Prvý potrat: Príbeh, ktorý zmenil život lekára

Prvý potrat, kde sa vykonal, je téma, ktorá v sebe nesie hlboké etické, morálne a medicínske otázky. Príbeh doktora Stojana Adaševiča, ktorý sa stal „najlepším potratovým doktorom v Belehrade“, je mrazivým svedectvom o tom, ako sa pohľad na ľudský život môže dramaticky zmeniť.

Stojan Adaševič si ten deň zapamätal na celý život. Bol študentom lekárskej fakulty a v lekárskej izbe usporadúval kartotéku. Sedel v kúte nad papiermi, keď sa v miestnosti začali zhromažďovať gynekológovia. Nevšímali si bokom čupiaceho chlapca a začali sa rozprávať o rôznych prípadoch zo svojej praxe. Doktor Rado Ignatovič spomínal na istú tehotnú ženu, ktorá prišla, aby si dala zobrať svoje dieťa. Potrat sa nepodaril, lebo gynekológ nedokázal roztvoriť kŕčok maternice. Keď lekári začali hovoriť o ďalších osudoch ženy, načúvajúci Stojan skamenel. Zrazu pochopil, že zubárka z neďalekého zdravotného strediska, o ktorej muži rozprávali, je jeho mama. „Už nežije, ale ktovie, čo sa stalo s dieťaťom, ktorého sa chcela zbaviť?“ spýtal sa ktorýsi z gynekológov. Stojan už nevydržal: „To ja som to dieťa,“ povedal vstávajúc. V miestnosti nastalo hrobové ticho a po chvíli začali lekári jeden po druhom odchádzať.

Transformácia vnímania

V nasledujúcich rokoch sa doktor Adaševič často v myšlienkach vracal k tamtej udalosti. Veľmi dobre chápal, že žije len vďaka tomu, že nejaký lekár spackal potrat. On sám by nikdy takú fušerskú robotu neodviedol. Neraz za ním prichádzali kolegovia, ktorí nevedeli otvoriť kŕčok maternice, no on si vždy vedel rady s týmto problémom. Napokon bol najlepším potratovým doktorom v Belehrade. Rýchlo v tomto odbore predstihol svojho majstra, doktora Ignatoviča, ktorému vďaka jeho neschopnosti vďačil za život. „Tajomstvo úspechu spočíva v tom, aby ste si vytrénovali ruku častými zákrokmi,“ hovoril, pričom citoval nemecké príslovie Übung macht Meister (cvičenie robí majstra). Verný tejto zásade robil denne 20, 30 potratov. Jeho denný rekord dosiahol 35. Dnes už nedokáže povedať, koľko potratov urobil počas 26 rokov praxe. Ich počet odhaduje na 48 až 62 tisíc.

Celé roky bol presvedčený, že potrat - ako sa učí na lekárskych fakultách a píše v knihách - je chirurgický zákrok podobný odstráneniu slepého čreva. Rozdiel spočíva jedine v odstránení iného orgánu z tela ženy - raz je to kúsok čreva, inokedy „tehotné“ tkanivo. Pochybnosti sa začali objavovať v deväťdesiatych rokoch, keď do juhoslovanských nemocníc začali zavádzať ultrasonografy. Vtedy Adaševič na obrazovke USG prvý raz uvidel to, čo doteraz nebol viditeľné - vnútro lona ženy a živé dieťa, ktoré si cmúľa prst, pohybuje rukami i nohami. Obvykle o chvíľu kúsky toho dieťaťa ležali pred ním na stole. „Pozeral som sa, ale nevidel,“ spomína dnes. „Všetko sa zmenilo, keď sa mi začali snívať sny.“

Sen doktora Adaševiča

Vlastne bol to jeden sen, no opakoval sa každú noc, zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac. Snívalo sa mu, že kráča po slnkom zaliatej lúke, okolo neho je plno krásnych kvetov, lietajú pestrofarebné motýle, je teplo a príjemne, no napriek tomu ho trápi akýsi znepokojujúci pocit. V istej chvíli sa lúka zapĺňa deťmi, ktoré pobehujú, hrajú sa futbal, smejú sa. Sú rôzneho veku, od troch, štyroch rokov do asi dvadsiatky. Všetky sú neobyčajne krásne. Tvár jedného chlapca a dvoch dievčat sa mu vidia veľmi známe, ale nevie si spomenúť, odkiaľ ich pozná. Pokúša sa s deťmi rozprávať, ale tie, keď si ho všimnú, vydesené začnú utekať a kričať. Na to všetko sa pozerá človek v čiernych šatách, pripomínajúci mnícha. Nič nehovorí, len prenikavo pozerá.

Adaševič sa každú noc budil vydesený a do rána nemohol zaspať. Nepomáhali ani bylinky a prášky na spanie. Jednej noci vo sne, úplne vykoľajený z rovnováhy, začal naháňať utekajúce deti. Podarilo sa mu jedno z nich chytiť. Ono vtedy začalo prenikavo kričať: „Pomoc! Vrah! Zachráňte ma pred vrahom!“ V tej chvíli v čiernom oblečený človek sťa orol priletel k Adaševičovi, vytrhol mu dieťa z rúk a ušiel. Doktor sa prebudil, srdce mu bilo ako zvon. V izbe bolo chladno, no on bol celý rozhorúčený a spotený. Ráno sa rozhodol ísť za psychiatrom. Pretože nebol voľný termín, objednal sa na nasledujúci deň. Keď nastala noc, rozhodol sa, že vo sne pôjde za „čiernym človekom“ a spýta sa ho, kto je. Tak aj urobil. Neznámy mu odpovedal: „Moje meno ti aj tak nič nepovie.“ Keď však doktor nástojil, odpovedal mu: „Volajú ma Tomáš Akvinský.“ Toto meno Adaševičovi naozaj nič nehovorilo. Počul ho prvý raz. Človek v čiernom pokračoval: „A prečo sa nepýtaš, kto sú tie deti? Nepoznávaš ich?“ Keď lekár odpovedal záporne, Tomáš povedal: „To nie je pravda. Oni ťa poznajú veľmi dobre. To sú deti, ktoré si zabil pri potratoch.“ - „Ako to?“ odporoval Adaševič. „Veď sú veľké, no ja som nikdy nezabíjal narodené deti.“ - „A ty nevieš, že tu, vo večnosti, na druhej strane, všetky deti rastú?“ opýtal sa Tomáš. Doktor sa však nevzdával. „Veď som nezabil dvadsaťročného človeka.“ Tomáš odpovedal: „Zabil si ho pred dvadsiatimi rokmi, keď mal tri mesiace.“ Vtedy si Adaševič zrazu spomenul, na koho sa ten dvadsaťročný mládenec a tie dve dievčatá tak podobajú - na jeho veľmi dobrých známych, ktorým pred rokmi robil potrat. Chlapec vyzeral tak, ako vyzeral jeho otec, keď mal dvadsať. Bol to Adaševičov dobrý priateľ a jeho žene urobil potrat presne pred dvadsiatimi rokmi. V tvárach dievčat doktor spoznal črty ich matiek, z ktorých jedna bola jeho sesternicou. Keď sa zobudil, rozhodol sa, že už nikdy v živote neurobí potrat.

V ruke som držal bijúce srdce

V nemocnici na neho čakal bratranec so svojou milenkou. Mali u neho dohovorený termín potratu. Bola v štvrtom mesiaci tehotenstva a chcela sa zbaviť svojho deviateho dieťaťa. Adaševič odmietol, avšak bratranec ho nahováral tak dlho a nástojčivo, až napokon ustúpil: „No dobre, posledný raz v živote.“ Na obrazovke USG zreteľne videl obrysy dieťaťa i cmúľanie prstu. Roztiahol maternicu, vsunul do nej kliešte, niečo nimi zachytil a vytiahol. Pozrel sa a uvidel, že v nich drží malú rúčku. Položil ju na stôl, no tak, že nerv z odtrhnutého ramena sa dotkol miesta, kde bol rozliaty jód. Rúčka sa zrazu sama začala pohybovať. Vedľa stojaca zdravotná sestra až vykríkla: „Celkom ako nohy žaby na cvičeniach z fyziológie!“

Doktor sebou trhol, no potrat neprerušil. Znova vložil kliešte do maternice, niečo chytil a vytiahol. Tentoraz to bola malá nôžka. Stihol si len pomyslieť: „Len aby som ju nepoložil zas na ten jód,“ keď v tom iná sestra, ktorá stála za ním, pustila na zem tácku s chirurgickými nástrojmi. Rozľahol sa buchot, doktor až podskočil, uvoľnil kliešte a nôžka spadla hneď vedľa rúčky. A tiež sa začala pohybovať. Všetok personál videl také čosi prvý raz - pohybujúce sa končatiny na stole. Adaševič sa rozhodol všetko, čo ostalo v maternici, rozdrviť na kašu a vysať ako beztvarú hmotu. Tak aj urobil. Začal sekať, mliaždiť, drviť. Keď vytiahol kliešte v presvedčení, že uvidí kašu z mäsa, uzrel... ľudské srdce. Ešte bilo, čoraz pomalšie a pomalšie, až napokon prestalo biť. Vtedy pochopil, že zabil človeka. Zotmelo sa mu pred očami. Nevedel, ako dlho to trvalo. Zrazu pocítil, ako ho niekto myká za rameno a počul vydesený hlas sestry: „Doktor Adaševič! Doktor Adaševič!“ Zistil, že pacientke hrozí vykrvácanie. Prvý raz po dlhom čase sa začal vrúcne modliť k Bohu: „Pane Bože, zachráň nie mňa, ale túto ženu!“ Keď v maternici zostanú veľké zvyšky plodu, tak na jej dôkladné vyčistenie treba najmenej desať minút. Tentoraz sa to doktorovi podarilo dvoma vsunutiami nástrojov do pošvy. Keď si zložil rukavice, vedel, že už nikdy v živote neurobí potrat.

Odpor a boj za život

Keď svoje rozhodnutie oznámil primárovi, vyvolalo to údiv. Ešte sa nestalo, aby v belehradskej nemocnici nejaký gynekológ odmietol robiť potraty. Začali na neho robiť nátlak, aby zmenil rozhodnutie. Plat v nemocnici mu zmenšili na polovicu, dcéru vyhodili z práce, syna z prijímacích skúšok na vysokú školu. Útočili na neho v tlači i televízii. Písali, že socialistický štát mu poskytol vzdelanie, aby mohol robiť potraty, no on sabotuje štát. Po dvoch rokoch nátlaku bol na pokraji nervového zrútenia. Rozhodol sa, že nasledujúci deň sa ohlási u primára a požiada o pridelenie potratu. Avšak v noci sa mu prisnil Tomáš, poklepal ho po pleci a povedal mu: „Si mojím dobrým priateľom. Bojuj ďalej.“

Nasledujúce ráno doktor za primárom nešiel. Rozhodol sa bojovať. Zapojil sa do hnutia na ochranu života nenarodených detí. Cestoval po celom Srbsku s prednáškami a seminármi na tému potratu. V juhoslovanskej televízii dosiahol, že dva razy odvysielali film Bernarda Nathansona Nemý výkrik, ktorý ukazuje ukončenie tehotenstva, zaznamenané s pomocou USG. Vďaka jeho iniciatíve na začiatku stých rokov minulého storočia juhoslovanský parlament schválil zákon o ochrane života nenarodených. Ten sa dostal k prezidentovi Slobodanovi Miloševičovi, ktorý ho však nepodpísal. Potom sa začala vojna a na zákon už nik nemal čas.

Keď už je reč o vojne, Adaševič uvažuje takto: „Ako ináč vysvetliť tie jatky, ktoré sa tu na Balkáne diali, ak nie odvrátením sa ľudí od Boha a nedostatkom úcty voči ľudskému životu?“ Aby to neboli len plané reči, rozpráva o praxi, ktorá je v Srbsku bežná: „Pretože náš zákon stanovuje, že život dieťaťa je chránený až od prvého nadýchnutia sa, čiže od chvíle, keď prvý raz zakričí, legálne sa robia potraty aj v siedmom, ôsmom, ba dokonca aj deviateom mesiaci tehotenstva. Tu už ani nemožno hovoriť o potrate, lebo v skutočnosti sa vyvoláva predčasný pôrod. Pri gynekologickom kresle je vedro s vodou a kým dieťa stihne vykríknuť, zapchajú mu ústa a strčia ho do vody. Oficiálne je to potrat a všetko sa deje v súlade so zákonom - dieťa sa predsa nenadýchlo.“ Adaševič cituje Matku Teréziu z Kalkaty: „Ak matka môže zabiť vlastné dieťa, čo môže zabrániť mne i tebe, aby sme sa nezabíjali navzájom?“

Dnes sa väčšina potratov v Srbsku robí na súkromných klinikách, ktoré nezverejňujú informácie o počte ukončených tehotenstiev. Podľa Adaševičových výpočtov na 25 počatých detí pripadá sotva jedno živo narodené. Teda 24 bytostí je zničených. „Je to skutočná vojna narodených s nenarodenými,“ hovorí doktor. „V tejto vojne som viackrát zmenil front. Najprv som bol ako nenarodený odsúdený na smrť, potom som sám zabíjal nenarodených, teraz sa zas usilujem brániť ich.“

„Začal som sa zaujímať aj o život Tomáša Akvinského, o ktorom som dovtedy nemal ani tušenia. Rozmýšľal som, prečo som videli práve jeho, a nie iných svätcov, tým skôr, že je to katolícky svätec, no ja som pravoslávny. Aby som si to objasnil, začal som študovať Tomášovo učenie. A čo som zistil? Našiel som jeho texty, v ktorých tvrdil, že ľudský život sa začína 40 dní po oplodnení v prípade mužského plodu a 80 dní po oplodnení v prípade ženského plodu. A čím je to dieťa prvé dni po počatí? Ničím? Myslím si, že to, čo Tomáš napísal, ho vo večnosti znepokojuje. Aj keď treba vedieť, že toto tvrdenie prevzal od Aristotela, ktorý bol vtedy veľkou autoritou. Tomáš sa teda nechal ovplyvniť jeho tvrdeniami a urobil chybu. Prešlo veľa času, kým som pochopil, že dieťa v lone matky je živým človekom nie od chvíle, keď sa prvý raz nadýchne, ako nás učili komunisti, ale od chvíle, keď sa stane ľudským embryom, teda od spojenia spermie s vajíčkom (...). Ťažko hovoriť o štatistikách, lebo na zabíjanie detí v lonách matiek sa používajú aj iné prostriedky, ako špirály alebo tabletky RU 486, ktoré sú oficiálne zaradené medzi antikoncepčné prostriedky. Starci z hory Athos, s ktorými som sa rozprával, delia antikoncepciu na hriešnu a diabolskú. Hriešna je tá, ktorá zabraňuje spojeniu spermie s vajíčkom. Diabolská je zas tá, ktorá zabíja už počaté dieťa. A práve to spôsobuje špirála a tabletky ako RU 486. Špirála účinkuje ako meč, ktorý odtne malú ľudskú bytosť od zdroja výživy v maternici. Je to strašná smrť. Človek umiera od hladu v miestnosti plnej jedla.“

Grzegorz Górny

Táto reportáž bola uverejnená v skrátenej forme 1. decembra 2003 v poľskom denníku Rzeczpospolita.

Zdroj: Časopis Milujte sa! č. 11/2003

Historický kontext interrupcií

Interrupcia, známa aj ako umelé ukončenie tehotenstva, je lekársky alebo chemický zákrok na prerušenie tehotenstva. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje prerušenie tehotenstva ako vypudenie plodu z maternice pred dosiahnutím schopnosti extrauterinného života, pričom odporúča stanoviť hranicu hmotnosti pre potrat na 500 g, čo zodpovedá približne 22. týždňu tehotenstva.

Na otázku interrupcií neexistuje jednotný morálny a etický názor. Morálne hodnotenie, prípustnosť a zákonné vymedzenie interrupcie predstavuje pre mnohých ľudí etický problém. V niektorých krajinách sú interrupcie zakázané a ich vykonávanie je trestné, kým v iných krajinách sú do určitého časového okamihu legálne a beztrestné. Niektorí ľudia vnímajú interrupciu ako vraždu, zatiaľ čo iní ju považujú za morálne ospravedlniteľnú ako súčasť slobody jednotlivca a práva žien.

Umelé prerušenie resp. ukončenie tehotenstva je jav vyskytujúci sa vo všetkých spoločnostiach od nepamäti. V primitívnych spoločnostiach nebola známa súvislosť medzi pohlavným stykom a tehotenstvom a preto sa ženy - matky ako zachovateľky života stavali na najvyšší piedestál spoločnosti. Od roku 1850 pred Kr. V staroveku sa trestnosť interrupcií posudzovala z odlišných hľadísk, ako dnes. Sankcie sa udeľovali napr. za poškodenie práv otca na potomstvo. Sokrates, Platón a Aristoteles uznávali interrupcie ako formu kontroly populácie. Hippokrates vystríhal vo svojom spise pred podávaním abortív, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a boli nebezpečenstvom pre samotnú ženu. Vo svojej zbierke spisov Corpus Hippocraticum sám Hippokrates odporúča žene rôzne násilné telesné cvičenia na zbavenie sa, ukončenie neželaného tehotenstva.

Teoretické predpoklady vzniku predstavy o práve ženy na kontrolu tehotenstva vychádzajú historicky zo vzniku liberalizmu a puritánskej revolúcie v 17. storočí v Anglicku. Levellerská myšlienka „vlastníctva vlastnej osoby“ bola jasne spätá s prírodou a tvorila paralelu k myšlienke prirodzeného práva na vlastníctvo tovaru: „Príroda každému jednotlivcovi v prírode dala individuálne vlastníctvo, ktoré nesmie nik narušiť, ani ho oň pripraviť: pretože každý tým, že je sám sebou, vlastní sám seba, pretože inak by nemohol byť sám sebou, a na základe toho si nikto druhý nemôže robiť nárok, že ho oňho samého pripraví, iba ak zjavným násilím a porušením najhlavnejších zákonov prírody a zákonov rovnoprávnosti a spravodlivosti medzi človekom a človekom…“. Táto levellerská teória individualizmu, jedinečnosti indivídua špecificky ovplyvnila podmienky žien: viedla k uzákoneniu puritánskej myšlienky o manželstve ako zmluve, k zákazu biť manželku a k liberalizácii rozvodu. Pre prvých obhajcov a obhajkyne kontroly pôrodnosti bolo priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami očividné.

Reprodukčné práva nadobudli podstatne iné rozmery v kontexte priemyselnej revolúcie. V Sovietskom zväze bola liberalizácia prerušenia tehotenstva výsledkom snahy jednak ženského hnutia, jednak jej účelom bolo aj zapojenie žien do priemyselnej výroby a prelomenie feudálnych a patriarchálnych foriem života. Nástupom stalinizmu a jeho populačnej politiky boli interrupcie v Sovietskom zväze však opäť zakázané (1936). Prvou západnou krajinou, ktorá legalizovala interrupciu, bol Island (1935), o tri roky neskôr Švédsko. V rokoch 1965 až 1985 liberalizovali interrupčné zákony mnohé krajiny sveta. Výnimku v Európe tvoria silne nábožensky založené Írsko a Malta, v roku 1993 sa k nim pripojilo Poľsko.

Pre ateistov je postoj k interrupciám niekedy odvodený z ich vnútorného morálneho cítenia. Hoci v tejto oblasti neexistujú relevantné štatistiky, väčšinová podpora práva ženy na UPT v sekulárnych štátoch ukazuje na liberálny postoj ateistov. Situáciu na Slovensku ozrejmuje výskum, podľa ktorého 100 % žien-ateistiek považuje liberálny interrupčný zákon za vyhovujúci alebo dokonca príliš prísny.

Prístup cirkvi, ktorý spoluformoval prístup spoločnosti k interrupciám, sa sprísnil najmä v posledných storočiach, no hriechom a zakázanou bola vždy. S rozvojom ľudského poznania života pred narodením sa len menili tresty. Zákaz interrupcií je bez ďalšieho stanovený napr. v Didaché či apokryfnom liste Barnabáša. Cirkevný učiteľ Svätý Augustín (4. storočie) tvrdil, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov. Pápež Inocent III. ešte na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred pohybom plodu (17. - 20. týždeň). Tomáš Akvinský (13. storočie) zastával teóriu oduševnenia - animácie plodu, podľa ktorej duša vstupovala do mužského plodu v štyridsiatom, do ženského v osemdesiatom dni života. Tento názor tzv. hylomorfizmus je rozšírený v časti populácie i dnes a hovorí, že ľudská duša (podľa tohto názoru v podstate intelektová) môže existovať len v tele, vybavenom orgánmi na duchovné aktivity človeka. Akvinský vychádzal ale z Aristotelovo presvedčenia, že plod nemôže mať svoje vlastné záujmy skôr ako má duševný život. Až od doby animácie sa teda plod považoval za človeka a prerušenie tehotenstva do doby oduševnenia bolo všeobecne akceptované v rovine tabuizovanej témy. Postoj cirkvi k interrupciám sa vyhranil v roku 1588, keď pápež Sixtus V. svojou Immensa Aeterni Dei odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. V roku 1591 však pápež Gregor XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu.

Islam - Islamské učenie nie je jednotné v otázke, čo možno považovať za začiatok ľudského života. Podľa stredovekého učenca Al-Ghazalího sa život začína momentom počatia, no plod možno považovať za človeka až po 120 dňoch od momentu počatia - vtedy do tela matky vchádza anjel a vdychuje mu život. Dovtedy plod nemá dušu, takže hierarchicky je na úrovni zvieraťa. Interrupcia do 120 dní sa teda tradične tolerovala, ak bol na ňu „dobrý dôvod“.

V židovskom náboženstve sa prelínajú u jednotlivcov názory pro-life a pro-choice. Takisto existujú aj židovské organizácie oboch názorových smerov. Vo všeobecnosti ortodoxní Židia odmietajú interrupcie, kým liberálni majú skôr benevolentný názor. Tradícia však pripúšťa interrupcie zo zdravotných dôvodov do 40 dní od momentu počatia. Judaizmus nepovažuje ľudský plod za úplnú ľudskú bytosť. V Mišne, prvom písomnom zázname Tóry, sa dokonca doslovne píše, že ak je život matky tehotenstvom ohrozený, plod musí byť usmrtený. Môže sa tak stať až do chvíle, keď je „väčšina plodu rozoznateľná“.

Pro-Life (za život) - podľa jeho stúpencov ľudský život vzniká v okamihu počatia a práva ešte nenarodeného dieťaťa je potrebné chrániť, interrupciu považujú za vraždu. Časť stúpencov sa opiera o východiská kresťanskej mravouky, podľa ktorej život je dar od Boha a človek nemá právo ukončiť ho. Hlavnou svetovou ustanovizňou pro-life je Human Life International so sídlom v Spojených štátoch amerických.

Pro-Choice (za možnosť voľby) - stúpenci sú za kompromis medzi právom plodu a právom ženy slobodne sa rozhodnúť o svojom tehotenstve. Podľa tohto hnutia má dieťa tiež právo narodiť sa ako chcené a milované. Presadzuje právo dvojíc na plánované rodičovstvo a sexualitu nezužuje len na reprodukčnú činnosť, ale chápe ju ako hodnotu. Mať dieťa je považované za zodpovedné rozhodnutie a preto sa presadzuje myšlienka „od interrupcií k antikoncepcii“.

Metódy umelého prerušenia tehotenstva

Miniinterrupcia (tzv. vákuová extrakcia) - u žien, ktoré ešte nerodili, sa môže vykonávať do 45 dní od prvého dňa poslednej menštruácie a u žien, ktoré už rodili, do 55. Je to podtlakové vysávanie maternice pomocou trubice napojenej na vysávací prístroj - vacuum exhauscia. Cez roztiahnuté maternicové hrdlo sa do maternice vsunie plastická trubička s ostrým hrotom. Je pripojená na silnú vývevu, podobnú vysávaču, ale s 29-krát silnejším účinkom. Vykonáva sa od 8. do 12. týždňa tehotenstva.

Kyretáž - Lekár musí rozšíriť maternicové hrdlo kovovými dilatátormi natoľko, aby mohol vsunúť do maternice príslušné nástroje - kyretu a abortové kliešte. Od 12. týždňa tehotenstva je plod už príliš veľký na to, aby prešiel maternicovým hrdlom. To, že lekár zákrok vykonal správne, spozná podľa charakteristického škrabavého zvuku a citu v prstoch pri revízii dutiny maternice a tiež kontrolou ultrazvukovým vyšetrením. Tento zákrok sa robí v celkovej anestézii, žena je v stave narkózy. Práca s kyretou nesie so sebou určité riziká. Kyretáž je takpovediac práca naslepo. Lekár pracuje iba pomocou hmatu, s veľkou opatrnosťou, aby neperforoval silne krvou a žliazkami presiaknutú - až špongióznu stenu maternice.

Farmakologický potrat - Je to perorálne užitie tabletky, ktorá vyvolá potrat tým, že zablokuje účinok hormónu progesterónu, ktorý je nevyhnutný na udržanie tehotenstva. Môže sa použiť až do 9. týždňa tehotenstva. Metóda je k žene oveľa šetrnejšia ako iné spôsoby interrupcie. Najznámejšou tabletkou je Mifepriston, ktorý zatiaľ na Slovensku nie je registrovaný, ale používa sa v mnohých západoeurópskych štátoch.

Kriminálny potrat

Kriminálny potrat je potrat, ktorý si vyvolá žena sama alebo ho vykoná iná neskúsená osoba, príp. lekár bez zákonného oprávnenia. V minulosti si ženy vyvolávali potraty rôznymi manipuláciami: mechanickými spôsobmi, užívaním liekov, hormónov, ba aj takých prípravkov, ktoré zapríčinili otravu krvi. Tento druh potratu môže spôsobiť často okrem trvalej neplodnosti aj smrť ženy.

Potraty na Slovensku

Začiatkom celého procesu je zistenie, že je žena tehotná. Lekár jej urobí vyšetrenie a potvrdí, že žena čaká dieťa. Na Slovensku je uzákonená legálna interrupcia do 12. týždňa tehotenstva. Do 8. týždňa sa vykonáva tzv. miniinterrupcia, od 8. - 12. sa vykonáva interrupcia (kyretáž). V 16. - 18. týždni sa môže vykonať odber z plodovej vody - amniocentéza na genetické vyšetrenie plodu. Amniocentéza je indikovaná pri podozrení na genetickú anomáliu (napr. Downovho syndrómu) alebo u rodičiek nad 35 rokov.

Zákon rozlišuje dva druhy umelého prerušenia tehotenstva, a to na žiadosť tehotnej ženy podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva a zo zdravotných dôvodov podľa § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva, pričom v rámci druhého dôvodu je ďalej rozlíšené prerušenie tehotenstva z dôvodu ohrozenia života tehotnej ženy, z dôvodu ohrozenia jej zdravia alebo zdravého vývoja plodu, alebo ak ide o geneticky chybný vývoj plodu. Tým zákon o umelom prerušení tehotenstva zakotvuje súčasne dva samostatné právne režimy úpravy prerušenia tehotenstva a v rámci druhého režimu podľa § 5 zákona ďalej tri relatívne samostatné dôvody. 12 týždňov v zmysle ustanovenia § 4 zákona sa vzťahuje iba na prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy, nie však na prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov uvedených v ustanovení § 5 zákona. Ak sa teda tehotenstvo ženy nachádza v povolenom intervale, gynekológ jej dá na vyplnenie „Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva a hlásenie potratu“. V nej vyplní osobné údaje, ale nie dôvod, pre ktorý sa žena rozhodla podstúpiť potrat, ten je anonymný. „Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva a hlásenie potratu“ sa vypĺňa trojmo, dva exempláre pre zdravotnícke potreby a jeden pre štatistický úrad. Za každú interrupciu žena zaplatí ca. 7000 Sk (údaj k roku 2007). Ak tehotenstvo ohrozuje život ženy, za umelé prerušenie tehotenstva sa neplatí. Taktiež ženy po 40. roku života majú nárok na bezplatnú interrupciu.

V určený deň sa ráno žena prihlási v nemocnici, kde je podrobená potrebným vyšetreniam. Samotná interrupcia netrvá dlho, približne 2 - 5 minút. Vykonáva ju lekár - gynekológ, ktorý má k dispozícii jednu až dve zdravotné sestry, súčasťou tímu je anestéziológ a jeho zdravotná sestra. Žena je počas zákroku v anestézii. Interrupcia je vykonávaná ako štandardný medicínsky zákrok. Zdravotné riziká interrupcie závisia na tom, či sa postup vykonáva bezpečne pod dohľadom odborníkov, alebo nebezpečne. Podľa štúdie z roku 1992, ktorá sa zameriavala na potraty zo zdravotných dôvodov, uverejnenej v British journal of psychiatry iba menšina žien (10 %) trpí vážnejšie alebo trvalo. Psychózami trpí iba 0,003 % a aj tu ide zväčša o prejavy predchádzajúcich psychických ochorení.

V otázke prijateľnosti interrupcií súťažia dva krajné etické postoje: etika princípov vs. etika konzekvencií. Liberálny názor uznáva, že umelé prerušenie tehotenstva je určitý morálny problém, pretože znamená zmarenie vyvíjajúceho sa ľudského života. Na druhej strane sa objavujú nesúhlasné názory. Medzi nimi osciluje tzv. diferencujúci prístup. Postoj niektorých ľudí sa odvíja od toho, kedy je interrupcia vykonaná: kým v skorom štádiu prevládajú liberálne názory umožňujúce žene slobodu voľby, v neskoršom štádiu sú to postoje konzervatívne, chrániace právo plodu na život. Podľa L. W. Problematickosť interrupcií spočíva v tom, že nie je jasné, kedy v priebehu svojho vývoja začína byť človek človekom.

Kedy sa začína život?

Prirodzene, ani zástancovia súčasnej úpravy potratov neberú ako pozitívum fakt, že sa toľko tehotenstiev končí drastickou metódou umelého potratu. Berú to často ako zlé riešenie, ale rozhodnutie ženy, na ktoré má právo. To sa však v našom právnom poriadku viaže len na prvých 12. týždňov života ľudského plodu. Obhajcovia potratov v prvom trimestri tvrdia, že slobodná vôľa matky má vyššiu právnu prioritu než právo takéhoto jedinca na život, keďže ten ešte nie je človekom. Český lekár Radim Uzel v knihe Potrat Ano - Ne píše, že do 24. týždňa „ľudský zárodok nemá vôbec žiadnu biologickú štruktúru, vlastnosť či chemickú reakciu, ktorou by sa odlišoval od iných živých objektov živočíšnej či dokonca rastlinnej ríše“. Embryológovia však prichádzajú s inými poznatkami. Viera Pospíšilová z Ústavu histológie a embryológie na Lekárskej fakulte UK vysvetľuje: „Osemtýždňové embryo už má všetky základy orgánov, má ľudskú podobu, má vytvorenú tvár, nos, uši. Niektoré orgány sú dokonalejšie, napríklad srdce v ôsmom týždni je už veľmi dobre vyvinuté. Iné orgány, ako pľúca či oblička, ktoré embryo nepotrebuje, sú síce založené, ale vyvíjajú sa neskôr, keďže všetko zabezpečuje matka. Obdobie medzi piatym a ôsmym týždňom je vôbec veľmi dramatické, všetko veľmi rýchlo rastie a veľmi rýchlo sa delia bunky.“ Pospíšilová dopĺňa, že nerozumie, prečo u nás časová hranica „práva na život“ pripadla na 12. týždeň. „Nevidím tam hranicu, o nijakom orgáne sa nedá povedať, že by sa v 12. týždni dialo niečo zásadné. Zrejme to súvisí s gynekologickým členením tehotenstva na tri trimestre. Kedysi sa hovorilo, že embryo je do dvanásteho týždňa, ako je hranica na interrupcie. Dnes už vieme, že embryo trvá do ôsmeho týždňa a následne prechádza do štádia plodu.“ Embryologička nesúhlasí ani s názormi, ktoré kladú začiatok ľudskej bytosti do štádia, keď sa vyvíja šedá mozgová kôra: „Mozog sa vyvíja dlhodobo, aj po narodení, začiatok mozgovej kôry je pritom už v štvrtom týždni, keď sa vytvoria základné oblasti.“ Podľa Pospíšilovej sa ľudský život začína oplodnením. „Už v tomto okamihu vzniká človek, pretože má genetický materiál človeka. Je to nový ľudský jedinec, keďže vznikol splynutím genetického materiálu otca a matky.“ Embryologička si napriek tomuto odbornému pohľadu nemyslí, že by sa mali interrupcie zakázať. „Osobne som proti interrupciám, pretože ide o ľudského jedinca, ale sú prípady a situácie, keď by mala mať žena možnosť rozhodnúť sa pre interrupciu.“

Pri hľadaní iných okamihov sú dokonca popularizované aj názory amerického profesora bioetiky Petra Singera z univerzity v Princetone, podľa ktorého je ľudskou osobou tá, ktorá má schopnosť si samu seba uvedomovať. Podľa Singera je preto morálne prípustné aj zabitie novorodenca. Napokon, v USA boli len pred štyrmi rokmi zakázané takzvané čiastočné potraty, počas ktorých sa brutálnym spôsobom usmrcovali jedinci krátko pred narodením. Našťastie na Slovensku vedieme v tomto zmysle normálnejšiu debatu. Počas tých 50 rokov sa veľa zmenilo: za ten čas sa podrobilo procedúre umelého potratu 1 300 000 nenarodených ľudských jedincov, a tento zákrok sa vykonal na desaťtisícoch, možno státisícoch žien rukami tisícov gynekológov, ktorých profesiu to celkom zmenilo.

Porovnanie metód

tags: #kde #sa #vykonal #prvy #potrat