Jana Daňová: Od detskej interpretky k muzikálovej hviezde

Jana Daňová, pôvodným menom Jana Daňová-Bugalová, je výrazná osobnosť slovenskej kultúrnej scény. Jej životná cesta je príbehom o prekonávaní prekážok, hľadaní vlastnej identity a naplnení v umeleckej sfére. Od speváčky a herečky cez skladateľku a moderátorku až po hlasovú pedagogičku, Daňová si získala uznanie a rešpekt vďaka svojmu talentu, pracovitosti a odhodlaniu. Tento článok sa zameriava na jej detstvo, formatívne roky a profesionálny vývoj, pričom čerpá z dostupných informácií a rozhovorov.

Rané detstvo a prvé umelecké krôčiky

Jana Daňová sa narodila 15. januára 1974 v Ilave. Už v mladom veku prejavovala hudobný talent, ktorý rozvíjala spievaním v spevokole v kostole v Ilave. Moje prvé verejné účinkovanie je spojené s Ilavou. Tam som vyhrala regionálnu súťaž Husľový kľúč a vďaka SZM som sa mohla zúčastňovať rôznych akcií vrámci celého kraja: od Dubnice cez Banskú Bystricu až po Ružomberok. Mala som aj vlastné pesničky, jedna kapela mi nahrala playback. A samozrejme ilavský kostol, kde som sa toho naspievala tiež dosť.

Keď som mala dvanásť, dostal ma môj vtedajší manažér Ivan Kvasnica do Bratislavy. Tu som sa dostala do rúk pánov Guldána, Brezovského a Beladiča. Navyše ktomu pribudla pohybová príprava v Detskom baletnom štúdiu. Bolo to dosť náročné. Celý 6. a 7. ročník ZŠ som dva až trikrát za týždeň po vyučovaní sadala v Ilave do vlaku, aby som popoludní v Bratislave absolvovala hodinu spevu, a baletnú prípravu. Večer vlakom domov, a ráno do školy.... Za to všetko patrí veľká vďaka najmä mojej mame, ktorá všetky cesty absolvovala so mnou v rámci svojho náhradného či neplateného voľna.

Zlom v kariére a presun do Bratislavy

Zlom v tejto cestovateľskej etape nastal, keď som vyhrala konkurz do televízneho muzikálu Niekto ako ja. Napísala ho Alta Vášová, hudbu zložil Dežo Ursíny, režíroval ho Martin Hofmeister. Bol to pre mňa veľmi pekný zážitok. Napríklad Dežo Ursíny, veľmi milý a srdečný človek, mi hral v tomto filme otca, a tak sme spolu strávili aj nejaký čas na pľaci. Samozrejme, až neskôr mi došlo, s akým pánom muzikantom som mala tú česť. STV zvykne tento muzikál dosť často opakovať, a tak môžem niekedy sledovať reakcie ľudí, ktorí ma spoznali, alebo aj nespoznali. Nakrúcal sa tri mesiace. A tak sa kvôli mne rozhodlo, že sa rodina presťahuje do Bratislavy. Našťastie sme tu mali príbuzných, takže bolo kde bývať. Ako ôsmačka som tu nastúpila do školy, ale až v novembri, lebo dovtedy som mala vďaka nakrúcaniu individuálny študijný plán. Bola to riadna fuška, ale zvládla som to. Tak sa vlastne začalo moje bratislavské obdobie, ktoré trvá dodnes.

Vzdelanie a hľadanie vlastnej cesty

Po skončení ZŠ som sa prihlásila na konzervatórium, odbor herectvo, ale nevzali ma. Navyše vdeň prijímačiek na konzervatórium boli aj prijímačky na strednú pedagogickú školu, takže tie som nestihla a musela som urobiť prijímačky a nastúpiť do prvého ročníka Gymnázia. Našťastie sa mi podarilo po pol roku prestúpiť na pedagogiku. Predsa len hudobná, výtvarná či pohybová výchova mi boli bližšie ako matematika, fyzika či chémia.

Prišla revolúcia a ja som sa rozhodla ukončiť spoluprácu s tímom bratislavských autorov. Jednak mi už nevyhovovali piesne pre malú Janku a jednak mi nevyhovoval tento spôsob prezentácie. Bola som veriaci človek a to sa tu nedalo nijako prejaviť. A tak som sa rozhodla dať si pauzu s tým, že uvidím, čo život ďalej prinesie. Taký náznak sa objavil vlastne ešte skôr, vroku 1987, keď ma oslovil bohoslovec Janko Flajžík - Manašovský, s ktorým som sa zoznámila cez našich ilavských bohoslovcov, a spolu sme natočili u nás vobývačke kazetu Duet pre Teba, ktorá sa stala na Slovensku dosť známa.

Gospelová scéna a prvá kapela

A opäť som stretla Juraja Drobného. Toho som poznala ešte z detských čias, keď som vystupovala so skupinou Alfa z Dubnice, v ktorej Juraj robil zvukára. Teraz však bola realita trochu iná. Juraj bol kňaz, s veľkým záujmom o modernú kresťanskú hudbu, a vo svojej farnosti v Horných Kočkovciach sa podujal zorganizovať jeden z prvých slovenských gospelových festivalov - Verím, Pane. V lete 1991 pozval aj mňa. A tak som vzala kamaráta sgitarou a šla. Ale o čo ide, nám došlo až tam, keď Juraj na pódiu pred kopou ľudí zahlásil: „A teraz vystúpi Janka Daňová.“ A my sme sa len vtedy začali rýchlo dohovárať, čo vlastne zahráme. Bolo to niekoľko „kostolných“ piesní, ale aj dve moje vlastné. Už vtedy som skúšala sama niečo skladať a s textami mi pomáhala sestra Bea.

Vďaka Jurajovi sa mi podarilo dať dokopy aj prvú kapelu a v roku 1994 vydať kazetu Nedopovedané. Dnes sa na ňu pozerám už trochu s úsmevom, ale vtedy som bola veľmi rada, že sa niečo také podarilo urobiť. Mala som vždy šťastie na dobrých hudobníkov. V tej prvej kapele hrali chalani z konzervatória. Každý z nich samozrejme niekoho v tej hudobnej brandži poznal, a tak sme sa postupne skladali, stretávali, skúšali ako nám to spolu pôjde... Takto sa 5 rokov táto moja kapela „kryštalizovala“ až do dnešnej podoby, v ktorej spolu hráme už dva roky. Z úplných začiatkov zostal až doteraz bubeník, spoluautor a aranžér mojich piesní Štefan Bugala, na gitare hrá jeho brat Michal, na basgitaru Juraj Gregorík, ktorý ju zvláda popri štúdiu normálnej gitary, a na klávesy hrá Štefan Virág. Túto partiu Trnavčanov dal dokopy Štefan Bugala a veľmi dobre si rozumieme nielen po hudobnej, ale aj po ľudskej stránke. A občas si prizývame aj hostí: vokalistky Máriu Bundovú, Petru Remenárovú, či saxofonistu Ruslana Nikolajeva (v súčasnosti skupina Laura a její tygři). Mojím veľkým snom je koncert s veľkou big-beatovou kapelou, vokalistami a zborom.

Spolupráca na textoch a divadelné projekty

Po hudobnej stránke sme ja a Štefan autormi hudby a texty, napriek tomu, že ma mnohí nahovárajú, aby som skúsila aj tie, písala moja sestra Beata a momentálne Miro Jurika a Majo Brezáni. So sestrou bola spolupráca výborná, poznala ma, vedela, ako cítim, rozmýšľam, bola doma po ruke, všetko sa dalo rýchlo vydiskutovať. Robila to rada, písanie ju bavilo. Napísala aj libreto a texty pre hudobno-dramatický projekt Pilátova žena, ktorý sme hrali v rokoch 1995 a 1996 v mnohých slovenských mestách a mestečkách. Po ňom mi však povedala, že už sa na to necíti.

Cesta k muzikálom

Moja príprava na súčasné muzikálové úlohy začala už v Detskom baletnom štúdiu v Bratislave, kde som chodila 5 rokov na hodiny k pani Magdaléne Thierovej. S touto skupinou detí sme absolvovali aj prvé profesionálne vystúpenia. Počas VŠ ma kamarátky dotiahli do tanečného súboru Bralen, kde sa trénovali techniky moderného scénického tanca. No a pred dvoma rokmi som skúsila šťastie na konkurze do muzikálu Kráľ Dávid. Dostala som postavu Rút, síce až v tretej alternácii, ale keďže obe moje alternantky reflektovali na iné ponuky, zrazu som sa ocitla v prvej alternácii. Tanečne na nás „popracovala“ predovšetkým choreografka Šárka Strapáková. Za túto svoju prvú skúsenosť na profesionálnom muzikálovom javisku som veľmi vďačná. Bez predchádzajúcich speváckych, hereckých a tanečných skúseností by som určite nemala šancu. Muzikál môžu robiť len ľudia, ktorí ho vyštudovali, alebo tí, ktorí už k jednotlivým zložkám - hereckej, speváckej a tanečnej - už aspoň trochu „pričuchli!. Divadlo má úžasnú atmosféru: javisko, kulisy, kostýmy... Je to iné, ako keď spievam na javisku sama, či so svojou skupinou. V divadle je aj zaujímavá spolupráca s mnohými ľuďmi: spevákmi, tanečníkmi, veriacimi, neveriacimi, katolíkmi, či z iných denominácií. Každý znich niečo dáva, od každého sa dá niečo naučiť. Aj také hviezdy ako Peter Slivka či Katka Hasprová sú vsúkromí veľmi príjemní a priateľskí ľudia a na javisku tvrdo pracujúci profesionáli, no výborní kolegovia. Príjemným prekvapením bolo pre mňa aj to, že som nezažila zákulisné ťahy, ani podrazy. V Kráľovi Dávidovi som absolvovala viac ako šesťdesiat predstavení.

Hlavná úloha v muzikáli Cyrano z predmestia

Potom prišla šanca v podobe konkurzu do muzikálu Cyrano z predmestia. Posmelená úspechom vKráľovi Dávidovi, som si povedala, že nemám čo stratiť. Konkurz bol veľmi tvrdý. V prvom kole bolo asi 160 ľudí. Trval 8 hodín. Choreograf Vlastimil Červ nás nešetril. Aj tanečníci odchádzali so svalovicou. O dva dni sme hrali Kráľa Dávida a všetci, ktorí sme sa zúčastnili konkurzu, sme sa sotva vliekli. Ale hrať sa muselo... Po tanci nasledoval pohovor s režisérom a komisiou, kde sedel napríklad aj spoluautor hudby Paľo Hammel. Tam som aj spievala. Keďže sme mali predviesť nejakú slovenskú pieseň, mala som výhodu, že som mohla spievať svoju vec z albumu Daňovej priznanie. Potom nasledovalo druhé kolo a po ňom ma, na moje veľké prekvapenie, zavolali aj do tretieho, kde sme už spievali party zo Cyrana. Nakoniec z toho bola hlavná úloha Roxany, v druhej alternácii (prvú spieva Soňa Norisová). Ďalšou skúsenosťou bola oveľa vyššia náročnosť a psychický tlak, ktorému sú vystavení herci a speváci v hlavných postavách. Pamätám si síce, ako brat so sestrou boli na výchovnom koncerte na NS práve na Cyranovi a prišli domov nadšení, že videli Kamilu Magálovú a Jožka Benedika, že je to výborná hudba, revolta mladých. Ja som si muzikál Cyrano z predmestia prvýkrát vypočula z kazety až tesne pred konkurzom. Hudba sa mi páčila na prvé počutie, dej som však nepoznala. Prenikala som doň až počas skúšok. Na postave Roxany je mi veľmi blízke to, že je tiež speváčka a musí sa v tomto biznise vedieť obracať. Ale vôbec mi nie je blízke, že ide tvrdohlavo len za piesňami, všetko valcuje a až na konci, po piatich rokoch, pochopí, že je za tým oveľa viac... Myslím, že ľudia v normálnom živote nemôžu byť až tak zahľadení do seba... Vyznenie Roxany sme spolu so Soňou Norisovou a režisérom Petrom Novotným dosť dlho hľadali. Myslím, že sa nám to podarilo. Je to úžasne široká škála pocitov, to sa dá slovami ťažko popísať. Treba prísť a vidieť. Muzikál mám veľmi rada. Napriek tomu, že je to na javisku drina, na druhej strane je to fascinujúca duševná zábava. Najmä diela Andrewa Loyd-Webera. A úloha, ktorú by som si asi najviac priala zaspievať, je Mária Magdaléna z jeho muzikálu Jesus Christ Superstar. Samozrejme nebránim sa ani iným úlohám v novších či nových muzikáloch, ktoré by mi typovo sadli.

Profesionálna dráha a súkromný život

Nejaký čas po skončení VŠ som pracovala ako redaktorka v STV. Potom prišlo účinkovanie v Kráľovi Dávidovi, a to už sa spolu zladiť nedalo. Musela som sa stať profesionálom. A odvtedy som na voľnej nohe. Hrám v muzikáli, koncertujem, pripravujem nové CD (dúfam, že vyjde v tomto roku), občas nejaký dabing, či práca pre televíziu alebo rozhlas. Veľmi dobré spomienky mám aj na trojročné externé pôsobenie v Slovenskom rozhlase, v redakcii duchovného života. Pripravovala a moderovala som program Frekvencia M. Aj keď mi bolo trochu ľúto, že to nebola relácia na živo, ale strihaná.

Svoju budúcnosť by som chcela ešte pár rôčkov spojiť s tým, čo robím dnes. Neskôr by som si chcela založiť rodinu a živiť sa “normálne”, mať nejakú väčšiu istotu: venovať sa, napríklad, redaktorskej práci alebo učiť. Vždy som sa dokázala spoľahnúť na Boha, a on vždy dokázal pomôcť. Buď sa objavil nejaký človek, alebo prišla nejaká ponuka... Jednoducho, čas ukáže. Zatiaľ som spokojná. Veď aj vďaka Nemu som si našla spev ako to svoje vlastné miesto na zemi.

Ja sa snažím tvoriť a spievať to, čo v sebe cítim. Preto ani texty, ktoré spievam, sa nedajú jednoznačne zaradiť do gospelovej hudby. Keď tam slovo Boh patrí a má zaznieť, tak ho spievam. Ale určite moja produkcia nie je v prísnom slova zmysle gospelová - nie je výlučne o Bohu. Hoci som oba moje albumy vydala pod gospelovou značkou... Okrem toho sa dnes hudbou živím, a preto som musela urobiť určitý kompromis, aby moje piesne boli akceptovateľné aj pre komerčnejšie a neveriace publikum. Myslím, že dnes nie som typickou gospelovou speváčkou, ale určite som veriacim človekom aj v šoubiznise. Napriek tomu si nemyslím, že by sa tým mal môj štýl hudby, textov a vystupovania nejako zmeniť. Možno nastane malý posun ksúčasnej tanečnej muzike. Za tých 10 rokov, čo sa hudbe venujem, som sa naučila povedať nie, na projekty, ktoré mi nevyhovujú, či nie sú v súlade s mojou orientáciou. Túto latku určite nebudem podliezať. Nie som zástancom škatuľkovania v hudbe. Myslím, že aj výber slovenskej gospelovej hudby Bez teba niet neba, ktorý vyšiel pod veľkou svetskou značkou, je krokom správnym smerom. Nepáči sa mi, keď „ortodoxní“ kresťania mávajú pohŕdavo rukou nad svetskou hudbou, alebo naopak, neveriaci ľudia si nevypočujú dobrú pieseň, lebo sa tam spieva o Bohu. Veď v skutočnosti sa v šoubiznise pohybujú ľudia, ktorí sú naozaj veriaci (aj keď ich nie je veľa), akurát to o sebe všade nevykrikujú, a na druhej strane, nie každý, kto sa zaryto hlási ku gospelovej hudbe, musí mať aj blízko k Bohu. Hudba je len jedna. Mám rada kvalitnú muziku, ktorá ma osloví. Ak potom zistím, že ten interpret je rovnaká „krvná skupina“ ako ja, že je veriaci, to ma ešte viac poteší. Navyše pri delení na takých a onakých sa stráca možnosť konfrontovať kvalitu. Nedostaneš sa do rebríčkov počúvateľnosti, ani predajnosti. To je škoda. Tiež sa stráca možnosť ovplyvňovať ľudí svojím obsahom a smerovať ich k inej alternatíve, ako je komerčná kultúra. Tiež chcem, aby sa moje CD a kazety dostali do rúk všetkých, čo o ne majú záujem. Stretávam až príliš mnoho ľudí, ktorí sa ma pýtajú, ako si ich zaobstarať. Distribúcia hudobných nosičov s kresťanskou muzikou je slabá, v menších mestách a na vidieku nulová. Aj to svedčí o profesionalite, tentoraz nie interpretov, ale vydavateľov. Všeobecným problémom slovenskej gospelovej hudby je kvalita a profesionalita hlavne po produkčnej stránke. Hráme sa na vlastnom piesočku, vo vlastnej ohrádke.... Myslím si, že väčšia otvorenosť by neuškodila.

Rodina a viera

Rodina - Istota (najmä), zázemie harmónia...

Súrodenci - Mám sestru Beu staršiu o 6 rokov a brata Petra staršieho o 7 rokov. Veľa lásky, humoru, fantastických spomienok. museli prispôsobovať mne - najmladšej. Pomoc, ktorú som vždy našla a nachádzam, keď nie ječo potrebujem.

Viera - Znova istota, pokoj, vyrovnanosť. Spoločenstvo - Bratislava - Kalvária. Štyri roky som tam viedla zbor, sestra je tam organistkou, mali sme tam stretká, chodili na výlety. Jednoducho klasika. Dnes už sme starší, máme menej času, kňaz, ktorý naše stretká viedol, tam už tiež nie je, ale napriek tomu sa aj teraz občas spolu stretneme. Sú to vlastne moji priatelia, okruh ľudí s ktorými sa cítim dobre, navzájom sa podporujeme, máme si čo povedať.

Priatelia - Mám veľa kamarátov. Sú to také rôzne okruhy. Z divadla, zo školy, zo stretka... Niektorí sú vzdialenejší, iní bližší.

Peniaze - Sú potrebné. Dobré je mať toľko, aby si mohol realizovať, svoje plány a sny, nápady, myšlienky.

Koníčky - Všetko týkajúce sa divadla, hudby, tanca. Napríklad, rada sledujem krasokorčuľovanie, tam sa to všetko nádherne spája.

Hudba - tej je veľmi veľa. Páči sa mi napr.

Ako redaktorka som používala T602, to je moja jediná skúsenosť. Najčastejšie sa prejavuje ohováraním. Naučila som sa na to nereagovať. Ľudia nakoniec uvidia, kto naozaj som a čo viem. Žiť podľa svedomia, ako normálny človek. Prežiť život, ktorý mal zmysel.

tags: #janka #danova #ako #dieta #hrala