Azda nejestvuje človek, ktorý by si aspoň raz vo svojom živote nepoložil otázku: „Čo je vlastne zmyslom môjho života, môjho bytia?“ alebo „Má môj život vlastne zmysel?“ A následne premýšľal, čo mu ten zmysel dáva.
Často sa stretávame s tvrdením: „Ten človek má v živote šťastie - má dobré manželstvo, milujúcu rodinu, dobré zamestnanie, slušný plat“. Je nám akési prirodzené porovnávať svoj život so životom iných ľudí. Akoby sme sa snažili presvedčiť sami seba, že ten druhý sa so šťastným osudom už narodil a nám žiaľ nebol daný. Ľutujeme sa a uvažujeme nad tým, či náš nápadne horší život má zmysel.
Seneca napríklad tvrdil, že je úplne zbytočné pýtať sa, či má život zmysel alebo nie.
Zmysel života v modernom kontexte
Zmysel života je pojem, ktorý do modernej medicíny, psychológie a psychoterapie zaviedol známy psychiater Viktor Emil Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor a napísal o tomto utrpení knihu A predsa povedať životu áno. Keď hovoríme o zmysluplnosti ľudskej činnosti, máme na mysli určitý cieľ a účel toho, čo sa deje. To, čo smeruje k tomuto cieľu, je zmysluplné. Má teda zmysel to robiť. Odborníci sa zhodujú na tom, že mať zmysel života je dôležité. S jeho stratou totiž prichádza duševný nepokoj, ktorý sa odráža na duševnom zdraví človeka. Viktor Frankl tvrdí, že uvedomovanie si zmyslu života je vlastné len človeku. Zviera sa nikdy nepýta, či jeho život má zmysel.
Podmienky pre zmysluplný život
Psychoterapeut Längle vysvetľuje, že otázky o zmysle života riešime až vtedy, ak máme naplnené iné potreby. Jedna z nich je potreba bezpečného priestoru, či už ide o bezpečnú krajinu, kde nie je vojna, alebo bezpečie domova. Druhou podmienkou naplnenej existencie je chcieť tu byť a vedieť precítiť vlastný život ako hodnotný. Inak povedané, nakoľko cítime, že život je dar, ktorý je žitia hodný. Depresívni ľudia toto necítia. Tretia podmienka dobrej existencie je smieť byť práve takí, akí sme. Niekedy sme príliš vyťažení tým, akí máme byť, a nemáme čas ani chuť zaoberať sa zmyslom.
Ak niekto príde k záveru, že nevidí zmysel svojho života, Frankl tento pocit vysvetľuje ako problém, že ľudia majú z čoho žiť, no nemajú pre čo žiť; majú prostriedky, no žiaden zmysel. Myslí si, že celá podstata zmyslu života spočíva v tom, že potrebujeme žiť život, ktorý stojí za to žiť. A tu si už odpoveď musí nájsť každý sám.
Hľadanie zmyslu v náročných situáciách
Môžeme sa opýtať, a čo ľudia, ktorí stratili blízkeho človeka, prišli o strechu nad hlavou, v čom majú hľadať zmysel života oni, ktorí stratili „všetko“? „Aj keď sa dá do istej miery súhlasiť s pôvodným Franklovým názorom, že nájsť zmysel života je možné každému človeku, predsa len výskumy ukazujú, že niektorí ľudia majú vzhľadom na svoje osobnostné dispozície akúsi výhodu, teda zážitok zmysluplnosti života je pre nich o niečo ľahšie dosiahnuteľný. Sú to ľudia emočne stabilní, skôr extravertovaní, schopní stanoviť si ciele a vyvíjať vôľové úsilie na ich dosiahnutie. Na druhej strane k neschopnosti nájsť zmysel života môžu prispieť rôzne životné traumy, straty či iné závažné životné udalosti.
Sebapresahujúce aktivity
Mnohí ľudia cítia, že činnosti a aktivity, ktoré sú zamerané na zmysel, dostávajú hlbší a silnejší význam, keď sú sebapresahujúce - zamerané na niečo alebo niekoho mimo samého seba. Takými sú napríklad láska k nejakému človeku, láska k Bohu alebo k nejakému cieľu.
Tri zložky zmyslu života
Psychológ Gary T. Reker spolu s klinickým psychológom a profesorom Paulom T. P. Wongom videli zmysel života v troch častiach, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú. Pri neprítomnosti ktoréhokoľvek z uvedených komponentov dochádza k ohrozeniu prežívania zmyslu života.
Úloha psychológa pri hľadaní zmyslu
Pri strate zmyslu života mnohí vyhľadávajú pomoc psychológov, pričom očakávajú, že práve oni im ho pomôžu znovuobjaviť. Psychologička a psychoterapeutka s niekoľkoročnou praxou v zdravotníctve a skúsenosťami s prácou súdnej znalkyne v odbore klinická psychológia, Petra Klastová Pappová vysvetľuje, že: „nie je úlohou psychoterapie hovoriť ľuďom, čo je zmyslom života. Zaoberáme sa tým, ako zmysluplne prežiť danú chvíľu. Odpoveď na to, čo je zmyslom života, môže niektorým ľuďom dávať náboženstvo alebo nejaká filozofia, ktorá im povie, prečo tu sme a čo máme robiť. To je v poriadku. To, čo hovorí existenciálna analýza, je, že život nás vyzýva v každej chvíli. Nie je to tak, že máme čakať, čo od života dostaneme, ale je to život sám, ktorý nám dáva otázky, a našou úlohou je dať na ne odpoveď. Zmysel uskutočňujeme cez hodnoty, keď robíme veci, ktoré pre nás majú cenu a sú nášmu srdcu blízke.
Blížia sa sviatky narodenia Krista - Vianoce, kedy pohltení množstvom lákavých reklám zabúdame na význam týchto sviatkov a necháme sa vtiahnuť do materiálneho ošiaľu v domnienke, že práve „to“ im dáva zmysel.
Reprodukcia ako základný zmysel života?
V súvislosti s otázkou zmyslu života sa často vynára aj téma reprodukcie. Z biologického hľadiska je hlavným cieľom každého organizmu zachovanie svojho druhu prostredníctvom rozmnožovania. Tento primárny pud prežívania a reprodukcie je zakódovaný v našej DNA. Z tohto pohľadu by sa dalo tvrdiť, že reprodukcia je základným, ak nie jediným, zmyslom života.
Existuje objektívny, teda vedou požehnaný zmysel života? Myslím, že áno, jedine, že by sme žili v simulácii:) Odpoveď je úplne banálna ~ je to reprodukcia, teda rozmnožovanie. Samozrejme nie je ani tak dôležité čo si myslím, ale prečo si to myslím.
Asistovaná reprodukcia: Medicína a etika
Túžba po dieťati je často taká silná, že nevenujú dostatočnú pozornosť celému kontextu procesu umelého oplodnenia. Nevedia, neinformujú sa, alebo nevnímajú problematickosť jeho jednotlivých krokov. Etické problémy v asistovanej reprodukcii sú z verejného priestoru vytesňované a ostávajú nepovšimnuté. Ide napríklad o nadpočetné embryá, zmrazovanie a rozmrazovanie embryí, elimináciu embryí z dôvodu nevyhovujúcej kvality, likvidáciu embryí pri vyprázdňovaní depozitárov, ich používanie na výskumné účely, otázka „redukcie“ tehotenstva, predimplantačná genetická diagnostika, ďalej využívanie oocytov, spermií a embryí od darcov.
Katolícka cirkev zastáva názor, že akákoľvek medicínska intervencia, ktorá napomáha prirodzené splodenie nového života prostredníctvom pohlavného spojenia muža a ženy, je v poriadku. Čokoľvek, čo nahrádza manželský akt, je neprípustné. Teda ak sa medicína snaží odstrániť príčiny neplodnosti u muža alebo u ženy, alebo u oboch, aby mohli prirodzene počať, je to nielen v poriadku, ale to treba aj oceniť. Ak však medicína nepotrebuje pohlavný akt, dokonca ani samotných manželov, len ich pohlavné bunky, tak sa reprodukcia dehumanizuje a plodenie redukuje na výrobu a biznis.
„Problém je, že v tomto štádiu už čokoľvek urobíme, tak je to zlé. Hľadáme najmenej zlé riešenie. (...) Celé zlo nastalo už vtedy, keď to dieťa vzniklo ako embryo mimo tela ženy, kdesi v skúmavke, in vitro,“ tvrdí morálny teológ Ján Viglaš.
Neplodnosť a jej príčiny
Za neplodný považuje medicína pár, ktorý nie je schopný počať dieťa po roku nechráneného pohlavného styku. V súčasnosti neplodnosť nepredstavuje iba okrajový problém, ale jej výskyt v populácii sa v rozvinutých krajinách pohybuje okolo 3,5 - 16,7 %, v tých menej rozvinutých krajinách v intervale 6,9 - 9,3 %. Nevhodná strava, extrémne diéty, alkohol, fajčenie, prekonané ochorenia, vplyvy vonkajšieho prostredia, stres a mnohé ďalšie faktory môžu spôsobiť a spolu sa podieľať na vzniku neplodnosti. V minulosti to bola skôr žena, ktorej sa prisudzoval hlavný podiel viny na vzniku bezdetného manželstva, a v prípade problémov s otehotnením vyhľadávala lekársku pomoc ako prvá. Anovulácia, cervikálna neplodnosť, nepriechodnosť vajíčkovodov, maternicové zrasty či vrodené anomálie pohlavných orgánov sú najčastejšou príčinou neplodnosti u ženy. Každý pár túžiaci po dieťatku prežíva osobnú drámu. Neschopnosť počať dieťa prirodzeným spôsobom sprevádza vnútorná bolesť, pocit osobného zlyhania i pocit viny.
Alternatívne prístupy k liečbe neplodnosti
Súčasná medicína ponúka v riešení problému neplodnosti dve cesty: jednu predstavuje taký prístup, ktorý hľadá skutočné príčiny neplodnosti, usiluje sa o ich odstránenie a snaží sa ich ovplyvniť, tzv. liečba neplodnosti (angl. fertility treatment), a druhú cestu predstavuje asistovaná reprodukcia (AR). Často sa neplodnému páru ponúka práve druhá cesta ako rýchle a jediné možné riešenie ich problémov.
Metódy NAPROHELP i NaProTechnology predstavujú komplexné riešenie problému, vylučujúc manipuláciu s ľudskými pohlavnými bunkami a embryami, a bez umelého oplodnenia. Základ metódy spočíva v porozumení prirodzenej plodnosti páru pomocou symptotermálnej metódy (ďalej STM) a v rešpektovaní poznatkov, predovšetkým v poznaní reálneho priebehu ovulácie. Vyšetrenia sú exaktne datované, viazané na príslušné dni cyklu a uskutočňujú sa v súlade s informáciami získanými pomocou STM. Hormonálna liečba sa nasadí zásadne v súlade so skutočne prebiehajúcou ovuláciou, a nie paušálne. Ich cieľom je pomocou správne načasovaných diagnostických testov odhaliť podstatu a príčinu zdravotných problémov a následne liečiť tak, aby mohlo dôjsť k prirodzenému počatiu. Využíva prácu celého tímu medicínskych odborníkov.
Etika reprodukčných technológií
Filozofické úvahy o živote a existencii
Viem, že je veľmi náročné povedať, kde sa život nachádza a kde nie. Mačka sa nám zdá živá, pretože keď ju hladkáme, pradie, a keď ju trestáme, vrieska. Ale keď udrieme do dreva, tiež vzniká zvuk .... Ako napríklad zvuk, ktorý vznikne pri údere tohto starého etruského prsteňa o drevo. Taký zvuk je hlasom dreva. A keby sa toto drevo ohlo alebo zlomilo, urobilo by „prask“ a toto „prask“ je smrteľný výkrik bytosti, ktorá zomiera. Klasická filozofia nás učí nepracovať s absolútnymi vecami: v tomto svete je všetko relatívne. Tu neexistujú absolútne veľké ani absolútne malé veci. Neexistuje čierne ani biele. Neexistuje nič, čo by malo absolútne charakteristiky. V prejavenom svete sú všetky veci relatívne.
Vec nie je zlá ani dobrá sama o sebe ale pre to, na čo sa používa. Napríklad nôž v rukách zabijakov a útočníkov, ktorí sa potulujú po uliciach, je nástrojom smrti a násilia, ale v rukách chirurga je vecou dobra a spásy. Je teda nôž dobrý alebo zlý? Je to relatívne.
Ak začneme posudzovať životné otázky z tohto pohľadu, prídeme pravdepodobne k záveru, že nie sú síce dokonalé, ale sú ľudské a pomáhajú nám žiť. A práve tu vzniká prvý problém: čo je Život? Platón rozlišuje krásu a krásne veci. Predstavme si park. Vidíme v ňom nejakú sochu, nejakého človeka a vravíme, že tento park, táto socha, tento človek sú krásni. Prečo? Pretože sa podieľajú na esencii krásy. Inými slovami, „krása“ je esencia, je to Bytie stojace mimo všetky prejavy. V prejavoch sa len odráža a my ju prostredníctvom nich odhaľujeme, aj keď nám uniká z rúk ako piesok a čím viac ho stískame, tým viac z neho uniká.
Samotný Život sa podľa starých filozofov prejavuje ako činnosť, ako pás činnosti. Ak existuje Boh, ak existujú Bohovia, sú živí, ale žijú v inej dimenzii, odlišnej od tej, v ktorej sa nachádzame my. Majú iný stupeň vedomia a tiež iný beh času. Aj čas je veľmi relatívny. Pre nejaký malý hmyz znamená niekoľko hodín celý život. Pre hviezdu je náš ľudský život len okamihom. Preto je meranie času veľmi relatívne.
Moji starí učitelia mi odovzdali jedno učenie a som presvedčený, že by sa hodilo nám všetkým: predstavme si, že naša myseľ, naša konkrétna myseľ, nie tá najvyššia, je akási šálka alebo naberačka. Ak túto naberačku ponoríme do nádoby s vodou, naberieme kubický decimeter vody, a ak ju ponoríme do Tichého oceánu, naberieme tiež kubický decimeter vody. Inými slovami, problém nespočíva v tom, do čoho ponoríme svoju otázku, aby sme získali odpoveď, ale v tom, aby sme zväčšili pole svojho vedomia a mohli získavať stále viac, chápať stále viac.
Akropolitánska filozofia ponúka individuálny rast nezávisle od toho, že sa môžeme stretať, aby sme boli spolu, aby sme sa spolu rozprávali, zúčastňovali sa na nejakej vedeckej či literárnej práci, alebo ako práve teraz, aby sme si vypočuli takmer neformálne rozprávanie nazvané prednáška. Len nájdenie seba samého vám prinesie vnútornú istotu, ktorú potrebujete. Všetko ostatné je taká alebo onaká viera, a tým nemyslím len vieru náboženskú.
Materialisti sa vysmievajú existencii prírodných duchov, anjelov alebo bohov. A aký je ich argument? Že ich nikdy nevideli. Na to má filozofia jednoduchú odpoveď: videli ste niekedy atóm? Zmerali ste niekedy vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom? Boli ste niekedy v Japonsku? Mohol by som teda tiež spochybniť existenciu atómov, vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom alebo skutočnosť Japonska. Vo všeobecnosti, až na výnimky, nikto z nás nemá osobnú a priamu skúsenosť s týmito vecami. Proste im veríme, uznávame ich, ako uznávame existenciu Tróje.
Človek z karolínskej doby tiež nikdy nevidel mikróby ani žiadny druh baktérií, a napriek tomu v tej dobe nákazy zachvacovali celú Európu a existovali napriek tomu, že ich nebolo vidno. Možno existujú aj bytosti, ktoré uvádzajú do pohybu alebo ovládajú silu Života, aj keď my ich nevnímame priamo, ale na základe dôsledkov ich pôsobenia, pretože všeobecne vnímame prostredníctvom dôsledkov.
Ak teraz pustím tento mikrofón, spadne. A videli ste pri tom „zákon gravitácie“? Nie, videli ste mikrofón, ktorý spadol, nič viac. Hmota Zeme, omnoho väčšia než hmota mikrofónu, spôsobila, že spadol. To, čo my zo Života vidíme, sú vonkajšie prejavy.
Ak rozvinieme ďalej túto myšlienku, kto nás môže uistiť, že sme neexistovali skôr, než sme sa objavili na tejto úrovni, a že nebudeme existovať aj potom, keď tu už nebudeme? Niekto si môže myslieť, že to všetko má obmedzené trvanie v dĺžke tisícok a tisícok rokov. Možno, ale pre nás je to večnosť.
Starodávni ľudia verili, že všetky prejavené veci sa nachádzajú vo vnútri Makrobiosu, obrovskej živej bytosti. Indovia mu hovorili Brahma, ktorý sa prebúdza a zaspáva ... Rovnaký príbeh existuje aj na Západe v podobe mýtu o Kráľovi sveta, ktorý sa tiež v určitom období prebúdza a v inom zaspáva. Preto starodávni filozofi hovorili, že celý vesmír nie je žiadna náhoda, ale obrovská živá Bytosť. Aj platonici a neoplatonici hovorili o tej obrovskej živej Bytosti, ktorej časťou je vesmír a ktorá sa z filozofického hľadiska v porovnaní s našim telom skladá z orgánov, tkanív či buniek. A tak galaxie, Slnko a planéty vo vesmíre sú len vitálnymi časťami tejto veľkej Bytosti, ktorá sa pohybuje, ktorá odniekiaľ prišla a niekam smeruje.
Precestoval som egyptské púšte a iné miesta, kde už tisícky a tisícky rokov pretrvávajú veľkolepé stavby. Keď sa k nim približujeme, vyzerajú z diaľky stále ako živé, akoby z nich mali vyjsť kňazi a pozdraviť nás, ako by sa Amonove vejáre mali znovu otvoriť. Čím viac sa však približujeme, tým viac si uvedomujeme, že to všetko je piesok, že kameň je rozpukaný, že stĺpy sa opierajú jeden o druhý, aby nespadli... Ten starý chrám je ale živý, narodil sa vtedy, keď sa otesávali kamene, keď sa stavali stĺpy a vytvárali na nich rytiny. Je to Karnacký chrám, snáď najväčší chrám na svete.
Vesmír, či už podľa súčasných teórií o veľkom tresku alebo podľa starých náboženských teórií, ktoré tvrdia, že vznikol z jednej časti tváre Brahmu, alebo, že ho stvoril určitý Boh, mal kedysi tiež svoj počiatok.
Zakaždým odporúčam svojim poslucháčom, aby pozorovali oheň a vodu: ak vylejeme kdekoľvek trochu vody, začne stekať dole alebo sa roztekať do šírky. Vlastní akúsi múdrosť, niečo hľadá, niekam smeruje, tečie ďalej a nezastavuje sa. Ak nemôže tiecť priamo, zatáča, vytvára zákruty, obteká kamene a hory, až nevyhnutne dorazí k moru. A čo sa stane keď dorazí k moru? Teplom sa voda odparuje a vznikajú mraky. Mraky plávajú vo vzduchu, až sa v istom okamihu premenia na dážď, ktorý padá dole. A znova je tu voda a keď dopadne na zem, bude opäť hľadať cestu k moru. A ak voda vlastní túto múdrosť, že dokáže žiť, hľadať, nachádzať, stúpať nahor a znova sa vracať s novými skúsenosťami, aby ukončila tento cyklus, prečo by rovnaké zákony života nemali riadiť aj nás? Nepodobá sa to inkarnácii a dezinkarnácii, rodeniu a zomieraniu?
Keď sa rodíme, je to ako mrak, ktorý určitým spôsobom zhusťuje naše duše do kvapôčok. Každý z nás je jednou kvapkou a tieto kvapky sa schádzajú, putujú spolu, všetci spoločne tvoríme spoločnosť, uzavierame manželstvá, vytvárame skupiny, kým nenastane okamih, keď sa vlejeme do mora, v ktorom sa „zdanlivo“ rozpustíme. To, čo teraz vysvetľujem, je logická možnosť, ale v staroveku to bolo považované za nevyvrátiteľnú pravdu.
Jedna veľmi stará hypotéza tvrdí, že to všetko má určitý dôvod, pretože keby to tak nebolo, nemyslíte, že by bol život nesmierne krutý? Bolo by to všetko skutočne bláznovstvo.
Predstavte si: postavia nás na javisko sveta v Španielsku, v Tanzánii alebo kdekoľvek inde, kde sme sa narodili. Pozorujte nejakú úplne obyčajnú rastlinu, ktorú máte doma, a zistíte, s akou inteligenciou bola navrhnutá. Dnes sa hovorí o solárnych paneloch a využívaní slnečného svetla. Áno, ale solárne panely existovali už v období prvohôr, aby sa využilo slnečné svetlo: boli to listy rastlín. Listy rastlín využívajú slnečné svetlo pre fotosyntézu. Okrem toho vďaka kapilarite (čo fyzici odhalili pred nejakými 100 rokmi) dokážu rastliny to, že ich životné šťavy smerujú od koreňov k listom, obnovujú sa a znovu zostupujú ku koreňom. Inými slovami, všetko je podivuhodne a skvele vymyslené.
Pozrime sa teraz na nejaké zviera, napríklad na pantera alebo tigra. Prečo je tiger pruhovaný a prečo má brazílsky panter na sebe škvrny? Tiger je pruhovaný, pretože žije medzi bambusmi a takto sa maskuje, vďaka čomu je prakticky neviditeľný. To všetko vypovedá o tom, že existujú aj iné inteligencie než tá naša, ktoré vymýšľajú alebo vymysleli archetypy, ktoré riadia rastliny a zvieratá.
A čo povieme napríklad o mineráloch? Videli ste ako dokonale sú navrhnuté skaly, kamene či kryštály? Hádam ešte lepšie než Veľká pyramída? A ako je možné, že príroda vytvorila z jedinej látky, uhlíka, hutný granit a priesvitný diamant? Prečo veriť tomu, že sa táto kozmická inteligencia zaoberá rastlinami, zvieratami a minerálmi a nemyslí na nás ľudí, hoci sme tiež živé bytosti?
Život existuje a Niekto ho kvôli Niečomu dokonale vymyslel a prepočítal. Prečo? Prečo sa vynaložilo toľko intenzívneho premýšľania, aby všetky veci získali taký krásny súlad? Musí to byť na niečo dobré. Nikto nestavia most, keď po ňom nikto nebude chodiť. Nikto nestavia loď, keď na nej nikto nebude plávať. Nikto nevyrába stoličku, keď na nej nikto nebude sedieť.
Keďže sme uvrhnutí do tohto žalára z mäsa, do svojich ekonomických, rodinných a existenčných problémov, je niekedy samozrejme veľmi ťažké premýšľať o týchto otázkach.
Spomínam si na úryvok z knihy Ovídia Nasa Umenie milovať, ktorý na mňa veľmi zapôsobil, keď som ho čítal prvýkrát. Ako viete, Ovídius bol veľký básnik z čias cisára Augusta a často veľmi hýril. Rád si v noci vyšiel so ženami, rád pil, chodil spávať veľmi neskoro (lepšie povedané zavčas rána, keď vychádzalo slnko). Ale okrem toho všetkého to bol Ovídius. Rozpráva nám, okrem iného, čo sa mu prihodilo s jednou z jeho mileniek, pre ktorú vymyslel meno (v tých dobách bolo otázkou cti neuvádzať mená dám, ale vymýšľať si ich. Bol to dobrý zvyk). Volal ju Korina a nevie sa, ktorá zo žien to bola. Ovídius rozpráva, že pri jednej príležitosti sa dostavil do Korininho paláca, do paláca dámy z vysokej rímskej spoločnosti, ktorá vlastnila úžasné poklady, napríklad papagája dovezeného snáď z Indie, ktorý vedel rozprávať. Papagáj opakoval všetko, čo mu hovorila, odpovedal, rozprával sa s ňou a bol jej dobrým priateľom. Keď Ovídius prišiel do paláca, uvidel uplakanú Korinu, ako drží papagája, ktorý vyzeral ako mŕtvy. Papagáj jej ležal na rukách a Korina plakala. Ovídius sa jej pýtal: „Prečo plačeš Korina?!“ A ona odpovedala: „Spomínaš si na toho papagája, ktorý sa s nami rozprával, opakoval všetky naše milostné slovíčka, naše piesne, bol naším krásnym skvostom, zeleným ako smaragd?“ Dnes je z neho kôpka peria, nič viac. Kde je ten papagáj? Čo sa s ním stalo? Prečo majú veci svoj koniec?“ Ovídius sa ju pokúsil utešiť, zasvätiť do vecí, o ktorých Korina nič nevedela a povedal jej: „Musíš vedieť, Korina, že existuje nebo, kde sú ľudia, ale že existuje aj nebo pre zvieratá. A medzi ľuďmi a zvieratami je úzky pás, v ktorom sa nachádzajú tie najlepšie zvieratá, ktoré sa dokonca vedia rozprávať s ľuďmi a opakovať ich slová. A práve tam sa tešia z toho, že si pripomínajú hlasy svojich pánov. Potom sa znovu vracajú na zem, aby sprevádzali ľudí.“ Korina s plačom odvetila: „Nie, nerozprávaj mi o tom. Je veľmi pekné nachádzať tieto starodávne príklady. Je veľmi pekné myslieť si, že niekedy zvieratá, rastliny či stromy umierajú v pokoji, pretože vlastnia poznanie, ktoré sme my stratili, keď sme preintelektualizovali náš život. Dnes musíme tieto poznatky znovu získať, pretože napriek nášmu technickému pokroku sme vnútri niekedy smutní. A napriek tomu, že žijeme vo veľkomestách, že sme medzi ľuďmi, že sa s nimi môžeme rozprávať, čítať noviny, pozerať televíziu alebo počúvať rádio, sa niekedy cítime veľmi osamelí, hrozne osamelí. Niekedy by sme si priali, aby nám niekto povedal niečo také, čo vravel ten papagáj o smrti, že neexistuje, že život má zmysel, že má smer. Ak uvidíte šíp letiaci vzduchom, nepomyslíte si, že vyšiel z luku a že mieri k terču? My vidíme z celého života šíp letiaci vzduchom, a ten šíp vystrelil Božský lukostrelec. Kedysi sme boli, za sprievodu nepostrehnuteľného zvuku, vystrelení do času a priestoru, ale raz dorazíme na nejaké miesto. Celý náš život má zmysel. Tí, ktorí sa spolu smiali, vedia, aké je to dobré pre nadšenie, a tí, ktorí spolu plakali, vedia, aké je to dobré pre zblíženie duší.
tags: #je #zmyslom #zivota #len #reprodukcia