Život prináša množstvo prekvapení a prekážok. Ale prináša i krásne chvíle, krásne dni, spomienky.
Milé mamičky, ktoré máte svojich anjelíčkov! Čítam si Vaše smutné príbehy a plačem a plačem. Ani neviete, ako veľmi s Vami súcítim? Aj ja už mám totiž svojho anjelíčka, tak si dokážem predstaviť, čo asi prežívate. Veľmi na Vás všetky myslím a prosím o silu pre Vás.
Niektoré z Vás sa pýtajú, prečo sa to stalo práve im, prečo práve ich dieťatko muselo odísť. Osud to tak asi chcel, aby anjelik, ktorý sa mal narodiť netrpel. Možno srdiečko prestalo biť, lebo nebolo maličké pripravené na život. Možno sa chromozómy pospájali tak, že by malo po narodení problémy a ťažkosti, tak to príroda zariadila sama.
Príbehy zo života
Po Petríčkovej odchodu z tohto života som hneď cítila - hoci som vtedy bola neveriaca - že je teraz Petríček naším anjelíčkom. Bolestná prázdnota po ňom mi samozrejme zostala a nechcelo to prestať bolieť. Petríčkovi lekári mi hovorili, že jediným liekom na tú bolesť je ďalšie dieťatko. Bolo pre mňa ťažké o tom uvažovať v dobe, keď Peťa ešte žil, aj keď už bolo jasné, že jeho ďalší osud bude smutný a život krátky. Postupom doby som im ale musela dať za pravdu. Z tej páliacej bolesti a zo sĺz pri pohľade na každý kočík ma skutočne vyliečilo až narodenie ďalšieho syna Martínka (4 roky po Péťovej smrti).
U nás to všetko bolo možno o niečo jednoduchšie, pretože už sme niekoľko mesiacov dopredu vedeli, že naše slniečko už s nami dlho nebude, a že nie je nádej. Užívali sme si teda život naplno a mali sme veľa času na lúčenie. Nebol to pre nás potom taký šok, ako keď milovaná bytosť odíde nečakane a vy potom premýšľate, čo všetko ste jej chceli povedať a nestihli ste to. Náš drobec mohol byť s nami niekoľko posledných mesiacov doma namiesto v nemocnici, kde strávil prevažnú časť svojho života. A tie mesiace by som nevymenila za nič na svete.
Nádej v ďalšom dieťati
Až nájdete dosť sily a trochu času, tak sem asi napíšete náš príbeh. Teraz len stručne: náš Petríček sa narodil veľmi nedonosený, ale o svoj život statočne bojoval cez 16 mesiacov, než ho zdravotné komplikácie premohli. Do nemocníc som za ním chodila obdeň a prežívala som veľmi smutné obdobie, kedy sa striedala nádej s beznádejou. Nad vodou ma držal prvorodený syn Honzík, ktorému bolo v dobe narodenia Petríčka niečo málo cez rok. Len vďaka nemu som neskončila v psychiatrickej liečebni, pretože som musela „fungovať“ ako maminka, liezť po štyroch, smiať sa s ním, rozprávať o autíčkach atď. Bolo to pre mňa hrozne ťažké, lebo som v myšlienkach bola stále u Petríčka, ale nechcela som, aby Honzík bol nejako psychicky postihnutý tým, že jeho maminka stále plače.
Aj ja už mám totiž svojho anjelíčka, tak si dokážem predstaviť, čo asi prežívate. Veľmi na Vás všetky myslím a prosím o silu pre Vás. Až nájdem dostatok sily a trochu času, tak sem asi napíšem náš príbeh. Teraz len stručne: náš Petríček sa narodil hodně nedonošený, ale o svůj život statečně bojoval přes 16 měsíců, než ho zdravotní komplikace přemohly. Do nemocnic jsem za ním chodila obden a prožívala jsem velmi smutné období, kdy se střídala naděje s beznadějí. Nad vodou mě držel prvorozený syn Honzík, kterému bylo v době narození Petříčka něco málo přes rok. Jen díky němu jsem neskončila v psychiatrické léčebně, protože jsem musela ?fungovat? jako maminka, lézt po čtyřech, smát se s ním, povídat o autíčkách atd. Bylo to pro mě hrozně těžké, neboť jsem v myšlenkách byla pořád u Petříčka, ale nechtěla jsem, aby Honzík byl nějak psychicky postižený tím, že jeho maminka pořád brečí.
Ako najlepší liek na stratu dieťaťa je ďalšie dieťa, s tým musím jedine súhlasiť. Som totiž v siedmom mesiaci a chystám sa porodiť nášmu anjelikovi sestričku. Neviem ako to dokázal, ale pred šiestimi mesiacmi mi raz ráno v postieľke povedal, že až sa jeho sestrička narodí, tak jej mám od neho odkázať, že ju má moc rád a vždycky bude s ňou aj keď ona ho nikdy neuvidí. Lenže ja v tej dobe som nemala ani tušenia, že som tehotná. Vôbec som si vtedy sama seba nevšímala a všetku svoju pozornosť som venovala synovi a tak sa stalo, že som si toho proste nevšimla. Až keď mi drobec povedal o sestričke, tak som si uvedomila, že je to vlastne celkom možné a letela k lekárovi. Ten mi to potvrdil a o pár mesiacov neskôr mi potvrdil aj to, že to bude dievčatko. Keď som sa syna pýtala, tak to vedel, tak sa len čarovne usmial a povedal, že to proste tak zariadil aby nám tu nebolo smutno až bude musieť odísť. Len moc a moc ľutoval, že sestričku neuvidí. A bohužiaľ aj to sa naplnilo.
Hľadanie útechy a nádeje
Po Petríčkovej odchodu z tohto života som hneď cítila - hoci som vtedy bola neveriaca - že je teraz Petríček naším anjelíčkom. Bolestná prázdnota po ňom mi samozrejme zostala a nechcelo to prestať bolieť. Petríčkovi lekári mi hovorili, že jediným liekom na tú bolesť je ďalšie dieťatko. Bolo pre mňa ťažké o tom uvažovať v dobe, keď Peťa ešte žil, aj keď už bolo jasné, že jeho ďalší osud bude smutný a život krátky. Postupom doby som im ale musela dať za pravdu. Z tej palčivej bolesti a zo sĺz pri pohľade na každý kočík ma skutočne vyliečilo až narodenie ďalšieho syna Martínka (4 roky po Péťovej smrti). Na Petříčka nikdy nezabudnem, ale už kvôli nemu neplačem každý deň. Mám jeho obrázok v srdci a verím, že sa raz v nebi všetci zídeme.
Prosím všetky mamičky anjelíčkov: neuzatvárajte sa pred svetom doma medzi štyrmi stenami, choďte do práce, medzi ľudí, vyplakajte sa u kamarátok, ale nezostávajte so svojím žiaľom samé moc dlho. Až sa spamätáte z najhoršieho, skúste sa začať venovať nejakej činnosti, ktorá Vám je blízka. Keď budete pomáhať iným, nájdete aj trošku pokoja pre seba. A hlavne: ak je to len trochu možné, zaobstarajte si čo najskôr ďalšie dieťatko. Ak by sa Vám nedarilo mať vlastné detičky, skúste ponúknuť svoje srdce aj nejakému opustenému dieťatku z detského domova alebo dojčenského ústavu. Keby ste videli tie deti v ústavoch a ich oči prosím o Vašu pozornosť, lásku a pomazlenie, mali by ste asi rovnako ako ja chuť si ich vziať domov trebárs všetky, bez ohľadu na farbu pleti či prípadné postihnutie.
Videnie a duchovná cesta
Asi tri roky po Petríčkovom úmrtí som sa na odporúčanie jednej kamarátky prihlásila na víkendový seminár. Jeho názov nie je dôležitý, išlo o tréning v pozitívnom myslení a o to skúsiť pracovať so svojimi duševnými schopnosťami do tej doby netušenými. Ten seminár ma presvedčil, že existuje duchovný svet, o ktorého existencii som do tej doby nemala tušenie. Ešte musím napísať, že som veľmi racionálne založená. V dobe, o ktorej píšem, som nemala takmer žiadne znalosti o akýchkoľvek duchovných praktikách a mala som len všeobecné predstavy o náboženstvách, a to ešte predstavy značne skreslené. Na tom seminári sme si vždycky niečo hovorili dohromady a potom sme každý zavreli oči a ponorili sa každý do svojho sveta. Nešlo o hypnózu, len sme mali načúvať - čomu vlastne? - hlasu svojej duše? - alebo niečomu mimo nás? Neviem, nedokážem to popísať, čo to presne bolo, viem len, že som nebola manipulovaná cudzou vôľou ani že to nesmerovalo k žiadnemu náboženstvu ani k mágii. Neboli sme ani ovplyvnení drogami alebo niečím podobným. Nebol tam nikto, kto by ma poznal - takže nikto nemohol mať ani tušenie o mojich trápeniach.
Pri jednom takom „ponorení sa“ do seba som mala zvláštny zážitok či videnie. Zrazu som (so zavretými očami) k môjmu obrovskému prekvapeniu uvidela Petríčka - nečakala som to, ani som na neho predtým nijako zvlášť nemyslela. Bol pekný a vyzeral moc spokojne. Bol nahý, mal krásne zdravé ružové telíčko bez jaziev alebo iných znakov choroby či postihnutia. Prekvapilo ma, že za tú dobu, čo sme sa rozišli, nevyrástol. V nebi už asi deti nerastú a zostanú tak maličké, ako keď opustili pozemský svet, ale majú zdravé telíčko i dušičku, hoci tu na zemi v poriadku neboli. Petríček sa akoby vznášal alebo bol nadnášaný nádhernou láskou a teplom žiariacej bytosti v zlate-bielom rúchu, ktorú som tušila za ním - a ja som zrazu pochopila, že tá bytosť je Ježiš. Vedela som, že Petríček nespadne - hoci sa vznáša, a že mu je príjemné teplo - hoci je nahý.
Potom ku mne Petríček začal hovoriť, ale to nie je správne slovo, pretože to nebolo hovorenie v našom slova zmysle, skôr čosi ako prenos myšlienok a pocitov, mimoslovná komunikácia alebo tak niečo. Hovoril mi, že sa mi prišiel ukázať, pretože vie, že sa pre neho stále trápim. Že chce, aby som videla, ako je mu v nebi moc hezky, že je tam šťastný, obklopený láskou a že ho nič nebolí, len že je mu ľúto, že som pre neho stále tak smutná. Potom mi rozprával, že z hľadiska večnosti trvá pozemský život len krátko, takže doba nášho odlúčenia vlastne bude celkom krátka proti večnosti, ktorú už potom strávime spolu - a že toto krátke odlúčenie sa teda dá vydržať. Určite to neznamenalo, že by som mala čoskoro umrieť, to nie. Myslel to v tom zmysle, že aj normálne dlhý ľudský život je proti večnosti vlastne len krátky okamih.
Uisťoval ma, že ma má moc rád a že ma prosí, nech už pre neho neplačem, že je potom kvôli tomu smutný, pretože tie moje slzy nejako cítia aj v nebi. Hovoril, že na zemi so svojimi chorobami už žiť nemohol, ale v nebíčku je mu moc krásne a že sa mi ukázal práve preto, aby som jeho súčasné bytie mohla vidieť a prestala sa trápiť.
Samozrejme som pri tom videní hrozne moc plakala, ale zároveň som cítila vnútri veľkú úľavu. Viete, ja som bola neveriaca a na posmrtný život ani reinkarnácie som neverila, tak mi bývalo smutno, že môj malý Petríček zmizol do nenávratna preč bez stopy? a teraz zrazu som veľmi jasne „vedela“, že Petríček šťastne žije v nebi, že sa nestratil úplne a že sa zase zídeme?
Na tom seminári som potom asi o hodinu neskôr mala ešte jedno videnie. Mali sme sa dozvedieť niečo zo svojej budúcnosti, ale mohla to byť ako dobrá, tak zlá správa, u každého inak. Takže sme sa zase každý „ponorili“ do seba a pred mojím vnútorným zrakom sa zrazu objavila krásna vyrezávaná drevená kolíska a v nej spiace bábätko v čipkovaných perinkách. A ja som „vedela“, že je to správa pre mňa, že budem mať ešte jedno bábätko, že to tehotenstvo prebehne v poriadku, že bábätko bude donosené a zdravé a ja budem tiež v poriadku. Dokonca som tušila, že by som sa mohla „ísť“ pozrieť k tej kolíske bližšie a vidieť, ako to bábätko bude vyzerať a či to bude chlapček alebo dievčička. Chcela som sa ale nechať prekvapiť, tak som sa pozrieť nešla - úplne mi stačilo to krásne vedomie, že budem mať ešte jedno detičko a že všetko bude v poriadku. Dokonca som sa nejako dozvedela dátum narodenia - jún 1996. Zase som veľa plakala, ale skôr šťastím a úľavou, pretože som niekde vnútri cítila, že to tak naozaj bude.
A ono to tak naozaj bolo - naozaj som otehotnela na konci jesene 1995 a celé tehotenstvo som znášala skvele, keď nepočítam občasné ranné nevoľnosti. Hoci nebolo pravdepodobné, že to tehotenstvo prebehne dobre, mala som celú dobu v sebe zvláštnu silu a istotu, že to proste BUDE v poriadku. A naozaj - mohla som celú dobu chodiť do práce, mohla som žiť naplno bežný život so všetkými (!) radosťami, ktoré k nemu patria :-) Tehotenstvo nebolo rizikové, nemusela som byť šitá, nemala som pesar ani nič také. Martínek sa narodil v ukončenom 39. týždni prirodzeným spôsobom a úplne zdravý. Len sa úplne „netrafil“ do dátumu - narodil sa v júli 1996 :-) Ale možno že som si to oznámené dátum narodenia zle pamätala? Moja gynekologička mi po pôrode hovorila, že sa o mňa veľmi bála, ako to tehotenstvo zvládnem - a bola veľmi prekvapená, že som mala absolútne vzorové tehotenstvo, aké sa málokedy vidí aj u zdravých a mladších žien, nieto ešte u mňa?
Dnes je tomu „bábätku“ Martínkovi už päť a pol roka, staršiemu bračekovi Honzíkovi dvanásť - a ja som šťastná, že mám doma dvoch zdravých chlapcov. Od doby, kedy máme Martínka, zmizla tá páliaca bolesť zo straty Petríčka a prázdne miesto po ňom už toľko nebolí. Petríček žije v mojom srdci aj naďalej a ja viem, že žije ako anjelik niekde hore nad nami alebo možno okolo nás a že cíti moju lásku a ja zase jeho. Ale už ani jeho ani seba netrápim tým svojím zúfalým smútkom.
Seminár, o ktorom som sa zmieňovala, nebol zameraný na získanie ľudí pre akúkoľvek vieru. Ale zážitok, ktorý som tam zažila, spôsobil, že som začala túžiť po tom, aby som mohla poznať aj ja tú nebeskú lásku a Ježiša, v ktorého prítomnosti je môj Petríček tak šťastný. Trvalo to ešte niekoľko rokov, než sa moje materialistické myslenie dokázalo vyrovnať s mnohými nezvyčajnými poznatkami, ale dnes som už veriaca - kresťanka. Nepíšem to sem ale preto, že by som chcela niekoho z Vás získavať pre vieru, túto cestu si rovnako každý musí prejsť sám.
Rozprávam Vám to hlavne preto, že Vás určite zaujíma, ako sa majú a kde sú Vaše zosnulé deti. Možno niektoré neveriacej maminke - rovnako ako som ja nebola veriaca - môže moje rozprávanie dodať nádej o tom, že aj jej dieťatko sa má rovnako hezky ako náš Petríček a že sa nestratilo niekde v temnote a nenávratne. Tiež si myslím, že Petríčkov odkaz pre mňa môže byť aj odkazom pre Vás ďalšie: naši anjelíčkovia nás majú stále radi a stále sú s nami spojený neviditeľným putom lásky. Skrze to puto vnímajú aj to, že sa pre nich trápime a plačeme pre nich a oni sú z toho smutní. Tak Vás chcem povzbudiť - neutápajte sa príliš v smútku, nežite len minulosťou a spomienkami. Naši anjelíčkovia sú stále s nami v našom srdci a svojimi slzami ich trápime tiež. Snažme sa žiť čo najlepšie po ten čas, ktorý je nám tu na zemi daný, snažme sa rozdávať lásku ľuďom, ktorí to potrebujú. Keď budeme rozdávať šťastie a lásku a keď budeme pomáhať ostatným, určite aj nám bude doprianý pocit lásky a šťastia.
Genetické vyšetrenia a psychika
Genetické vyšetrenie sme absolvovali už po prvom potrate, sme obidvaja v poriadku. Teraz ma čaká CT (štítna žľaza), tak uvidíme. Psychika sa postupne zlepšuje, už sa usmievam na bábätká... Sú také krásne a zlaté.
Naši známi čakali bábätko súčasne s nami v roku 2000, majú krásneho zdravého chlapčeka. Je s ním síce strašne veľa práce, ale myslím, že si ani neuvedomujú aké veľké šťastie mali a majú.
Je fakt, že keď sa nám raz narodí bábätko, budeme to prežívať úplne inak, určite si to budeme vážiť a ďakovať za každý deň.
Ohľadne tých mien pre moje bábätká - neviem ani, či to boli dievčatká alebo chlapci. Pri tých zákrokoch sa to vraj nedá zistiť (genetické rozbory nerobia). Asi si ich pomenuje...