Pojem "diéta v škrupine" síce na prvý pohľad môže znieť nezvyčajne, no objavuje sa v rôznych kontextoch, od umeleckých diel až po charitatívne projekty. Tento článok sa zameriava na objasnenie tohto pojmu a jeho rôznych prejavov.
Dobrá novina a Jezuliatko v orechovej škrupinke
Jedným z príkladov, kde sa objavuje motív "škrupiny", je celoslovenská kolednícka akcia Dobrá novina. V roku 2021 sa do nej zapojilo 849 obcí na Slovensku a Slovenská katolícka misia v Bruseli a Luxemburgu. Počas Vianoc deti spoznali ťažkosti rodín v Afrike a svoje modlitby a dobré skutky obetovali za svojich rovesníkov.
V Nižnej na Orave poňali koledovanie veľkolepo. S pomocou pracovníkov a dobrovoľníkov vytvorili Vianočnú stopovačku. Deti z celej obce hľadali podľa mapy jedno písmeno. Na konci mali zložiť slovo, bola to UGANDA, ako názov krajiny, pre ktorú koledovali. Správnu odpoveď si mohli overiť vo vstupe do kostola, kde boli materiály k Dobrej novine a zároveň si mohli zobrať za odmenu jedno malé Jezuliatko v orechovej škrupinke. Tiež tam našli pozvánku od koledníkov na svätú omšu, kde im koledníci zakoledovali. Koledovanie ukončili “koledníckou párty” a otvorením pokladničky.
Tento príklad ukazuje, ako sa symbolika škrupiny (v tomto prípade orechovej) používa ako odmena a pripomienka na charitatívny cieľ. Jezuliatko v škrupinke predstavuje ochranu, nový život a nádej, ktoré sú v súlade s posolstvom Dobrej noviny.
Umenie a škrupiny
Škrupiny, či už vaječné alebo orechové, sa často objavujú v umení ako materiál alebo ako symbol. Blanka Vrbovská Vaňová je umelkyňa, ktorá pretvára obyčajné vyfúknuté škrupiny z vajíčok na umelecké diela. Hýria najrozličnejšími farbami a ich kombináciami, vzormi, veľkosťou.
Blanka Vrbovská Vaňová hovorí: „K maľovaniu veľkonočných vajíčok som sa dostala už ako malé dievča. Stále som niečo kreslila, štrikovala, vyšívala. Učila som sa slovíčka z cudzích jazykov a opäť maľovala či štrikovala. Takýmto spôsobom som vlastne striedala „namáhanie hlavy“ s ručnými prácami. Ako by povedala moja mama, bola som také čudné dieťa.“
Fantázia jej pri tvorbe kraslíc nechýba. Počas posledných dvoch rokov vymyslela veľa nových vzorov, ktoré predtým na krasliciach neboli. Vznikli kvietky, štvorlístky, rôzne nové farebné kombinácie a tiež ľudové motívy. Náhodou sa jej podarilo vytvoriť aj novú povrchovú úpravu skombinovaním spodnej vitrážnej farby a vrchnej akrylovej. Ruky nestíhajú vytvárať všetky nápady, ktoré jej fantázia ponúka. S vajíčkami sa dá hrať donekonečna. Ako sa vraví: „Fantázia nepozná hraníc“. Niekedy je sama prekvapená, aký je konečný výsledok. Ale stáva sa aj opak - má konkrétnu predstavu, ale priamo na vajíčku zistí, že ju táto kombinácia nepresvedčila, preto ju už viac nerobí.
Svoje umelecké diela zobrazuje na rôznych druhoch vaječných škrupín. Po rokoch praxe postupne pribúdali rôzne nové druhy škrupín. Začínala samozrejme obyčajnými slepačími. Domáce vajíčka mali dobrú pevnú škrupinu. Neskôr skúsila morčacie a mala k dispozícii aj zopár holubích vajíčok. Do niektorých z nich sa jej podarilo vyvŕtať asi 50 dierok. V súčasnosti veľmi rada pracuje s kačacími a husacími vajcami. Tieto využíva najmä na tzv. madeirovú techniku, čiže vyvrtávanie vzoru do samotnej škrupiny za pomoci vŕtačky, alebo frézky. Nie sú biele ako slepačie, husacie, či kačacie vajíčka, ale majú krásnu prírodnú tmavo - zelenú farbu. A keď ich ozdobí hoci iba bielym voskom sú veľmi pekné.
Väčšie vajcia, ako napríklad vajcia juhoamerického pštrosa Nandu, ale škrupina je béžovej farby. Rovnakú béžovú farbu majú aj vajcia pštrosa afrického, najväčšieho operenca na našej planéte. Škrupina je ale oproti iným bežným druhom veľmi hrubá až 2 mm. Vždy pri prezentácii, či tvorivej dielni zvykne mať pri namaľovanom pštrosovi africkom položené aj kusy škrupiny jedného vajca, ktoré jej žiaľ spadlo na zem a rozbilo sa. Mala už z vŕtania unavené ruky a veľká ťažká škrupina sa jednou rukou aj horšie drží, tak jej žiaľ už vyvŕtané vajce padlo. Nosí ho ako ukážku kvality škrupiny jej tvrdosti, hrúbky a krehkosti zároveň. Občas sa niekto nesmelo opýta, či si z neho nemôže odlomiť, aby zistil, aká takáto škrupina v skutočnosti je.
Vajíčka sú veru kade - tade. Okrem umeleckej činnosti sa venuje aj odbornému tlmočeniu, preto mala možnosť spoznať ľudí z mnohých končín sveta. A vždy, či už je to z vďaky, pre radosť, alebo na pamiatku zvykla nejedno vajíčko aj podarovať. Putovali do Nemecka, Belgicka, Veľkej Británie, Rumunska, Lotyšska, do Čiech, ale aj na opačnú stranu zemegule do Atlanty, Tennessee, aj na Havaj. Za tie roky je ich samozrejme veľmi veľa u nás doma na Slovensku. A keď si na ňu niekto po rokoch spomenie a napíše jej, že si opäť jej vajíčka vyložil, vyzdobil si s nimi svoj príbytok či spríjemnil sviatočnú chvíľu a dokonca jej ešte pošle aj fotografie nadekorovaných vajíčok je to skutočne úžasný pocit. Už viac ako 20 rokov sa pravidelne zúčastňuje spolu s ostatnými slovenskými krasličiarkami a krasličiarmi celoslovenskej výstavy kraslíc pod názvom „To vajíčko maľovanô“, ktorú každé dva roky pripravuje Stredoslovenské múzeum v priestoroch Thurzovho domu v Banskej Bystrici. Aj tento rok počas viacerých dní predstavuje priamo v múzeu výrobu veľkonočných vajíčok. Týmto všetkým srdečne pozýva. Výstava je otvorená do 28. apríla 2019. Od minulého roku spolupracuje s ÚĽUV - om, čo si veľmi cení. Výtvarná komisia Ústredia ľudovej umeleckej výroby schválila jej kraslice a prezentuje ich v rámci svojej pôsobnosti u širokej verejnosti. V ÚĽUV - e práve prebieha jej prvý kurz zameraný na maľovanie kraslíc voskom. Okrem toho sú to ďalšie prezentácie a tvorivé dielne s deťmi či kolektívmi.
V tomto kontexte škrupina predstavuje materiál, ktorý umelkyňa premieňa na niečo krásne a hodnotné. Je to príklad recyklácie a premeny bežného predmetu na umelecké dielo.
Psychologický aspekt škrupiny
Škrupina môže symbolizovať ochranu, bezpečný priestor, ale aj obmedzenie. V psychológii sa často hovorí o "škrupine" ako o metafore pre emocionálnu bariéru, ktorú si človek vytvorí na ochranu pred zranením. Prelomenie tejto škrupiny môže byť náročné, ale zároveň nevyhnutné pre osobný rast a rozvoj.
V kontexte vývinu dieťaťa je dôležitý bezpečný vzťah medzi dieťaťom, rodičom a učiteľom/asistentom, ktorý zásadne ovplyvňuje psychický vývin dieťaťa, má vplyv na to, ako sa vyvíja mozog dieťaťa, ovplyvňuje jeho poznávacie schopnosti, sebaobraz a budovanie vzťahov s ďalšími ľuďmi v celom jeho budúcom živote.
Diéta v škrupine ako metafora obmedzenia
Slovo "diéta" v spojení so škrupinou môže evokovať obmedzenie, redukciu alebo minimalistický prístup. Tento koncept môže byť interpretovaný v rôznych oblastiach života, od životného štýlu až po filozofické nazeranie na svet.
"Škrupina" ako metafora pre obmedzenie a ochranu
Obed na vrchole mrakodrapu je jedna z najznámejších fotografií dvadsiateho storočia. Autorom je Charles C. Ebbets. 11 robotníkov odpočíva počas obedňajšej prestávky pri stavbe RCA building na Rockefeller Center na 69. poschodí 70 poschodovej stavby. Medzi robotníkmi úplne vpravo s fľaškou v ruke sedí Slovák, rodák zo Spiša - Gusti Popovič. Gusti bol pôvodne drevorubač a tesár. V Amerike bol za robotou dohromady trikrát. Napriek tomu, že bola v tom čase v Amerike silná prohibícia, Gusti na teba z pohľadnice skutočne hľadí priamo a v ruke zviera fľašu whisky. Po príchode z Ameriky zvykol páliť za rodnou dedinou vápno. Na tom mieste mu jeho potomkovia odhalili pamätnú tabuľu. Aj keď v čase stavby boli bezpečnostné štandardy naozaj nízke a na priečnych nosníkoch vo výške vyše 250 metrov robotníci pracovali bez istenia, slávna fotka je bezpochyby zinscenovaná, podobne ako aj ďalšia fotka z tejto série, ktorá zobrazuje spiacich robotníkov. Fotografia šikovne využíva perspektívu pre väčšiu dramatickosť, pod robotníkmi sa totiž nachádzalo už postavené 68. poschodie. Budova vtedy merala 250 metrov. Tento mrakodrap je 10. najvyšším v New Yorku a 33. v rámci celých Spojených štátov. V budove sídli napríklad firma Rockefeller Family & Associates a televízna spoločnosť NBC. Na najvyšších poschodiach je rozhľadňa Top of the Rock a reštaurácia Rainbow Room, odkiaľ môžete New York vidieť tak, ako ho kedysi, pravda, iba v mnohých rozostavaných kontúrach, videl aj východniar Gusti Popovič. Aj vďaka jeho mozoľnatej práci sa, možno ani netušiac, ako sa vchádza do histórie, ocitol ako tvár oddychujúceho robotníka nad newyorským Manhattanom.
RCA building bola v roku 1988 premenovaná na GE Building po tom, čo General Electric získali firmu RCA. Stavba je desiatou najvyššou budovou v New Yorku a tridsiatou treťou v rámci celých Spojených štátov.
Napoleon Bonaparte bol stelesnenie paradoxu. Syn osvietenstva, ktorý si nasadil cisársku korunu. Republikán, ktorý navrátil monarchiu. Reformátor, ktorý budoval impérium. Vojak, ktorý túžil po mieri. Stratég, ktorý žil z vojny ako zo vzduchu. Cesta z Korziky do Champagne musela byť pre desaťročného chlapca takmer šoková. V Ajacciu sa vzduch leskol soľou a svetlom; v Brienne-le-Château ho vítala vlhkosť, hmla a dlhé zimy. Kláštorné chodby vojenskej školy, v ktorých sa ozývali kroky kadetov, pôsobili na malého Napoleona ako labyrint, z ktorého niet úniku. V Brienne zistil dve veci: že je cudzinec, a že je ambiciózny. Obe sú nepríjemné, keď máš desať rokov a prízvuk, ktorý si okamžite vypočuješ od každého spolužiaka. „Korzický divoch,“ „tvrdošijný malomeštiak“ a podobné poznámky sa vynárajú v dobových záznamoch. Brienne nebolo miesto, kde by človek hľadal géniov. Boli to chladné kamenné múry, klasická kláštorná disciplína, monotónne dni rozdelené bubnom a povelmi. A predsa: práve tu sa Napoleon naučil žiť v tichu. Nielen v tom vonkajšom, ale aj v tom vnútornom, oveľa ťažšom. Bolo to miesto, kde sa človek nemal na koho vyhovoriť. V Brienne sa učil sedieť pri okne a pozorovať ostatných. Učil sa počítať kroky, vzdialenosti, výšky pahorkov. Učil sa rozmýšľať v mapách. Keď tam dnes prídete, všimnete si zvláštnu vec: Brienne nie je turistická atrakcia. Je to miesto, kde „nič nie je“. A práve to „nič“ je dôležité. Pred školou je ticho, polia sú rovné a neokázalé, vietor nesie vôňu vlhkej zeme. A samota je niekedy najlepší učiteľ. Nie je pravda, že sa tu rodil Napoleonov gén. To je legenda, ktorú mu radi vešiame okolo krku, najmä ak sa snažíme vlastné neúspechy zvaliť na všetko, len nie na vlastnú lenivosť. V Brienne sa však Napoleon učil niečo možno ešte dôležitejšie: disciplínu. Keď večer odchádzame z Brienne, krajina je plochá, obloha široká a človek si uvedomí, že veľké dejiny sa niekedy nerodia v triumfoch, ale v rokoch anonymného snaženia. A práve preto sa sem oplatí prísť. Kto chce porozumieť Napoleonovi, musí porozumieť Brienne.
Keď Napoleon v roku 1784 smeroval do Paríža, bol to preňho iný vesmír. Z mladej vojenskej školy v Brienne prichádzal do École Militaire, vtedy najprestížnejšej vojenskej inštitúcie Francúzska. Mal sotva pätnásť rokov a prízvuk, ktorý sa medzi parížskymi študentmi vynímal ako drahé hodinky na ruke verejne známeho človeka, ktorý ich nemal za čo legálne kúpiť. École Militaire bola svetom, ktorý od svojich kadetov nežiadal, aby boli pôvabní. Žiadal, aby boli presní. Najmä v matematike, balistike a inžinierskej geometrii. A tie mu išli. Napoleon síce nepatril medzi spoločenských miláčikov, ale patril medzi najlepších žiakov. Štúdium, ktoré trvalo zvyčajne dva roky, zvládol za jeden. Nie z geniality ako takej, ale z potreby: štipendiá sa míňali. Paríž v 80. rokoch 18. storočia nebol mestom romantikov, ale laboratóriom revolúcie, ktorá ešte len bublala pod povrchom. Možno aj preto sa Napoleon pohyboval medzi učebnicami a prísnymi rozkazmi ako niekto, kto už tuší, že mesto sa raz zmení na kulisu, v ktorej bude hrať svoju vlastnú rolu. Fascinovali ho osvietenecké knihy, histórie vojenských ťažení, staré kroniky. Idey rozhodne viac ako ľudia. Snobské salóny, spoločenské intrigy, to nebolo nič preňho. Keď sa dnes prechádzame s BUBO okolo Invalidovne, kde je teraz jeho hrobka, človek si uvedomí zvláštny paradox: tu, v meste, kde Napoleon prežil najdôležitejšie chvíle svojej kariéry, sa prakticky nenaučil nič o tom, ako sa vládne ľuďom. Po absolvovaní École Militaire v roku 1785 dostal hodnosť podporučíka delostrelectva a bol pridelený do Valence. Paríž zatiaľ nechal za sebou ako mesto, ktoré ho síce vytvarovalo, ale neprijalo. V jeho spomienkach z tohto obdobia sa opakuje jedno slovo - osamelosť. Osamelosť medzi ľuďmi, ktorí mu nerozumejú, osamelosť v jazyku, ktorý ešte neovláda, osamelosť medzi ambíciou a realitou. Paríž bol dôležitý. Dal mu vzdelanie, disciplínu, sebavedomie a prvú predstavu o tom, že svet sa nezmení sám od seba. Naučil ho, že ak chce niečo dosiahnuť, musí sa oprieť o rozum, nie o pôvod. O matematiku, nie o rodovú líniu. Pre nás, čo dnes stojíme pred École Militaire alebo kráčame po Champ-de-Mars, má toto miesto ešte inú vrstvu. V Paríži už vidieť prvé obrysy toho, čo neskôr nazývame moderným človekom. Nie šľachticom. Nie revolucionárom. Ale niekým, kto sa spolieha na vzdelanie, tvrdú prácu a vlastnú vôľu.
Toulon 1793. Francúzsko je v chaose. Revolúcia požiera sama seba, krajina horí na dvadsiatich miestach naraz a prístav Toulon - jeden z najdôležitejších v Stredomorí - padá do rúk rojalistov, ktorí si zavolali na pomoc Britov. Pre Paríž je to hanba. Strategická katastrofa. A výsmech republiky. Najprv nič nenasvedčuje tomu, že sa situácia zmení. Armáda pri Toulone je zle organizovaná, velitelia sa hádajú, morálka je nízka. Napoleon však vidí niečo, čo ostatným uniká: že prístav drží nepriateľ len vďaka dvom výšinám, ktoré kontrolujú britské lode. Začne kresliť mapy. Presúva delá. Kope zákopy. Argumentuje, presviedča, háda sa. A potom príde rozhodujúca noc. Úder je rýchly. Presný. Brutálny. Francúzske delá otvárajú paľbu. Kľúčové výšiny nad mestom padajú. Britská flotila je na dostrel Francúzov a musí opustiť prístav. Bonaparte je ranený bajonetom do stehna, ale nie je to podstatné. Podstatné je, že z neznámeho kapitána sa stáva brigádny generál. Republika si ho všimla. O dva roky neskôr, 5. októbra 1795, Paríž znovu vrie. Tentoraz nejde o cudzincov, ale o ozbrojený rojalistický dav, ktorý chce zvrhnúť revolučnú vládu a otvoriť dvere monarchii. Niekoľkotisícový pochod smeruje k Tuileres. A znova: Bonaparte. Dostane príkaz potlačiť povstanie. Bez okolkov. Iba s tým, čo vie robiť najlepšie - s matematikou delostrelectva. Ulice Paríža sú úzke. Dav početný. Rozhoduje rýchlosť a presnosť. Krátke úsečné povely. Delá na ulici Saint-Honoré. Jedna salva. Druhá. Dav sa rozbieha. Povstanie sa rozpadá. Revolučná vláda prežila. V dobových záznamoch sa píše suché konštatovanie: „Generál Bonaparte splnil úlohu rozhodne a bez zaváhania.“ Je to galantný spôsob, ako opísať fakt, že zastavil občiansku vojnu v priebehu pol hodiny a položil základy svojej politickej kariéry. Ale v skutočnosti to bolo niečo iné. Niečo jednoduchšie. Niečo presné: v Paríži sa z dôstojníka stal hráč. A z hráča politická sila. Vendémiaire medzi mocných.
Rok 1796. Francúzsko je vyčerpané vojnami, ale v severnom Taliansku sa črtá slabé miesto koalície. Mladý generál Bonaparte dostáva velenie nad Armádou Talianska. Nad mužmi, ktorí sú viac hladní ako lojálni, viac bosí ako disciplinovaní. Iný by to považoval za trest. A začne to robiť po svojom. Rýchlym presunom. Neustálym tlakom. Bitka pri Lodi. Most ponad Addou. Rakúske delá, ktoré chránia prístup k Milánu. Most sa mení na peklo. Muži bežia, padajú, znova vstávajú. Znie to ako legenda, ale fakty sú tvrdé: Francúzi vtedy skutočne dobyli most frontálnym útokom pod paľbou rakúskej batérie. Nie preto, že boli silnejší. Lodi mu dá meno. Arcole mu dá mýtus. November 1796. Bahno. Dážď. Úzke hrádze medzi močarinami. Rakúšania držia most, Francúzi sa snažia preraziť. Napoleon chytí zástavu, postaví sa na čelo vojska a sám vedie útok cez most. Klzká hrádza pod nohami, delové gule dopadajú všade okolo. Vojaci to vidia. Zlom však prichádza pri Rivoli v januári 1797. Rakúšania útočia v niekoľkých prúdoch naraz. Terén je horský, bojisko prehľadné len pre niekoho, kto vníma priestor ako šachovnicu. Bonaparte presúva jednotky tak rýchlo, že rakúske kolóny narážajú jedna do druhej. Obliehanie Mantovy, ktoré trvá mesiace, je posledným klincom. Rakúske sily sú porazené, severotalianske fronty sa lámu. V talianskom ťažení zasiahla ešte jedna vec: prvýkrát sa jasne ukázalo, že Napoleon nevyhráva tým, že má viac mužov či del. Vyhráva tým, že vie rýchlejšie myslieť. Že dokáže rozbiť nepriateľa skôr, než ten pochopí, kde je skutočný úder. A ak človek prechádza severným Talianskom dnes, od Mantovy po most v Lodi, od Arcole po Rivoli, všimne si ešte niečo: tie miesta stále nesú zvláštnu energiu. Tichú, ale intenzívnu. Taliansko je totiž kapitola, v ktorej sa z ambície stáva presvedčenie. A z presvedčenia vízia. Tu sa Napoleon stáva mužom, ktorý už nesleduje dejiny.
Keď sa v lete 1798 Napoleon rozhodol vyraziť do Egypta, málokto tomu rozumel. Európa mala byť jeho bojiskom, nie severná Afrika. On však videl mapu inak. Británia bola srdcom globálnej moci a cesta do Indie jej tepnou. Niektorí historici v tom vidia fantáziu mladého Alexandra. Iní túžbu po nezávislom vlastnom „imperiálnom“ projekte. A nakoniec to bola kombinácia oboch. Preto si so sebou vzal nielen armádu, ale aj Commission des Sciences et des Arts - vedcov, inžinierov, matematikov, kresličov, botanikov. Armádu mozgov. Napoleon sa síce nikdy nedostal do Jeruzalema, ale zastavil sa neďaleko a predneisol svoj slávny sľub Židom, že obnoví ich pôvodnú domovinu v dávnej Levante. Aj keď sa mu to nakoniec nepodarilo, šanca na návrat do stratenej vlasti už ostala v povedomí židovských intelektuálov po 150 rokoch vyvrcholila vznikom Izraela. Bitka pri pyramídach. 25. júl 1798. Horúci vietor, oslňujúce svetlo, piesok v zuboch, nekonečné pole. Francúzi stoja v štvorcoch. Salva muškiet. Ďalšia. Vrhnuté oštepy jazdcov. Bitka, ktorá sa v našich predstavách odohráva pod samotnými pyramídami, sa v skutočnosti konala pri dedine Embabeh neďaleko Káhiry. Napriek tomu zostáva symbolom toho, čo vedel Napoleon najlepšie: premeniť priestor na zbraň. Káhira padla. A Napoleon sa na chvíľu stal „pánom Egypta“. Z mora prichádza tieň, ktorý zmení všetko. 1.-2. august 1798, Abúkirský záliv. Britská flotila pod velením Horatia Nelsona nachádza francúzske lode zakotvené príliš blízko brehu. Chyba. Britské lode sa pretlačia medzi pobrežie a francúzsku líniu, otvoria paľbu z oboch strán. Námorná bitka sa mení na bitúnok. Vlajková loď L’Orient vybuchuje v oslepujúcom záblesku. Francúzska flotila je zničená. Armáda v Egypte odrezaná. Kým na mori horia trosky, v Káhire prebieha niečo iné: vedecká revolúcia. A v roku 1799 objavia Rosettskú dosku - čiernu bridlicovú tabuľu s textom v troch písmach. Egyptské ťaženie má zvláštny tón. Nie hrdinský, nie tragický, skôr zvláštne osamelý. Napoleon tu zistil, že ani jeho vôľa nestačí na to, aby porazil oceán a logistiku. Lekciu o tom, že génius má limity. Že svet je väčší než talent. A že aj cisári sú smrteľní.
Keď sa v októbri 1799 vylodil v Európe, našiel Francúzsko unavené revolúciou a chaosom. Direktórium bolo skorumpované, armády prehrávali, ľudia chceli poriadok. 9. novembra 1799 (18. brumaira roku VIII) uskutočnil štátny prevrat, ktorý ukončil revolučný experiment vlády výborov. Vo vile Malmaison za Parížom, ktorú si Joséphine, manželka, ktorú si vzal tesne pred talianskym ťažením, kúpila ešte pred jeho návratom, vidíme inú tvár tejto éry. Záhrady, v ktorých sa prechádza s architektmi, botanická vášeň, ruže importované z celého sveta, hudba, salóny. Napoleon sa sem vracia z Tuilerií ako človek, ktorý potrebuje na chvíľu prestať byť generálom. Paralelne s tým prebieha jedna z najradikálnejších reorganizácií štátu v dejinách. Vzniká Banque de France, prefektúry, nové školstvo, stabilná mena. V roku 1804 je prijatý Code civil - Napoleonský zákonník, ktorého zásady rovnosti pred zákonom, ochrany majetku a zrozumiteľného práva sa postupne rozšíria po Európe. Napätie medzi osobným a verejným životom sa však stupňuje.
Fenomén času, ktorý žijeme v až nepríjemnom okruhu všakovakých interaktívnych médií, mobilných a sociálnych sietí, žiaľ, až pričasto nás namiesto emotívneho aj ľudského približovania v ukotvení svojho ega skôr rozdeľujúcich, predsa len jestvuje jedinečný aspekt, subjekt a zajedno aj hmatateľno-vizuálny koncept objektivizujúceho okamihu. Fotografia ako obrazový vnem - nech už ju vnímame najsamprv ako iba číru a strohú informáciu, následne ako viacvýznamové posolstvo, možno podnetný kumšt, príbeh zo súkromného pamätníčka, ale hoci aj nadčasový obraz, nespochybniteľné svedectvo, reportážny či cestopisný dokument (pretože fotografia má ohromnú nadrozmernosť aktuálnych i nadčasových parametrov), sa už od jej zrodu stala pre nás nenahraditeľným zdrojom objavovania, poznania, utvrdzovania sa v minulosti aj prítomnosti.