Slávnosť Narodenia Pána je jedným z najvýznamnejších cirkevných sviatkov, popri Veľkej noci a Turícach. Spočiatku nemalo narodenie Pána svoj osobitný sviatok. Na Východe sa od polovice 3. storočia pripomínalo spolu s inými „zjaveniami Pána“ a slávilo sa 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začala objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia, prvý záznam pochádza z Ríma z roku 336, kde sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
Jedna z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal.
Svätý Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou. O 9 mesiacov neskôr, podľa tohto datovania, pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. december.
Od 6. storočia sa na slávnosť Narodenia Pána slúžia tri sväté omše: omša v noci (tzv. polnočná), omša na úsvite (tzv. pastierska) a omša vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra.
Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba), meste asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, ktoré je rodiskom kráľa Dávida.
Odporúčanie ohlásiť narodenie Ježiša práve spevom kalendy na začiatku slávenia vianočnej svätej omše má cieľ vyjadriť kozmickú a teologickú dimenziu Narodenia Pána a jej zakorenenie v histórii. Text sa začína stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista. Ide o nádhernú rekapituláciu všeobecného očakávania dňa, ktorý už prišiel a ktorý je naplnením Adventu. Toto oznámenie sa koná pred slávením svätej omše v noci.
Pred omšou v noci môže lektor alebo iný vhodný laik uviesť vysvetľujúcim textom, ktorý je uvedený v direktóriu.
„Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom.“
V mnohých farnostiach sa popoludní alebo na sviatok sv. Štefana veriaci stretávajú na tzv. Jasličkových pobožnostiach, kde možno použiť vianočné požehnanie pri jasličkách.
Vianočné obdobie pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána, nedeľou Krstu Pána.
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu. Podľa Všeobecných smerníc o liturgickom roku a o kalendári Pavla VI. platí, že „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť.“ Avšak, v nedeľu v oktáve Narodenia Pána je sviatok Svätej rodiny; v nedeľu po 6. januári je sviatok Krstu Krista Pána; v nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého je slávnosť Najsvätejšej Trojice; v poslednú nedeľu cezročného obdobia je slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru. Prednosť v liturgickom slávení má teda nedeľa ako deň Pána. Výnimkou je, ak na nedeľu pripadne slávnosť svätca: Slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa, sv. Petra a apoštolov a slávnosť Nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie a Všetkých svätých. Výnimočné postavenie má deň spomienky na všetkých verných zosnulých 2. novembra. Taktiež výnimočné postavenie má aj sviatok Výročia posviacky lateránskej baziliky (9. novembra). V Adventnom a v Pôstnom období však žiadny sviatok ani žiadna slávnosť nemôže vytlačiť nedele tohto obdobia, ani slávnosť Nepoškvrneného počatia preblahoslavenej Panny Márie, ani slávnosť Zvestovania Pána, ani slávnosť sv. Jozefa.
Jasle sa chápu ako znamenie Pánovho hrobu a uloženie Dieťaťa do jasieľ je predobrazom uloženia Krista do hrobu. Vo vtelení sa Boh Slovo ponížil k sebeobmedzeniu v čase a priestore: „Bezpočiatočné Slovo tajomne prijíma počiatok“ a priestore: „Neobsiahnuteľný je obsiahnutý telom.“ Kristus prijal poníženosť detstva, aby vyvážil Adamovu voľbu samopovýšenia. Keď Panna do svojho lona prijala Božie Slovo, jej lono sa stalo miestom stretnutia medzi Bohom a ľudstvom. Maštaľ sa stáva kráľovským palácom a jasle kráľovským trónom. Ježiš je spútaný v plienkach, aby odpútal ľudstvo z reťazí hriechu.
Na základe nariadenia rímskeho cisára, že všetci ľudia v ríši majú byť zapísaní, sa Jozef, ktorý bol z Dávidovho rodu, vydáva s Máriou do Betlehema, rodného mesta kráľa Dávida, aby boli zaznamenaní v sčítacích zoznamoch. Tam, v jaskyni v judskom Betleheme, Mária porodila Dieťa (Lk 2, 1). Naplnili sa slová proroka Micheáša o Mesiášovi, synovi Dávidovom, ktorý príde z Betlehema (Mich 5, 1). Jozef v poslušnosti slovu, ktoré povedal Pánov anjel, dal Dieťaťu meno Ježiš, ktoré znamená Boh zachraňuje, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21).
K novonarodenému Dieťaťu prichádzajú pastieri (Lk 2, 15 - 18) a ďalej mudrci od Východu (Mt 2, 1 - 11). Skutočnosť, že mudrci - predstavitelia celého ľudstva - sa klaňajú Kristovi, poukazuje na univerzálny charakter spásy. Stvorenie radostne víta Boha v tele a prináša dary pre novonarodené Dieťa: anjeli svoj spev, nebesia hviezdu, mudrci zlato, kadidlo a myrhu, pastieri svoj údiv, zem jaskyňu, pustatina jasle, ľudstvo panenskú Matku.
Počas dňa pred Kristovým narodením, čiže 24. decembra, dodržiavame prísny pôst až do večera. Popoludní sa slávi Veľká večiereň s božskou liturgiou svätého Bazila Veľkého. Jej osem starozákonných čítaniami sa vzťahuje na Kristovo narodenie.
„Narodenie tvoje, Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti. Lebo mudrci hviezdou sa poučili klaňať sa ti ako Slnku pravdy a uznávať teba, Východ z výsosti. Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar Neprístupnému ponúkla jaskyňu. Anjeli s pastiermi ho oslavujú.“
Eucharistickú liturgia sviatku Kristovho narodenia, pri ktorej kňaz používa liturgický formulár Jána Zlatoústeho, treba sláviť 25. decembra.
Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.
Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
24. december: Predvečer Narodenia Pána
Pred rokom 24. decembra 2024 bol oficiálny začiatok Jubilejného roka 2025 otvorením Svätej brány v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne.
25. december: Slávnosť Narodenia Pána - Vianoce
26. december: Svätý Štefan, prvý mučeník
Meno Štefan znamená koruna. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Pri jeho múdrosti strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Štefan sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha“. Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel.
27. december: Svätý Ján, apoštol
Svätý Ján, apoštol, Pánov miláčik, tvorca štvrtého evanjelia a troch listov (ako aj Apokalypsy) zomrel vo vysokom veku v Efeze. Aj jeho meno sa spomína v tento deň v sýrskom breviári z 5. storočia.
28. december: Sväté Neviniatko, mučeníci
V liturgickom kalendári je 28. december vyhradený sviatku Svätých neviniatok, mučeníkov, ktorý sa však v tomto roku neslávi. Sviatok Svätých neviniatok je už v Hieronymovom martyrológiu: Betlehem natale sanctorum infantium et lactantium qui sub Herode pro Christo passi sunt. Sviatok sa mohol sláviť už koncom 4. storočia. Je v úzkom spojení s Vianocami. Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
V dnešný deň je možné konať osobitnú pobožnosť spojenú s eucharistickou adoráciou.
Prvá nedeľa po Narodení Pána: Sviatok Svätej rodiny
Tento sviatok sa od roku 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako pozemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku. Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín. Vo francúzskej časti Kanady veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708). Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži bl. Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v roku 1921 ustanovil sviatok Svätej rodiny pre celú Cirkev.
29. december: Svätý Tomáš Becket, biskup a mučeník
Cirkev si pripomína sv. Tomáša Becketa, biskupa a mučeníka. Spomienka sv. Tomáša Becketa, biskupa a mučeníka, môže byť tak, že sa namiesto kolekty dňa berie kolekta z jeho spomienky. Svätý Tomáš Becket sa narodil v Londýne 21. decembra 1118. V Canterbury vstúpil do duchovného stavu, stal sa kancelárom kráľa Henricha II. (roku 1155) a roku 1162 bol vyvolený za biskupa. Odvážne bránil práva proti kráľovi Henrichovi II., lebo vernosť viere mu bola viac ako úrad a hodnosť. Arcibiskup v Canterbury, Tomáš Becket, musel za to šesť rokov stráviť vo vyhnanstve vo Francúzsku. Keď sa vrátil do vlasti, ešte si veľa vytrpel, napokon ho v katedrále počas vešpier zavraždili kráľovskí prisluhovači. Stal sa mučeníkom za slobodu a nezávislosť Cirkvi.
31. december: Svätý Silvester I., pápež
Spomienka sv. Silvestra I., pápeža, môže byť tak, že sa namiesto kolekty dňa berie kolekta z jeho spomienky. Svätý Silvester, rodený Riman, bol pápežom v rokoch 314 až 335. Spravoval Cirkev po Milánskom edikte (roku 313), ktorým kresťanstvo dostalo slobodu a plnoprávnosť. Za 21 rokov jeho pôsobenia vznikli v Ríme chrámy: Bazilika sv. Spasiteľa v Lateráne, Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, sv. Pavla za hradbami a sv. Vavrinca za hradbami. Za pápeža Silvestra I. sa roku 325 konal Nicejský všeobecný koncil, ktorý odsúdil Áriovo učenie. Zomrel 31. decembra 335. Pochovali ho na Priscilinom cintoríne pri Salarijskej ceste. Depositio Episcoporum (z roku 336) už má vo svojom menoslove aj meno pápeža Silvestra I. na 31. december.
Večerná omša na Silvestra
1. Ak sa slávi večerná omša (tá je už zo Slávnosti Panny Márie Bohorodičky), v omši sa úmysly v modlitbách veriacich berú z osobitného formulára Na konci starého roka. Po svätom prijímaní sa spieva hymnus Teba, Bože, chválime. Po skončení hymnu je modlitba po prijímaní. Na konci sa odporúča slávnostné požehnanie (na Vianoce).
2. Ak je vhodné poďakovanie predĺžiť, po svätom prijímaní sa nechá cibórium na oltári (resp. sa vloží do monštrancie veľká hostia konsekrovaná v omši), celebrant prednesie modlitbu po prijímaní, potom incenzuje Oltárnu sviatosť (ak je v monštrancii), medzitým sa spieva eucharistická pieseň a potom sa koná poďakovanie.
3. Ak nie je večerná omša, poďakovanie sa koná v rámci bohoslužby slova. Berú sa čítania z 31. decembra, po evanjeliu je primeraná homília a potom sa vyloží Oltár na sviatosť a pokračuje sa.
1. január 2025: Oktáva Narodenia Pána - Panny Márie Bohorodičky
Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Sienský (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v roku 1721.
Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“. Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4).
Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha.
