Pre zdravý psychický vývin dieťaťa, formovanie jeho osobnosti a budovanie zdravého pocitu vlastnej hodnoty je kľúčových prvých päť rokov života. To, čo sa do dieťaťa v tomto období vloží, ovplyvní jeho celý život. Harmonická rodina umožňuje dieťaťu vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s oboma rodičmi.
Vzťah rodiča a dieťaťa začína vznikať ešte predtým, ako je dieťa počaté. Úplný začiatok dieťaťa sa odohráva v hlavách rodičov, predovšetkým v hlave mamičky, ktorá o dieťatku premýšľa. V priebehu tehotenstva potom veľmi záleží na tom, ako ho matka prežíva. Obdobie pôrodu je zásadný zážitok pre matku aj pre dieťa. Je veľmi dôležité, aby pôrod bol čo najprirodzenejší. Čím menej cudzorodých zásahov a čím viac zostáva dieťa v kontakte s mamou, tým lepšie. Navzdory všetkému je však príchod na svet obrovský stres. Mnoho mamičiek ešte nejakú dobu po pôrode vníma, že dieťa si nejakou abreakciou pôrod ešte spätne prežíva - plačom, úzkosťou, rôznymi zvukmi. Pokiaľ sa otec stavia k svojej role dobre už v dobe tehotenstva a medzi rodičmi existuje zdravá miera intimity, nemusí si pripadať ako piate koleso na voze ani vo chvíli, kedy je už dieťa na svete. V prvých týždňoch a mesiacoch otec funguje ako akási podpora. Ochraňuje a zabezpečuje rodinu.
V prenatálnom období má dieťa potrebu lásky a emočnej blízkosti, pozornosti a prítomnosti svojich rodičov. Schopnosť komunikovať a tvoriť vzťahy má dieťa už v prenatálnom období. Srdce mu bije už od 21. dňa a prvé znaky mozgovej činnosti sa dajú zachytiť už v 28. dni po počatí. V 24. - 28. týždni mu dozrievajú zmysly. Vie, že i prenatálne dieťa cíti bolesť, má funkčnú pamäť, vie sa učiť. Je výrazne fixované na hlas matky, avšak existujú dôkazy aj o prenatálnej komunikácii s otcom a so súrodencami. Ak by sa teória emocionálnej pamäte dieťaťa, funkčnej už od momentu počatia, potvrdila, možno konštatovať, že dieťa vie od počatia vycítiť, či je prijaté alebo odmietnuté. Kontakt rodičov s dieťaťom pred jeho narodením je v tomto kontexte veľmi dôležitý - dieťa sa necíti osamotené pri svojom raste, cíti, že pri ňom sú mama, otec a všetci ostatní - príbuzní i priatelia, ktorí mu pomáhajú čeliť stavom nepohody a napätia.
Prvé roky života: Bezpečná väzba a obdobie vzdoru
Po narodení je kľúčové, aby sa rodičia zamerali na vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby. Počas prvých troch rokov sa utvára základ osobnosti. Je dôležité, aby medzi rodičmi a dieťaťom vznikla takzvaná bezpečná väzba. To znamená, že si dieťa zvykne, že mama a otec sú ľudia, ktorí ho vnímajú, ktorí ho milujú a majú radosť z toho, že je na svete. Ich reakcie sú dostatočne prívetivé a predvídateľné, dávajú mu síce nejaké hranice, ale aj pocit bezpečia. Takéto puto vznikne len tak, že rodičia s dieťaťom jednoducho sú.
Pre úspešný štart do života je dôležité, aby sa o dieťa v rannom veku starala kontinuálne jedna osoba, najčastejšie matka, ktorá je na dieťa emočne napojená a prístupná. Rodičovská rola prináša nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú vždy pripravení, čo môže viesť k nezhodám a konfliktom. Matka sa môže cítiť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa a otec sa môže cítiť vyčlenený z novovzniknutej väzby medzi matkou a dieťaťom.
Okolo druhého, tretieho roku prichádza tzv. obdobie vzdoru. Je to doba, kedy sa dieťa začne vnímať ako osobnosť a tiež sa objavia prvé, celkom jasne formulované zápory: nie, nechcem… Tam sa rodí jeho ja. Pre rodičov a kohokoľvek, kto je s dieťaťom v kontakte, je to veľmi náročné obdobie. Rodičia niekedy môžu reakcie detí v tomto veku vnímať ako kalkulovanie, ako zlomyseľnú provokáciu, ale to je nesprávne. V dvoch rokoch sú deti nenútené, nie sú schopné takýchto zložitých myšlienkových konštrukcií. To, že často neposlúchajú, vyplýva z toho, že si so svojimi emóciami zatiaľ nedokážu poradiť.
Keď mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napr. kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťaťa stiahne na seba. Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné.
Rovnako aj po hádke rodičov musí dieťa vidieť, že sa tým nič nekončí. Potrebuje zažívať, že rodičia dokážu urobiť ústretový krok, že konflikty sa dajú riešiť, že život sa môže vrátiť do starých koľají. Dieťa sa učí, že hádky neznamenajú koniec vzťahu, ale že aj keď rodičia majú rôzne názory, dokážu sa zmieriť. Dieťa sa učí, že keď je nejaký problém, že sa nerezignuje, neodchádza.
Okolo tretieho roku sa deti väčšinou ponoria do otázok ľudskej telesnosti a sexuality, fascinujú ich rozdiely medzi pohlaviami a to, ako vlastne prichádzame na svet. Tieto otázky väčšinou vyplynú zo situácií - niekto zo škôlky bude mať napríklad bračeka, kamarátka mamy je tehotná… Téma obvykle naskočí sama a je skvelé, keď ju rodičia dokážu správne uchopiť. Hlavne by mali dať najavo, že majú radosť, že sa dieťa takto zvedavo pýta. Mali by sa zaujímať, ako to samé vníma - a ako si ty myslíš, že to je? V škôlkarskom veku sa deti vzájomne okukujú na toaletách, skúmajú rozdiely medzi maminkou a ockom. To je prvá príležitosť na to, aby sa rodičia začali týmto otázkam venovať. Pokiaľ má človek v dospelosti žiť uspokojivým sexuálnym životom, je predovšetkým potrebné, aby sa stotožnil sa so svojou rolou, s pohlavím. Dievčatá by mali nájsť modus, že sú spokojné s tým, že sú dievčatá, identifikujú sa s mamičkou. Pri chlapcoch je to rovnaké, len sa identifikujú s otcom. Je dôležité, aby fungovala otvorenosť v tom, že sa dieťa môže pýtať. Ale chce to informácie citlivo dávkovať, dieťa má právo všeličo sa dozvedieť, ale určite nie lekciu z biológie.
Masturbácia vyplýva z prirodzeného dotýkania sa samého seba. Záleží na tom, kedy dieťa zistí, že práve tento dotyk je taký skvelý, zaujímavý a svojím spôsobom iný, ako keď sa dotýka napríklad ruky. Dotyky na intímnych miestach môžu niekedy objaviť už dvojročné deti. Rozhodne nie je potrebné kvôli tomu panikáriť.
Školský vek: Spoznávanie sveta a prekonávanie prekážok
Vstup do základnej školy je pre každé dieťa veľmi dôležitý životný predel. Je to nastolenie pravidiel a povinností, čo je pre dieťa bez preháňania obrovská záťaž. Avšak pokiaľ je dieťa zdravé a jeho vývoj v poriadku, potom sa na školskú dochádzku teší, pretože má v sebe prirodzenú túžbu vzdelávať sa. Je fajn, pokiaľ sa pre prváčika podarí nájsť príma pani učiteľku, pokiaľ výučba aspoň v začiatkoch prebieha čiastočne hrou. Škola je pre deti ohromným zdrojom informácií, ktoré pochádzajú nielen od učiteľky, ale logicky aj od spolužiakov. Školáci začínajú viac rozoberať témy, ktoré dovtedy brali len ako prostý fakt a nad ktorými sa nepozastavovali.
Vhodnou príležitosťou, kedy otvoriť tému smrti, je prvá konfrontácia s ňou. Keď napríklad dieťa nájde mŕtveho chrobáčika, mŕtveho vtáčika, prípadne sa v rodine hovorí o smrti, pretože zomrie babička, dedko… Nedá sa však chcieť od dieťaťa, aby porozumelo, že smrť rovná sa nenávratná strata či eventuálne (u veriacich rodín) vnímať pri smrti nejaký duchovný presah. Smrť jedného z rodičov je pre každé dieťa nesporne zložitý a tragický zážitok. Obaja rodičia sú pre školské dieťa veľmi dôležití, a keď jeden umrie, je potrebné o tom s dieťaťom hovoriť veľmi citlivo. Všeobecne platí, že musí cítiť lásku od tých, ktorí mu zostali, hlavne zo strany druhého rodiča.
Rozpadá sa každé druhé manželstvo. Pre dieťa je to určite traumatická skúérience. Na druhej strane, pokiaľ manželstvo naozaj nefunguje, rodičia sa pred deťmi hádajú, v rodine dlhodobo prevažuje ovzdušie nesúladu a nepohody, je skutočne lepšie rozísť sa s vedomím, že síce prestávajú byť partnermi, ale neprestávajú byť rodičmi. Deti musia vedieť, že nestrácajú lásku mamy ani otca. To im bude veľkou oporou aj v ďalšom, pre nich nesmierne zložitom období, kedy si musia zvykať na nových partnerov rodičov. Pokiaľ dieťa viní nového partnera z rozvratu rodiny, potom je celkom logicky náročné nájsť k nemu pozitívny vzťah. Dôležité je, aký vzťah existuje medzi bývalými partnermi, ako spolu komunikujú. Nielen kvôli tomu, aby bolo dieťa ušetrené scén a hádok. Ale hlavne kvôli tomu, že keď napríklad na prechádzke s otcom nastane problém, bude mať neskôr aj mama možnosť ho pochopiť a napríklad (po debate s otcom) riešiť.
Puberta: Hľadanie identity a budovanie autonómie
Puberta je ohromný skok a medzník vo vývoji dieťaťa. Predškolský a raný školský vek označujeme ako latentné obdobie, v ktorom sexuálne pudy nie sú tou najdôležitejšou otázkou. Dominuje v ňom skôr hra, nácvik pravidiel a povinností, upevňovanie osobnosti. Ale potom sa dieťa dostane do puberty - a tam sa to začne! Pod hormonálnym tlakom sa prehodnocuje takmer všetko. Človek cieli k tomu, aby našiel sám seba, vedel si nájsť svoje miesto vo svete, medzi svojimi vrstovníkmi, aby fyzicky a mentálne dospel. K tomu logicky patria všetky revolty, emočné búrky, stavy neistoty, melanchólie či nestability.
V období puberty, kedy už má mať dieťa krídla, je dôležité u dieťaťa vytvoriť pocit vlastnej zodpovednosti a slobody, nakoľko sa dieťa v rámci vývinu potrebuje prirodzene od rodičov odpútať. Nie je dobré brániť mu vo vzťahoch a v kontakte s rovesníkmi, medzi ktorými skúša svoje schopnosti, svoju sociálnu pozíciu, a medzi ktorými potrebuje svoju osobnosť rozvíjať a sociálne dozrievať.
Tu je každá rada drahá. Avšak všeobecne platí, že zdravé sebavedomé dieťa, ktoré vie, čo má rado, ktoré má nejaké záujmy a aktívne sa im venuje, ktoré má rámcovo uspokojivý vzťah so svojimi rodičmi, súrodencami a je dobre ukotvené, k týmto lákadlám nemusí byť náchylné. Keď niečo z toho nefunguje, dieťa napríklad nemá dostatok aktivít a záujmov (ideálny je šport, hudba, maľovanie) a väčšinou len tak znudene vysedáva doma, je pravdepodobné, že sa k takýmto nahrádzajúcim aktivitám, ako sú alkohol, drogy či nevhodná spoločnosť, časom skutočne dopracuje.
Rodičom sa v tejto fáze života dieťaťa nesmierne zúročí, pokiaľ svojho potomka dobre poznajú, majú spolu blízky, dôverný vzťah a sú spolu schopní komunikovať nielen o bežných záležitostiach, ale aj o tých menej príjemných, problematických či kontroverzných. Hoci sa môže zdať, že pubertálne dieťa o spoločnosť rodičov príliš nestojí, býva to niekedy presne naopak.
Pokiaľ rodičia prídu na to, že ich dieťa experimentuje s určitými drogami, nemali by to bagatelizovať. Na tom, samozrejme, nie je nič pozitívne. Na druhej strane lákadlá vo forme cigariet, alkoholu alebo jointov sú v dospievaní strašne silné a je normálne, keď má puberťák chuť niečo z toho vyskúšať a „otestovať“ hranice. Dieťa, ktoré si do osemnástich ani „necuclo“ alkoholu, je tiež trochu zvláštne. Pokiaľ rodičia u svojho potomka napríklad objavia joint, v prvom rade by mali dať najavo, že o tom vedia, a mali by sa pokúsiť s dieťaťom pokiaľ možno rozumne prehovoriť. Emotívne scény nemajú efekt. Význam má zmapovať situáciu, snažiť sa porozumieť, pýtať sa prečo a hľadať riešenia a jeho alternatívy.
Dospelosť: Odpútanie sa a životný sprievodca
Dospelé dieťa má veľkú potrebu žiť si svoj život po svojom, a je to tak v poriadku. Dobre zvládnuť obdobie, kedy sa dieťa od rodičov odpútava, je bezpochyby veľké umenie. Je dôležité vedieť v správnom momente dieťaťu otvoriť dvere, aby mohlo vyletieť, ale zároveň ich nechať otvorené, aby sa prípadne mohlo vracať. Toto opäť vyplýva z celoživotného vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom. Rodič musí vedieť, že je životným sprievodcom, nie vlastníkom svojho dieťaťa.
Niektorí rodičia sú na svoje deti nezdravo fixovaní. Zabúdajú, že deti majú od rodičov dostávať základ pre to, aby mohli žiť svoj vlastný život, a to je život separovaný, samostatný, podľa ich predstáv, schopností, možností a zodpovednosti. Pokiaľ všetky predchádzajúce etapy prebehnú rámcovo uspokojúco, malo by byť dieťa dostatočne zrelé, aby mohlo z rodičovského hniezda vyletieť a nejako si poradiť.
Rola otca a matky: Nenahraditeľná podpora a vzor
Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role. Mali by stáť pri matke svojho dieťaťa, byť jej oporou, aby mala dosť síl starať sa o dieťa. Okolo tretieho roku života dieťaťa, rola otca nadobúda na dôležitosti. Dieťa sa učí vzťahu k svojmu pohlaviu a k opačnému pohlaviu cez to, ako vníma vzťah medzi rodičmi. Prítomnosť otca pri výchove je preto veľmi dôležitá. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov.
Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca.
Ideálny vekový rozdiel medzi deťmi
Z medicínskeho hľadiska je ideálne počkať po pôrode aspoň 18 mesiacov, kým opôrodíte. Ideálny vekový rozdiel medzi deťmi je teda okolo 2,5 roka. Veľmi odporúčam po narodení bábätka ešte znásobiť pozornosť a venovanie sa staršiemu súrodencovi. Nesmie sa cítiť byť na vedľajšej koľaji.
Psychológovia tvrdia jednoznačne: Ideálny vekový rozdiel je vtedy, keď sa deti môžu spolu hrať, čiže okolo tých dvoch troch rokov. Keď majú rodičia deti krátko po sebe, nemusia sa všetko učiť odznova, čo im uľahčuje situáciu. A napriek náročnejšiemu počiatočnému obdobiu sa neskôr zo súrodencov s menším vekovým rozdielom stávajú naozajstní "parťáci". Staršie dieťa môže zase pomôcť rodičom pri jednoduchých úlohách, čím si pestuje lepší vzťah so súrodencom. Pomocník je veľmi dôležitý, len treba dať pozor, aby matka nedelegovala veľké úlohy na staršieho.
Rola starých rodičov
Mnoho starých rodičov sa chce aktívne podieľať na výchove svojich vnúčat, a častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc. Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali pri pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov. Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach.
Harmónia v rodine
Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča.
Najdôležitejšia pre zdravý vývoj dieťaťa je harmónia v rodine a rovnaká spravodlivosť voči súrodencom bez ohľadu na vek. Psychologička PhDr. Gabriela Ferényiová radí, "aby sme venovali pozornosť všetkým deťom, ktoré máme v rodine, a nikoho neuprednostňovali".
Komunikácia s dieťaťom
Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba.
Podľa kanadského lekára Gábora Maté by sme sa mali vo výchove zamerať viac na vzťah, nie na úplnú poslušnosť dieťaťa. Že vás dieťa počúva bez otázok znamená, že počúvne bez otázok akéhokoľvek dospelého a autoritu, čo je veľmi nebezpečné. Zamerajte sa preto viac na to, kým skutočne vaše dieťa je než na to, čo robí. Vychovávate človiečika, neodstraňujete problém. Načúvať deťom, nie diktovať - to je cesta k pevnému vzťahu.
Nasledujúce otázky môžu pomôcť utuženiu puta s dieťaťom:
- Kedy sa cítiš milovaný? Táto otázka je veľmi dôležitá na to, aby sme porozumeli, kedy sa dieťa v rodine cíti milované. Dospelí si často myslia, že dieťaťu vyjadrujú lásku tým, že má teplé jedlo a strechu nad hlavou, ale pre deti to nestačí. Jazyk lásky, ktorému deti rozumejú, je práve puto, emocionálne naladenie s rodičom - to znamená, že mu skutočne načúvate, rozumiete mu, môže vám dôverovať a povedať, čo prežíva. Láska je pre dieťa objatie, slová empatie a prijatie. Ak sa dieťaťa spýtate, kedy sa cíti milované, odpoveď vás možno prekvapí.
- Čo ťa robí šťastným? Podobne je to aj s otázkou šťastia. Maličké dieťa vám môže dať rôzne odpovede, ale možno najčastejšia bude, že je šťastné ak sa mu venujete. Je isté, že po tomto rozhovore budete k dieťaťu mať bližšie, pretože vám o sebe povie veľmi dôležitú vec, teda kedy je v rodine spokojné. Staršiemu dieťaťu dáte aspoň do hlavy chrobáka a môžete sa pozhovárať, čo vlastne šťastie znamená. Aj on vám môže dať otázku, kedy ste vy šťastný, čo vás donúti premýšľať nad vlastným životom. Ste dieťaťu vhodným príkladom čo sa šťastia týka? Robíte denne veci, ktoré vás uspokojujú? Utuženie puta je pri tejto otázke samozrejmosťou, pretože pri budovaní intimity záleží práve na otvorení sa druhému.
- Ak by tvoja najobľúbenejšia hračka mohla hovoriť, čo by povedala? Hravá otázka, ktorá bude dieťa veľmi baviť. Treba si uvedomiť, že malé dieťa vyjadruje svoje pravé pocity a myšlienky jednoduchšie cez kresby alebo hračky. Keď má nakresliť svoju rodinu, práve tam sa prejaví ako ju skutočne vníma. Ak má rozprávať za hračku, nebojí sa vyjadriť svoje skutočné prežívanie a myšlienky. Pri tejto otázke vám teda dieťa môže povedať veci, o ktorých doteraz nerozprávalo. Možno zistíte, že jeho obľúbená hračka by povedala, že sa cíti veľmi osamelá a niekedy nevie zaspať, pretože sa jej snívajú nepekné sny. V tomto prípade je jasné, že v skutočnosti dieťa niečo trápi, s čím sa vám nechce alebo skôr nevie akým spôsobom sa zveriť. Aby ste zistili viac, rozprávajte sa s ním ďalej, ale ako prostredníka používajte stále hračku.
- Čo by som mala robiť častejšie, a čo menej? V rámci lepších vzťahov je nutné, aby ste získali aj náhľad na seba a ako vás dieťa vlastne vníma. Aby vzťahy prosperovali, treba pracovať aj na sebe a nechcieť len od dieťaťa aby sa menilo. Vy mu máte byť vzorom. Od vás sa učí ospravedlňovať, ďakovať a poprosiť, napraviť chybu a zlepšovať sa. Neváhajte sa preto spýtať dieťaťa, čo máte robiť častejšie - možno zistíte, že ho málo objímate alebo mu menej čítate rozprávky. Pri otázke čo máte robiť menej vám možno povie, že veľa pozeráte do mobilu. Jeho odpoveď vám ukáže zrkadlo, ktoré nemusí byť vždy príjemné, no ak budete načúvať, pomôže vám k lepšiemu vzťahu. Samozrejme, ak dieťa povie, že by ste mu mala dávať viac sladkostí, nie je vhodné ho poslúchnuť. To, čo by ste ale v tomto prípade mali urobiť je poskytnúť mu slová pochopenia (ďakujem, že si mi to povedal, viem, ako veľmi máš rád sladké), vyjadriť svoju nevôľu (ale nemôžem ti dávať veľa sladkého, pretože si zničíš zúbky a bruško), a ponúknuť mu alternatívu (ak máš chuť na sladké, môžem ti dať mango alebo banán). Dieťa nepotrebuje, aby ste splnili každé jeho prianie; potrebuje aby ste ho pochopili a jeho prežívanie pokladali za dôležité.
- Čo je tvoja najobľúbenejšia aktivita, ktorú robíme spolu? Dôležitosť tejto otázky je jasná. Prostredníctvom nej máte jedinečnú príležitosť dozvedieť sa, čo s vami dieťa robí najradšej, a pri čom sa s vami cíti najviac v spojení. Počúvajte a skúste v rámci možností urobiť danej aktivite miesto vo vašom programe. Dieťa bude rado, že ste ho vypočuli, bude cítiť, že je pre vás dôležité - a to znamená, že aj v budúcich vzťahoch nebude pochybovať, že je rovnako dôležité ako ostatní ľudia. Ak rodič počúva svoje dieťa, učí ho, že na každom záleží a každý je rovnocenný.
- Ak by si mohol vymyslieť pre našu rodinu nejaké pravidlo, aké by to bolo? Dieťa chce prirodzene byť súčasťou rodiny, zapadnúť a ovplyvňovať ju. Aké postavenie bude mať vo svojej rodine, také zaujme aj v spoločnosti. Je preto dôležité dať mu hlas v rozhodovaní, učiť ho diskutovať a argumentovať. Nemám na mysli, aby ste mu hneď dovolili vybrať letnú dovolenku, ale skôr mu dať priestor vyjadriť sa v dôležitých veciach pre rodinu. Pokiaľ ste nastavili pravidlá, je vhodné raz za čas kritickým okom zhodnotiť, či slúžia svojmu účelu a prediskutovať ich s rodinou. Spýtajte sa dieťaťa, čo by pridalo alebo odobralo, a argumentujte, diskutujte. Dieťaťu tým dávate najavo, že jeho úsudok je pre vás dôležitý, a zároveň ho učíte argumentovať a obhajovať vlastné názory a rozhodnutia.
- Čo by si si prial, aby sme robili spoločne ako rodina? Podobný účel má aj táto otázka. Nemusíte vymýšľať aktivity len vy, dajte i dieťaťu priestor aby vybralo, čo budete robiť cez víkend. Ak má dieťa v rodine hlas, vychovávate zdravo sebavedomú osobnosť, ktorá má sebaúctu ale aj rešpekt k ostatným. Tým, že rešpektujete jeho, ho učíte rešpektovať ľudí. Ak sa dieťa cíti v rodine dôležité, nebude v budúcnosti zápasiť s nízkym sebavedomím, nedôverou v seba, ani úzkosťou a depresiou, že nie je v spoločnosti prijímané a obľúbené. Zdravé dieťa sa rodí v zdravých rodinách, kde si ctia názor a pocit každého člena rodiny, vrátane toho detského.
- Čo ťa dokáže nahnevať a rozrušiť? Dobre načúvajte aj tomu, čo vyvoláva v dieťati hnev a rozrušenie. Spoznáte, s čím má problém, čo sú jeho spúšťače, a tým ľahšie mu môžete pomôcť prekonať ich a naučiť sa lepšie regulovať tieto silné pocity. Prvým krokom k tomu, aby sme zvládli svoje emócie, je vedieť ich pomenovať, rovnako ako pomenovať aj situácie, ktoré ich v nás spustia. Preto je táto otázka veľmi dôležitým návodom nielen pre vás ako rodiča, ale aj pre dieťa. Ak dieťa nebude vedieť odpovedať, nevadí. Skúste mu pomôcť, spýtať sa, či si pamätá, kedy sa naposledy hnevalo a podobne. Môžete prebrať situáciu a vysvetliť si ju, pretože niekedy dieťa označí za moment hnevu zástupné okolnosti. Napríklad povie, že sa hnevá keď mu nekúpite v obchode sladkosti. Vy ale môžete prísť na to, že dieťa sa nemusí hnevať práve na absenciu sladkosti, ale dlhodobú frustráciu, že jeho potreby nie sú vypočuté a nie sú pre vás dôležité. Ak len mávnete rukou nad jeho požiadavkou, že chce sladkosť alebo ho zahriaknete, nemôžete sa diviť, že sa cíti menejcenné a nedôležité. A z toho plynie práve tá frustrácia, hnev a záchvaty hnevu.
- Aká je tvoja najkrajšia rodinná spomienka? Pri tejto otázke máte jedinečnú príležitosť zistiť, aká rodinná aktivita je pre dieťa najvýnimočnejšia a najdôležitejšia; kedy cítilo, že je súčasťou rodiny, bolo s vami najšťastnejšie, kedy sa cítilo ako bezstarostné dieťa, svojimi rodičmi milované. Nezabúdajte na to, že dieťa si bude pamätať pocit, aký pri vás malo, nie hromadu hračiek, čo ste mu ponakupovali. Zážitky sú to, na čo deti v dospelosti spomínajú. Rodinné spomienky sú tou najdôležitejšou súčasťou detstva, pretože tvoria stavebné kamene toho, na čom bude aj dieťa stavať, keď sa samo stane rodičom. Nezabúdajte na to, že dieťa potrebuje šťastného rodiča, nie bezchybného.
Pokiaľ chcete s dieťaťom utužiť vzťah a zároveň z neho vychovať psychicky zdravú a odolnú osobnosť, treba mu načúvať. Mnoho odborníkov sa zhoduje, že len rešpektovaním dieťaťa ho učíme rešpektu. Ak sa dieťa cíti v rodine nedôležité a menejcenné, tento pocit si často ponesie po celý život.
Parentifikácia: Keď dieťa preberá rolu rodiča
Život a správanie dieťaťa do veľkej miery ovplyvňujú rodičia, alebo iní, dieťaťu blízki ľudia, svojimi výrokmi, konštatovaním alebo hodnotením schopností, výzoru či skutkov dieťaťa. Dieťa sa stáva tým, kým mu okolie tvrdí, že je. Rozhodujúcou myšlienkou je, že dieťa by nikdy nemalo mať pocit, že ono je zodpovedné sa šťastie rodiča alebo za fungovanie rodiny či domácnosti. Parentifikácia opisuje nezdravé hranice medzi dieťaťom a rodičom, kedy sa ich úlohy vzájomne vymenia.
Medzi rizikové faktory patria: rozvod, osamelosť rodiča, smrť rodiča, úmrtie v rodine, alkoholizmus, drogová závislosť rodiča, vážne ochorenie rodiča alebo súrodenca, duševná choroba rodiča, fyzické násilie medzi rodičmi alebo voči dieťaťu, sexuálne zneužívanie dieťaťa rodičom, psychicky nevyzretý rodič, nízky vek rodiča, emocionálne neprístupný rodič, depresívny rodič, zlá ekonomická situácia v rodine, nízke vzdelanie rodiča, prehnané nároky rodiča na dieťa, rodič bol sám parentifikovaný.
U parentifikovaných detí ďalej významne narastá riziko nervozity, úzkosti, depresie, obsedantno-kompulzivnej poruchy, sebapoškodzovania, anorexie a bulímie.
