľudí.
• Malé deti do 3 rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu.
• Strach zo všetkého neznámeho sa môže objaviť medzi 2. až 4. rokom života.
• Strach z tmy je bežný vo veku 2-6 rokov.
• Strach z príšer a strašidiel sa objavuje okolo 4. roka života.
• Strach z hlasných zvukov: Strach zo všetkého, čo môže preťažiť ich citlivé zmysly (búrka, vysávač, mixér, fén, prasknutie balónov, siréna, prudký pohyb, príliš rýchle položenie).
• Strach z oddelenia od matky: Deti si zhruba od 8. mesiaca začnú uvedomovať, že keď opustíte miestnosť, stále niekde ste. Predtým „si myslia“, že keď vás nevidia, neexistujete. Počas druhého roku života začínajú chápať, ako veľmi sa spoliehajú na vašu lásku a ochranu.
• Strach z cudzích ľudí: Vo veku 6 až 8 mesiacov začínajú deti rozpoznávať rozdiel medzi známymi a neznámymi tvárami. Spoznajú rozdiel medzi rodičmi a zvyškom sveta, a to nielen podľa toho, ako vyzeráte, alebo podľa zvuku vášho hlasu, ale aj podľa toho, čo pre nich znamenáte.
• Strach z niečoho, čo nevedia ovplyvniť (rozvášnené psy, splachovací záchod, hromy): Okolo prvého roku života, keď deti začnú robiť prvé kroky, začnú experimentovať aj so svojou nezávislosťou. S tým prichádza rastúca potreba, aby mali pocit kontroly nad svojím prostredím.
• Strach z bleskov, hromov a čohokoľvek iného, čo im nedáva zmysel.
• Strach z nezvyčajných situácií: Čokoľvek, čo nie je ako zvyčajne, je desivé (napríklad aj strýko, ktorý sa objaví s novou bradou, či nová farba vlasov tety).
• Strach z kostýmov, duchov, čarodejníc, príšer žijúcich pod posteľou, zlodejov… Predstavivosť detí je v tomto veku úžasne bohatá. Niekedy majú problém rozoznať rozdiel medzi fantáziou a realitou. Rovnako sa môžu báť niečoho, čo videli v televízii, vo filme.
• Strach z tmy: Temnota v tomto veku pôsobí desivo. Predstavivosť sa rozbieha na plné obrátky a k zvláštnym nočným zvukom alebo tieňom si deti pridávajú vlastné vysvetlenia. Neraz také, ktoré by vydesili aj dospelého.
• Strach z oddelenia od matky, opatrovateľa: Nastáva obdobie druhej separačnej úzkosti, ktoré súvisí s tým, že rodičov vidia podstatne menej často ako predtým a do ich životov vchádza viac cudzích ľudí.
• Strach z príšer: Stále „fungujú“ aj duchovia, príšery a čarodejnice, podobne aj strach z tmy. Dôvod? Predstavivosť stále tvrdo pracuje.
• Strach byť sám doma: Deti v tomto veku sa stále len učia dôverovať okolitému svetu a svojej schopnosti vyrovnať sa s časom stráveným bez vás.

Predškolský a školský vek (3-12 rokov)

• Malé deti až do 5 rokov sa boja rôznych vecí: strašidiel, tmy, búrok, zvierat, silných zvukov (hlučné vysávače a iné stroje, hromy či sirény môžu byť pre malé deti desivé).
• Strach z choroby a smrti: „Prvostupniari“ začínajú chápať, že smrť v určitom okamihu postihne každého a že je trvalá. Môžu sa obávať, že sa im alebo vám, prípadne domácim miláčikom, niečo stane.
• Strach z odmietnutia rovesníkmi: Prejavuje sa v akomkoľvek veku, ale najväčšie obavy mávajú 10 až 11-ročné deti. Je to príprava na dospievanie.
• Strach z neúspechu: Keďže si uvedomujú výber profesie a zodpovednosť za svoju budúcnosť, časté sú obavy z neúspechu, z toho, že niečo nezvládnu, nedostanú sa do školy, do ktorej chcú, zlyhajú v zamestnaní a podobne.
• Sociálna fóbia u detí je druh úzkostnej poruchy, ktorá je charakterizovaná úzkosťou a strachom zo sociálneho kontaktu. Deti s touto fóbiou sa obávajú, že budú kritizovaní, hodnotení alebo pozorovaní. Majú strach, že nezvládnu situáciu. Deti sú citlivejšie, boja sa, že budú vyzerať hlúpo. Obávajú sa, že budú predmetom kritiky. Ak sú v spoločnosti, tak reagujú vyhýbavým správaním. Deti sa zaoberajú iba tým, čo si myslia ostatní. Začnú sa sústrediť na nepríjemné veci, vyhýbajú sa spoločnosti, sú osamelé. Táto fóbia bráni ľuďom skúšať niečo nové. Deti so sociálnou fóbiou nemajú problém v komunikácii s blízkou rodinou a kamarátmi. Problém nastane vtedy, keď sa stretnú s novými ľuďmi, alebo majú rozprávať na verejnosti. Rovnako ako ostatné fóbie, aj sociálna fóbia je strach alebo reakcia na niečo, čo v skutočnosti nie je nebezpečné. Organizmus reaguje, ako keby išlo reálne o nebezpečenstvo. V krvi sa zvýši hladina adrenalínu, hormónu, ktorý je zodpovedný za rýchlejší tlkot srdca a zrýchlené dýchanie, pociťovanie strachu alebo nervozity.

Dospievanie (13+ rokov)

• Ak máte dospievajúce ratolesti, okrem iných hormonálnych búrok si môžete všimnúť aj viaceré bežné strachy, pozor však, aby neprerástli do škodlivých pocitov.
• Strach zo správ: Čokoľvek, čo si mladý adolescent vypočuje v správach alebo prečíta, sa môže stať zdrojom strachov (vojna, terorizmus, únosy, prírodné katastrofy).
• Strach, že niečo zmešká: Hovoríme mu aj syndróm FOMO. Dospievajúci túžia byť súčasťou toho, čo sa deje v ich priateľskej skupine, je to pre nich otázka života alebo smrti.

Príčiny vzniku strachu

Strach má rôzne zdroje. Môže prameniť z našich pudov, zážitkov, predstáv a výchovy. Mnohé strachy vznikajú už v detstve, keď sme strašení rôznymi vecami. Strach sa môže vytvárať aj z negatívnych zážitkov a skúseností. Je nákazlivý a môžeme ním nakaziť aj iných ľudí.

• Málo bezpečný vzťah k matke.
• Úzkostné matky, ktoré majú strach z vlastných chýb a z kritiky okolia. Začnú sa o dieťa nadmerne starať a tak tlmia vlastnú úzkosť.
• Dedičnosť - úzkostný temperament sa dedí od rodičov.
• Rôzne stresy - zneužívanie, zanedbávanie ovplyvňujú psychiku dieťaťa a zvyšujú riziko vzniku psychickej poruchy (úzkosť, depresia).
• Povahové črty - sociálnou fóbiou trpia častejšie deti s plachou povahou.
• Traumatické zážitky: Špeciálnou kategóriou sú deti, ktoré zažili násilie alebo iný traumatický stav.
• Vplyv rodičov: Úzkosti detí často súvisia s nespracovanými traumami, úzkosťami rodičov, dieťa to nasáva z ich reakcií - úľaku, neistoty či strachu o budúcnosť. Dieťa zblízka vníma to, ako rodičia sami prejavujú odvahu čeliť vlastným výzvam, a to, či sa do niečoho púšťajú aj vtedy, keď majú z toho obavy, alebo nie. Dieťa sa učí emočnej regulácii od rodičov. Nehovorím, že úzkosť je vinou rodičov alebo že nevyhnutne súvisí s úzkosťou rodičov, ale v mnohých prípadoch je to veľmi prepojené.
• Nesprávne výchovné metódy: Vplyv má aj nevhodné správanie rodičov, často neuvedomované, ktoré si prinášajú zo svojich rodín alebo ktoré považujú za správne a nevšímajú si, aký vplyv má na dieťa. Napríklad neprimerané tresty alebo disciplína v situáciách, keď dieťa potrebuje povzbudiť alebo viac motivovať.

Prejavy strachu u detí

Strach je silná deštruktívna energia, ktorá nás rozkladá zvnútra. Vytvára bloky v myslení, konaní a postojoch. Ovplyvňuje celý náš život v negatívnom smere a bráni nám v našom napredovaní a šťastí. Človek, ktorý má strach, je ľahko ovládateľný a manipulovateľný. Strach sa prenáša do celého tela a vytvára napätie, tlak, úzkosť, stres, chvenie, búšenie srdca a zrýchlený dych. Môže narastať svalové napätie, potenie rúk a studený pot na tele.

Psychické príznaky:

• Strach, úzkosť, nervozita, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa.
• Pocit ohrozenia, nadmerná bdelosť.
• Nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou.
• Často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu.
• Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu.
• Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
• Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.

Telesné príznaky:

• Závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, zášklby svalov.
• Pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním.
• Búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak alebo zvieranie na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie.
• Chvenie alebo nepríjemné pocity v žalúdku či bruchu, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka.
• Únava a vyčerpanosť, návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky.
• Bolesti hlavy, bolesti chrbta, pocity mravčenia, tŕpnutia či znecitlivenia v končatinách alebo iných častiach tela.

Prejavy sociálnej fóbie:

• Červenenie sa, sucho v hrdle, zvýšené potenie, rôzne tiky, pocit na zvracanie a návaly horúčavy.
• U malých detí: úzkosť, plač, vyhýbanie sa cudzincom, obmedzenie styku s rovesníkmi, odmietanie verbálnej komunikácie s cudzími, poruchy spánku, lipnutie na rodičoch, emočná labilita.
• U školákov: odmietanie chodenia do školy, vyhýbanie sa športovým aktivitám v triede, nadmerná úzkosť z písomky, z kritiky, strach z použitia toalety v škole, strach zo stravovania v školskej jedálni, obeť šikanovania, nadmerný čas strávený pri počítačových hrách, deti sú bez priateľov, často sa kamarátia s mladšími.

Ako pomôcť deťom zvládnuť strach

Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne zbaviť dieťa strachu (strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život), ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť. Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono? Potom môžeme zdôrazniť našu prítomnosť: „Som tu s tebou. Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí.

• Pomenujte emócie: Potvrďte pocity dieťaťa. Povedzte napríklad: „Vyzeráš vystrašene.“ alebo „Rozumiem ti, dáva to zmysel, že sa teraz obávaš.“
• Buďte pokojní a chápaví: Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby.
• Snažte sa pochopiť perspektívu dieťaťa: Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono?
• Zdôraznite svoju prítomnosť: „Som tu s tebou.“
• Ponúknite stratégiu: Vymyslite spolu rituál, ochranný predmet, napríklad plyšáčika strážcu.
• Postupné zoznamovanie: Ak sa dieťa bojí napríklad psa, postupne ho zoznamujte s touto situáciou. Môžete využiť knihy, videá alebo postupný kontakt s priateľskými psami.
• Podporujte sebadôveru: Pomáhajte deťom rozvíjať sebadôveru a vieru v seba samých.
• Trpezlivosť a láskavosť: Prejavujte trpezlivosť a láskavosť voči deťom, ktoré sa boja.
• Nevyhrážajte sa a neklamte: Nie je vhodné deti strašiť tým, že Mikuláš nič neprinesie do čižmičky, alebo ich vezme čert, keď nebudú poslúchať. Vyhrážanie sa, že ak nebudú poslúchať, tak na Vianoce žiadne darčeky nedostanú je tiež neefektívne. Taktiež nefunguje presviedčanie, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú.
• Externalizácia strachu: Pomôžte dieťaťu pomenovať strach (napr. „Zákerníčka“, „Našepkávačka“) a vizualizovať ho. Tým sa problém oddelí od dieťaťa a stane sa uchopiteľnejším.
• Postupné vystavovanie sa strachu (v malých krokoch): Ak dieťa odmieta ísť do školy, netreba ho hneď nechať doma. Stanovte si malé, dosiahnuteľné ciele, napríklad najprv prísť do budovy školy, potom zostať hodinu, postupne predĺžovať čas.
• Reflexívne rodičovstvo: Uznajte pocity dieťaťa, nebagatelizujte ich, ale zároveň ho povzbudzujte k prekonaniu obavy.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny (spánok, rodinné výlety, chodenie do školy, stravovanie, priateľstvá). V tom prípade je vhodné porozprávať sa pediatrom a nájsť pre dieťa vhodného terapeuta. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra.

Spoznajete, že je čas vyhľadať odbornú pomoc, ak:

• Úzkosti sú intenzívne, dieťa má panické stavy denne alebo viackrát týždenne.
• Dieťa reaguje neprimerane aj na najmenšie podnety z okolia.
• Dieťa sa snaží vyhnúť aktívnemu zapájaniu sa do bežných situácií, z ktorých má strach, a táto úzkosť nie je v danej situácii logická, ale iracionálna.
• Symptómy ako silné búšenie v hrudi, intenzívne potenie, plač, hnev či podráždenosť narúšajú bežné fungovanie dieťaťa.
• Dieťa nedokáže rozvíjať sociálne skúsenosti primerané svojmu veku.
• Dieťa sa príliš viaže na rodičov a domáce prostredie, odmieta chodiť na krúžky, tábory, prespávačky s kamarátmi, do školy napriek dobrému kolektívu a učiteľom.
• Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.

Liečba a terapie

Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike.

Techniky na uvoľnenie strachu:

• Vlastná cesta: Hľadanie vlastnej cesty k prekonaniu strachu.
• Preprogramovanie podvedomia za pomoci afirmácií: Používanie pozitívnych tvrdení na zmenu negatívnych myšlienok.
• Pochopenie strachu, analýza vzniku a postupná transformácia: Skúmanie príčin strachu a hľadanie spôsobov, ako ho zmeniť.
• Psychoterapeut: Vyhľadanie psychoterapeuta, ktorý nám pomôže spracovať naše strachy a obavy.
• Regres do minulých životov: Použitie regresnej terapie na preskúmanie minulých životov a uvoľnenie strachov (táto metóda nemusí byť vhodná pre každého a jej účinnosť je predmetom diskusií).
• Hypnóza: Využitie hypnózy na prácu s podvedomím a zbavenie sa strachu.

Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky. Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.

tags: #dieta #sa #boji #ked #sa #vyzlecieme