Dvojročné dieťa ignoruje: Kedy je to bežné obdobie vzdoru a kedy treba spozornieť?

Niektoré deti v dvojročnom veku začínajú ignorovať svojich rodičov, čo môže byť pre rodičov frustrujúce a znepokojujúce. Je dôležité pochopiť, že v tomto veku deti prechádzajú intenzívnym obdobím vývoja, ktoré môže ovplyvniť ich správanie a reakcie. V tomto článku sa pozrieme na možné príčiny ignorovania okolia u 2-ročných detí a ponúkneme stratégie, ako s týmto správaním pracovať.

Vývinové aspekty a separačno-individuačný proces

Medzi prvým a druhým rokom života dieťa prechádza tzv. separačno-individuačným procesom, počas ktorého si uvedomuje svoju autonómiu a vlastné ego. V tomto období dieťa skúša, čo si môže dovoliť, a naráža na výchovné požiadavky rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Rodičia by mali byť citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich učiť poslušnosti.

Možné príčiny ignorovania okolia

Ignorovanie rodičov u dvojročného dieťaťa je bežnou súčasťou vývinového obdobia vzdoru, ktoré je charakteristické snahou o samostatnosť a budovaním si vlastnej identity. Deti môžu ignorovať rodičov z rôznych dôvodov:

• Snaha o samostatnosť: Dieťa sa snaží presadiť svoju vôľu a urobiť veci po svojom.
• Nedostatok komunikačných schopností: Dieťa ešte nemá dostatočne rozvinuté komunikačné schopnosti, aby vyjadrilo svoje pocity a potreby.
• Frustrácia: Dieťa je frustrované, keď nemôže dosiahnuť to, čo chce.
• Únava: Unavené dieťa je viac plačlivé, nervózne a intenzívnejšie reaguje na podnety.
• Nuda: Dieťa sa nudí a snaží sa upútať pozornosť.
• Testovanie hraníc: Dieťa testuje, kam až môže zájsť a čo si môže dovoliť.
• Nezrozumiteľné pokyny: Dieťa nerozumie tomu, čo od neho rodič žiada.
• Negatívna pozornosť: Dieťa si uvedomuje, že nevhodným správaním získa pozornosť rodičov.
• Obdobie vzdoru: Okolo druhého roku života deti často vstupujú do obdobia vzdoru, ktoré sa prejavuje odmietaním príkazov, trucovaním a snahou presadiť si vlastnú vôľu. Dieťa môže ignorovať okolie jednoducho preto, že sa nachádza v tomto vývinovom štádiu a testuje hranice.
• Nuda a potreba stimulácie: Ak dieťaťu chýba dostatok podnetov a aktivít, môže sa začať nudiť a hľadať spôsoby, ako sa zabaviť. V takom prípade môže ignorovať okolie a sústrediť sa na vlastné aktivity, ktoré mu prinášajú uspokojenie.
• Problémy so sluchom alebo zrakom: Ignorovanie okolia môže byť spôsobené aj fyzickými problémami, ako sú problémy so sluchom alebo zrakom.
• Poruchy autistického spektra (PAS): V niektorých prípadoch môže byť ignorovanie okolia príznakom poruchy autistického spektra (PAS). Deti s PAS môžu mať ťažkosti so sociálnou interakciou, komunikáciou a môžu sa sústrediť na opakujúce sa činnosti. Medzi skoré príznaky PAS patrí napríklad absencia očného kontaktu, nereagovanie na oslovenie menom, nenasledovanie inštrukcií a obmedzená reč.
• Nedostatok pozornosti: Dieťa môže ignorovať okolie, ak sa cíti prehliadané alebo nedostáva dostatok pozornosti od rodičov. V takom prípade sa môže snažiť upútať pozornosť negatívnym správaním, ako je ignorovanie príkazov alebo trucovanie.
• Nadmerná stimulácia: Na druhej strane, nadmerná stimulácia môže tiež viesť k ignorovaniu okolia. Ak je dieťa vystavené príliš veľkému množstvu podnetov, môže sa cítiť preťažené a začať sa izolovať od okolia.
• Problémy s porozumením: Dieťa môže ignorovať príkazy alebo inštrukcie, ak im nerozumie. V tomto veku deti ešte nemusia mať plne rozvinuté jazykové schopnosti a môžu mať ťažkosti s porozumením abstraktným pojmom alebo zložitým vetám.

Príklady z praxe:

• Dieťa nereaguje na meno (70% úspešnosť, niekedy vôbec).
• Na otca reaguje len v 20% prípadov.
• Na návštevu nereaguje vôbec.
• Na veci alebo obrázky v knižke vôbec neukazuje.
• Na otázku "kde je havo?" listuje ďalej.
• Keď si niečo želá, neukáže prstom, ale len pozerá na vec, na rodiča, znova na vec a potom dupať nohami.
• Na otázku "Dones mi loptu" nedonesie, hrá sa s niečím iným.
• Na otázku "Ako robí havo?" napodobní zvuk zvieraťa, ale len občas.
• Nedá "papa" ani keď rodičia odchádzajú.
• Spraví "tap tap", ale nezopakuje vždy.
• Pozerá iba na TV, aby napodobnila zvuky zvierat, ale po rodičoch nezopakuje.
• Neustále si niečo rozpráva, ale rodičia nerozumejú, čo.

Ako reagovať na ignorovanie rodičov

Je dôležité, aby rodičia reagovali na ignorovanie zo strany dieťaťa s pokojom a rozvahou. Tu je niekoľko tipov, ako na to:

• Zachovajte pokoj: Je dôležité, aby ste zachovali pokoj a nenechali sa vyprovokovať. Ak budete kričať alebo sa hnevať, situáciu len zhoršíte. Dýchajte zhlboka a čakajte. Pokiaľ dieťaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, tak najprv sa zamerajte na to, ako sa cítite vy. Keď cítite, že sa vo vás stupňuje napätie, hnev, frustrácia, bezradnosť, zúfalstvo, nadýchnite sa zhlboka a vydýchnite pomaly. Zopakujte to niekoľkokrát. Nie je nutné, aby sme vždy reagovali okamžite a rýchlo.
• Zistite príčinu: Skúste zistiť, prečo dieťa ignoruje vaše pokyny. Je unavené, hladné, alebo sa nudí? Keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred matkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor.
• Nadviažte kontakt: Skôr ako začnete dieťaťu niečo hovoriť, uistite sa, že vám venuje pozornosť. Ak sa dieťa venuje hre, pozerá televíziu alebo sedí pri PC, je veľmi pravdepodobné, že vás nepočúva. Na to, aby vás dieťa skutočne počúvalo v zmysle, že vás plne vníma a registruje, čo od neho žiadate, s ním najprv potrebujete nadviazať kontakt. Ak ho ani tieto podnety nedokážu vytrhnúť zo zaujatia hrou, jednoducho mu povedzte: "Pozri sa na mňa."
• Používajte jednoduché a jasné pokyny: Vyjadrujte sa jednoznačne a používajte krátke a zrozumiteľné vety. Deti sú veľmi citlivé a okrem obsahu verbálnej výpovede intenzívne vnímajú aj váš postoj, mimiku a gestikuláciu. Nevyjadrujte sa v náznakoch, nesnažte sa apelovať na jeho charakter, morálku, zmysel pre povinnosť či iné abstraktné pojmy.
• Buďte dôslední: Ak dieťa ignoruje vaše pokyny, uistite sa, že nasledujú dôsledky. Naučíte ho tým, že ak niečo poviete, myslíte to vážne. Jednoducho požiadavku opakujte dovtedy, kým ju dieťa nesplní.
• Ponúknite alternatívy: Dajte dieťaťu možnosť výberu, aby malo pocit, že má kontrolu nad situáciou. Napríklad, môže si vybrať z dvoch príchutí jogurtov na raňajky, z dvoch tričiek, ktoré si ráno oblečie, z hračiek s ktorými sa môže hrať.
• Oceňujte dobré správanie: Chváľte dieťa, keď poslúcha a robí to, čo od neho žiadate.
• Stanovte hranice: Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu.
• Buďte príkladom: Pre vaše dieťa ste vzorom. Nielen v správaní, ale aj v komunikácii. Ak vidí, že nepočúvate vy jeho, bude robiť to isté vo vzťahu k vám.
• Ignorujte nevhodné správanie: Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom.
• Uplatňujte logické dôsledky: Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku. Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov.
• Hovorte rozhodne, ale potichu: Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech.

Čo nerobiť

• Vyhrážky: Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať.
• Tresty: Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste.
• Bitka: Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa. Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. ešte okolo 5. roku.

Príznaky duševných porúch u detí

Je dôležité rozlišovať medzi bežným obdobím vzdoru a príznakmi duševných porúch. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. Medzi ne patria:

• Častý plač bez jasného dôvodu
• Neustály smútok
• Strata záujmu o aktivity, ktoré dieťa predtým zbožňovalo
• Izolácia
• Problémy so spánkom
• Zmeny v stravovacích návykoch
• Riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania
• Úzkosti
• Nočné mory
• Problémy so sústredením
• Výkyvy nálad

Ak si všimnete na svojom dieťati zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Vyhľadajte odbornú pomoc.

Rodičovské postoje a výchovné štýly

Rodičovské postoje a výchovné štýly zohrávajú kľúčovú úlohu pri zvládaní obdobia vzdoru a pri budovaní zdravého vzťahu s dieťaťom.

Citlivá výchova

Citlivá výchova je založená na rešpektovaní potrieb a pocitov dieťaťa. Rodičia, ktorí praktizujú citlivú výchovu, sa snažia pochopiť príčiny správania dieťaťa a reagovať s láskou a podporou. Dôležité je vytvoriť bezpečné a dôverné prostredie, v ktorom sa dieťa cíti milované a akceptované.

Hranice a sloboda

Dôležité je nájsť rovnováhu medzi stanovením hraníc a poskytnutím slobody. Deti potrebujú mať jasné hranice, ktoré im pomáhajú cítiť sa bezpečne, ale zároveň potrebujú mať priestor na to, aby mohli skúmať, experimentovať a rozvíjať svoju autonómiu.

Vyhnúť sa extrémom

Je dôležité vyhnúť sa extrémom vo výchove, ako je prílišná benevolentnosť alebo prílišná prísnosť. Príliš benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, mu vlastne ubližujú, pretože dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš prísni rodičia, ktorí dieťa trestajú a kritizujú, môžu u neho vyvolať strach, úzkosť a túžbu po pomste.

Byť "dosť dobrá mama"

Britský psychoanalytik Donald Winnicott tvrdil, že "len dosť dobrá mama" má emočne zdravé dieťa. To znamená, že rodičia nemusia byť dokonalí, ale mali by sa snažiť byť citliví voči potrebám dieťaťa a poskytovať mu lásku, podporu a bezpečie.

Dôležitosť včasnej diagnostiky a intervencie

Včasná diagnostika a intervencia sú kľúčové pre zlepšenie kvality života detí s PAS. Ak máte podozrenie, že vaše dieťa má PAS, vyhľadajte pomoc odborníka čo najskôr.

Rodičia často bagatelizujú prvé príznaky duševných problémov u detí, čo môže byť nebezpečné. Avšak, je dôležité vedieť, kedy spozornieť a kde hľadať pomoc. Obdobie vzdoru sa zvyčajne vyskytuje medzi 1,5 až 3 rokmi veku dieťaťa, pričom najsilnejšie prejavy sa objavujú okolo 2 rokov. Toto obdobie súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa a budovaním si osobných hraníc. Dieťa si začína uvedomovať seba samého a hovorí o sebe v prvej osobe jednotného čísla ("Ja"). Snaží sa získať kontrolu nad svojim životom a ovplyvniť to, čo sa mu deje. Počas tohto obdobia si dieťa testuje svoje hranice a zisťuje, čo si môže dovoliť. K základným prejavom patrí typické detské "Nie!".

Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.

Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Vysvetlíš mi toto tvrdenie? Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.

Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby. Naučte sa rozoznávať aj drobné signály v správaní a komunikujte s nimi správne. Komunikácia s malými deťmi zlyháva často v tom, že sa ešte nevedia tak vyjadrovať. Kvôli tomu potom vznikajú mnohé nedorozumenia, ktoré môžu navyše niekedy naštrbiť vzťah medzi nimi. Dieťa si bude myslieť, že nevnímate jeho potreby, preto sa uzavrie do seba.

Tovah Klein odporúča, aby sme sa zbavili všetkých dospeláckych predsudkov. Namiesto toho by sme sa opäť mali dostať na úroveň tých najmenších, aby sme pochopili svet aj z ich pohľadu. Stačí len nepremýšľať o všetkom komplikovaným spôsobom a snažiť sa pochopiť veci tak, ako to vnímajú oni. Nehľadajte zbytočne náročné riešenia a nevyrábajte si problémy tam, kde nie sú. Keď dieťa pre niečo plače, musí to byť len kvôli niečomu, čo sa práve stalo. Nehľadajte iné súvislosti, preskúmajte dané miesto a to, čo robilo v tento moment. Pozerajte sa na svet jeho očami, vžite sa do jeho problémov a vaša výchova bude potom založená na láske a nie na kontrolovaní a sústavnom poučovaní.

Podrobte preto ich správanie malej expertíze, aby ste odhalili presné príčiny. Niekedy sa netreba sústrediť na proces, ktorý sa deje, ale na miesto, na ktorom k tomu dochádza. Môže za to ich prepojenie mozgu a emočného centra. Preto sa stáva, že napriek nášmu upozorňovaniu neodkážu hneď zmeniť svoje správanie. Plačú, kričia alebo robia neplechu, pretože sú ovládaní inou časťou mozgu. Im trvá dlhšie, pokiaľ dostanú emócie pod kontrolu a konečne sa upokoja. Dajte im preto čas na to, aby zareagovali a pochopili to, čo sa práve stalo.

Nebuďte nervózne, ak vám dieťa potrebuje všetko dookola opakovať. Učia sa najmä na zážitkoch, ktoré postupne prežívajú. Niektoré veci potrebujú pocítiť na vlastnej koži viackrát. Tovah Klein to vysvetľuje na príklade, keď sa dieťa zľakne hlasného zvuku. Povedzte mu potom, že je to v poriadku a nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo. Napriek tomu je možné, že rovnakým spôsobom zareaguje aj nabudúce. Vtedy mu len neodvrknite, že ste mu už predsa vysvetľovali, že to nie je nebezpečné, ale zopakujte tú istú upokojujúcu vetu. Časom si ju dieťa pripojí k tým pocitom a samo si bude hovoriť, že sa nemusí báť, lebo to je bezpečné.

Napriek všetkej zhovievavosti sú aj mamy len ľudia a občas strácajú trpezlivosť. Keď niekedy pod tlakom emócií nezvládnete situáciu a budete na ne kričať alebo ich prehnane skritizujete, dôležité je nájsť si opäť cestu k sebe. Vydýchajte sa, upokojte a následne ubezpečte dieťa, že napriek tomu všetkému ste stále pri ňom a za každých okolností budete pre neho najväčšou oporou.

Vaše dieťa, pri všetkej úcte, nie je ani jedno ani druhé. Ono spravidla nepotrebuje riešiť svoju neposlušnosť. Potrebujete to vy. Preto dieťa nemá dostatočnú motiváciu na dlhý rozhovor. Čím mladšie dieťa, tým kratší čas sa dokáže plne sústrediť na to, čo hovoríte. Väčšina detí sa po niekoľkých vetách nechá vyrušiť podnetmi z okolia alebo uniká do predstáv. Myslenie dieťaťa je výrazne determinované jeho vývinovou úrovňou. Dovtedy je jeho myslenie prísne viazané na to, čo sa deje a tu a teraz. Preto vaše moralizovanie a všeobecné pravidlá nepadajú na úrodnú pôdu. Dieťa si ich vypočuje, ale jednoducho ich nedokáže spracovať a aplikovať v praxi. Nevyjadrujte sa v náznakoch, nesnažte sa apelovať na jeho charakter, morálku, zmysel pre povinnosť či iné abstraktné pojmy. Pozitívnou komunikáciou vždy dosiahnete viac ako tou negatívnou. Hoci je to na prvý pohľad len hra so slovíčkami, rozdiel je zásadný. Ak ho napríklad upozorníte: „Neseď na tej zemi!“ môže si presadnúť z podlahy v obývačke na podlahu na chodbe. Povedali ste predsa, že nemá sedieť na TEJ zemi. Nevie, že nechcete, aby sedelo kdekoľvek na zemi.

Vy ako rodičia ste pánom situácie. Ak máte požiadavku na dieťa, predneste ju rázne a sebaisto. Nekričte, ak je to možné, nenechajte sa strhnúť hnevom ani inými negatívnymi emóciami, ale hovorte s rozvahou. Z vášho výrazu jednoducho musí byť jasné, že viete, čo chcete a ste si tým istí. To, samozrejme, neznamená, že máte byť drzí, či dokonca panovační. Ak od dieťaťa niečo chcete, slušne ho požiadajte, alebo mu povedzte, že budete radi, ak to pre vás urobí. Ráznosť a rozvaha by mala vyplývať z vášho postoja, vystupovania a tónu hlasu.

Ak na dieťa hovoríte a ono vás vníma, mali by ste sa vyjadrovať predovšetkým jednoznačne. Deti sú veľmi citlivé a okrem obsahu verbálnej výpovede intenzívne vnímajú aj váš postoj, mimiku a gestikuláciu. Platí to aj naopak. Vaše telo prezradí o vašom prežívaní často viac ako by ste chceli. Určite však viac ako vaše slová. Preto, ak ste na dieťa nahnevaní, nepresviedčajte ho, že nie ste. Bude z vašich signálov zbytočne zmätené a prestane vám rozumieť.

Ak hovoríte na dieťa, ktoré sa venuje hre, pozerá televíziu alebo sedí pri PC, je veľmi pravdepodobné, že vás nepočúva. Na to, aby vás dieťa skutočne počúvalo v zmysle, že vás plne vníma a registruje, čo od neho žiadate, s ním najprv potrebujete nadviazať kontakt. Ak ho ani tieto podnety nedokážu vytrhnúť zo zaujatia hrou, jednoducho mu povedzte: „Pozri sa na mňa.“ Vtedy už s najväčšou pravdepodobnosťou zareaguje. Až keď ste si istí, že dieťa vám venuje pozornosť, vyslovte svoju požiadavku.

Ak od dieťaťa niečo žiadate a ono to z akéhokoľvek dôvodu nechce urobiť, pokúsi sa s vami nejakým spôsobom vyjednávať. Pokiaľ mu skutočne ide o dosiahnutie svojho, použije čokoľvek od manipulácie, cez argumentáciu až po priamy útok. Pokiaľ začnete reagovať na jeho výhovorky, argumenty či útočné vyjadrenia, zbytočne sa vzdialite od toho, čo chcete dosiahnuť. Požiadavku smerom k dieťaťu vyslovte jedine vtedy, keď ste o nej presvedčení. Jednoducho ju opakujte dovtedy, kým ju dieťa nesplní. Naučíte ho tým, že ak niečo poviete, myslíte to vážne.

Pre vaše dieťa ste vzorom. Nielen v správaní, ale aj v komunikácii. Od vás sa učí, ako vyjadrovať svoje požiadavky, túžby, želania, ale aj ako fungovať v kontakte s druhými. Ak vidí, že nepočúvate vy jeho, bude robiť to isté vo vzťahu k vám. Jednoducho sa túto komunikačnú stratégiu naučí a prijme ju za svoju.

Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.

1. Vyčítanie zlého správania

Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.

2. Otázky: „Prečo?“

Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.

3. Prosenie a prosíkanie

Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.

4. Výzvy bez následkov

Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.

5. Vyhrážky

Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.

6. Ignorovanie

Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takému správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak.

7. Nepriateľské reakcie

Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.

8. Výčitky a nadávky

Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „ Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte.

9. Tresty

Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.

10. Bitka

Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.

Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.

Keď vidím, že na 2 - 3 upozornenia nereaguje (skúšam, lebo dakedy je proste len taká zabratá, že nevníma, ale dakedy proste nevníma naschval - proste sa robí, že nepocuje), idem k nej a "odoberiem" jej daný predmet, prip. ju prenesiem, dám jej prec ruku a vysvetlím, preco sa to nema robit. Ked sa to minie ucinku, tak to musim urobit znovu. Snazim sa rychlo vymysliet nieco, co by ju zabavilo, aby prestala robit tieto "neplechy" - dakedy zaberie, dakedy nie. Vsimla som si, ze vela z toho robi vtedy, ked sa nudi. Alebo ked ju prestane bavit to, co prave robila a ja som napr. v kuchyni a chystam ranajky/obed a neda sa mi odist. Minule som ju zabavila tym, ze som jej dala do misy velku fazulu a sosovicu a mensiu misku, tak si to presypala. Posadila som ju na gauc, dala pod nu uterak, aby sa to prip. lepsie upratalo. Bavilo ju to asi pol hodiny (to som zirala teda), ale na zaver to skoncilo vysypane na zemi - naschval, samozrejme. Tak som jej povedala, ze to moze teraz zbierat tak, ze do jednej misky fazulu a do druhej sosovicku. Pozbierala to sice do 2 misiek, ale neroztriedene. Ale pozbierala 😀 Zbytok sme povysavali. MM dorazil prave vtedy, ked si to znovu naschal vysypala. Zvysil hlas, a vtedy som videla, ako vlastne ja vyzeram, ked kricim pre nic. Ona si to vysypala preto, aby to mohla zbierat - bolo jej jedno, kde to sype. Tak som mu vysvetlila, ze sa tam tak hra, co nepozbierala, to povysavali, a bolo.

tags: #dvojrocne #dieta #nas #ignoruje