Gerhard Auer, rodák z východočeského Náchoda, prežil detstvo a mladosť v obci Jablonné nad Orlicí, kde sa súkromne učil hrať na husle u S. Kolářa a na klavír u M. Junkovej. Po maturite na gymnáziu v neďalekom Kostelci nad Orlicí (1936 - 1940) študoval na Nemeckej hudobnej akadémii v Prahe klavír u Eugena Kalixa, kompozíciu u Friedricha Finkeho, dirigovanie u šéfdirigenta pražskej Nemeckej filharmónie Josepha Keilbertha a Antona Nowakowského (1940 - 1945). Po skončení základnej vojenskej služby pôsobil krátko ako hudobný redaktor v Československom rozhlase (1949 - 1950). V máji v roku 1950 nastúpil do Slovenského národného divadla ako korepetítor baletu a od roku 1951 ako dirigent.
Už koncom roku 1950 umožnil talentovanému dirigentovi Ladislav Holoubek vo svojom naštudovaní opery bulharského skladateľa Ľubomira Pipkova Momčil (1950) toto dielo dirigovať. V tej istej sezóne dostal príležitosť naštudovať Prokofievov balet Popoluška (1951), nasledovali české premiéry baletov Borisa V. V roku 1952 naštudoval Smetanovu Hubičku v réžii Jána Janigu, po odchádzajúcom Štěpánovi Koubovi prevzal aj Wasserbaeurovu inscenáciu z roku 1955. Od polovice päťdesiatych rokov dokázal na požadovanej umeleckej úrovni naštudovať ďalšie operné diela širokého štýlového rozpätia. Inscenácie, na ktorých sa Auer podieľal, sa vyznačovali svedomitou prípravou, najmä pri práci so spevákmi, prejavujúcou sa zosúladením orchestrálnej i javiskovej zložky.
Hudobné naštudovanie Smetanovho Dalibora (1957) v réžii Miloša Wasserbauera, považované za vzorové, ocenila i česká kritika: „Nevázal se na český vzor daliborských představení, měl odvahu svých temp a svého dynamického stínění. A tím dosáhl zcela svých citlivých vrstvení dramatických.“ (Divadelní noviny, č. 3/1958). Premyslene budovanou gradáciou zaujal kritiku aj vo Fischerovej inscenácii opery v roku 1982. B. S režisérom Wasserbauerom vytvorili skvelé predstavenie Mozartovej Figarovej svadby (1955). S Karlom Jernekom spolupracoval na dvoch naštudovaniach Mozartovho Dona Juana (1956, 1961), popri Jonasovi Alexovi dirigoval aj Kriškovu inscenáciu, uvádzanú pod názvom Don Giovanni, (1975), s Miroslavom Fischerom naštudoval Così fan tutte (1982). Podpísal sa aj pod opery talianskej proveniencie, s debutujúcim Fischerom naštudoval Verdiho Traviatu (1955) a Rossiniho Talianku v Alžíri (1965).
Precízne a s ľahkosťou dirigoval hudobne štýlového Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1960) v réžii Július Gyermeka. V Gyermekových naštudovaniach Verdiho opier dirigoval divácky najúspešnejšiu inscenáciu operného súboru Nabucca (1966), ktorým oslávil aj svoje sedemdesiate narodeniny, po Viktorovi Málkovi prevzal Trubadúra (1968, insc. V rytme a tóne vyvážené bolo podľa kritiky naštudovanie Macbetha (1968), dirigoval aj Aidu (1978). Obdivuhodný zmysel pre rytmus prejavil v Pucciniho opere Manon Lescaut (1958), znamenité výkony podali pod jeho vedením sólisti v Mascagniho Sedliackej cti (1961). Dirigoval Donizettiho Dona Pasquala (1973) a Luciu di Lammermoor (1979).
Gerhard Auer mal vrelý vzťah mal k operným dielam nemeckých skladateľov. Jeho hudobnému naturelu bol blízky Wagner, z jeho tvorby dirigoval Blúdiaceho Holanďana (1957, 1984) a Lohengrina (1976). Pečať klasickej štýlovosti niesol v jeho naštudovaní Beethovenov Fidelio (1960), Weberov Čarostrelec (1963), Haydnov Svet na mesiaci (1967), Gluckova Ifigénia v Aulide (1970). Jednou z vrcholných kreácií, popri Wagnerovom Lohenginovi, bola opera Richarda Straussa Salome (1976) v réžii Miroslava Fischera, dirigoval i Elektru (1980) v hudobnom naštudovaní Tibora Freša, s ktorým sa striedal za pultom.
Pozoruhodné výsledky dosiahol Auer v modernej opernej tvorbe. Prekvapujúco účinné bolo podanie Orffovej Múdrej ženy (1961, Fischer), precízne naštudoval Dessauovo Odsúdenie Lukulla (1962) v réžii Klausa Kahla z Drážďan.
V repertoári Gerharda Auera bola zastúpená aj tvorba ruských skladateľov, opera Rimského-Korsakova Sadko (1960, Miloš Wasserbauer), Čajkovského Piková dáma (1964) a Eugen Onegin (1972, 1978). Auer mal významný podiel na úspešnom prijatí premiéry Andrašovanovej opery Figliar Geľo (1958, réžia Miroslav Fischer). Pohotovo dirigoval premiéru Cikkerovho Jura Jánošíka (1961) za chorého Ladislava Holoubka. Umelecky hodnotné bolo dramaticko-expresívne naštudovanie Suchoňovho Svätopluka (1970) uvedeného na nádvorí bratislavského hradu a na sýtom orchestrálnom výraze koncipovaná Krútňava (1978), obe v réžii Branislava Krišku.
Auerovu vynikajúcu znalosť operného repertoáru dokumentovali pohotové záskoky na poslednú chvíľu, ako i dirigovanie opier naštudovaných inými dirigentmi, napr. v päťdesiatych rokoch Bizetovu Carmen (1954), Cikkerovho Jura Jánošíka (1954), Donizettiho Dona Pasquala (1956, insc. 1954), Verdiho Dona Carlosa (1956), Pucciniho Bohému, neskôr, Wagnerovho Rienziho (1967), Pucciniho Turandot, Gluckovho Orfea a Eurydiku, Wagnerovho Rienziho. Po Frešovi prevzal Mozartovu Čarovnú flautu, po Zdeňkovi Košlerovi Beethovenovho Fidelia, Mozartovho Dona Giovanniho, Dvořákovu Rusalku (1973, insc.
Gerhard Auer pohostinsky dirigoval v Štátnej opere v Berlíne Čajkovského Eugena Onegina (1962) a Mozartovho Dona Giovanniho (1962), v Drážďanoch Bizetovu Carmen a Eugena Onegina (1964), v Brne Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1964). Dirigoval mnohé predstavenia s hosťujúcimi umelcami, aj pamätné a nezabudnuteľné predstavenie Čajkovského Eugena Onegina v roku 1984 so svetoznámou opernou divou Mirellou Freni, ktorá prijala pozvanie opery SND a prišla spolu s manželom Nikolajom Giaurovom. Na zájazdoch operného súboru SND sa so Smetanovým Daliborom úspešne prezentoval v Prahe (1958) a v Drážďanoch (1959), s Janáčkovou operou Vec Makropulos v Berlíne (1978) a v Brne v rámci Medzinárodného hudobného festivalu pod názvom Leoš Janáček (1978).
Gerhard Auer sa dlhé roky venoval pedagogickej práci na VŠMU (1953 - 1994), kde odovzdával svoje dlhoročné a bohaté skúsenosti mladým adeptom operného dirigovania. Na Štátnom konzervatóriu (1973 - 1975) viedol dirigentskú triedu a študentský symfonický orchester. V opernom štúdiu VŠMU s poslucháčmi naštudoval a dirigoval viac ako tridsať absolventských predstavení. V štúdiu sa popri známych operách (Dvořák: Jakobín, 1967 a Rusalka, 1971; Mozart: Únos zo serailu, 1961; Don Juan, 1968 a Čarovná flauta, 1970; Cimarosa: Tajné manželstvo, 1972; Nicolai: Veselé panie z Windsoru, 1976 a i.) uvádzali aj menej známe tituly ako Kusserov Erindo v úprave J. Meiera (1969, réžia Juraj Beneš), ale predovšetkým prvé uvedenia viacerých, väčšinou komických opier, na Slovensku ešte neuvedených.
V inscenáciách Branislava Krišku dirigoval Lortzingovho Zbrojára (1973), Verdiho ranú operu Falošný Stanislav (1974), jednoaktovky Josepha Haydna Apatekár s Gluckovým Oklamaným Kádim (1975), Mozartovu operu buffu Fígeľ z lásky (1979), Čajkovského lyrickú operu Jolanta (1985), Rossiniho komickú operu Príležitosť robí zlodeja (1993). Pozoruhodným dramaturgickým počinom bolo uvedenie Händlovej melodrámy Deidámia (1983) v úprave a réžii Jozefa Revalla, ktorému dal Auer podľa kritiky presné a svižné tempo.
Gerhard Auer naštudoval viaceré opery a operety uvedené v televízii: J. L. Bella: Kováč Weland (1973, réžia Tibor Rakovský), Donizetti: Rita (1969, réžia Clara Balaďová), J. Strauss: Noc v Benátkach (1974), P. Cornelius: Barbier z Bagdadu (1974), J. Strauss: Netopier (1974, réžia Miroslav Fischer), C. Millöcker: Madame Dubarry (1975), J. Meier: Noc pred nesmrteľnosťou (1975), W. A: Mozart: Únos zo serailu (1976). Komponoval piesne (viacero na texty Ľ. Podjavorinskej, M. Haľamovej, J. Jesenského), piesňové cykly, komorné a orchestrálne skladby, scénickú hudbu a filmovú hudbu (Bolo raz priateľstvo, 1958, réžia Štefan Uher). Skomponoval balety Mária (libreto M. V roku 1983 skomponoval komickú minioperu Spoveď Dona Juana, libreto ku ktorej napísala podľa Karla Čapka ešte ako poslucháčka réžie na VŠMU Blažena Hončarivová. Premiéru opery uviedlo koncom roku 1983 operné štúdio VŠMU v rámci hudobno-dramatického večera pod názvom Fragmenty ´84 v réžii autorky libreta.
Podľa Igora Vajdu bola táto paródia na juanovskú legendu „prínosom do mnohotvárnej súčasnej slovenskej opery svojou sviežosťou, humorom a optimizmom, ako aj komorným obsadením.“ (Hudobný život, 27. 2. 1984, roč. 16, č. 4, s. 2).
V roku 1964 Dallaský súd odsúdil na trest smrti majiteľa nočného baru Jacka Leona Rubinsteina (známejšieho pod menom Jack Ruby) za vraždu Lee Harveyho Oswalda, ktorý bol považovaný za vraha amerického prezidenta Johna F. Kennedyho. V roku 1990 Michaila Gorbačova zvolili za prvého a zároveň aj posledného prezidenta ZSSR, rezignoval 25.2.1991 po neúspešnom puči odporcov reforiem. V roku 1991 po 16 rokoch strávených vo väzení prepustili šiestich Írov krivo obvinených z bombových útokov na hostince v Birminghame (tzv. Birmingham Six).
V roku 1953 zomrel český komunistický politik Klement Gottwald, prvý robotnícky komunistický prezident (1948-1953) Československa. Počas jeho prezidentského pôsobenia sa vystupňoval komunistický teror v krajine. Bolo vykonaných viac ako dvesto rozsudkov smrti, vyše 100.000 ľudí sa ocitlo z politických dôvodov vo väzení a ďalšie státisíce ľudí boli prenasledované a rôznym spôsobom perzekvované. Na šibenici skončili aj niektorí jeho blízki spolupracovníci (komunisti) ako napríklad Slovák Vladimír Clementis.
V roku 1901 sa vo Veľkom Záluží narodil politik, verejný činiteľ a predseda Strany Maďarov na Slovensku Ján (János) Esterházy. Na sklonku 2. svetovej vojny bol odvlečený do ZSSR a po vojne odsúdený Národným súdom na trest smrti, ktorý mu zmenili na doživotie.
V roku 1913 sa v Plevníku-Drienovom narodil spisovateľ, prekladateľ a redaktor Dominik Tatarka, ktorý bol výraznou spisovateľskou a neskôr aj disidentskou osobnosťou na Slovensku, respektíve v Československu. Pod vplyvom parížskeho študijného pobytu, kde sa stretol so surrealizmom a existencializmom vznikla jeho významná novela Panna zázračnica, ktorá bola aj úspešne sfilmovaná. Parížskeho pobytu sa týka aj existenciálne ladená próza Prútené kreslá. Po 2. svetovej vojne vstúpil do KSČ a svoj príklon k socialistickému realizmu vyjadril v románe Farská republika. Už v roku 1956 si uvedomil obludnosť komunistického režimu, čo vyjadril v diele Démon súhlasu. Po okupácii Československa (1968) vystúpil z KSČ a po roku 1971 bol vylúčený z verejného života. Publikoval len samizdatovo napríklad: Sám proti noci, Písačky, Listy do večnosti alebo Navrávačky.
V roku 1986 zomrel v Bratislave hudobný vedec a skladateľ Jozef Kresánek. V roku 2003 zomrel v Kalifornii (USA) predstaviteľ slovenského exilu, predseda Svetového kongresu Slovákov Leopold J. Danihels. V roku 2010 zomrel v Bazileji (Švajčiarsko) operný spevák (barytón), bývalý sólista opery SND v Bratislave Bohuš Hanák.