Fridrich II. Veľký bol bezpochyby jednou z najrozporuplnejších postáv európskych dejín. Bol filozofom medzi kráľmi, osvietenským i absolutistickým panovníkom. Tvrdou rukou riadil vlastný štát, vynikol na bojovom poli ako skvelý vojvodca, hoci sám neznášal násilie. Umelecky založený, literárne mimoriadne plodný (zásadne vo francúzštine, pretože najväčší nemecký panovník považoval nemčinu za menejcennú), hudobne nadaný, veľkorysý k priateľom, avšak chladný k vlastnej manželke a bezohľadný k svojim vojakom, ktorí ho napriek tomu až do konca obdivovali. Ani vyše dvesto rokov po svojej smrti neprestáva Fridrich fascinovať a zároveň rozdeľovať odbornú i širokú verejnosť.
Narodenie a rané roky
Fridrich sa narodil 24. januára 1712 ako tretí syn Fridricha Viliama I. (1688 - 1740, kráľom od r. 1713) z rodu Hohenzollernovcov. Jeho dvaja starší bratia zomreli ešte ako malé deti. Jeho otec bol síce pomerne schopný panovník, ktorý dokázal naplniť štátnu pokladnicu a ktorý miloval svoju rodinu, bol to ale hrubý a nevzdelaný muž, často prepadajúci záchvatom zúrivosti, takže všetci v okolí z neho mali panický strach. Oženil sa z lásky so svojou sesternicou Žofiou Dorotou, elegantnou, avšak povrchnou dcérou anglického kráľa Juraja I. Na svojho syna bol Fridrich Viliam zo začiatku pyšný, bral ho na vojenské manévre a daroval mu dokonca detský pluk, ktorému mohol veliť. Už čoskoro sa však nad ich vzťahom zatiahli mraky, lebo jemnosť a prenikavá inteligencia chlapca narazili na hrubé spôsoby otca. Ten dokázal Fridricha zmlátiť len preto, že si v chladnom počasí dovolil navliecť rukavice. S otcom nemali žiadne spoločné záujmy. Lov, ktorý Fridrich Viliam obľuboval, jeho syn neznášal, prišiel mu krutý a nudný, hoci jazdu na koni miloval.
V roku 1730 prišlo k známej epizóde, keď sa Fridrich pokúsil so svojimi priateľmi o útek do Anglicka, všetko sa ale prezradilo. Rozbesnený Fridrich Viliam dal syna vsadiť do väzenia, ešte predtým ho zmlátil do krvi a len zásah jeho sprievodu zabránil tomu najhoršiemu. Vyvŕšil sa na Fridrichových najbližších. Dievčinu, ktorá s Fridrichom hrala nežné duetá na flaute, dal verejne zbičovať. Francúza, ktorý mu požičal peniaze, symbolicky obesiť (podarilo sa mu ujsť). Viliamínu takisto zbil a dokopal, manželku aspoň prinútil pripiť na pád Anglicka. Fridrichov blízky priateľ Hans Hermann von Katte (nevyužil príležitosť a neušiel) bol popravený sťatím rovno pred Fridrichovým väzením.
Dva týždne po Katteho poprave dal kráľ nečakane syna prepustiť z väzenia a ich vzťah sa postupne v rámci možností znormalizoval. O dva roky neskôr ho oženil s brunšvicko-wolfenbüttelskou princeznou Alžbetou (neterou rovnomennej cisárovnej, matkou Márie Terézie). Fridrich Viliam mal svoju nevestu úprimne rád a nikdy sa na ňu nerozčúlill. Vlastného manžela ale príliš neočarila, na to bola primálo duchaplná. Nedokázala s ním ani otehotnieť a po tom, čo sa po otcovej smrti v roku 1740 stal Fridrich kráľom, začali žiť oddelene a takmer sa nevídali.
Vojvodca a štátnik
Na otca Fridrich spomínal po rokoch vo svojich pamätiach napriek všetkým vzájomným sporom takto: „Mal mimoriadneho ducha.“ Absolutistický systém, orientácia na budovanie silnej armády a využívanie predovšetkým vlastných zdrojov dopomohli Prusku v prvej polovici 18. storočia zaradiť sa medzi európske mocnosti. Pruská štátna správa a armáda sa stali vzorom pre ostatné krajiny. Napriek tomu vládnuca dynastia Hohenzollernovcov čelila vážnym problémom a veľkým výzvam. Na rozdiel od zväčša kompaktných území ostatných európskych mocností bolo Pruské kráľovstvo rozdelené do troch celkov s jadrom v Brandenbursku a Pomoransku, pričom Východné Prusko a dolnorýnsko-vestfálske územia predstavovali len ťažko udržateľné vysunuté posty. Medzi ďalšie problémy Pruska patrili nízka hustota a relatívna zaostalosť obyvateľstva, prevažujúci agrárny charakter krajiny, nerozvinuté súkromné podnikanie a nedostatok kapitálu.
Aj preto Fridrich bez váhania využil príležitosť, ktorú mu ponúkla smrť cisára Karola VI. a nástup jeho mladej a neskúsenej dcéry Márie Terézie do čela habsburskej ríše. Ešte v tom istom roku, v ktorom sa aj on sám stal kráľom, zaútočil na priemyselne vyspelé a bohaté Sliezsko. „Môj drahý Voltaire, najneočakávanejšia udalosť na svete mi bráni, aby som s Vami podľa ľubovôle konverzoval, ako som pôvodne zamýšľal. Cisárova smrť otriasla mojím pacifizmom… Starý politický systém sa rúca… Nedbám na svoju horúčku, pretože potrebujem z týchto okolností ťažiť… Zbohom, drahý priateľu, nikdy na mňa nezabudnite a buďte si istý nežnou náklonnosťou a úctou, ktorú k Vám chová Váš verný a oddaný priateľ.“
Rozpútaním prvej sliezskej vojny (1740 - 1742), po ktorej vzápätí nasledovala druhá (1744 - 1745), obe ako súčasť vojny o rakúske dedičstvo, a o niečo neskôr aj tretia (1756 - 1763), v tomto prípade dokonca súčasť prvej globálnej vojny v dejinách ľudstva, prepuklo dlhoročné súperenie Pruska a Rakúska. Obe mocnosti ho prerušili, len keď čelili spoločnému nepriateľovi (Napoleonovi) alebo si delili Poľsko-litovskú úniu. Ich súperenie sa uzavrelo až v roku 1866, keď Prusko jasne porazilo Rakúsko a na jeho úkor a po ďalšom veľkom víťazstve nad Francúzskom (1871) zjednotilo pod svojou vládou Nemecko.
Podobne jasné víťazstvo mal na dosah aj Fridrich na začiatku sedemročnej (tretej sliezskej) vojny, ale prekazil mu ho rakúsky poľný maršál Leopold Daun, ktorý pruskému kráľovi v slávnej bitke pri Kolíne (18. júna 1757) spôsobil porážku.
Osobnosť a reformy
Na rozdiel od iných panovníkov svojej doby Fridrich osobne riadil vnútornú i zahraničnú politiku a tiež viedol vojsko do boja. Bol skvelý organizátor a tým, že koncentroval moc vo svojich rukách, nedochádzalo ku kompetenčným sporom, ktoré brzdili jeho protivníkov. Ako vojvodca preukázal mimoriadne schopnosti a právom sa zaradil k najlepším vojvodcom v dejinách, hoci nie vždy mal na bojisku svoj deň a zďaleka nie všetky bitky sa skončili jeho víťazstvom. Pod Fridrichovým vedením pruská armáda dosiahla ako vojenský nástroj technickú dokonalosť, ktorej sa možno s výnimkou vojska Alexandra Veľkého a rímskych légií žiadna iná armáda v dejinách nevyrovnala.
Čím bol starší, tým viac sa však zamýšľal nad hrôzami vojny. „Pripusťte, že vojna je krutá. Aký život vedú tí úbohí vojaci, ktorí dostanú viac rán ako chleba a často odídu na odpočinok s hlbokými jazvami či chýbajúcimi údmi. Obyčajný ľud je na tom ešte horšie, často zomrie od hladu.“ To mu, samozrejme, nebránilo, aby nenachádzal potešenie v tom, v čom tak vynikal.
FRIDRICH II. VELIKÝ
Po vyčerpávajúcej sedemročnej vojne, v ktorej zahynula približne devätina pruskej populácie (ako si spočítal sám Fridrich, ktorý v nej prišiel aj o svojich 120 generálov), sa pruský kráľ rozhodol všemožne podporiť prílev prisťahovalcov. Boli to zväčša Nemci a Poliaci, ale prichádzali aj príslušníci národov z okolia Stredozemného mora. V Benátkach založil Fridrich prisťahovaleckú kanceláriu a uvažoval dokonca aj o postavení mešity, aby prilákal do krajiny Turkov. Domnieval sa, že miešaním rás vznikajú inteligentní ľudia.
Aby svetu ukázal, že Prusko, hoci po sedemročnej vojne vyčerpané, má stále ďaleko od krachu a aby si doprial aj trochu radosti, dal v parku pri Sanssouci postaviť nový, ešte reprezentatívnejší palác. Korunu na streche jeho kupoly nesú tri Grácie, podľa inej verzie sochy nahej cisárovnej Márie Terézie, cárovnej Kataríny II. Veľkej a milenky francúzskeho kráľa madame de Pompadour, troch žien, ktoré spolu s ním najväčšou mierou tvorili európsku politiku polovice 18. storočia.
„Je impulzívny, márnivý, arogantný, povýšený a roztržitý, ale tiež pozorný, láskavý a dá sa s ním celkom ľahko vyjsť. Je priateľom pravdy a rozumu. Dáva prednosť významným myšlienkam, miluje slávu a dobrú povesť, ale ani za mak sa nestará, čo si o ňom ľudia myslia… Veľmi dobre pozná sám seba, úsmevné však je, že hovorí skromne o tom, čo je v ňom dobré a chváli sa svojimi nedostatkami. Svojich chýb si je dobre vedomý, skôr sa ich však snaží zakryť ako napraviť. Má krásny hlas… Myslím si, že ako z princípu, tak z hĺbky duše s vojnou nesúhlasí. Nikdy ale nedopustí, aby bol napadnutý, či už z vlastnej márnivosti alebo prezieravosti. Radšej si včas zistí, čo sa jeho nepriatelia chystajú urobiť, a napadne ich skôr ako oni jeho.“
Posledné roky a dedičstvo
Fridrich potvrdil platnosť jedného a s vypätím všetkých síl odolal platnosti druhého konštatovania zo záveru vojvodovej charakteristiky, aby nakoniec korunoval svoju vládu aj pripojením Kráľovského Pruska, časti poľského územia medzi Brandenburskom a Východným Pruskom, po ktorom už dlhšie poškuľoval. Nie je bez zaujímavosti, že hoci sedel Fridrich na tróne už od roku 1740, až pripojením Kráľovského Pruska sa stal oficiálne pruským kráľom. Dovtedy totiž nosili korunované hlavy v Berlíne titul Kráľa v Prusku, a až po prvom delení Poľsko-litovskej únie sa Fridrich proklamoval za pruského kráľa.
Prvé delenie Poľska v roku 1772 postihlo asi štvrtinu krajiny, pričom Rakúsko a Rusko, ktoré sa ho zúčastnili tiež, získali každý dvakrát väčšie územie ako Prusko. Paradoxne, najviac sa tomuto deleniu bránila Mária Terézia, ktorá si najviac ctila pravidlá medzinárodných vzťahov a nezabudla, ako Poliaci pomáhali zachrániť Viedeň pred Osmanmi v roku 1683. Jej syn a spoluvládca Jozef II. ju však spolu s Kaunitzom (riadil cisársku zahraničnú politiku) dokázali presvedčiť.
Na sklonku svojho života sa chorľavejúci Fridrich, ktorý vládol Prusku už takmer polstoročie, postupne stiahol do ústrania. Medzi jeho posledné politické činy patrilo podpísanie zmluvy o priateľstve a obchode s budúcimi Spojenými štátmi americkými. 15. augusta 1786 ako obvykle vstal skoro a o piatej sa pustil do práce, avšak ďalší deň vstal až tesne predpoludním a už nebol schopný udeliť rozkazy plačúcemu pobočníkovi. Umieral celý deň sediac vo svojom kresle. O polnoci sa ešte prebral a nakázal sluhom, aby cez jeho psa chvejúceho sa od zimy prehodili deku. Skoro zrána nasledujúceho dňa 17. augusta 1786 v zámku Sanssouci pri Postupime ako 74-ročný zomrel.
Napriek Fridrichovmu želaniu o uložení jeho pozostatkov do hrobu vedľa obľúbených psov na terase paláca Sanssouci ho dal synovec a nástupca Fridrich Viliam II. pochovať v posádkovom kostole vedľa otca. O dvadsať rokov neskôr Napoleon vedľa jeho hrobky vyhlásil: „Klobúk dole, páni, ak by ešte žil, neboli by sme tu.“ Posledné Fridrichove želanie sa splnilo až na 205. výročie jeho smrti, keď boli jeho pozostatky prenesené do nového mauzólea.
Ktovie ako by sa Fridrich Veľký, horlivý zástanca slobody prejavu („Robím si, čo chcem, a ľudia si hovoria, čo chcú.“), vyrovnal so skutočnosťou, že pruský militarizmus, silné tendencie k autoritárstvu, servilnosti a poslušnosti priviedli nakoniec Nemecko k extrémizmu a diktatúre, a zohrali v dejinách 20. storočia takú mimoriadne tragickú úlohu. Nie je preto žiadny div, že reprezentanti víťazných spojeneckých mocností po druhej svetovej vojne podpísali v Berlíne 25. februára 1947 zákon o zrušení pruského štátu, ktorý sa tak symbolicky po troch storočiach svojej existencie odobral definitívne do histórie.
Fridrich II. Veľký (1712 - 1786) bol pruský kráľ (1740 - 1786), vojenský stratég, reformátor a jeden z hlavných predstaviteľov osvietenského absolutizmu. Svojou vládou výrazne upevnil moc Pruska, zreformoval spoločnosť a prispel k rozvoju európskej politiky 18. storočia.