Človek by mal byť vždy súdržný, a najmä v dnešnej dobe, keď toľko ľudí potrebuje pomoc od druhých. Vojny, požiare, hlad, zemetrasenia, či iné prírodné katastrofy pri ktorých sa ukáže, akí v skutočnosti sme. Čo by ste urobili, keby ste uvideli dieťa, ktoré žobre na ulici? Zastavíte sa a pomôžete mu?
V zahraničí bol vykonaný experiment s cieľom objasniť túto otázku. Organizátori požiadali dievčatko s menom Laila, aby sa projektu zúčastnila a posadila sa na rušnú ulicu. Skrytá kamera snímala to, čo sa tam potom dialo. Laila sedela na studenom chodníku s oznamom: „Bez domova a hladná. Spočiatku okolo nej všetci prechádzali a nikto sa na ňu ani len neusmial. Potom jej však začali dávať nejaké drobné. Jedna žena sa k nej dokonca sklonila a opýtala sa jej, či je všetko v poriadku. Skutočný anjel strážny sa k nej dostavil až neskoro poobede. Hoci okolo dievčatka najskôr prešla, po určitom čase sa k nej vrátila s vrecúškom jedla a 20 dolármi. Organizátor Robbie k ním potom prišiel, predstavil sa a povedal jej o tomto experimente. Rozhodol sa jej dať peniaze, ktoré Laila zarobila a spolu s nimi aj 50 dolárov navyše. Experiment teda ukázal, že máme niečo, na čom by sme mali popracovať. Všetci sa niekam ponáhľame, utekáme a kvôli každodennému stresu si nevšímame tých, ktorí to najviac potrebujú.
Bezdomovectvo na Slovensku
Krátke dni a dlhé, chladné noci. Zima na Slovensku vie byť naozaj krutá. Svoje o tom vedia ľudia bez domova, ktorých nájdete v takmer každom meste. Presný počet ľudí na ulici nie je známy. Evidencia spravidla obsahuje aj identifikačné údaje a môže byť stigmatizujúca, takže by sa jej ľudia snažili skôr vyhýbať. Preto skôr hovoríme o zisťovaní počtu a vybraných informácií o ľuďoch bez domova.
Štatistický úrad SR v rámci Sčítania obyvateľov, domov a bytov, uskutočnený v roku 2011, dospel k počtu 23 483 ľudí bez domova. Nezameriaval sa však na ľudí prespávajúcich na ulici / ľudí bez prístrešia. Najviac ľudí bez domova žije v hlavnom meste. „Čo sa týka počtu ľudí bez domova, tak podľa sčítania obyvateľov mesta, ktoré sa realizovalo v roku 2016/17 bolo 2200 ľudí bez domova.
Pomoc pre ľudí bez domova
Náklady na vedenie útulkov a nocľahární sú pritom veľmi vysoké. Primárne sa o ľudí bez domova stará samospráva, keď však nestačí, pridáva sa aj štát. Rôzne útulky či nocľahárne môžu požiadať o príspevok. Peňazí však nikdy nie je dosť a preto oraganizáciám veľmi pomáha aj príspevok 2 % z daní či iná forma pomoci.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v roku 2019 požiadalo o tento finančný príspevok v celkovej sume 3 016 080 eur 87 žiadateľov pre 76 zariadení s počtom miest 1 952. Informoval o tom rezort. Hovorkyňa Barbora Petrová zároveň poukázala na analýzu, ktorú vypracovali v súčinnosti s mimovládnymi organizáciami, ktoré sa ľuďom bez domova venujú. Vyplývajú z nej zaujímavé fakty.
„Analýza dospela k záveru, že poskytnutie nájomného bývania s podporou je v niektorých situáciách lacnejšie ako poskytovanie služieb podľa súčasného nastavenia. Napríklad v prípade ľudí bez domova, ktorí sú opakovane odsudzovaní na výkon trestu ako páchatelia drobnej kriminality, môžu byť náklady na poskytnutie bývania (housing first) pre verejný rozpočet mesačne nižšie o 183 eur, ako keď osoba ostáva bez domova,“ napísala Petrová. „Podobne, v prípade rodín alebo osamelých matiek bez domova, by zabezpečenie bývania mohlo byť lacnejšie mesačne o 588 eur, ako poskytovanie služieb pre rodičov bez domova a umiestňovanie ich detí do detských domovov.
Čo však na Slovensku chýba, je najmä dostupné nájomné bývanie. Pre ľudí, ktorých postretne nárazová zmena života - strata zamestania, odchod zo spoločnej domácnosti, úmrtie rodiny - je často bežný nájom nemysliteľný. „Riešením bezdomovectva je možnosť pre človeka / rodinu bez domova znovu získať stabilné cenovo dostupné bývanie, čo si vyžaduje spoluprácu viacerých ministerstiev, samospráv, mimovládnych organizácií. Pomôcť sa dá aj vecným darom, napríklad oblečením.
Hlavné mesto do riešenia problematiky tento rok investovalo rekordnú sumu - až 700-tisíc eur. Zároveň vraj pracujú na trvalejších riešeniach. „Aktuálne pripravujeme jeden konkrétny stavebný projekt, s troma mestskými časťami rokujeme o výbere viacerých vhodných priestorov pre vznik nocľahární a denných centier počas budúceho roka. Zároveň sme posledné mesiace pracovali na identifikácii vhodných mestských budov, v ktorých by táto forma pomoci pre ľudí bez domova mohla vzniknúť. Momentálne vraj pracujú na príprave prvých 11 bytov (byty, ktoré nebolo možné užívať a vyžadovali rekonštrukciu) na dostupné nájomné bývanie s podporou.
Príbehy zo života
Neziskové organizácie, pomáhajúce ľuďom bez domova, ale aj deťom z detských domovov, často poukazujú na fakt, že časť mladých dospelých končí na ulici. V detských domovoch vyrastá okolo 4 700 detí, ktorých priemerný vek je deväť rokov. Vlani bolo približne 1 300 detí vyňatých z vlastnej rodiny, pričom dosahovali priemerný vek šesť rokov. „Podľa našich výskumov sa 35 percent rodičov nechcelo o deti postarať, 14 percent sa nemohlo o deti postarať, až 51 percent sa o svoje deti nevedelo postarať. Znepokojuje nás aj fakt, že narastá rezignácia rodičov, pri vynímaní detí z rodín protestuje len 22 percent rodičov.
„Oslávil som 60-ku, nikto ma už nechce zobrať do práce. Ja len chcem, aby mi ľudia dali šancu. Chcem pracovať aj cvičiť. Na ulici sa to však nedá,“ smutne hovorí bývalý kulturista. Posledných pár mesiacov chodí spávať do bývalého bytu v železničiarskej bytovke, ktorá je však v katastrofálnom stave a čoskoro zmizne z mapy sveta. Majú ju zbúrať. V byte nie je voda, elektrina, kúrenie ani kúpeľňa či toaleta. Skôr to je rajón potkanov a myší. Iné bývanie si však spolu s manželkou Martou, s ktorou sa oženil iba pred dvoma týždňami, nevedia nájsť, a tak spia na gauči v polorozpadnutom byte a umývajú sa v rieke Rimava.
Lukáš Hoffmann (44), statný potetovaný holohlavý chlapík, sa do povedomia dostal vďaka viacerým jojkárskym seriálom. Zahral si bachara v seriáli Odsúdené, Maslákovho pomocníka v seriáli Panelák či v Mafstory. V minulosti mal problém s drogami, no z bahna sa vyhrabal a čistý bol dvanásť rokov. V roku 2018 však opäť spadol na totálne dno a skončil na ulici. Na tej je stále... Podobný problém má však riešiť aj niekdajšia česká hviezda. Lukyho minulosť je všetkým dobre známa. Prvýkrát sedel vo väzení za vydieranie v roku 2003, druhýkrát uňho našli drogy a problémy pokračovali ďalej. V roku 2004 skončil za mrežami nielen za vykradnutie auta, ale na krku mal aj 25 ďalších obvinení z rôznych trestných činov. No chcel sa polepšiť. To sa mu aj podarilo a napokon dostal možnosť ukázať sa na televíznej obrazovke ako príležitostný a celkom obstojný herec. Spolu a partnerkou a dvomi deťmi si spokojne, šťastne a bez problémov žili v Bratislave. Žiaľ, spokojné roky v kruhu rodiny a bez závislosti sú preňho momentálne už len minulosťou. Luky v roku 2018 skončil na ulici.
„Posledných 12 rokov som tvrdo abstinoval. Nebral som drogy, nepil som nič, čo môže vyvolať akúkoľvek závislosť. Šiel som si svoje, ale po rokoch som začal zabúdať na to, že som bol, vlastne som závislý, lebo táto choroba je do konca života, a začal som brať veci tak, že už je všetko normálne. Tým, že som veľa športoval, spôsoboval som si rôzne zranenia a tým, že mám 42 rokov, sa tie zranenia stále obnovovali. No a stalo sa mi zase jedno, na chrbtici. Chodil som po lekároch, fyzioterapeutoch, ozdravných tréningoch. Vyhýbal som sa medikamentom, ale bolesť už bola taká neznesiteľná, že som bol nútený dať si lieky, ktoré sú pre závislého ohrozujúce. Vedel som, že možno sa mi závislosť znova spustí už po užití prvej tabletky, ale podľahol som," povedal v tom čase Hoffman pre týždenník Život.
„Drogy si nikdy nejdeš kúpiť náhodou. Toto všetko sú len ospravedlňovačky, vo finále je to o tom, že som to vlastne chcel urobiť, pretože moje hranice padli, ja som si povedal, že nemám silu a nemá zmysel to zachraňovať a je úplne jedno, či to budem, alebo nebudem brať,“ šokoval v roku 2018 svojou úprimnosťou Lukáš Hoffmann, ktorý odvtedy žije na ulici, prespáva na lavičke v meste alebo sa poneviera v bratislavskom Pentagóne. Najnovšie ho odfotil reportér týždenníka Plus 7 DNÍ. S kamarátom sedel na tráve na čerpačke na Brnianskej ulici v Bratislave a niečo majstrovali. Medzi rozsypanými vecami, ktoré boli okolo nich, boli notebook, mobily, okuliare, kolobežka, nejaká kozmetika i dámska kozmetická taštička, lieky, predlžovačky či nabíjačky, ktoré si doniesli v taške a ruksaku.
Kedysi z nich ženy šaleli. Blondiak Martin Kocián sa však vybral zlou cestou. Pod článkom sa ozvalo mnoho ľudí, ktorí Hoffmana úprimne ľutovali, keďže vidieť niekoho, koho takto drogy zničia, je naozaj smutné. ,,Neviem, či jeho mama ešte žije, ale toto ju dostane, veľmi, veľmi mu pomáhala po x-týkrát, snáď sa vzchopí, veď recidíva u závislých nie je nič nové, ja mu držím palce, má deti, ženu, má pre koho žiť," napísala čitateľka. ,,Jemu to tak vyhovuje, aj som sa s ním rozprával a pre neho to bol len film, sám mi povedal, že z feťáka, ako bol pred tým on už normálny človek nebude, sám povedal, že to bola len otázka času," reagoval čitateľ Matúš. Reakcia ďalších čitateľov hovorí úplne za všetko. ,,Videla som ho pred týždňom. V skutočnosti vyzerá ako vetchý zlomený starček. Brutálne vychudnutý, bez akejkoľvek iskry a samozrejme v spoločnosti feťákov. Takto žije roky. Je mi ľúto, že z toho pekla nevie nájsť cestu von," podelila sa o svoj zážitok pani Daniela. Ozval sa však aj čitateľ, ktorý priznal, že zo známych ľudí nie je Hoffman jediný, kto takto skončil. ,,Pamätáte si Martina Kociána, speváka kapely Lunetic? To je ten istý prípad. Stretávam ho v Prahe na ulici, ako žobre!" šokoval čitateľ. Martin Kocián patril svojho času medzi najžiadanejšie idoly v Čechách a na Slovensku. Ako člen chlapčenskej formácie Lunetic mal totiž davy obdivovateliek. Aj on mal na konte drogovú minulosť a viacero škandálov. Aj napriek tomu mu ale kolegovia dali druhú šancu. Tú však premhral. Kvôli viacerým komplikáciám a nespoľahlivosti kapela s Martinom nadobro skoncovala.
Jozef Kákoš: Pandémia už teraz vytvára nových ľudí bez domova
Žobrajúce deti v Kambodži
Žobrajúcich detí je v meste Siem Reap až príliš veľa. Bosé a špinavé v roztrhaných veciach chytajú turistov za ruky, prosia ich o jedlo a peniaze. Musíte urobiť len jedno - ignorovať ich. Tvrdia organizácie, ktoré sa snažia deťom na ulici pomôcť.
Je po deviatej večer a nočné ulice mesta Siem Reap sa plnia turistami, pouličnými umelcami. Z barov sa ozýva hlasná hudba. Vonku je čoraz viac detí, ktoré postávajú, sedia na obrubníkoch, pozorujú ľudí a po chvíli sa rozbehnú za turistami.„Dajte mi jesť, prosím. Som hladný. Len jeden dolár,“ potiahne nás za tričko asi štvorročný bosý chlapec a ukazuje pritom na ústa. S prosbami neprestáva a neustále opakuje tie isté vety. Pouličný maliar ho okríkne a pošle od nás preč. Takmer okamžite sa pristaví asi osemročné dievča v žltom tričku a pozoruje nás. Váha, či sa nás niečo opýta, ale nakoniec zvíťazí strach pred maliarom a uteká do ulíc nočného Siem Reap.
„Kúpili by sme mu len jedlo, nedali by sme mu peniaze,“ hovoríme maliarovi, ktorý pokračuje v maľovaní scenérie mesta. Vysvetľuje nám, že takéto deti musíme ignorovať, pretože ak im dáme jedlo či peniaze, podporujeme tým ich vykorisťovanie. Do školy sa nikdy nedostanú, lebo domov budú nosiť zárobky. Detstvo strávia v uliciach žobraním medzi turistami. Naučia sa len natiahnuť ruku, čo časom, keď vyrastú, prestane fungovať.
„O pár rokov pošlú na túto ulicu svoje deti, aby robili to isté čo oni. To asi nechcete, však?“ pýta sa nás maliar počas toho, ako dokončuje posledné ťahy štetcom.
Dobre premyslený biznis a generácie chudoby
Phay z linky pomoci pre kambodžské deti pre Aktuality.sk hovorí, že nie je úplne jasné, koľko detí na uliciach žobre - takéto dáta krajina stále nemá.„Deti v Kambodži nútia ich rodičia a opatrovníci, aby žobrali, a to nie len v Siem Reap, ale aj v iných mestách a provinciách,“ opisuje, aká je realita v tejto ázijskej krajine. Kým niektorí turisti okamžite vyťahujú peňaženky a dávajú deťom pokrčené jednodolárové bankovky, iní ich vezmú do potravín, aby si vybrali to, čo chcú. Niektoré deti prosia aj o sunar pre mladšieho súrodenca či o lieky pre rodičov.
Phay upozorňuje, že ide o dobre premyslený biznis, pretože turisti im skôr kúpia potraviny a lieky, ako dajú peniaze. Deti však nákup vzápätí predajú naspäť do potravín a lekárne. Dostanú sa tak k tomu, čo chceli na začiatku.
V Kamboži pôsobí veľa neziskových organizácií, ktoré sa deťom snažia pomôcť, dostať ich naspäť do školy a vybudovať inteligenciu, ktorá v krajine po genocíde Červených Kmérov stále chýba. Je to jediná možnosť, ako sa zo zaostalej krajiny stane prosperujúca.„Školský systém je v zásade dobrý. Snažíme sa o reintegráciu detí do miestneho systému. Nie je pravda, že dobrovoľníci učitelia zo zahraničia v detských domovoch sú lepším riešením a poskytujú kvalitnejšiu výučbu,“ hovorí pre Aktuality.sk James Sutherland z organizácie Friends-International.
Sutherland vysvetľuje, že ich pomoc má dve úrovne. Najprv je to tá základná, čiže záchrana života detí, poskytnutie lekárskej pomoci a jedla. Potom prejdú k budovaniu budúcnosti mladých Kambodžanov. „Dostaneme ich do školy, a keď ju dokončia, nájdeme im prácu. Ukazujeme rodinám, že sa živiť dá aj inak ako žobraním,“ opisuje snahu o zmenenie zmýšľania ľudí, ktorí sú zaseknutí v generačnej chudobe.
Od rodín žiadajú, aby prestali nútiť deti žobrať a začali rozmýšľať nad ich budúcnosťou. Bez pomoci turistov to však nepôjde. Kým budú dávať peniaze deťom len tak, zo súcitu, chudobné rodiny ich do školy nepošlú a na ulici zostanú deti uväznené celé detstvo. Problémom tiež je, že mnohé deti sa nepripravujú do školy, nechodia do nich pravidelne a pomáhajú rodičom prežiť. Nevedia dobehnúť učivo a nakoniec zo školy úplne odídu. Unicef uvádza, že až 55 percent adolescentov v Kambodži ukončí predčasne bezplatnú školskú dochádzku.
Aj keď kambodžská vláda pokračuje v prideľovaní financií na vzdelávanie detí, nestačí to. Ministerstvo školstva zaviedlo na základných školách program školského stravovania, v ktorom deti dostanú zadarmo najesť. To niektorých rodičov presvedčilo, aby ich poslali naspäť do školy. Popasovať sa však musia so stratou príjmu, keďže im vypadne pracovná sila, ktorá domov nosila peniaze. Keď je horší týždeň, miesto školy pošlú rodičia deti žobrať.
Deti zastupujú rodičov a obchodovanie s budúcnosťou
Pýtali sme aj rodičov, ktorí predávajú na trhu v meste Siem Reap, prečo ich deti nie sú v škole. Dá sa povedať, že ide o tie šťastnejšie deti, pretože predávajú v stánkoch a neprosia o jedlo špinavé na chodníku.„Teraz potrebujeme peniaze, potrebujeme jesť a kúpiť si vodu, ktorá je drahá. Nie o veľa rokov, keď vyjde zo školy. Musíme prežiť teraz,“ hovorí otec zo stánku so suvenírmi, zatiaľ čo jeho asi 10-ročný syn núka vyšívané šatky dvom turistkám z Nemecka. Overenou taktikou detí je prosenie a neustále opakovanie, aby im pomohli.
V ďalšom stánku s taškami a oblečením sa odohráva rovnaký príbeh. Tentoraz je v hlavnej úlohe 12-ročné dievča, ktorého sa pýtame, prečo nie je v škole. Je totiž utorok a týždeň sa len začína.„Pôjdem do školy zajtra. Dnes pomáham mame v stánku. Kúpte si túto krásnu kabelku. Prosím, je naozaj lacná,“ hovorí dievča a ukazuje na zavesené tašky. Keď vidí, že odchádzame, kričí, či nechceme tričko alebo aspoň miniatúru chrámov Angkor. Aj po zvyšok týždňa ju vidíme v stánku predávať, je nám jasné, že do školy tak skoro nepôjde.
Kambodža má jednu z najmladších populácií v celej juhovýchodnej Ázii. Tehotných tínedžeriek neustále pribúda a môže za to nízke vzdelanie i kultúra. Ľudia na vidieku sa riadia tým, že čím skôr budú mať deti, tým skôr im bude mať kto pomôcť na poli a v domácnosti. Populačný fond Spojených národov vo svojej správe z roku 2014 uvádza, že približne 1 z 8 kambodžských žien vo veku 15 - 19 rokov má dieťa alebo je tehotná.
Problémové sú aj neúplné rodiny, keďže sa zvyšuje riziko, že nebudú schopné uživiť deti. Tieto vo veľkom množstve prípadov skončia na ulici a niektoré zoberú pasáci do sex biznisu. Phay z linky pomoci pre kambodžské deti hovorí, že sú prvým kontaktným miestom pre tých, ktorí sa s niečím takým potýkajú.„Zadarmo im poradíme. Pomôžeme im s nahlásením zneužívania a vykorisťovania. Pracovníci linky pomoci ich prepoja na našich spolupracovníkov v rôznych provinciách a tí budú konať,“ objasňuje, čo sa stane, keď zneužívané dieťa alebo mladá matka zavolajú.
Pýtame sa tiež, aká je teda úloha turistov v Kambodži, ktorí chcú pomôcť a nevedome sa podieľajú na vykorisťovaní detí. Phay vysvetľuje, že základom je nedávať deťom nič, treba ich ignorovať a ak chcú turisti pomôcť, môžu si vybrať organizáciu, ktorú finančne podporia.
„Pravda je, že veľmi, veľmi málo detí a dospelých žije skutočne na ulici - majú domov v miestnych komunitách a odtiaľ chodia žobrať,“ objasňuje Sutherland z Friends-International. Dodáva, že pandémia pochovala v Kambodži cestovný ruch, čo opäť mnohých priviedlo na hranicu chudoby a deti sa zo školských lavíc vo veľkom presunuli do nočných ulíc.
Tí, ktorí dúfajú, že budú pracovať v Thajsku
Prechádzame jednou z mnohých ulíc v meste a na zemi sú dvaja malí chlapci. Jeden sedí a ten menší si položí hlavu na jeho kolená. Zaspáva. Obaja sú špinaví a je cítiť, že sa dlhšie neumyli.„Kde máte rodičov? Mamu a otca,“ pýtame sa ich. Ten starší sa na nás pozrie a povie, že v Thajsku. Natiahne ruku a pýta si dolár a ukazuje pritom na mladšieho chlapca.
Susedné Thajsko je nádejou pre mnohé kambodžské rodiny, ktoré odcestujú za vidinou lepšieho života práve tam. Deti ostávajú v Kambodži, pretože v Thajsku by ich rodičia nemali s kým nechať. Zostanú tak zväčša u príbuzných alebo známych. Živiť ďalší hladný krk v chudobnej Kambodži nie je vždy také jednoduché. Niektoré deti, kým čakajú na návrat rodičov, pošlú ich príbuzní ťažko pracovať do výrobní tehál alebo ich nútia žobrať.
„Vždy to tak bolo, že ľudia chceli migrovať za lepšími pracovnými príležitosťami, ale aj to má svoje riziká. Máme projekty, ktoré pomáhajú rodinám migrantov a ukazujú im nástrahy toho, keď tu deti nechajú,“ hovorí Sutherland. Sú však aj tisícky príbehov so šťastným koncom, keď sa deti dostanú za rodičmi do Thajska a potom začnú odznova. Chodia do školy, dostanú vzdelanie a ich život je zrazu úplne iný. Majú to, o čom deti v Kambodži môžu len snívať, a to je šanca na budúcnosť.
Podľa kambodžského ministerstva práce je v súčasnosti v Thajsku legálne viac ako 1 220 000 migrantov. Zamestnaní sú v stavebníctve, poľnohospodárstve, rybolove či potravinárstve. „Nechceme, aby boli do konca života migrujúcimi pracovníkmi, takže ak si počas práce v Thajsku ušetria nejaké peniaze, po návrate do Kambodže môžu začať podnikať a využiť všetko, čo sa naučili v Thajsku,“ povedal pre noviny The Phnom Penth Post Bunhak An, prezident spoločnosti MAC, ktorá združuje zamestnávateľov v krajine.
Keď ponúkajú vlastné telá
Siem Reap je turistické mesto. Na prvý pohľad sa môže zdať, že miestni si dokážu zarobiť, ale opak je pravdou. Mnoho síce pracuje v luxusných hoteloch, tie však neprevádzkujú Kambodžania, ale zahraniční investori. V krajine tretieho sveta sú ich platy okolo 130 dolárov mesačne. Peniaze, ktoré zarobia reštaurácie, hotely či predajne s oblečením, neostávajú v krajine, ale idú do vrecka francúzskych, kórejských a čínskych podnikateľov.
Kambodžania preto hľadajú možnosti ako prežiť. Keďže vzdelanie v tejto krajine chýba, uchyľujú sa k nelegálnym veciam, predávajú drogy, ponúkajú ženy a deti. Pretrvávujúcim problémom je sexturizmus. Ten síce nie je taký okatý ako v susednom Thajsku, ale funguje naplno.
V salónoch, kde zaplatíte za hodinovú masáž nôh tri doláre, ponúkajú masérky aj sexuálne služby. Podľa ľudí z humanitárnych organizácií bývajú také služby drahšie len o necelých desať dolárov. Táto krajina je v oblasti sexturizmu výrazne lacnejšia ako susedné Thajsko a práve to priťahuje mnohých návštevníkov.
Vláda si uvedomuje, že biznis so sexom je reálny problém. Koľko ľudí je v ňom zapojených, však nevedia. Úrady preto plánujú spraviť prieskum, aby zistili, koľko sexuálnych pracovníkov v krajine vôbec je. Národný úrad pre AIDS odhaduje, že v Kambodži je 51 000 sexuálnych pracovníčiek, ktoré pracujú v kluboch či salónoch. Ďalších asi 3 000 pracuje v uliciach na vlastnú päsť. Koncom decembra minulého roka kambodžská tlač informovala, že vláda im chce pomôcť a dať im istoty. Sexuálni pracovníci by mohli dostávať sociálne dávky rovnako ako tí ľudia, ktorí zarábajú denne menej ako 2,9 dolára.
Kým sa Kambodži nepodarí prelomiť kruh generačnej chudoby, v mestách budú každý deň pred barmi postávať sporo odeté mladé dievčatá a chlapci, ktorí sa prihovárajú turistom. Chceli by ich nalákať na drink, dostať do hotelovej izby a vymámiť z nich doláre.
