Často sa stáva, že vo vzťahu narazíš na správanie, ktoré ťa nepríjemne prekvapí. Možno sa už teraz stretávaš so situáciami, kedy sa tvoj priateľ správa skôr ako dieťa, než ako dospelý. Vedieť, ako sa postaviť čelom zodpovednostiam, je kľúčovým znakom dospelosti. Ak si všimneš, že sa tvoj partner neustále vyhýba záväzkom - či už je to platenie účtov, udržiavanie domácnosti v poriadku, alebo dôležité rozhodovanie v práci alebo vo vzťahu - môže to byť znak, že nemá záujem alebo schopnosť konať ako dospelý. Dospelosť zahŕňa schopnosť zvládať frustráciu a hnev. Ak reaguje prehnaným hnevom alebo frustráciou na drobnosti, ako je zmeškaný autobus, drobná kritika, alebo bežné nezhody, môže to byť znakom emocionálnej nezrelosti. Je normálne, že dospelí ľudia majú blízky vzťah so svojimi rodičmi, ale ak je tvoj partner stále závislý na svojich rodičoch - finančne, emocionálne, alebo dokonca v rozhodovacích procesoch - môže to naznačovať, že nemá schopnosť alebo ochotu byť samostatný. Ak nemá žiadne konkrétne plány alebo ciele pre svoju budúcnosť, môže to byť znakom toho, že sa nechce alebo nevie zaviazať k dlhodobým cieľom.
Príčiny detinského správania u dospelých
Podľa manželského terapeuta Luciana Kantora má takéto správanie veľmi veľa príčin.
Znaky emocionálnej nezrelosti
Vedieť, ako sa postaviť čelom zodpovednostiam, je kľúčovým znakom dospelosti. Ak si všimneš, že sa tvoj partner neustále vyhýba záväzkom - či už je to platenie účtov, udržiavanie domácnosti v poriadku, alebo dôležité rozhodovanie v práci alebo vo vzťahu - môže to byť znak, že nemá záujem alebo schopnosť konať ako dospelý.
Dospelosť zahŕňa schopnosť zvládať frustráciu a hnev. Ak reaguje prehnaným hnevom alebo frustráciou na drobnosti, ako je zmeškaný autobus, drobná kritika, alebo bežné nezhody, môže to byť znakom emocionálnej nezrelosti. Napríklad, ak dostane nervy, začne hádzať s vecami, čo má upratať, a potom začínajú hádky.
Je normálne, že dospelí ľudia majú blízky vzťah so svojimi rodičmi, ale ak je tvoj partner stále závislý na svojich rodičoch - finančne, emocionálne, alebo dokonca v rozhodovacích procesoch - môže to naznačovať, že nemá schopnosť alebo ochotu byť samostatný.
Ak nemá žiadne konkrétne plány alebo ciele pre svoju budúcnosť, môže to byť znakom toho, že sa nechce alebo nevie zaviazať k dlhodobým cieľom.
Príčiny detinského správania u dospelých
Podľa manželského terapeuta Luciana Kantora má takéto správanie veľmi veľa príčin.
Zlý výber partnera
Keď sa dvaja ľudia stretnú, hlavne v prvých mesiacoch známosti nevidia svoje reálne osobnosti. Pohľad jedného na druhého je často veľmi skreslený. Keď sa potom schyľuje k spolužitiu, často si hlavne ženy hovoria, že partner im celkom vyhovuje, no a to, čo im nevyhovuje, to chcú v budúcnosti zmeniť. „Všetky vrtochy a zlé vlastnosti väčšinou sa počas života len zosiľujú. Len tí najšilnejší jedinci ich vedia zmeniť, a to v prípade, že dokážu intenzívne na sebe pracovať,“ hovorí Lucian Kantor. Ak sa však niekto odmieta v čomkoľvek zlepšovať, tak s tým väčšinou neurobíme nič. A potrebné je dávať aj pozor na sľuby, ktoré často vyriekneme v nejakej šťastnej situácii. Cestu k zmene je potrebné dlhodobejšie sledovať, a to aj niekoľko mesiacov, niekedy až rokov. Až po dlhej dobe môžeme povedať, že dotyčný človek sa začal meniť a ani vtedy nemáme na sto percent vyhraté. Lucian Kantor prízvukuje, že je naozaj podstatné uskutočniť správny výber partnera. Od toho sa potom odvíja veľmi veľa vecí v živote.
Nedostatok dialógu a vďaky
Lucian Kantor zo svojej dlhoročnej praxe pozná príbehy manželstiev, v ktorých nebola prejavovaná ani len základná elementárna slušnosť v podobe vďaky. Existujú manželky, ktoré sa s láskou a s radosťou starajú o iných. Ale každý človek, ktorý vydáva energiu, potrebuje aj nejakú spätnú väzbu. Ak manžel nevie alebo nechce ani poďakovať, takáto manželka skôr či neskôr vyhorí a problém je na svete. Väčšinou potom dochádza k výčitkám, k sebaľútosti a neskôr i k vzájomnému vzďaľovaniu sa. V domácnosti je potrebné viesť dialóg a nie dva monológy.
Únava a nedostatok záujmu
Romana je 12 rokov vydatá, má dve malé deti a v poslednej dobe si všimla, že manžel nejaví záujem o rodinu a domácnosť. Má pocit, že ho musí o všetko prosiť, nevšíma si ju a nikde s ňou nechce chodiť. Hovorí, že je stále unavený a že to nemá riešiť, že je všetko v poriadku, veď predsa žijú v pokoji a pekne. Romane sa však takýto život nepáči. Lucian Kantor na túto situáciu hovorí: „Keby bol manžel spokojný, tak nie je stále unavený. Týmto svojím postojom ukazuje, že vo vzťahu vyhorel a nemá silu už niektoré témy otvárať a diskutovať o nich. V tomto prípade je potrebné čo najskôr sa porozprávať o tom, čo mu spôsobuje únavu. Manžel musí mať pocit, že ho niekto počúva.“ Dialóg môžete začať napríklad takto: „Ty hovoríš, že je všetko v pohode, ale ja to tak necítim. Mám strach, že takto nemôžeme byť šťastní. Poďme s tým skúsiť niečo urobiť. Ak sa o tom neporozprávame a ja cítim strach, sama začnem vymýšľať nejaké opatrenia a ešte viac ti začnem organizovať život.
Zhoršenie situácie po narodení dieťaťa
Niektoré manželky po narodení dieťaťa nielenže celú pozornosť venujú dieťatku, ale začnú ešte viac všetko v domácnosti organizovať. Otcovia skutočne nerozumejú tejto novej situácii a nevyznajú sa vo všetkých tých veciach, ktoré sú potrebné pre dieťa, a tak sa veľa pýtajú. Práve v tomto období potom ženy nadobúdajú pocit, že manžel sa mení tiež na dieťa. Ale on sa pýta len preto, lebo nerozumie všetkým tým dupačkám, cumlíkom, mliečku, podpradníkom a podobne. On často ani nevie, kde sa čo nachádza a nie ešte to, aby to vedel správne používať. Často len zmätenosť z novej situácie robí z neho dieťa. Práve v tejto situácii sa často manželstvo mení z modelu MY DVAJA na model JA A MOJE DIEŤA A TY. Často v tejto chvíli pár prestáva byť párom a už len bojujú o to, kto to má v živote ťažšie. Ideálne je, keď si manželia dokážu priznať, že obaja sú unavení, že si obidvaja uvedomujú, že s príchodom dieťaťa neprišla len obrovská radosť, ale aj obrovská únava a starosti. Dôležité je túto skutočnosť si nielen uvedomiť, ale ju aj priamo pomenovať a v ďalšej fáze vytvoriť stratégiu, ako to čo najlepšie zvládnuť.
Syndróm Petra Pana a infantilné maniere
Chodiť s chlapom, čo sa správa ako dieťa, vás neomladzuje. Cítite sa pri ňom ako matka. Akurát, že toto dieťa je veľké, chlpaté a nemôžete mu naložiť na zadok. Aby nedošlo k nedorozumeniu, nepohoršujeme sa nad infantilnými mužskými koníčkami, ako modelovanie lietadielok ešte aj dlho po tridsiatke a zbieranie komiksov dlho po štyridsiatke. Keby sme ešte aj tieto aktivity zaradili medzi varovné signály, mužov, vhodných na manželstvo by bolo naozaj veľmi málo, alebo by sa dalo zodpovedne skonštatovať, že neexistujú. Obmedzíme sa preto na detinské maniere, ktoré pretkávajú jeho celkové, každodenné chovanie a môžu ovplyvniť, alebo rovno narušiť základnú štruktúru vášho vzťahu. Pozorovať, ako váš chlap šťavnato nadáva pri hraní videohier (najmä ak sú jeho on-line spoluhráči štvrtáci na základnej škole), je prinajmenšom znepokojujúce. Pokiaľ sa však takto prejavuje len za počítačom, či hracou konzolou a zvyšok dňa reaguje a správa sa k vám relatívne normálne, vykašlite sa na to a doprajte mu, nech sa elektronicky „vyšantí“. Na druhej strane, s niekým, kto sa správa viac ako váš mladší brat, než ako váš partner, nikdy nevytvoríte rovnocenné partnerstvo. Nasledujúce indície jasne naznačujú, že váš chlap sa buď musí okamžite naučiť jesť príborom, alebo pôjde sedieť do kúta.
Robi vám hanbu
Tak ako deti, ani chlapi sa občas nevedia správať - buď ich zabudli vychovať, alebo sú nevychovateľní. Alebo to majú jednoducho na háku. Nepredvídateľní a obyčajne aj veľmi nediskrétni, detinskí chlapi vás dokážu strápniť v akejkoľvek situácií - nevhodne začne vyťahovať urážlivé vtipy, na večeri pri sviečkach v luxusnej reštaurácií vás „rozosmeje“ fekálnym humorom. Jednoducho sa na verejnosti správa, akoby sa väčšina dospelých ľudí nikdy nesprávala. Behať po butiku Victoria’s Secret s podprsenkou na hlave je rozkošné, keď má chlapček dva roky, možno smiešne, keď má dvanásť a absolútne trápne, ak má vyše tridsať. Nemá mieru a nemieni rešpektovať hranice nikoho iného, ani vaše. Infantilný chlap je ako odistený granát v kabelke. Natasha z vlastnej skúsenosti vie, že neexistuje nič horšie, než predstaviť rodine a známym nového priateľa a následne sa zaňho musieť hanbiť. Jej bývalý mal zlozvyk špárať si v nose. Nie z času na čas, bolo to natoľko neznesiteľné, až si ju rodičia pozvali na pohovor a veľmi vážne sa jej spýtali, čo na ňom vidí. Čudovali sa, ako vôbec môže uvažovať o tom, že by strávila zvyšok života po boku chlapa, čo má ukazovák permanentne strčený v rypáku. Keď svojho „hĺbkového čističa nosných dierok“ Natasha požiadala, aby sa svoje nehygienické nutkanie snažil kontrolovať, odsekol jej, že vo vlastnom nose sa môže špárať koľko len chce, hoci aj na verejnosti. Špáranie sa v nose ako také možno chápať ako povrchný varovný signál, hoci naozaj nechutný. Tvrdohlavosť chlapíka, s akou zlozvyk bránil, však varovným signálom jednoznačne je. Jej ex bol nielen nechutný, ale aj nezdvorilý a nezrelý. A bez týchto vlastností sa naozaj zaobídete, však? S mužom, ktorý ospravedlňuje otravné, či rovno ofenzívne maniere tým, že „si predsa môže robiť, čo chce“, sa jednoducho nedá vychádzať na každodennej báze. Keď má na všetko, čo robí, nejakú sebeckú zámienku, napína vašu trpezlivosť až bude tenučká ako papierová vreckovka.
Varovný signál: „Môj bývalý ma rád na verejnosti plieskal po zadku. Nie len tak letmo sexy, naozaj silno, až to bolelo. Robil to napriek tomu, že som sústavne protestovala. Ba čo viac, vždy keď som sa dožadovala, aby to už nikdy neurobil, nahneval sa na mňa, že som príliš prudérna. Pravdaže! Mužov, čo dokážu dať najavo city, úprimne milujeme. Nemusíme sa pri nich cítiť ako psychopatky len preto, že máme priveľa a príliš silných emócií. Ak muž z času na čas vyroní slzu alebo sa dokonca rozplače, rozhodne to nie je varovný signál. Ale existuje určitá hranica. Ak vám každú noc narieka na ramene pre úplné nezmysly - jeho sestra je vyššia ako on, jeho najlepší kamarát ho porazil v piškvorkách, alebo nedokáže pri fajčení cigarety vydychovať krúžky (všetko skutočné príbehy), rozhodne túto hranicu prekračuje. Skutočný muž nebude pri Monopoloch zúrivo vykrikovať na svoju švagrinú: „Nezahrávaj sa so mnou, ty mrcha, ani v tejto hre, ani živote!“ (tiež skutočný príbeh). Nebude sa vám posmievať, že máte pneumatiku na bruchu, ani vám nepokazí popoludnie sústavnými ponosami, že je hladný. A tak ďalej…
Varovné signály ako hrom: Jeho obľúbené zlozvyky:
- Vytláča si vyrážky
- Prdí v uzavretých priestoroch
- Rozpráva o sebe v tretej osobe
- Spáva s bývalými
- Vidličkou si škriabe chrbát a päty
- Holí si celé telo (výnimkou sú vrcholoví športovci)
- Opravuje vám gramatiku a pravopis
- Preruší vás vždy, keď v spoločnosti rozprávate niečo zaujímavé
- Závislosti: hazardné hry, drogy, alkohol, opaľovanie, esemeskovanie, tenis, trigonometria, topinambury, Tolstoj…
Vplyv toxických vzorcov z detstva
Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory. Pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas alebo napriek tomu, že tie deti nejako prišli, tak jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať. Áno, je to mýtus. Prežívanie rodičovstva, či už materstva, alebo otcovstva, je emočne komplexná záležitosť, preto sa nedá povedať, že rodičia svoje deti len milujú alebo, naopak, len nenávidia, alebo sú im ich deti ľahostajné. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť veľmi rozmanité a veľmi protirečivé. Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Pri toxických rodičoch - ak chcete použiť toto slovo - empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodujúcejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení. Susan Forward v knihe Matky, ktoré nedokážu milovať opisuje rodičov, ktorí sa prehnane starajú do svojich detí, zotierajú sa hranice medzi životom dieťaťa a rodiča. Rodič dieťa k sebe prehnane pripúta, aby zvýšil svoju vlastnú hodnotu a sebavedomie alebo vyplnil akési prázdno vo svojom vnútri a živote. V súčasnosti je to dosť bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu.
Strata identity a manipulácia
Pokiaľ rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. To sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Manipulácia dieťaťom je veľmi rôzna a záleží na miere narušenosti rodičov. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu alebo len málo. Niektorí, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Čiže taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele. Často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas. Opäť sa ponúka viacero ciest, ako zaobchádzať s takýmto deficitom. Sú ľudia, ktorí keď vyrastú v prostredí, čo sa o nich nezaujíma, tak si osvoja podobný postoj a tiež sa stanú len na seba zameranými ľuďmi, ktorí sa o iných nezaujímajú alebo ich len využívajú. Alebo tento deficit môže viesť k tomu, že človek sa stane extrémne závislý od vzťahov a stále ich vyhľadáva. Nedokáže byť sám. Stále potrebuje mať s niekým interakciu. V súčasnosti pozorujeme veľa ľudí, ktorí sú neustále zavesení na nejakých sociálnych médiách, stále s niekým komunikujú, nie sú schopní sami ustáť vlastné impulzy, vlastné duševné stavy, neustále potrebujú s niekým konzultovať a zdieľať.
Hľadanie vzťahov podobných pôvodnej rodine
Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil. Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie. To znamená, že svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, sa snažia nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život. Umožní im to fungovať.
Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú ešte vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si niečo takéto uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo ... Existujú veľké množstvo dôvodov, kvôli ktorým sa dieťa odcudzí rodičom alebo sa k nim správa nevhodne. Keď deti vyrastú, môžu sa u nich sformulovať hodnoty alebo presvedčenia, ktoré sú v rozpore s hodnotami alebo presvedčeniami ich rodičov, čo často vedie k nezhodám a napätiu. Dokonca aj rodičia, ktorí to myslia dobre, môžu konať spôsobom, ktorý ubližuje ich dospelým deťom a sťažuje komunikáciu. Rodičia, ktorí majú napäté alebo nefunkčné vzťahy so svojimi dospelými deťmi, sa cítia smutní, úzkostliví, frustrovaní a vnútorne prázdni. Existuje mnoho dôvodov, ktoré spôsobujú negatívne postoje a napäté vzťahy medzi dospelými deťmi a ich rodičmi. Fixné myslenie je také, pri ktorom si myslíme, že sme určitým spôsobom nastavení tak, že to, čo vieme, je už maximum a nič sa v našom živote nedá už zmeniť. Rastové myslenie je také, pri ktorom sme presvedčení, že zmeny sa môžu uskutočniť a my sa neustále môžeme posúvať ďalej. Touto problematikou sa podrobne zaoberá napríklad psychologička Carol Dweck. Pri fixnom myslení myslíme na svoje vlastnosti a schopnosti. Naša predstava je taká, že tie sú dané, zdedené, nemenné. Nadobúdame pocit, že nič sa už nedá zmeniť. Pri rastovom myslení sa sústreďujeme na snahu niečo urobiť a snaha sa neustále mení. Buď je väčšia, alebo menšia. Úžasné však je to, že mozog je neuroplastický a ak chceme urobiť zmenu, dá sa to. Stačí pár týždňov a mozog môže začať fungovať po novom. Čiže také vlastnosti ako kreativita, optimizmus, odvaha, sila vôle, komunikatívnosť nie sú vrodené. Dajú sa naučiť. Človek s rastovým myslením sa môže neustále meniť, posúvať, pracovať na sebe. Povzbudzujúcou správou teda je to, že bez ohľadu na to, aký je vek vášho dospelého dieťaťa, rastové myslenie, teda ochota poučiť sa z neúspechov a chýb, je najlepší spôsob, ako začať budovať lepšie vzťahy.
1. V rodine existuje nevyriešené emocionálne napätie
Napäté emócie medzi rodičmi a dospelými deťmi sa môžu vyskytnúť z mnohých dôvodov. Tieto problémy vznikajú preto, lebo deti, keď vyrastajú a rozvíjajú si svoju vlastnú identitu, môžu si rozvíjať hodnoty alebo presvedčenia, ktoré sú v rozpore s hodnotami alebo presvedčeniami ich rodičov. A práve táto skutočnosť potom vedie k nezhodám a napätiu. Staré konflikty alebo traumy, ktoré neboli nikdy úplne vyriešené, sa môžu neskôr v živote znovu objaviť a spôsobiť napätie medzi rodičmi a dospelými deťmi. Ďalším veľkým zdrojom nevyriešeného emocionálneho napätia medzi rodičmi a dospelými deťmi je model zlej komunikácie, ktorý môže viesť k nedorozumeniam a zraňujúcim hádkam. Ak chcete riešiť napäté emócie so svojím dospelým dieťaťom, uprednostňujte pozitívnu komunikáciu, empatiu a porozumenie. Snažte sa komunikovať otvorene a úprimne, aktívne počúvajte obavy svojho dieťaťa a snažte sa pochopiť jeho perspektívy. Vzdorovité dospelé deti potrebujú, aby ich rodičia boli pokojní, pevni a dostatočne zrozumiteľní. Typická veta takéhoto rodiča znie približne takto: „Vážim si tvoj názor, no nesúhlasím s ním. Zdá sa, že obaja silno obhajujeme svoju pravdu a vidíme ju inak. Súhlasil by si s tým, že pokojný a konštruktívny rozhovor bude pre nás oboch lepší? Snáď by nám pomohol problém lepšie pochopiť, prípadne vyriešiť alebo by nám pomohol sa na vec pozrieť z viacerých strán. Je to určite lepšie riešenie, ako sa opäť len hádať.“ Ideálne je, keď pochopíte nielen svoje vlastné emocionálne potreby, ale aj emocionálne potreby dieťaťa. Cielený osobný rast a spoznávanie samého seba predstavuje prvý dôležitý krok. Čím lepšie rozumiete sebe, tým máte väčšiu šancu porozumieť svojmu dieťaťu.
Emócie tvoria základ kvality nášho života a radosti zo vzťahov. Ak ste ignorovali alebo nerešpektovali úlohu emócií vo svojom živote, je čas zmeniť tento postoj.
2. Neuznávate zmeny
Keď sa deti stanú dospelými, rodičia môžu mať problémy s prechodom z role dieťaťa do role nezávislého dospelého. To znamená, že niektorí rodičia majú problém vzdať sa svojej rodičovskej úlohy. Existuje niekoľko dôvodov, prečo rodičia môžu mať problém vidieť svoje deti ako dospelé. Jedným z nich je nostalgia. Rodičia môžu mať problém zbaviť sa spomienok na svoje deti ako na mladých, závislých jedincov a majú problém vidieť ich ako nezávislých dospelých. Ďalšou je, že rodičia môžu mať prirodzený sklon chrániť svoje deti a starať sa o ne, aj keď sa stanú dospelými a môžu mať tiež problém prispôsobiť sa novej skutočnosti, že ich dieťa je už sebestačné. Niektorí rodičia dospelých detí sa mylne domnievajú, že potrebujú mať pocit kontroly nad životom svojich už dospelých detí a môžu mať problém vzdať sa tejto kontroly. Vy a vaše dospelé dieťa musíte navzájom otvorene a úprimne komunikovať, aby ste si vybudovali vzájomné porozumenie a rešpekt. Pripomínajte si neustále, že vaše dieťa je teraz dospelé, aj keď nesúhlasíte s niektorými jeho voľbami. Povzbudzujte svoje dospelé dieťa, aby preukázalo nezávislosť a zodpovednosť vo svojich činoch. Naučte sa dospelé dieťa aktívne počúvať a naučte sa jeho názory rešpektovať. Niektoré dospelé deti sa prestanú zdôverovať svojim rodičom po opakovanom vzorci odpovedí, pri ktorých sa cítia ešte horšie, ako keď začali o nejakom probléme rozprávať. Môže k tomu dôjsť tak, že rodič ponúka nevyžiadané rady, keď dieťa potrebuje, aby ho len vypočul, robí si srandu z dospelého dieťaťa, zľahčuje jeho bolesť, podceňuje ho alebo odsudzuje. Čím častejšie sa dospelé dieťa dostáva do týchto situácií, tým je menej je pravdepodobné, že vyhľadá u rodiča podporu alebo jeho rady do života.
3. Ste veľmi kritickí
Rodičia, ktorí sú veľmi kritickí alebo odmietajú pocity alebo úspechy svojho dospelého dieťaťa, môžu mu spôsobiť emocionálne rany. To môže tiež spôsobiť, že dieťa sa bude cítiť nedôležité alebo si bude myslieť, že nikdy nedokáže splniť štandardy svojich rodičov. Ak budete k svojmu dospelému dieťaťu pristupovať odmietavo, môže sa cítiť bezmocné a neschopné. To môže v konečnom dôsledku viesť k pocitom nedostatočnosti a nedostatku sebadôvery. V niektorých prípadoch dieťa dokonca cíti, že je nechcené. Keď dospelé deti cítia kritiku, môžu sa u nich vyvinúť pocity opustenosti alebo odmietnutia. Používanie viny, hanby alebo inej manipulatívnej taktiky na kontrolu správania dospelého dieťaťa môže spôsobiť značnú emocionálnu ujmu. U dospelého dieťaťa to môže vyvolať pocit, že neovláda svoj vlastný život, čo môže vyústiť až k pocitom odporu a hnevu. Vžite sa do kože svojich dospelých detí a pokúste sa pochopiť ich perspektívu. To vám môže pomôcť byť voči nim empatickejší a budete ich menej kritizovať. Namiesto toho, aby ste poukazovali na to, čo vaše dospelé deti robia zle, zamerajte sa na to, čo robia správne. Pozitívne posilnenie môže byť silným motivujúcim prvkom. Uvedomte si, že vaše dospelé deti sú nezávislí jedinci schopní robiť vlastné rozhodnutia. Na záver je dôležité poznamenať, že tento problém sa môže vyskytnúť v akomkoľvek type rodiny a môže byť dokonca neúmyselný zo strany rodiča. Dopad na dospelé dieťa však môže byť značný. Buďte si teda vedomí svojho správania a toho, ako môžete ovplyvniť emocionálnu pohodu vášho dieťaťa. Ak chcete situáciu v rodine zmeniť a je pre vás náročné nadviazať emocionálne spojenie so svojím dospelým dieťaťom, vyhľadajte pomoc odborníkov. Môžu vám pomôcť vyriešiť akékoľvek problémy. Po rokoch budete radi, že ste sa odhodlali problémy riešiť.
Nenápadne, bez kriku či veľkých hádok. Presne tak sa rozpadávajú mnohé vzťahy. No nie kvôli nevere alebo dramatickým konfliktom. Skôr kvôli dlhodobej neprítomnosti, tej mentálnej. Na začiatku to nebýva nič dramatické. Len drobnosti. Zabudnuté povinnosti, neprevzatá zodpovednosť, večné „potom”, ktoré nikdy nepríde. Žena si povie, že to zvládne. Lenže obdobie sa mení na štandard. A žena postupne preberá všetko. Organizáciu domácnosti, starostlivosť o deti, plánovanie, riešenie problémov, emócie, vzťahy. Stáva sa manažérkou rodiny, ktorá musí myslieť na každý detail. Muž je fyzicky prítomný, no duchom akoby niekde inde. Hoci to znie banálne, jedna veta otvára dvere k emocionálnemu prepojeniu. Vzťah stojí na rovnováhe. Nie na dokonalom delení povinností, ale na pocite, že „nie som na to sama”. Keď tento pocit zmizne, žena začne vnímať muža inak. Už viac nie ako oporu, ani ako rovnocenného partnera. Je to tvrdé, no presné pomenovanie reality, ktorú zažívajú tisíce žien. A nie je to o nedostatku lásky. Je to o vyčerpaní. Z pohľadu mnohých mužov však situácia vyzerá úplne inak. Pripomienky žien, prosby či výčitky vnímajú ako útok, kontrolu, tlak. Priznať si, že vo vzťahu nefungujem, znamená priznať si zlyhanie. A to je pre mužské ego nepríjemné. Preto je jednoduchšie obrátiť pozornosť na formu „ako to hovorí” namiesto obsahu „čo tým hovorí”. Čím viac žena cíti, že je na všetko sama, tým viac tlačí a čím viac tlačí, tým viac sa muž bráni. Mnoho mužov má pocit, že zmeniť sa kvôli partnerke znamená stratiť dôstojnosť. Byť pasívny, nečinný, nepreberať zodpovednosť a nechať partnerku uniesť všetko na svojich pleciach, to je skutočné sebaponíženie. Ale nie preto, že by to niekto povedal. Skôr preto, že tým muž sám seba stavia do pozície niekoho, kto neprispieva, ale zaťažuje. Je to ticho. Moment, keď žena prestane hovoriť, pripomínať, snažiť sa. Nie preto, že by bolo všetko v poriadku, ale preto, že už nemá energiu. Vtedy už nejde o konflikt. Ide o odpojenie. Áno. Ale nie tým, že sa bude hľadať vinník. Zmena začína v uvedomení. V ochote pozrieť sa na seba bez obrany a bez výhovoriek. Dokonalosť je mýtus. Nehľadajte veľké gestá, hľadajte cestu k sebe. Každý deň. Pretože partnerstvo nie je o tom, že vám niekto kryje chrbát len vtedy, keď svieti slnko.
Čo robiť, keď váš partner zostáva dieťaťom?
Ak sa vo vašom vzťahu objavujú znaky nezrelého správania, je dôležité konať. Prvým krokom je otvorená a úprimná komunikácia s partnerom. Pokúste sa pochopiť jeho perspektívu a vysvetlite mu svoje pocity a potreby. Ak partner neprejavuje ochotu zmeniť svoje správanie, môže byť potrebné zvážiť odbornú pomoc, napríklad párovú terapiu.
V niektorých prípadoch môže byť nezrelé správanie tak hlboko zakorenené, že zmena nie je možná. V takýchto situáciách je dôležité zvážiť, či je vzťah dlhodobo udržateľný a či prináša viac radosti ako starostí. Niekedy je najlepším riešením odísť z nezdravého vzťahu a hľadať partnera, ktorý vás bude rešpektovať a podporovať.
