Všimli ste si aj vy u vášho dieťaťa niektorý z týchto prejavov? Možno vám chce dieťa svojim nie práve vhodným konaním niečo naznačiť. Deti prechádzajú vývojom a väčšina neadekvátneho správania je normálnym prejavom ich počínajúcej identity a rozvoja. Ako rodič by ste však nemali zaspať na vavrínoch, pretože niektoré prejavy detí indikujú podľa expertov viac ako potvrdenie ich osoby. Väčšina detského konania je odpozorovaná od dospelých, alebo reakciou na správanie okolia. Deti svoje správanie riadia a menia podľa toho, či sú ich potreby naplnené alebo nie. V snahe byť rodičmi prijímané, ľúbené a získať si ich pozornosť, dokáže dieťa skĺznuť do prejavov chovania, ktoré nie sú práve tie najadekvátnejšie.
Čím je dieťa staršie, tým viac faktorov zohráva v jeho správaní úlohu - škola, rovesníci, širšia rodina... Práve preto by ste mali byť obozretní, ak vám dieťa chce svojim nie práve vhodným konaním niečo naznačiť.
Prečo sa deti správajú nevhodne?
Nevhodné správanie dieťaťa vo väčšine prípadov odráža napätú atmosféru doma. Ak však nenájdete príčinu vo vašej domácnosti, treba upriamiť pozornosť na prostredie, v ktorom trávi dieťa ostatný čas - škola, rovesníci, krúžky. Nenechajte problémové chovanie dieťaťa nepovšimnuté, podchyťte ho dostatočne včas a predídete jeho prehĺbeniu.
Deti sa učia z toho, ako sa správame, nie z toho, čo hovoríme. Psychomotorický vývin dieťaťa je komplexný proces zahŕňajúci fyzický, emocionálny, sociálny a kognitívny rozvoj, ktorý prebieha v priebehu prvých troch rokov života. Tento vývin sa líši od dieťaťa k dieťaťu, avšak existujú určité vývinové míľniky, ktoré nám môžu poskytnúť prehľad o typických etapách, ktorými prechádza.
Konkrétne prejavy a ich vysvetlenie
1. Má problém s učením a zapamätávaním
Je známym faktom, že stres znižuje schopnosť učenia. Ak sme v strese, vyplavujú sa stresové hormóny a kvôli adrenalínu sme v móde uteč alebo bojuj. V tomto stave nie sme schopní učiť sa a čokoľvek si uložiť do krátkodobej pamäte. Práve preto sú deti z problémových rodín neúspešné na akademickej pôde. Preto dieťaťu poklesnú výsledky v škole, ak majú rodičia dlhodobý konflikt. Ak nastavíte doma atmosféru napätia, neistoty a strachu, dieťa prosto nie je schopné podávať skvelé výsledky, pretože mu pamäť nefunguje ako má. Ak vypozorujete podobné znaky u svojej ratolesti, zamyslite sa, či nevytvárate doma zbytočné napätie. Máte vyriešené problémy a konflikty v partnerstve? Nenosíte si stres a nervozitu z práce domov? Nezabúdajte, že vaša nálada sa na dieťa prenáša - čo vidíte na ňom, to ste pravdepodobne dali von ako vysielač a dieťa je len prijímač.
2. Začína klebetiť, rozpráva o druhých za chrbtom
Klebety sú často odpozorovaná vec. Veď povedzte, koľkokrát ste doma s kamarátkou veselo preberali priateľky a známe do podrobností? Nie je na tom nič zlé, samozrejme, nehrajme sa na svätice. Ale má zmysel zamyslieť sa, ako veľmi vplýva naše vyjadrovanie na deti. Ak vaše dieťa začuje, že je normálne preberať druhých v ich neprítomnosti a robiť si z nich srandu, nadobudne dojem, že práve toto je komunikácia, vďaka ktorej pobaví druhých a získa si priateľov. Postupom času môže klebety používať na manipuláciu. Každopádne klebety a vyjadrovanie sa o druhých v ich neprítomnosti je citlivá téma, ktorú deťom treba vysvetliť. Nemá zmysel tváriť sa, že nikto z nás sa o nikom nezhovára, ale dajte si pozor ako sa vyjadrujete v prítomnosti detí. Je možné, že deti si inak ako klebetami nebudú vedieť udržať priateľov, a ak je kamarátstvo založené na neúprimnosti prípadne ohováraní ostatných, nie je to dobré.
3. Vyhráža sa, že utečie
Ak sa dieťa vyhráža, že odíde z domu, obvykle za tým stojí stresujúca situácia, ktorej nechce čeliť. Niekedy sú príčinou pretrvávajúce problémy medzi rodičmi, čo dieťa prirodzene vycíti. Domov predstavuje stres, atmosféru strachu a napätia, z ktorej chce preč. Často si myslí, že ono je príčinou hádky, a keby odišlo, stratilo sa, rodičia by sa pomerili. Školou povinné dieťa môže útekom z domova signalizovať problémy v škole - hádka v kolektíve, šikana alebo iný problém, ktorému nechce čeliť. Podľa sociálneho pracovníka Jamesa Lehmana, ktorý pracuje s problémovými adolescentmi, sú vyhrážky znakom neschopnosti riešiť problémy. Deti i dospievajúci zlyhávajú v efektívnom riešení situácie, obávajú sa jej a nechcú jej čeliť, preto hľadajú rôzne spôsoby ako sa jej vyhnúť. Čeliť situácií a riešiť problém totiž znamená prijať emócie, ktorými sa nechcú zaoberať a cítiť ich. V každom prípade je nutné mať doma otvorenú atmosféru, v ktorej by sa dieťa cítilo bezpečne a zdôverilo sa. Taktiež ho veďte k tomu, aby sa problémom stavalo čelom - veľmi pomôže, ak ho nebudete trestať ale naopak postavíte ho pred prirodzené dôsledky činov (napríklad ak nedopatrením rozbije okno susedov, nekričte naňho, ale kľudne ho priveďte k susede, nech sa ospravedlní a pomôže pri montáži nového).
4. Bojí sa spať
Strach je prirodzenou emóciou, ktorú dieťa začne v istom veku prežívať. Dôležité je, ako reagujete. Nie je vhodné vysmievať sa a bagatelizovať, to dieťaťu nepomôže. Berte jeho strach vážne a ukážte mu, ako si s ním poradí a zvládne ho. V opačnom prípade ho bude iracionálny strach sprevádzať a objaví sa aj pri iných príležitostiach. Napríklad strach zo spánku. Je jasné, že náš mozog v noci spracováva všetko, čo cez deň prijal. Pokiaľ máme náročné obdobie, cítime stres, strach a iné negatívne emócie, prejaví sa to na kvalite spánku. Deti sú na tom rovnako, a obvykle na ne nočné mory pôsobia o to horšie, čím mladšie sú. Ak sa dieťa bojí spať, dôvod vždy hľadajte v dni. Občasná nočná mora je v poriadku, ale ak pretrváva strach zo zaspávania, všímajte si dieťa cez deň - či sa vracia zo školy nervózne, a podobne. Dieťa si totiž môže uvedomovať, že spánkom sa dostane bližšie k odchodu do školy, ktorá môže byť príčinou problémov.
5. Priveľa odvráva
Občasným odvrávaním si dieťa potvrdzuje svoju identitu, hľadá miesto a skúša hranice. Nie je na tom nič zlé, pokiaľ sa to neopakuje až príliš často a nie je to na dennom poriadku. Ak áno, niečo vám dáva najavo. Odvrávaním a drzosťou si dieťa obvykle nahradzuje pozornosť, ktorú od rodiča nemá dostatočnú. Potrebuje jej viac, preto si ju zaistí jediným možným spôsobom - odvrávaním, na ktoré rodič vždy zareaguje. Pre deti platí, že aj negatívna pozornosť sa ráta, preto sa zamyslite, či sa dieťaťu venujete dostatočne. Trávite spolu čas, skutočne hodnotný? Všímate si ho, počúvate ho s porozumením a láskou? Druhá častá príčina odvrávania je prílišná benevolencia rodiča. Dieťa nemá hranice, nepozná pravidlá. Problém je, že ich potrebuje a preto vyvádza a odvráva, aby konečne narazilo na strop, hranicu, bariéru a vedelo, čo sa od neho čaká. Dieťa potrebuje vedieť jasne a stručne, čo má robiť, čo sa nepatrí, inak tápe a nevie sa do spoločnosti adekvátne zaradiť.
Príčiny v rodičovskom správaní
Problémové správanie detí vo väčšine prípadov odráža napätú atmosféru doma. Ak však nenájdete príčinu vo vašej domácnosti, treba upriamiť pozornosť na prostredie, v ktorom trávi dieťa ostatný čas - škola, rovesníci, krúžky. Nenechajte problémové chovanie dieťaťa nepovšimnuté, podchyťte ho dostatočne včas a predídete jeho prehĺbeniu.
Deti sa učia z toho, ako sa správame, nie z toho, čo hovoríme.
Vplyv vzťahovej väzby a prijatia
Ak má dieťa dozrieť na osobnosť, potrebuje pevnú vzťahovú väzbu vytváranú práve v prvých rokoch života a prijatie rovnako zo strany matky aj otca. Akonáhle prijatie neprebehne z jednej alebo z druhej strany, tak ten vnútorný pocit je pocit necelistvosti, niečoho stále absentujúceho. Tento pocit ostáva v podvedomí a ovplyvňuje postoje a vzťahy dieťaťa v jeho budúcnosti, vplýva na vznik kompenzačných mechanizmov v puberte v záťažových stavoch.
Dieťa si tvorí obraz o sebe na základe toho, ako sa k nemu správa okolie, jeho najbližší. Dospelí dieťaťu zrkadlia to, aké to dieťa je. Ak sa rodič správa negatívne, vyčítavo, kričí, tak dieťa si z toho odčíta svoju hodnotu, nadobudne pocit, že nie je dosť hodné lásky. Silný vplyv na vytváranie si sebahodnoty ale nemá iba to, čo dieťa počuje, ale aj to, čo vníma vizuálne, alebo pocitovo z tónu hlasu.
Človek takmer vždy uprednostní vnímanie toho neverbálneho, teda viac ho ovplyvní to, akým výrazom v tvári k nemu rodič prehovorí, než to, čo mu rodič hovorí. Vždy si človek vyberie tú neverbálnu zložku komunikácie, napríklad akým tónom hlasu k nemu prehovoria. V prípade negatívneho vzoru si dieťa vzťahuje na seba to, čo vníma adresované k nemu samému, a dáva tomu významy. Keď sa k dieťaťu správajú láskavo, tak si z toho vezme informáciu, že má hodnotu.
Vplyv narušených vzťahov hovoríme o nedostatočnej vzťahovej väzbe, traume z odlúčenia, neprijatia zo strany rodiča, o predčasnej separácii dieťaťa od matky, atď. Narušené vzťahy medzi rodičmi ovplyvňujú duševné dozrievanie dieťaťa závažným spôsobom. Deti strácajú pocit bezpečia a istoty práve v období, keď ho nadmerne potrebujú.
Rodičovská kontrola emócií a jej dôsledky
Preto vystupuje do popredia dôležitá schopnosť rodiča ovládať vlastné emócie, aj keď to nie je vždy ľahké. Správanie dospelých, ktoré pripomína detinské reakcie, je komplexný jav s koreňmi v detstve a vzťahoch s rodičmi. Tento článok sa zameriava na príčiny takéhoto správania, skúma dynamiku rodinných vzťahov, vplyv výchovy a dôsledky pre osobný a sociálny život jednotlivca. Cieľom je poskytnúť hlbší pohľad na túto problematiku a ponúknuť cesty k porozumeniu a prekonaniu týchto vzorcov.
Nie je pravda, že všetci rodičia milujú svoje deti bezvýhradne. Rodičovstvo, či už materstvo alebo otcovstvo, je emočne komplexná záležitosť. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť rozmanité a protirečivé. Niektorí rodičia nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Často sa stretávame s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory. Rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas, alebo jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať.
| Láskavý rodič | Toxický rodič |
|---|---|
| Je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. | Empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Uprednostňujú seba pred deťmi. |
V súčasnosti je dosť bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu.
Nástroje, ktoré rodičia používajú na dosiahnutie svojho cieľa, sú rôzne a závisia od miery narušenosti rodičov. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu alebo len málo. Niektorí, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele.
Sú ľudia, ktorí keď vyrastú v prostredí, čo sa o nich nezaujíma, tak si osvoja podobný postoj a tiež sa stanú len na seba zameranými ľuďmi, ktorí sa o iných nezaujímajú alebo ich len využívajú. Alebo tento deficit môže viesť k tomu, že človek sa stane extrémne závislý od vzťahov a stále ich vyhľadáva. Nedokáže byť sám. Stále potrebuje mať s niekým interakciu.
Dospievanie a hľadanie identity
Dospievanie je obdobie medzi detstvom a dospelosťou, ktoré sa delí na pubertu (približne od 11 do 15 rokov) a adolescenciu (približne od 15 do 22 rokov). V tomto období sa dospievajúci usilujú o rozvoj svojej identity, ktorá by bola špecifická a odlišovala ich od ostatných ľudí. Tento proces, ktorý sa nazýva individualizácia, začína v dospievaní a pokračuje v dospelosti.
Nevhodné správanie dieťaťa v období dospievania takmer vždy pramení v nedostatočne vyvinutej emočnej stabilite ranného detstva. Deti, ktoré v puberte skúšajú alkohol, cigarety, úteky z domu, nevhodné partie atď., majú veľmi pravdepodobne zníženú sebaúctu.
V období dospievania sa mozog zbavuje svojich slabých synáps a ponecháva tie, ktoré sú užitočné. Využívané synapsy zosilnejú, slabé sú naopak, potlačené. Toto “prerieďovanie” nadbytočných synapsií postupuje mozgom od jeho zadných častí dopredu smerom k čelu. Ako posledné sa reorganizujú čelné laloky zodpovedné za schopnosť plánovať, rozmýšľať, ovládať impulzy a robiť rozhodnutia.
Deti v období puberty majú tiež tendenciu vyhodnocovať situácie skôr negatívne a ľahšie potom strácajú nad nimi kontrolu. Častejšie sa v nich objavuje pocit bezradnosti. U detí v období dospievania je teda charakteristická nižšia aktivita v čelných lalokoch, a naopak, viac aktivity v amygdale, teda v centre emócií. Práve amygdala dáva formu odpovediam útočným (slovne aj fyzicky) a útekovým odpovediam organizmu, a v tomto vývinovom období sa tiež ľahšie aktivuje.
Odomknutie mysle dospievajúceho: Postrehy Dr. Siegela
Ako viesť dieťa k čestnosti a správnym hodnotám?
Deti preberajú morálne hodnoty od rodičov, a preto najjednoduchším spôsobom je ísť im príkladom. Preberanie morálnych zásad totiž prebieha zvonku dovnútra. Čo sa tým myslí? Dieťa najprv morálne normy dodržiava preto, že mu ich nastavila nejaká autorita (najčastejšie rodič) zvonku. Vie, že keby tieto normy porušilo, môže upadnúť do nemilosti rodičov a má z toho strach. Postupne však dochádza k zvnútorňovaniu týchto noriem a dieťa ich prijíma za svoje.
Snažíte sa svojmu dieťatku niečo vysvetliť, ale ono sa stále hnevá? Ako ale vášmu drobčekovi zásady čo najlepšie odovzdať? Aby sa malé dieťa v morálnych hodnotách ľahko orientovalo, musí im rozumieť. Veľmi nebezpečná je preto tzv. dvojaká morálka. Dieťa nepochopí, že rovnaký skutok je na verejnosti prehreškom, ale doma môže byť ospravedlnený. K prijatiu morálnych princípov tiež nestačí len trestať. Potom by totiž skutky vášho dieťatka vychádzali len zo strachu a jeho morálne správanie by mohlo zlyhať, keď sa napríklad nikto nepozerá.
Náročné deti a ich potreby
Niektoré deti prichádzajú na svet s nervovým systémom, ktorý reaguje intenzívnejšie na podnety z prostredia. Rýchlejšie sa rozrušia, ťažšie upokoja, potrebujú viac blízkosti a viac času na adaptáciu. Často sa o nich hovorí ako o „náročných“ deťoch. Nie preto, že by s nimi nebolo niečo v poriadku, ale preto, že ich prežívanie a potreby presahujú bežné očakávania dospelých. Vývinová psychológia chápe náročnosť ako kombináciu temperamentu, nízkej adaptability a zvýšenej senzorickej citlivosti. Takéto dieťa nevie ignorovať to, čo cíti - chlad, hluk, zmenu svetla, dotyk látky na pokožke, ale aj emocionálne napätie v prostredí. To sú tie detičky, ktoré počujete, vidíte, vnímate, že sú iné. Dávajú o sebe vedieť dostatočne nahlas. Sú neposlušné? Rozmaznané? Nie, len využívajú dostupný spôsob, akým komunikujú svoju potrebu regulácie toho, čo potrebujú spracovať. Nervový systém náročného dieťatka nie je schopný samostatne zvládať stres; spolieha sa na prítomnosť dospelého, ktorý ho dokáže upokojiť. A toto sa netýka len náročných detí, ale všetkých batoliat. Pre náročné deti má fyzická blízkosť rodiča zásadný význam. Kontakt koža na kožu, nosenie, objatie či upokojujúca prítomnosť či hlas sú signály, ktoré pomáhajú znížiť hladinu stresových hormónov. Ide o neurobiologickú potrebu, nie o rozmar. Dotyk aktivuje parasympatický nervový systém, spomaľuje tep, znižuje kortizol a podporuje uvoľňovanie oxytocínu - hormónu dôvery a väzby. Z tohto dôvodu bývajú pre tieto deti náročné obdobia odlúčenia, napríklad aj neskôr pri adaptácii na materskú škôlku, či pri rýchlom návrate mamy do práce. V odborných kruhoch sa čoraz viac hovorí o tzv. vysokej senzitivite takýchto bábätiek. Sú vnímavejšie nielen na podnety, ale aj na náladu a správanie iných ľudí. Prežívajú všetko intenzívne. Ak sú v prostredí, ktoré ich potreby rešpektuje, bývajú spokojnejšie.
Výskumy vývinovej psychológie dokazujú, že deti, ktorých potreby boli v ranom veku spoľahlivo napĺňané, sa stávajú samostatnejšími. Ich nervový systém sa učí, že stres je zvládnuteľný, a postupne si tieto mechanizmy osvojujú vnútorne. Starostlivosť o náročné dieťa je vyčerpávajúca. Rodič je neustále v stave zvýšenej pozornosti a musí byť aj fyzický dostupný pre dieťatko. Z dlhodobého hľadiska je preto dôležité, aby mala aj mama či otec možnosť regulovať vlastné napätie. Jednoducho, aby prijali fakt, že majú náročné dieťatko a teda si potrebujú aj viac oddýchnuť, načerpať energiu. Náročné deti nie sú „problematické“, ale citlivé. Ich potreby odhaľujú aj hranice jeho rodičov, ako chápu blízkosť, ako emócie, ako reagujú na plač a časté zmeny nálad. Rozumieť náročnému dieťaťu znamená rozumieť aj vlastnému nastaveniu, vlastným reakciám na správanie takéhoto dieťatka.
Význam dotyku v ranom detstve
Dotyk je pre dieťa jedným z najzákladnejších spôsobov, ako vníma svet a cíti spojenie s blízkymi. V období okolo dvoch rokov, keď dieťa prechádza dôležitými vývojovými míľnikmi, má dotyk obrovský význam - ovplyvňuje nervový systém, emocionálny vývin aj vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Objavte, prečo je hladkanie, objatie či jemné škrabkanie viac než len prejav lásky - a ako môžu každodenné dotyky pomôcť dieťaťu rásť v bezpečí a dôvere. Dvojročné dieťa je už pohyblivé a zvedavé, no zároveň potrebuje cítiť fyzickú blízkosť svojich rodičov. Každodenný dotyk - držanie za ruku, pohladenie po vláskoch, objatie - mu pomáha cítiť bezpečie. Dotyk navyše aktivuje oxytocín - hormón lásky, ktorý posilňuje puto a znižuje stres. Pravidelné objatia sú kľúčom k vytváraniu bezpečnej vzťahovej väzby. Dieťa, ktoré sa môže oprieť o rodiča, ktorý ho vníma a reaguje na jeho potreby, si buduje základ dôvery a emocionálnej stability. Objatie je aj odpoveďou na detskú únavu, frustráciu či strach. Nemusíme vždy nájsť správne slová - stačí, že dieťa vezmeme do náručia. Tam cíti: „Patrím.“ Dotyk je podnet, ktorý priamo ovplyvňuje vývoj mozgových spojení. V období dvoch rokov prebieha v mozgu tzv. synaptická explózia - mozog vytvára obrovské množstvo spojení. Deti, ktoré zažívajú dostatok fyzickej blízkosti, majú spravidla lepšiu schopnosť upokojiť sa, vyjadriť emócie a dôverovať ľuďom okolo seba. V dvoch rokoch dieťa ešte nedokáže zvládnuť svoje emócie samo. Ešte nemá vyvinutý mechanizmus sebaregulačných schopností. Potrebuje nás - dospelých, aby sme mu pomohli emócie „udržať“. Keď je dieťa smutné, nahnevané alebo preťažené, namiesto slov často zaberie jemné objatie, pohladkanie po chrbátiku alebo len tiché „som tu“. Dotyk nemusí byť len upokojujúci - môže byť aj hravý, veselý a zároveň rozvíjajúci. Deti milujú dotykové rituály, ktoré sú nenápadne, no veľmi účinne prepojené s rozvojom nervovej sústavy, koordinácie a vnímania vlastného tela. Tieto jednoduché, láskavé aktivity nielen posilňujú vaše vzájomné prepojenie, ale aj rozvíjajú jemnú motoriku, koncentráciu a citlivé vnímanie tela. Pre malé dieťa je dotyk rovnako silným vyjadrením lásky ako slová. Keď ho objímame, hladkáme alebo nosíme, vytvárame v ňom hlboký pocit istoty a hodnoty. Cez dotyk mu hovoríme: „Si v poriadku.“ Aj keď máme hektický deň, krátky dotyk - položenie ruky na rameno, pohladenie po vláskoch - môže byť momentom prepojenia, ktorý dieťa vníma veľmi intenzívne. Dotyk je láska v pohybe.
Čo robiť, keď dieťa vystrája?
Dieťa sa učí z toho, čo vidí u svojho rodiča. Na konci to budú práve tieto skúsenosti, pomocou ktorých sa naučí narábať so svojimi emocionálnymi stavmi. Ak chceme, aby sa naše dieťa správalo alebo prejavovalo určitým spôsobom, musíme mu najprv ukázať, ako to vyzerá. Najviac sa učí od nás, z našich prejavov a rád. Nečakajme, že tieto veci pochopí samo bez nášho vedenia. Hlavne ak to, čo od nich vyžadujeme, nedokážeme spraviť ani my sami.
Keď pochopíme a prijmeme, že deti ešte nevedia byť nezávislé a nie sú zatiaľ schopné samostatne sa upokojiť či ovládať svoje emócie a naučíme sa s nimi komunikovať aj v momentoch, keď sa necítia dobre, pomôžeme im minimalizovať stres a frustráciu v prvých rokoch života. Postupne sa aj ony naučia komunikovať s nami o svojich pocitoch. Dobrým spôsobom je podľa odborníčky to, že rodič opisuje, ako sa v rôznych situáciách cíti a čo prežíva.
Deti nie sú dospelí, a preto sa tak ani nemôžu správať. Úlohou rodiča je pomôcť zvládnuť dieťaťu tieto situácie, nie ho karhať alebo sa mu vysmievať, aby lepšie vyzeral pred okolím. Keď sa pozrieme lepšie na správanie dospelých, nájdeme tu mnoho podobností. „Rodičia, prestaňte sa ospravedlňovať za to, že sa vaše deti správajú ako deti. Majme k sebe a svojmu okoliu pochopenie,“ odkazujú odborníci centra LOCIKA, zameraného na harmonické rodinné spolužitie a elimináciu násilia v rodinách.
Podľa Karen Dudley, špecialistky na vývoj detí z Kalifornskej Univerzity, je chybou myslieť si, že váš potomok svojím správaním dáva najavo preferenciu, s kým chce radšej byť. Tá osoba, ktorá trávi s dieťaťom najviac času (zhodou okolností je to najčastejšie mama na materskej dovolenke), je zároveň aj tou, s ktorou sa drobec cíti najlepšie na to, aby sa mohol prejaviť, či už v pozitívnom alebo negatívnom svetle. Matka predstavuje pre dieťa potrebu a z biologického hľadiska sa spája v prvom rade s potrebou jedla a prežitia. Preto sú deti ochotné urobiť čokoľvek, aby zaujali jej pozornosť a nadviazali s matkou okamžitý kontakt. Otcovia sú pre drobcov prístavom dôvery, riskovania a hier. Malé deti sa navyše len učia rozvíjať vzťahy s druhými ľuďmi a testujú svoje hranice. Najlepším spôsobom, ako zistiť, čo sa ešte môže a čo už nie, je, podľa psychologičky Alyson Schafer, vyskúšať to. Preto, ak ste s dieťaťom celý deň, ste práve vy tou vyvolenou bytosťou, aby ste testovanie obmedzení zažili najčastejšie a najintenzívnejšie.
Podľa psychologičky Elaine Heffner je úplne v poriadku, že sa dieťa doma správa inak ako vonku a mali by ste byť radi, že to tak je. Takéto správanie dokazuje, že dieťa sa cíti doma dostatočne bezpečne na to, aby mohlo vybuchnúť. Na druhej strane zároveň vidíte, že všetky tie pozitívne výchovné zásady, ktoré sa snažíte dieťaťu vštepiť, sa vonku bez problémov derú na svetlo.