Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku.
Rodina po rozvode sa už nepovažuje za rodinu, ale skôr za torzo rodiny, ktorá nemôže deťom poskytnúť plnohodnotné rodinné zázemie. Takéto hodnotenia vyjadrujú postoj zhovievavej nedôvery, ktorý môže u účastníkov rozvodu vzbudzovať pocit, že sú nerovnocenní alebo nejako poznačení. Môže u nich posilňovať pocity beznádeje a oslabovať ich schopnosť zvládať rozvodovú zmenu.
Odborníci sa zhodli v tom, že deti rozvedených rodičov majú síce viac problémov v porovnaní s rovesníkmi z nerozvedených rodín, ale väčšinu týchto problémov musia prekonávať už pred rozvodom. Ukázalo sa, že hlavnými a skutočnými príčinami ich ťažkostí bol pretrvávajúci manželský a rodičovský konflikt, pri ktorom rodičia vťahujú dieťa do svojho konfliktného vzťahu, a to sa tak stáva nástrojom ich vzájomného boja, narastajúca nefunkčnosť rodiny, v ktorej rodičia s vážnymi osobnými a citovými problémami nedokážu vytvoriť deťom podmienky pre ich zdravý vývin, a narušený vzťah s matkou (alebo s opatrovníckym rodičom).
Skúmala sa tiež otázka, či typ rodiny súvisí s ťažkosťami v prispôsobovaní detí, pričom sa porovnávali rodiny úplné, rozvedené a zmiešané. Dospelo sa k záveru, že nie typ rodiny, ale deťmi vnímaný rodičovský konflikt má významne nepriaznivý vplyv na ich ťažkosti v prispôsobovaní. Tieto závery boli dosť prekvapujúce a otvárali otázku, či sa negatívne účinky rozvodu neprejavujú až v dospelosti a neznižujú šance „rozvodových“ detí na spokojnosť v zrelom veku. Zistilo sa, že negatívne účinky rozvodu sa za istých okolností môžu naozaj prejaviť až v dospelosti - ak rozvod vedie k úpadku vzťahov s rodičmi alebo ak sa opakuje. Na druhej strane ľudia, ktorí prežili nízko stresový rozvod (bez dlhodobých rodičovských ťahaníc), sa významne nelíšili od tých, čo žili v šťastných úplných rodinách, a boli na tom dokonca lepšie ako tí, ktorí žili v úplných, ale nešťastných rodinách.
Najväčšie riziko negatívnych účinkov rozvodu hrozí, keď:
- deti dlhšiu dobu nerozumejú tomu, čo sa v rodine deje a úporne to spracúvajú (napr. za zhoršené vzťahy a rozchod rodičov obviňujú seba).
- deti sú dlhodobejšie svedkami ostrých konfliktov a hádok medzi rodičmi a stanú sa zbraňou v ich rukách, začnú byť manipulované a používané na uspokojovanie rodičovských bojových alebo tiež citových potrieb.
- odcudzenie a neuspokojenie v manželskom vzťahu rieši rodič nadmerným citovým pripútaním sa k dieťaťu a prejavy jeho lásky k druhému rodičovi priamo či nepriamo trestá (napr. chladnejším tónom hlasu alebo podráždenými reakciami).
- rodičia opustia zaužívané domáce stereotypy a v živote dieťaťa sa okrem rozvodu a odchodu rodiča vyskytnú ešte ďalšie významné zmeny a záťaže (napr. presťahovanie, zmena školy, strata kontaktu aj so starými rodičmi, kamarátmi, zhoršenie pozície v škole, a pod.).
- deti majú narušený vzťah s opatrovníckym rodičom (u ktorého zostávajú žiť).
V prežívaní záťažových situácií sa deti líšia od dospelých a svoje pocity aj prejavujú inak ako dospelí. Nevedome používajú rôzne obranné mechanizmy a aj pri najväčšej strate môžu reagovať akoby bez citových prejavov. Negatívne emócie si môžu pripustiť len natoľko, nakoľko ich dokážu uniesť, a tak ich striedavo prežívajú a zároveň sa im vyhýbajú. Obávajú sa o svoje budúce blaho. Zaujíma ich, či budú mať všetko, čo mali dovtedy, a to, čo majú iné deti, či dostanú nového rodiča a kedy. Deti ešte nedokážu rozpoznať a opísať to, čo prežívajú a škodlivý stres často vyjadrujú prostredníctvom telesných príznakov.
Každé dieťa prežíva rozvod iným spôsobom v závislosti od svojho veku:
- Deti predškolského veku vzhľadom na svoje egocentrické vnímanie majú tendenciu obviňovať seba z manželských problémov rodičov.
- Mladší školáci upadajú do stavov ustrašenosti, smútku a plaču.
- Deti nad osem rokov sa už dokážu na rodičov veľmi hnevať a pripisujú vinu raz jednému a inokedy druhému rodičovi. Ak svoje negatívne emócie nemôžu prejaviť, sú zlostné, negativistické a agresívne voči sebe aj iným.
- Niektorí predpubertálni a adolescentní chlapci a dievčatá už reagujú úzkostnými a depresívnymi stavmi.
Deti sa líšia v spôsobe prežívania rozvodu rodičov aj pohlavím. Dievčatá prežívajú najhoršie obdobie tesne pred rozvodom a svoje negatívne city obracajú skôr proti sebe. Chlapci, naopak, dávajú svoj zvýšený citový „pretlak“ najavo formou nepriateľstva a agresivity voči svojmu okoliu a ich ťažkosti vrcholia následne po rozvode.
Prispôsobovanie detí na rozvodové zmeny a straty prebieha ruka v ruke s tým, ako úspešne a bez prekážok prebieha proces ich smútenia. Tento proces má niekoľko takmer zákonitých fáz, ktoré prebiehajú u každého dieťaťa v inej intenzite, v inej dĺžke a v inom poradí.
Keď sa deti dozvedia o rozhodnutí rodičov rozísť sa, obvykle ich to šokuje, a to aj napriek tomu, že predtým boli neraz svedkami rodičovských konfliktov a nezhôd. Okrem výnimočných prípadov deti rozvod nechcú a živia v sebe nádej, že rozpory medzi rodičmi skončia a že zase bude dobre. Ak sa tak nestane, začnú v tom mať chaos a sila vlastných citov ich natoľko vyľaká, že sa radšej stiahnu, odmietajú hovoriť aj plakať. Niektoré deti sami pred sebou popierajú neželanú skutočnosť a tvária sa, akoby rodič bol niekde na ceste a každú chvíľu sa mal vrátiť. Niektoré presunú svoj záujem na inú osobu alebo zviera a navonok sa správajú, akoby sa ich rozvod netýkal.
Sú deti, ktoré začnú hneď smútiť, žialiť, ľahko sa rozplačú, strácajú záujem o dovtedajšie aktivity, zhorší sa im spánok, nemajú chuť k jedlu, majú rôzne telesné ťažkosti alebo sú často choré. V tejto fáze je dôležité, aby mohli voľne prejavovať svoje city a aby dostávali od rodičov veľa fyzickej nehy a útechy. Potrebujú intenzívny kontakt aj s odchádzajúcim rodičom, inak môžu upadnúť do depresie. U chlapcov sa depresia môže prejavovať aj ako nadmerný nepokoj a hyperaktivita. Toto obdobie môže trvať niekoľko týždňov až mesiacov. Deti potrebujú zvýšený pocit bezpečia a ochrany. Rozvodom o ne prichádzajú. Boja sa, že zostanú celkom opustené. Prežívajú úzkosť a strach z budúcnosti. Je dobré, keď sa podarí rozptýliť ich obavy a ubezpečiť ich, že vždy sa má o ne kto postarať.
Strach a úzkosť môžu mať u detí najrôznejšie prejavy: od návratu k už prekonaným detským formám správania (pomočovanie a pod.) cez nočné mory, nadmerné lipnutie na zostávajúcom rodičovi a pod.
Aby deti dospeli k zmiereniu a prijali rozvodovú rodinnú zmenu, musia sa zbaviť falošnej nádeje, že sa ich rodičia ešte k sebe raz vrátia. Rodičia, ktorí sa správajú nejednoznačne, môžu nepriamo živiť ich ilúzie a sťažovať im konečné vyrovnanie sa s rozvodovou situáciou. Deti, ktoré roky márne dúfajú v spoločný život s rodičmi, sú permanentne citovo zaťažované, čo oslabuje ich schopnosť zvládať iné vývinové úlohy a znižuje kvalitu ich života.
Ak rodičia včas skončia s konfliktami, podarí sa im prebudovať manželský vzťah na vzťah spolurodičovský (ľudsky korektný a slušný) a obaja pokračujú v starostlivosti o dieťa, vytvoria tým základný predpoklad na to, aby sa dieťa dostalo z rozvodovej situácie bez väčšej ujmy.
1. Vzťah rodiča k dieťaťu
Dôležitá je kvalita vzťahu rodičov s dieťaťom. V predrozvodovom období majú mnohí rodičia sklon upadať v správaní voči dieťaťu do extrémov. Keď sú zaplavení deštruktívnymi emóciami, dieťa dostatočne nevnímajú, strácajú s ním kontakt a neberú ohľad na jeho city. Keď sa upokoja, začnú sa cítiť vinní a svoje či partnerove chyby sa snažia vynahradiť dieťaťu tým, že ho zahŕňajú nadmernou pozornosťou a láskou a dovoľujú mu aj to, za čo by ho inak trestali. Stáva sa „vecou“ s ktorou rodičia narábajú podľa svojich aktuálnych potrieb, bez ohľadu na jeho vlastné potreby.
Dôležité je, aby rodič zvládol svoju úzkosť z obáv o dieťa, aby sám neunikal pred žiaľom dieťaťa a umožnil mu slobodne prejaviť všetky city, aj tie, ktoré v ňom vyvolávajú silné pocity viny. Schopnosť rodiča udržať stabilné rodinné podmienky, pokračovať v zabehnutom spôsobe života a v domácich stereotypoch (ako sú ranné alebo večerné rituály, spoločné stolovanie a pod.), kontakty a stretávanie sa s rovnakými ľuďmi ako predtým, dávajú dieťaťu záruku, že sa celý jeho dovtedajší život nerozsype a bude pokračovať podobne ako predtým.
Skutočnosť, že rodič smúti, vyrovnáva sa s vlastnou bolesťou a občas aj plače, dieťa určite znepokojí, ale zároveň môže mať preň aj pozitívny význam. Dieťa vidí, že prejaviť city je normálne, že rodič neberie rozvod na ľahkú váhu a musí preň mať vážny dôvod. Ak takéto správanie nemá dieťa hlbšie zasiahnuť, malo by ho vždy sprevádzať pozitívne posolstvo rodiča vo forme ubezpečenia, že je dosť silný na to, aby svoj žiaľ zvládol, a aj na to, že sa o dieťa dokáže postarať aj sám. Mal by mu dať nádej, že onedlho bude ich život v poriadku a opäť sa z neho budú môcť spolu tešiť.
2. Opora iných ľudí v okolí dieťaťa
V situácii rozvodovej zmeny dieťa prichádza o to, čo je pre jeho zdravý vývoj nevyhnutné - o pocit bezpečia a citovej istoty. Ak sa v rozvodovom období nemôže oprieť o svojich rodičov, o to dôležitejšou sa stáva opora iných ľudí v jeho okolí. Či už sú to starí rodičia, rodinní priatelia, kamaráti alebo aj príslušní odborníci, tí všetci môžu významne prispieť k tomu, aby dieťa vyviazlo z rozvodovej zmeny bez trvalejšieho poškodenia.
Dieťa môže byť tiež aktívnym spolutvorcom svojich vzťahov a svojho života, v mnohých prípadoch mu môže pomôcť triedny učiteľ, aj keď nemá možnosť ovplyvniť správanie rodičov ani meniť podmienky jeho rodinného života. Tým, že učiteľ bude dieťaťu pomáhať v porozumení jeho situácie a pri spracovávaní toho, čo sa v jeho rodine stalo, že mu pomôže zvyšovať jeho odolnosť a posilňovať ochranné faktory v ňom samom, naštartuje v dieťati schopnosti, ktoré mu pomôžu vyrovnať sa s touto situáciou.
Rozvod rodičov je pre väčšinu detí psychickou traumou. Za určitých priaznivých okolností z nej ale môže dieťa vyviaznuť bez dlhodobejších problémov s prispôsobovaním sa, aj bez zníženia jeho šance na spokojnosť v dospelosti.
Rozvod manželstva z pohľadu psychológa
Pojem smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp.
Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem.
Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia má rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa. U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu.
Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, cieľ dosiahnutý.
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti. Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov.
Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželanú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít, čím trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia.
Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. príbehom o inej osobe).
Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom.
Podľa nedávnych výskumov sa ľudia prikláňajú k partnerskému modelu rodiny - za ideálny považujú stav, keď sa muž aj žena starajú o deti rovnakou mierou. V spoločnosti stále prevláda presvedčenie, že matka sa dokáže o dieťa lepšie postarať ako otec a pri rozvodoch sú deti takmer vždy prisúdené matkám. Súdy systematicky diskriminujú otcov, takmer výhradne rozhodujú v prospech matiek bez ohľadu na okolnosti, neumožňujú otcom stýkať sa so svojimi deťmi a podieľať sa na ich výchove alebo im dovolia len minimálny styk.
Podľa sociálnych pracovníkov, ktorí sa v rozvodových konaniach zúčastňujú v úlohe zástupcov detí, asi jedna tretina manželských párov sa dokáže o spôsobe porozvodovej starostlivosti o deti samostatne dohodnúť už pred súdnym procesom. V ostatných prípadoch rozhodujú súdy na základe prieskumu v rodine, v škole, u detského lekára. Rozhodujúce sú osobnostné predpoklady a sociálne pomery rodiča a to, ku komu má dieťa bližší citový vzťah. Ak sa rodičia nevedia dohodnúť a majú na výchovu dieťaťa približne rovnaké podmienky vrátane finančných, rozhoduje sa na podklade znaleckého posudku. Ak je dieťa už väčšie, päť - šesťročné, súd berie do úvahy aj jeho názor.
U nás chýbajú štatistické údaje o tom, ako často sa po rozvode stretávajú deti s rodičom, ktorému neboli zverené do starostlivosti. Vo väčšine prípadov sa však znižuje podiel druhého rodiča na výchove. Súdy iba zriedkavo nariadia striedavú alebo spoločnú výchovu. Uznávaný psychológ Zdeněk Matějček pritom už v osemdesiatych rokoch napísal, že dieťa by malo byť s rodičom, ktorému nebolo zverené, viackrát do roka po dobu minimálne troch týždňov. U nás je prax taká, že rodičovi, ktorý s deťmi nežije (spravidla je to otec), patrí každý druhý víkend detí a dva až tri týždne počas prázdnin. Sviatky (Vianoce, Veľkú noc) by mali deti striedavo tráviť u matky a otca avšak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do opatery, toto riešenie nepripúšťa a pociťuje, že má výhradné právo na trávenie spoločných sviatkov s deťmi.
Stáva sa však, že matky viac alebo menej skryto štvú deti proti otcovi. Niekedy začnú deti otca pod vplyvom manipulácií odmietať. Začína sa hovoriť o Syndróme zavrhnutého rodiča. Psychológovia upozorňujú, že výsledkom takejto snahy vypudiť „zlého“ rodiča z citového sveta dieťaťa bývajú vážne psychické problémy.