Súčasný svet, ktorý k nám každodenne prehovára slovníkom huntingtonovského stretu civilizácií, potrebuje možno viac než kedykoľvek predtým prvok porozumenia a naslouchání. Ponúka tak jedinečnú možnosť pre interkultúrny dialóg na poli náboženského prístupu k tomuto predovšetkým etickému problému.
V katolíckej tradícii je zodpovedné občianstvo cnosťou a účasť na politickom živote je morálnou povinnosťou. Táto povinnosť má korene v našom krstnom záväzku nasledovať Ježiša Krista a vydávať kresťanské svedectvo všetkým, čo robíme. Ako nám pripomína Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Je potrebné, aby všetci mali účasť na rozvoji spoločného dobra, každý podľa svojho postavenia, ktoré zaujíma, a podľa úlohy, ktorú zastáva. Táto povinnosť má pôvod v dôstojnosti ľudskej osoby...
My biskupi nechceme týmto vyhlásením katolíkom hovoriť za koho alebo proti komu majú hlasovať. Naším cieľom je pomôcť im formovať si vlastné svedomie v súlade s Božou pravdou.
Povinnosť Cirkvi podieľať sa na vytváraní morálneho charakteru spoločnosti je požiadavkou našej viery. Je základnou súčasťou poslania, ktoré sme prijali od Ježiša Krista a ktorý nám ponúka predstavu života ako ju zjavuje Sväté písmo a Tradícia. Pripomeňme si, čo učí Druhý vatikánsky koncil: Kristus, vtelené Slovo, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku (porov. Gaudium et spes, 22). Kristova láska k nám nech nám umožní uvidieť našu ľudskú dôstojnosť v plnom svetle a nech nás prinúti milovať našich blížnych tak, ako nás miloval on.
Učenie viery o dôstojnosti ľudskej bytosti a o posvätnosti každého ľudského života nám pomáha jasnejšie vidieť tie pravdy, ktoré uchopujeme aj darom ľudského rozumu. Ústredným bodom týchto právd je rešpektovanie dôstojnosti každej osoby. To je jadro katolíckeho morálneho a sociálneho učenia. Pretože sme ľudia viery i rozumu, je vhodné a nutné, aby sme túto základnú pravdu o ľudskom živote a dôstojnosti prinášali na verejné fórum. Sme povolaní uskutočňovať Kristovo prikázanie „milujte sa navzájom“ (Jn 13, 34). Rovnako sme povolaní k tomu, aby sme všetci mali dobrý život a aby sme sa delili o dobrá s tými najnúdznejšími, máme brániť manželstvo a chrániť život a dôstojnosť všetkých, osobitne slabých a zraniteľných, ktorí nemôžu pozdvihnúť svoj hlas. Vo svojej prvej encyklike Deus caritas est pápež Benedikt XVI.
Niektorí sa pýtajú, či je vhodné, aby Cirkev zohrávala istú úlohu v politickom živote. No povinnosť viesť k morálnym hodnotám, ktoré majú formovať náš život, vrátane verejného života, je ústrednou povinnosťou poslania, ktoré Cirkev prijala od Ježiša Krista. Navyše aj Ústava Spojených štátov chráni právo jednotlivých veriacich i náboženských inštitúcií podieľať sa na verejnom živote a vyjadrovať sa bez toho, aby do toho vláda zasahovala, niekoho uprednostňovala či diskriminovala. Občiansky zákon by mal naplno uznávať a chrániť právo, povinnosť a možnosť Cirkvi podieľať sa na spoločenskom živote bez toho, aby bola nútená opustiť alebo ignorovať svoje základné morálne presvedčenia. Naša národná pluralistická tradícia nie je ohrozená tým, že náboženské skupiny a veriaci jednotlivci vnášajú svoje presvedčenia a záujmy do verejného života, ale naopak, je tým posilnená.
Katolícke spoločenstvo prináša do politického dialógu o našej národnej budúcnosti dôležité hodnoty. Prinášame konzistentný morálny rámec - vychádzajúci z prirodzeného ľudského rozumu, osvieteného Svätým písmom a učením Cirkvi - slúžiaci na posudzovanie tém politických platforiem a kampaní.
Nanešťastie politika v našej krajine často môže byť prostredím mocenských záujmov, straníckych útokov, uštipačných rečí či mediálnych ruchov. Cirkev pozýva k inému druhu politického angažovania sa: vychádzajúcemu z mravných presvedčení správne formovaného svedomia a zameranému na dôstojnosť každej ľudskej bytosti, na hľadanie spoločného dobra a ochranu slabých a zraniteľných. Katolícka výzva k zodpovednému občianstvu potvrdzuje, že účasť na politickom živote je dôležitá a že verejná služba je počestným povolaním. Ako katolíci by sme sa mali riadiť viac našimi mravnými presvedčeniami, než svojou príslušnosťou k politickej strane alebo záujmovej skupine. Ak je to potrebné, mala by naša účasť pomôcť zmeniť stranu, do ktorej patríme; nemáme dovoliť, aby nás strana zmenila tak, že by sme zanedbávali alebo popierali základné morálne pravdy.
Klérus a laici majú vo verejnom živote navzájom sa doplňujúce úlohy. My biskupi máme prvotnú zodpovednosť bdieť nad cirkevným morálnym a sociálnym učením. Spolu s kňazmi a diakonmi, ktorým pomáhajú rehoľníci a predstavitelia laikov v Cirkvi, máme predkladať základné morálne princípy, ktoré pomôžu katolíkom správne formovať svoje svedomie, aby po morálnej stránke usmerňovalo ich verejné rozhodnutia, a máme povzbudzovať veriacich, aby prevzali svoju zodpovednosť v politickom živote. Pri plnení tejto úlohy sa cirkevní predstavitelia majú vyhýbať podpore alebo odmietaniu niektorých kandidátov, či nahováraniu ľudí, koho majú voliť. Ako to potvrdil pápež Benedikt XVI. v encyklike Deus caritas est, „Cirkev má povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a prostredníctvom etickej formácie svoj osobitný vklad, aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné. Cirkev nemôže a nesmie vziať do svojich rúk politický boj, s cieľom vytvoriť čo možno najspravodlivejšiu spoločnosť. Nemôže a nesmie sa stavať do pozície štátu.
Svätý Otec tiež v encyklike Deus caritas est učí, že „bezprostredná úloha pracovať na spravodlivom spoločenskom poriadku je vlastná veriacim laikom“ (29). Táto povinnosť je v dnešnom prostredí kritickejšia ako kedykoľvek predtým, lebo katolíci sa môžu cítiť politicky neslobodní, lebo cítia, že žiadna strana plne nezdieľa cirkevné celkové zasadzovanie sa za život a dôstojnosť každej ľudskej bytosti od počatia po jej prirodzenú smrť. Len veľmi málo kandidátov sa s ním stotožňuje. Predsa však nie je čas stiahnuť sa alebo stratiť odvahu; skôr je čas na obnovené úsilie. Formovanie svedomia v súlade s katolíckym učením umožní katolíckym laikom, mužom i ženám, aktívne sa zapájať do úradníckej práce; do činnosti politických strán; tlmočiť svoje záujmy a postoje zvoleným úradníkom; podieľať sa na sociálnom poslaní diecézy, na rôznych podporných štruktúrach, ako aj na celoštátnych iniciatívach konferencie katolíckych biskupov alebo miestnych organizácií a na iných snahách o uplatnenie autentického morálneho učenia vo verejnom živote.
Tým, že Cirkev pomáha svojim členom správne si formovať svedomie, dáva im prostriedky na to, ako pristupovať k politickým a spoločenským otázkam. Katolíci majú dôležitú celoživotnú povinnosť formovať si svoje svedomie v súlade s ľudským rozumom i s učením Cirkvi. Svedomie nie je niečo, čo nám umožňuje ospravedlniť si, čokoľvek chceme, ani to nie je iba „pocit“, čo by sme mali alebo nemali robiť. Svedomie je Boží hlas, ktorý zaznieva v ľudskom srdci, odhaľuje nám pravdu, pozýva nás k tomu, čo je dobré, a varuje nás pred tým, čo je zlé. Svedomie vždy od nás žiada vážnu snahu robiť správne morálne súdy založené na pravdách našej viery. Ako tvrdí Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal.
Formovanie svedomia zahŕňa niekoľko prvkov. Prvým je existencia túžby po dobre a pravde. U katolíkov má byť na začiatku ochota a otvorenosť hľadať pravdu a to, čo je správne, študovaním Svätého písma a učenia Cirkvi obsiahnutého v Katechizme Katolíckej cirkvi. ďalej je dôležité skúmať fakty a pozadie informácií o rôznych alternatívach. A konečne je pre rozpoznanie Božej vôle podstatné zamyslenie sa pri modlitbe. Katolíci musia tiež chápať, že ak pri formovaní svojho svedomia zlyhajú, ich úsudky môžu byť nesprávne.
Cirkev podporuje správne formovanie svedomia nielen učením o morálnej pravde, ale aj povzbudzovaním svojich členov na rozvíjanie cnosti rozvážnosti. Rozvážnosť nás robí schopnými „vo všetkých situáciách rozoznávať, čo je pre nás skutočným dobrom, a voliť správne prostriedky na jeho vykonanie“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1806). Rozvážnosť formuje a utvára našu schopnosť slobodne sa rozhodovať medzi dostupnými alternatívami, rozpoznať, čo je v danej situácii vhodnejšie a konať rozhodne.
Cirkevné učenie jasne hovorí, že dobrý cieľ neoprávňuje nemorálne prostriedky. Hoci sa všetci usilujeme o dosiahnutie spoločného dobra - obhajobou nedotknuteľnej posvätnosti ľudského života od okamihu počatia až po prirodzenú smrť, obranou manželstva, sýtením hladných a prichýlením bezdomovcov, prijímaním prisťahovalcov a ochranou životného prostredia - je dôležité spoznať, že nie všetky možné smery konania sú morálne akceptovateľné. Sme zodpovední za obozretné rozlišovanie, ktoré verejné politické postupy sú morálne správne.
Sú veci, ktoré nikdy nesmieme robiť - ani ako jednotlivci, ani ako spoločnosť - pretože sú vždy nezlučiteľné s láskou k Bohu a k blížnemu. Takéto skutky sú tak hlboko pochybené, že vždy protirečia skutočnému dobru osôb. Nazývajú sa „vnútorne zlé“ skutky. Treba ich vždy odmietnuť alebo im odporovať a nikdy ich nemožno podporovať alebo prepáčiť. Prvým príkladom je zámerné zničenie nevinného ľudského života, ako sa to deje pri potrate alebo eutanázii. V našom národe „sa potrat a eutanázia stali najvážnejším ohrozením ľudskej dôstojnosti, pretože priamo útočia proti životu ako takému, ktorý je základným ľudským dobrom a podmienkou všetkých ostatných dobier“ (Living the Gospel of Life, 5). Považovať zničenie nevinného ľudského života za vec individuálnej voľby je chybou s vážnymi morálnymi dôsledkami.
Podobne je vnútorne zlé také priame ohrozenie posvätnosti a dôstojnosti ľudského života, akým je ľudské klonovanie a deštruktívny výskum ľudských embryí. Tomuto treba vždy odporovať.
Odporovanie vnútorne zlým skutkom, ktoré podkopávajú dôstojnosť ľudskej osoby, môže tiež otvoriť naše oči pre dobro, ktoré máme konať, to znamená, zamerať pozornosť na našu pozitívnu povinnosť prispievať k spoločnému dobru a k aktom solidarity s tými, ktorí sú v núdzi. Ako povedal Ján Pavol II., skutočnosť, „že iba negatívne príkazy zaväzujú vždy a za každej situácie, ešte neznamená, že by zákazy mali v mravnom živote väčšiu váhu ako povinnosť konať dobro, ktorá je naznačená pozitívnymi príkazmi“ (Veritatis splendor, 52).
Z práva na život vyplývajú ďalšie ľudské práva, práva na základné dobrá, ktoré každá ľudská osoba potrebuje, aby mohla žiť a rozvíjať sa. Všetky témy týkajúce sa života sú navzájom prepojené, takže oslabenie úcty k životu akéhokoľvek jednotlivca alebo skupiny v spoločnosti nutne podrýva úctu ku každému životu. Morálny imperatív odpovedať na potreby našich blížnych ohľadne základných potrieb - ako je potrava, príbytok, zdravotná starostlivosť, výchova a zmysluplná práca - univerzálne zaväzujú naše svedomie a možno ich legitímne naplniť paletou rôznych obsahov. Katolíci musia hľadať najlepšie spôsoby ako na tieto potreby odpovedať.
Pápež Ján Pavol II. „Keď sa právo na život, ako prvé a základné právo neobraňuje s veľkou rozhodnosťou, ako podmienka pre všetky ostatné práva osoby, zostáva aj oprávnené opakované poukazovanie na ľudské práva, na právo na zdravie, byt, prácu, založenie rodiny, kultúru atď.
Prvým je morálne rovnostárstvo, ktoré nerobí etické rozdiely medzi rôznymi druhmi problémov ohrozujúcich ľudský život a dôstojnosť. Priama a zámerná deštrukcia nevinného ľudského života od chvíle počatia až po prirodzenú smrť je vždy zlá, a nie je to len jedna alternatíva spomedzi viacerých. Treba sa proti nej vždy postaviť.
Druhým je zneužitie nutného morálneho rozlišovania na to, aby sa vyradili z hry alebo ignorovali iné seriózne ohrozenia ľudského života a dôstojnosti. Rasizmus alebo iná nespravodlivá diskriminácia, využívanie trestu smrti, uchyľovanie sa k nespravodlivej vojne, používanie mučenia, vojnové zločiny, (4) nedostatočná pomoc tým, ktorí trpia hladom alebo nedostatkom zdravotnej starostlivosti, alebo nespravodlivá imigrantská politika, to všetko sú vážne morálne problémy, ktoré apelujú na naše svedomie a vyžadujú si konať. To nie sú voliteľné záujmy, ktoré možno pustiť z hlavy. Katolíci majú brať vážne cirkevné učenie o týchto témach.
Naša sila začína v srdci - v hodnotách. Rastie zdravým rozumom a ochotou priložiť ruku k dielu. Presadzujem pevné hodnoty a aktívne prinášam riešenia.
Do Európskeho parlamentu som išla s jasnou misiou - vrátiť Európe hodnoty. Slúžim naplno, lebo o lepšiu realitu sa treba pričiniť. Zastávam konzervatívne a kresťanské hodnoty a spolupracujem na riešeniach. Som za zdravý rozum, aby zelené ciele neohrozovali živobytie ľudí. Hlasovala som proti zákazu áut so spaľovacím motorom. Chránim ľudskú dôstojnosť a bránim slobodu, spravodlivosť a demokraciu. Pomáham chrániť deti online. Raz za mesiac sa s vami podelím o to, čo sa mi pre vás podarilo urobiť.
Odpoveďou na našu úprimnú ľútosť je Božie milosrdenstvo. Potrat, presnejšie zabitie dieťaťa pod srdcom matky, je hriech proti piatemu prikázaniu Desatora. Aj v roku 1971, keď ste boli na potrate, tento trest už existoval a odpustenie bolo rezervované ordinárovi (CIC 1917, kán. 2350 § 1). Kňazi vedeli, čo to pre nich znamená. Domnievam sa, že okrem neistoty ohľadom odpustenia trestu váš problém spočíva aj vo výčitkách svedomia a tieto výčitky s rastúcim vekom azda rastú. Stáva sa, že s pribúdajúcimi rokmi ľudia viac riešia hriechy svojej mladosti. Možno je to aj váš prípad. Je to spoveď, v ktorej sa vyznáte už aj z odpustených hriechov. Spovedníka máte právo si slobodne vybrať. Tým nadobudnete morálnu istotu, že vám Pán Boh prostredníctvom služby Cirkvi odpustil aj hriech i trest za potrat. Všetci potrebujeme Božie milosrdenstvo, ktoré neznamená, že niet hriechu, ale naopak, že hriech tu je a že Božie milosrdenstvo je odpoveďou na našu úprimnú ľútosť. Pokoj, ktorý dáva Kristus, spočíva v istote, že nás má rád. Je to spočinutie v priateľstve s ním. Je to pokoj, ktorý pramení v istote, že kto s Kristom žije a umiera, s ním vstane aj z mŕtvych, ako pripomína apoštol Pavol.
Náboženské perspektívy na interrupciu
Súčasný svet, ktorý k nám každodenne prehovára slovníkom huntingtonovského stretu civilizácií, potrebuje možno viac než kedykoľvek predtým prvok porozumenia a naslouchání. Ponúka tak jedinečnú možnosť pre interkultúrny dialóg na poli náboženského prístupu k tomuto predovšetkým etickému problému. Kniha je členěna do pěti základních kapitol a sleduje tak bazální názory jednotlivých náboženských okruhů - jmenovitě judaismu, křesťanství, islámu, hinduismu a buddhismu. Každé takové téma by samozřejmě mohlo vydat na samostatnou publikaci, neboť jde o věci, které se v prostředí obecného diskurzu objevují poměrně často. Autorka vychází především z primárních textů všech náboženství a na základě jejich studia vyslovuje příslušné soudy o postoji k dané problematice. Občas je patrná i snaha doplnit původní východiska o názory současné příslušné náboženské obce.
Celý text lze doporučit především těm, kteří se s danou problematikou seznamují poprvé a potřebují tak vystavět určitý informační základ, na kterém mohou budovat své další znalosti.
Cirkev a spoločnosť: Výzvy a zodpovednosti
Väčšina Slovenska má pošramotené svedomie. Keď ľudia zbadajú kolárik, hneď im pripomína alebo vyčíta ich uspaté činy, napríklad potrat. Cirkev je pre nich právom červené súkno, myslí si hovorca Konferencie biskupov Slovenska Marián Gavenda.
Pred takmer tromi týždňami ste vyhlásili, že katolícka cirkev nechce, aby sa zmluva o výhrade vo svedomí stala zdrojom politického napätia. Nepodarilo sa...- Mrzí nás, že sa cirkev stala závažím na váhach predvolebných kalkulácií. Povedal som, že pre nás nie je zmluva prioritou, pretože máme aj iné oblasti, ale dodal som, že napriek tomu ju treba podpísať. Samozrejme, nasledoval strih, preto v kontexte naše slová vyzneli, ako keby KDH záležalo na zmluve viac než cirkvi. Zmätok pokračoval, pretože takmer všetci - odborníci aj bežní ľudia - si mýlia výčitku svedomia a výhradu vo svedomí. Výhrada znamená mať právnu garanciu, na ktorú sa môžem odvolať, ak ma niekto núti konať proti vlastnému svedomiu.
KDH býva stotožňované s katolíckou cirkvou. Zdá sa, že v tomto prípade začalo konať práve po vyhláseniach KBS. Vnímate to prepojenie? - KDH súvisí s cirkvou tak, že na politickej rovine prednáša témy vlastné veriacim občanom. Ale v žiadnom prípade by som medzi nich nedával rovná sa. Už štatistiky hovoria, že veriacich je omnoho viac než voličov KDH. Na druhej strane, práve KDH najjasnejšie vystupuje v najchúlostivejších veciach, čím si vyslúžilo politickú neobľúbenosť.
Nikdy ste priamo nevyhlásili: "Voľte KDH!", ale napríklad v roku 2004 pred voľbami do Európskeho parlamentu vydala Konferencia biskupov Slovenska (KBS) vyhlásenie, ktoré sa nieslo v duchu kresťanských koreňov Európy. Nie je to navádzanie? - KBS dáva všeobecné princípy a ostáva na veriacom, či si vyberie stranu, ktorá ich zastupuje. Že mnohí volia KDH, je samozrejmé. Trochu nás v prípade zmluvy o výhrade vo svedomí zaskočilo a prekvapilo, že SDKÚ, ktorá tiež chce reprezentovať veriacich, to robiť prestala. Je to politické rozhodnutie, asi si ho dobre vypočítali.
Médiá sa v súvislosti s cirkvou najviac zaujímajú o otázky homosexuality, potratov, majetku... Pripisujete týmto problémom rovnakú dôležitosť? - Pre život cirkvi nie sú najpodstatnejšie. Sú to však polia, kde môžeme vstupovať do verejného života. Vždy budú roviny, kde sa cirkevná a svetská moc prekryjú. Prioritným záujmom cirkvi je integrálne šťastie človeka. Človek, ktorý žije duchovne, naplnene a je vyrovnanou osobnosťou z každej stránky. Takéto ideály asi ťažko predáte novinám či televízii...
- Závisí od konkrétneho média. Ak potrebuje očierniť cirkev, hľadá negatíva, ak chce byť objektívne, povie klady aj zápory. Cítim, že väčšina mienkotvorných médií vyberá skôr negatíva. Vidím tri príčiny tohto stavu. Prvou sú predsudky voči cirkvi, ktoré sú v nás dlhodobo zakorenené. Za ďalší dôvod považujem výčitky - väčšina Slovenska má pošramotené svedomie, a keď zbadajú kolárik, hneď im pripomína alebo vyčíta ich uspaté činy, napríklad potrat. Cirkev je pre nich právom červené súkno. A tretím dôvodom je, že aj my robíme chyby, a tak vyvolávame odpor.
Cirkev často pôsobí dojmom uzavretého sveta. Snaží sa nejakým spôsobom zatraktívniť svoje myšlienky? - Vezmite si napríklad univerzitné pastoračné centrá, charitatívne akcie. Škoda, že väčšina ľudí o nich nevie. Platí, že keď rastie les, nikto to nevidí, ale keď spadne jeden strom, každý o ňom píše.
Nemyslíte si, že cirkev si môže znepriateliť verejnú mienku aj vyhláseniami proti knihám či filmom? - Minule sa ma pýtali, čo bude cirkev ešte robiť proti Vyvoleným. Povedal som, že nemáme s TV JOJ zmluvu o mediálnej spolupráci, preto nebudem robiť žiadne radikálne odsúdenia. Bola by to reklama.
Ak taliansky kardinál verejne nesúhlasí s obsahom Da Vinciho kódu, určite to mnohým zaváňa cenzúrou. - Kardinál Bertone povedal svoj osobný názor. To, že sto iných kardinálov povedalo sto iných dôležitých vecí, si nikto nevšimol. Keďže v záujme vydavateľa bolo urobiť knihu atraktívnou, toto vyhlásenie obletelo svet. Potrebovali niekoho, kto sa ozve proti.
Môže kniha alebo film odvrátiť od viery? - Môže. Mnohí si matne pamätajú náboženstvo zo školy, a keď počujú údaje v prevrátenom zmysle, môže ich to pomýliť. Keby niekto podobne poprevracal židovské dejiny, bol by z tohto celosvetový škandál. Keď jedno osočenie je zločin a druhé sloboda tlače, tak sorry...
Rôznymi protestnými vyhláseniami podporuje cirkev dojem, že je netolerantná. Nebolo by lepšie, keby ste sa venovali napríklad chudobe, bezdomovectvu... - Cirkev robí aj to. Napríklad výzvy na pomoc pre obete cunami. Ale musí poukazovať aj na zlo. Dnes je absolutizovaná sloboda, ktorá ničí človeka. Budeme to hodnotiť o niekoľko desiatok rokov, keď si civilizácia uvedomí, že je v slepej uličke. Tak, ako my spätne vidíme, čo znamenal nacizmus. Cirkev sa ozývala, ale vyčítajú jej, že sa mala viac. Súčasná kultúra robí obrovské zločiny proti ľudskosti. A cirkev sa ozýva proti formou petícií a protestov. Samozrejme, že nie je sympatická, ale treba počkať tridsať rokov, keď sa to bude hodnotiť úplne inak. Budú jej vyčítať, že mala kričať hlasnejšie.
Porovnávate súčasnú civilizáciu s nacizmom a komunizmom? - Súčasná európska civilizácia sa im v mnohom podobá. Všetky stavajú človeka nad Boha, dávajú mu moc rozhodovať, čo je dobré a čo zlé. Zákon je však daný objektívne a nie je v právomoci pozitívneho práva. To znamená, že ak sa poslanci v Bruseli na niečom dohodnú, nemusí to byť automaticky dobré a pravdivé. Pilát by sa spýtal: "Čo je pravda?"
- Pravda je daná ako fyzikálne zákony... Kto ju rozpozná? Teológovia? - Aj filozofi a zdravo mysliaci ľudia. Je tu morálne dedičstvo ľudstva.
V histórii ale mnohé spoločnosti vyznávali iné hodnoty a praktiky... - Ale boli nemorálne. V histórii bola aj degenerácia. Vidíme, že určité kultúry sa začali rozkladať. Ale kto určí, že daná spoločnosť degeneruje? - My tvrdíme, že tu je objektívne Boh, ktorý stanovil zákon a vpísal ho do ľudskej prirodzenosti. Teraz veľké skupiny tvrdia, že nie Boh, ale oni budú určovať, čo je dobré. Smer, ktorým sa podobní ľudia vybrali, bol negatívny.
Máte na mysli kresťanského Boha? - Boh je len jeden. Toho istého Boha vnímajú, aj keď z iného pohľadu, židia i moslimovia. Áno, človek má slobodu vyskočiť z okna či vytvoriť spoločnosť, ktorá bude deštruktívna. Cirkev považuje za svoju povinnosť odsudzovať zlé a poukazovať na dobré. Keby sa snažila vyznievať mediálne sympaticky, zakrývať si oči pred zlým, byť prijateľná pre všetkých, práve tam by zlyhala.
Je na Slovensku vôľa k finančnej odluke štátu a cirkvi? - Predstava, že väčšinu cirkevných aktivít platí štát, je pomýlená. Štát prispieva na platy duchovných a na chod biskupstiev. Všetko ostatné - od kúrenia, cez osvetlenie, po opravu kostolov a fár - platia veriaci sami. Tu je odluka prakticky na 90 percent. Proti stopercentnej odluke stoja dva argumenty. Jeden je občiansko-politický: ak je v danej krajine dostatočný počet občanov, ktorí si neprajú odluku, nemala by nastať. Ak ich bude väčšina, cirkvi to musia rešpektovať. Druhý je pragmatický: aj ľavičiar a ateista uzná prínos náboženstva pre spoločnosť.
Čo si vôbec KBS myslí o samotnej odluke? - Biskupi vychádzajú aj zo situácie vlastných diecéz. Sú také, ktoré by sa zaobišli aj bez štátnej podpory, ale aj diecézy, ktoré by museli veľmi redukovať svoje aktivity.
Líšia sa vaše názory od názorov konferencie? - Keď ide o veľmi závažne postavenú otázku, konzultujem s predsedom konferencie. Ale vo väčšine prípadov reagujem spontánne - na otázku, čo si myslí cirkev, stačí poznať katechizmus. Na plenárkach mi občas biskupi naznačia, že som niečo nemusel hovoriť a ja im tiež poviem svoje výhrady. Ale nejaký vážnejší spor sme nemali.
Aký je Benedikt XVI.? Mnohí novému pápežovi vytýkajú, že je menej srdečný, komunikuje horšie ako Ján Pavol II.... - Ján Pavol II. nastupoval ako 58-ročný, bol pastoračný typ, taký masovejší. Benedikt XVI. mal o dvadsať rokov viac, ale myslím si, že hneď po prvých verejných vystúpeniach zmazal všetky fámy o "Panzierkardinálovi". Nemá takú charizmu, je skôr mysliteľ. Ale v danej situácii potrebujeme diagnózu spoločnosti viac ako terapiu.
Arcibiskup Ján Sokol nie je veľmi populárny ani u veriacich. Vyčítajú mu jeho spoluprácu s ŠtB, nadmiernu sebaprezentáciu či presúvanie "neposlušných" kňazov... - František Mikloško tvrdí, že pán arcibiskup je posledným darom socializmu cirkvi. Ale vážne. Budem hovoriť ako hovorca KBS. Zverejnenie spolupráce považujem za odpútavaciu akciu - verejnosť sa nezaoberala skutočnými donášačmi a osnovateľmi. Prezentácia je vecou povahy - uzavretého biskupa kritizujú za to, že je tichý, otvoreného za to, že sa príliš prezentuje. Moja osobná skúsenosť je, že keď mu predložím argumenty a požiadavky, berie ich do úvahy.
A čo presúvanie kňazov? - Jedna vec je, čo sa skutočne deje, druhá, čo sa hovorí. Práve tí, ktorí najviac protestujú, by mali byť najviac ticho. Myslíte tým aj Jána Sucháňa? - Napríklad. Ale aj ďalších. Pán Sucháň mal veľa prejavov, kde vyslovil úplne opačný názor ako arcibiskup. Nikdy mu, napriek možnosti, nezakázal vystupovať v médiách. Nechal ho na dobrej farnosti a preložil ho na ešte lepšiu, bližšie k Bratislave. Keby ho prekladal každý rok na iný koniec diecézy, tam by bol zámer...
Aké nároky musí spĺňať kandidát na biskupa? - Dotazník pre kandidáta má 37 rôznych bodov - či vie spravovať financie, či má zmysel pre tímovú prácu, či je mužom modlitby, či vie komunikovať s ľuďmi.
tags: #interrupcia #eticka #vyzva #pre #svetove #nabozenstva