Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite. Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, dieťa môže cítiť neistotu. Ak je krik na dennom poriadku a aj pri menej závažných situáciách rodič zvyšuje hlas, dieťa si môže túto stratégiu osvojiť tiež. 90 % z 1000 opýtaných rodičov v predchádzajúcom roku kričalo na svoje dieťa. V skupine rodičov, ktorí majú deti staršie ako sedem rokov ide dokonca takmer o 100 % rodičov, ktorí sa priznali ku kriku na svojho potomka.
Je rozdiel v tom, ako kričíme, a nie je krik ako krik? Závisí to vždy od situácie, v ktorej sa dieťa a rodič nachádzajú. Lebo ak dieťa nereaguje ani na tretie upozornenie, neurobí niečo, čo má - napríklad neodloží mobil alebo sa neoblieka ráno do školy a rodina preto mešká, je v poriadku zvýšiť tón. Ale je iné, ak rodič okríkne dieťa v bežnej komunikácii, že príde a hneď na prvýkrát dieťa okríkne „Obleč sa!“ V takom prípade dieťa ani nedostalo šancu urobiť to, čo od neho rodič žiada, predtým ako naň nakričal. Keď dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, tak zvýšený hlas alebo krik rodiča môže očakávať. Je teda rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas.
A čo hlasitosť alebo tón? Určite je podstatný aj rozdiel pri veku dieťaťa. Ale dvojročnému dieťaťu je ešte niekedy náročné vysvetliť, čo od neho chceme, nemusí rozumieť celej tej situácii, a práve to, že rodič použije zvýšený tón, dáva mu informáciu, že by malo zbystriť pozornosť, pretože rodič odo mňa niečo chce.
Kedy je zvýšený hlas alebo krik na mieste?
Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste. Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili. Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé. Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chcem väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí.
Určujeme tým dieťaťu hranice. Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice.
Negatívne dôsledky kriku na deti
Ovplyvní to emocionalitu dieťaťa, sú tam prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu. Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov. Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať. Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu. Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov. V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa.
Emócia strachu je najzákladnejšia emócia, ktorú máme, lebo nám v podstate zabezpečuje prežitie. Báť sa je normálne, báť sa vo zvýšenej miere už normálne nie je.
Náš kognitívny systém, naša nervová sústava tú informáciu spracujú, niekde sa uloží a neskôr môže vyplávať na povrch v úplne inej podobe. Na druhej strane sú rodiny, ktoré sú temperamentnejšie a krik tam nemusí byť vnímaný ako niečo negatívne. Predstavte si typickú taliansku rodinu, v ktorej kričia takmer neustále, no oni si tým v podstate prejavujú lásku.
Ako reagovať, keď prekročíte hranice?
Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti. Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom.
Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak. Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane.
V pokoji mu povedať, že ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla. Nejsť do roviny autoritatívnosti, že ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal. Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím. A nie, že to urobím preto, lebo inak ma rodič prestane mať rád a podobne, ale to už je iná téma vynucovania si poslušnosti.
Kedy je krik verejný a kedy súkromný?
Stáva sa, že rodič vybuchne na dieťa pred jeho kamarátmi alebo niekde na školskom dvore, kde je veľa iných ľudí. V takýchto situáciách popri všetkých tých dôsledkoch, ktoré sme spomínali, prichádza ešte aj pocit zahanbenia. Rodič by sa mal zamyslieť, ako by asi bolo jemu v takej situácii, tiež by mu nebolo príjemné, ak by naňho niekto pred publikom nahučal alebo mu dal negatívnu spätnú väzbu. Zanechá na dieťati takéto verejné zahanbenie krikom väčší šrám, ako keď sa to stane niekde doma bez prizerajúcich sa ľudí? Mama alebo otec sa síce môžu potom ospravedlniť, môžu si to s dieťaťom vyriešiť medzi sebou, ale ten pocit zahanbenia tam ostane.
Generačné vzorce a krik
Často si tento vzorec nesú zo svojho detstva s presvedčením, že dieťa je „len“ malý človek, ktorý by mal poslúchať, a tak si k nemu môžu viac dovoliť. Kričíme na dospelých, na súrodencov, na partnerov, na kolegov aj na kamarátov. Rodič, ktorý sa už zamýšľa nad tým, že by na dieťa nemal kričať, už prejavuje istú mieru uvedomelosti. Ale rodiča, ktorý používa krik ako bežnú výchovnú stratégiu, ani tento rozhovor neosloví. Najmä, ak je rodič naučený z prostredia, v ktorom vyrastal, že je to normálne. Sú to vzorce, ktoré sa veľmi ťažko menia, človek si ich priamo neuvedomuje a nevie s nimi cielene niečo robiť. Taký rodič sa naozaj môže snažiť v najlepšom vedomí a svedomí vychovávať svoje dieťa dobre a krik vníma ako niečo, čo k tomu patrí, vníma to ako prirodzenú stratégiu.
Nechcela by som na nich ísť len obviňujúco. Rodič môže dieťa nadovšetko milovať, aj keď naň kričí. A to vôbec nejdem obhajovať všetkých rodičov, ktorí kričia na svoje deti, ale faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť, je mnoho.
Na druhej strane máme rodiny, v ktorých vládne chladná komunikácia, rodič neprejavuje nejaký veľký záujem o dieťa a v takých rodinách nemusí byť prítomný ani krik, ale ani vrúcnosť.
Od niektorých rodičov počúvame aj také hlášky smerom k deťom, že „ak by som toto ja svojej mame povedal, už mi jedna letí“. Jednoducho sú ešte generácia, ktorá viac zažívala fyzické tresty, a zrejme si hovoria, že predsa oni „len kričia“, dieťa netrestajú fackou. Môžu mať ten pocit, ale ja by som sa ich pri takej hláške spýtala, ako sa cítili pri tej facke. Prečo by mali spôsobovať svojim deťom niečo, pri čom sa aj oni zle cítili? Neverím, že si niekto facku alebo bitku užíval. Ľuďom, ktorí takto argumentujú, je veľmi ťažké vysvetliť, aké negatívne následky na psychiku dieťaťa to má a ako túto generačnú traumu presúvajú na svoje deti alebo vnúčatá.
Je hnev môjho dieťaťa normálny? | Inštitút detskej mysle
Alternatívne prístupy k výchove
Môžete sa ohradiť, vyjadriť svoj postoj a tam by sa to malo skončiť. Lebo sa s takým rodičom môžete dostať do vážnejšieho konfliktu. A to sú také citlivé témy, že sa na nich môžu skončiť kamarátstva. Stretávam sa s tým. Ani rodič nechce dostať spätnú väzbu a kritiku, lebo ide do obrany a útoku. Stratégia je nepoučovať iných, ale vyjadriť, akú stratégiu výchovy máte pri svojich deťoch vy.
Môže sa stať, že niekde na ulici, v parku idem okolo cudzieho človeka, ktorý agresívne kričí na dieťa, prípadne s ním až lomcuje, a mám z toho zlý pocit a nutkanie do toho zasiahnuť. V prvom rade nesúdiť rodiča a priori. Neviete, čo toho rodiča viedlo k tomu, že kričí na dieťa. Je to veľmi tenký ľad, či sa starať do cudzích ľudí alebo nie. Ak máte pocit, že by ste mali do toho zasiahnuť, tak nejdite na to cez to dieťa a nepovedzte rodičovi rovno „Čo to robíte? Nekričte na svoje dieťa“, ale skôr by som odporučila spýtať sa toho rodiča, či nepotrebuje pomoc. Lebo sám sa môže nachádzať v takej situácii, že najradšej by si tam sadol na zem a rozplakal sa. Skôr teda ísť na to cez toho rodiča.
Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom. Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak.
Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť. Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom.
Tri kroky pri neprimeranom kriku
Ak ste sa pristihli pri tom, že ste na drobca kričali, mali by ste urobiť tri zásadné kroky, ktoré vám pomôžu spamätať sa a znovu nadviazať s dieťaťom spojenie. Tým, že sa nad svojim prešľapom zamyslíte, môžete sa nielen pokúsiť opätovne sa uchádzať o dôveru dieťaťa, ale zároveň mu ukazujete, ako vyriešiť situáciu, keď hnev opadol. Bude reagovať podobne, keď samo bude frustrované, nahnevané, rozrušené.
- Uvedomenie si a zastavenie: Prvý krok je uvedomiť si, čo sa práve deje a zastaviť sa.
- Ospravedlnenie a nadviazanie spojenia: Druhým krokom je ospravedlniť sa, nielen za hrozné slová, ale aj za spôsob, akým sme ich povedali. Nadviažte s dieťaťom spojenie. Choďte k nemu a zohnite sa, aby ste boli na rovnakej úrovni. Udržte očný kontakt. Hovorte o svojich pocitoch a potrebách, podporujte dieťa, aby porozprávalo o svojich. Ak sú obe strany pokojné, objímte sa a pokračujte ďalej, môžete sa napríklad spolu hrať. Ak nie, zostaňte pri sebe, až kým nebudete pripravení na rozhovor. Fyzická a emocionálna prítomnosť je základ pre udržanie vzťahu. Neopúšťajte dieťa, zostaňte s ním na jednej lodi. Ospravedlnenie je priestor na posilnenie intimity a položenie základov, aby sa mohlo odraziť od negatívneho zážitku.
- Vyriešenie situácie a posun vpred: Kľúčové je dospieť k vyriešeniu situácie. Hoci by ste mali klásť dôraz na zodpovednosť, ktorú nesiete, nezabúdajte na dialóg s dieťaťom, pýtajte sa ho, odpovedajte a ponúkajte možnosti. Takto sa dieťa naučí dívať na situáciu aj z vášho uhla pohľadu, komunikovať s rešpektom a bude vedieť, že jeho názor beriete do úvahy. Tretím je prejsť situáciu ešte raz a pohnúť sa ďalej. Napríklad, začiatok je vnútorný dialóg: „Je toho na mňa veľa. Úplne mi to ušlo a kričala som na Samka. Musím sa zastaviť a pokúsiť sa situáciu napraviť.“ Synovi: „Kričala som na teba a to nie je správny spôsob, ako ti povedať, čo som od teba potrebovala. Je mi to ľúto, mala som sa s tebou rozprávať iným spôsobom.“ Napokon môžete skúsiť prejsť celú situáciu nanovo: „Rada by som to skúsila ešte raz. Vidím, že ideš v topánkach až do izby, nevyzul si sa na chodbe. Odpoveď dieťaťa: „Idem sa vyzuť, zabudol som. Prepáč“.
Ak budeme chyby vnímať ako príležitosť na zlepšenie, sme na najlepšej ceste, aby sme zmyli zo seba pocity viny z toho, že sa nám situácia vymkla spod kontroly. Namiesto toho, aby nás emócie vzďaľovali od dieťaťa, chyby ponúkajú príležitosť na zblíženie. Ak ich identifikujeme, môžeme byť pred deťmi úprimní a autentickí a učiť ich ako reagovať, keď nám niečo nevyjde. Tým, že dokážeme sami so sebou zaobchádzať s pochopením, podporujeme bezpodmienečnú lásku v nás a ukazujeme deťom, že nemusia byť dokonalé a správať sa neustále podľa našich predstáv na to, aby sme ich ľúbili. Naopak, vytvárame pre nich prostredie, v ktorom si môžu dovoliť robiť chyby. Neváhajte preto ponúknuť sebe, aj deťom druhú, tretiu, štvrtú šancu.
