Je normálne, že rodičia deťom pomáhajú zlepšiť ich zlú náladu alebo sa ich snažia upokojiť, keď sa hnevajú. Ale ak to robia neustále, dieťa sa nenaučí rozpoznávať svoje pocity a aj v budúcnosti môže mať s tým problém. V súčasnosti sa výchova detí zameriava hlavne plnenie školských povinností, podporovanie záujmov a na aktívne prežívanie voľného času. Menej rodičov vedie svoje deti k tomu, aby cielene spoznávali svoje pocity a svoj emocionálny svet.
Prejavy rodičov, ktorí preberajú zodpovednosť za citové rozpoloženie detí
Rodičia, ktorí neučia svoje deti rozpoznávať vlastné emócie sa prejavujú napríklad týmito postojmi:
- Na tému emócií sa s deťmi väčšinou nerozprávajú.
- Ak sa ich dieťa nudí, považujú za svoju povinnosť zabaviť ho.
- Cítia sa nepríjemne, keď je ich dieťa v strese, je smutné alebo sa hnevá.
- Vynakladajú veľa námahy na to, aby svoje dieťa rozveselili.
- Niekedy chodia okolo dieťaťa ako po špičkách, len aby ho nenahnevali.
- Majú pocit, že dobrými rodičmi sú len vtedy, keď je ich dieťa šťastné.
- Keď sa dieťa na rodičov hnevá, majú pocit, že niečo urobili zle.
- Chcú od dieťaťa, aby sa upokojilo, ale nikdy mu nevysvetlili, ako to má urobiť.
Naučte deti pomenovať svoje pocity
Ak vaše dieťa nevie pomenovať svoje pocity, nedokáže ani prevziať zodpovednosť za to, aké ním lomcujú emócie. Deti, ktoré nevedia svoje emócie pomenovať, najčastejšie ich prejavujú prostredníctvom svojho správania. Záchvaty zlosti, jačanie a agresivita často pramenia z neschopnosti vyjadriť to, ako sa cítia. Učte dieťa, ako môže vyjadriť svoje pocity napríklad tak, že keď dupne nohou, zareagujte: „Zdá sa, že sa hneváš.“ Keď je dieťa staršie, môžete použiť aj také slová ako nervózny, sklamaný, frustrovaný. Pri rozhovore s dieťaťom používajte slová, ktoré sa týkajú pocitov. Každý deň sa spýtajte dieťaťa, ako sa cíti. Pýtajte sa napríklad večer, keď spolu večeriate alebo keď ide dieťa spať.
Uznajte pocity svojho dieťaťa
Ak sa náhlite vyriešiť problémy svojho dieťaťa, znamená to, že vy preberáte zodpovednosť za jeho pocity. Ak však jeho pocity uznáte za oprávnené, ukazujete mu tým, že ho síce na jednej strane chápete, ale nechávate na ňom, aby si s nimi poradilo. Je však dôležité, aby ste jeho pocity nebrali na ľahkú váhu. Snažte sa svoje výroky hovoriť s určitou dávkou empatie. Napríklad: „Je to frustrujúce, že nemôžeš robiť niečo, čo skutočne chceš. Je teda pochopiteľné, že ťa mrzí, že dnes nepôjdeme do kina.“ Pochopením vášmu dieťaťu ukážete, že je úplne v poriadku, ak sa cíti zle. Môžete použiť ešte aj niektoré z týchto viet:
- „Vidím, že sa veľmi hneváš, pretože som povedala, že nemôžeš ísť ku kamarátovi. Viem, že si asi sklamaný, že musíš ostať doma.“
- „Je ťažké prehrať. Aj ja by som bol smutný.“
- „Chápem, musel si byť veľmi nahnevaný, až si chcel povedať niečo zlomyseľné.“
- „Myslím si, že mnohé deti sú v prvý deň v škole nervózne.“
Opravujte správanie a nie pocity
Vysvetlite dieťaťu, že myšlienky zahŕňajú slová a obrázky, ktoré sa mu preháňajú v hlave. Pocity opisujú jeho náladu. Napríklad to, či je šťastné alebo smutné. Správanie zahŕňa skutky, ktoré sa rozhodne urobiť. Keď dieťa pochopí rozdiel medzi týmito tromi vecami, začne si lepšie uvedomovať svoje voľby. Napríklad je v poriadku cítiť sa nahnevane, ale nie je v poriadku niekoho udrieť. Vysvetlite dieťaťu, že do problémov sa nedostane pre svoje pocity alebo myšlienky. Pravidlá sa vzťahujú na správanie. Existuje niekoľko jednoduchých pravidiel, ktoré môžu deťom pomôcť, aby zvládali svoje emócie:
- Rešpektuj fyzický priestor druhých a ich majetok.
- Nikoho netreba biť alebo mu telesne ubližovať a poškodzovať jeho majetok.
- Keď sa s niekým rozprávaš, vyjadruj sa láskavo.
- Nemali by sa používať prezývky alebo zhadzovanie.
- Používaj vnútorný hlas.
- Nemalo by sa kričať a zbytočne jačať.
Dovoľte dieťaťu prežívať aj nepríjemné pocity
Úlohou rodičov nie je za každých okolností vykúzliť úsmev na perách svojho dieťaťa. Dôležité je naučiť ho, aby sa dokázalo vyrovnať s nepríjemnými emóciami vlastnými silami. Nesnažte sa hneď dieťa rozveseliť. Keď sa veci nevyvíjajú tak, ako by sa mali, nesnažte sa hneď zariadiť veci podľa predstáv dieťaťa. Keď sa dieťa sťažuje, že sa nudí, nesnažte sa hneď zariadiť mu nejaký program. Je úplne prirodzené, že dieťa občas zápasí s náročnou úlohou. Umožnite svojmu dieťaťu, aby prežilo širokú škálu emócií. Usmerňujte ho, ale nezachraňujte ho.
Potláčanie emócií a jeho vplyv na zdravie
Každú našu emóciu v tele sprevádzajú biochemické procesy. Každá naša emócia necháva stopu v našom tele. Rozvoj techniky a medicíny priniesol mnohé ohromné zistenia. Dnes už napríklad vieme, že pocit šťastia je spojený s vyplavovaním hormónu zvaného endorfín, ktorý sa taktiež produkuje na zvládanie stresu a bolesti. Podľa výskumov naše telo produkuje viac endorfínu pri cvičení, konzumácii tmavej čokolády a štipľavých jedál, joge, meditácii a smiechu atď. Ak sa tieto biochemické procesy odohrávajú často, má to samozrejme dopad na celkové zdravie človeka, ako je už vedecky dokázané.
V prípade, že si dané emócie neuvedomujeme, neznamená to, že naše telo ich nezaznamenáva. Telo nás vždy upozorňuje - vysiela signály. A človek ich dokáže veľmi dlho ignorovať, pretože im niekedy nerozumie, inokedy im jednoducho nechce rozumieť a sú situácie, kedy by uvedomovanie si niektorých pocitov bolo vyslovene nebezpečné… Toto všetko sa začína už v detstve. Každopádne, každé dieťa v danej situácii robí všetko pre to, aby prežilo a zachovalo si svoju formujúcu sa identitu a robí to najlepšie, ako dokáže. Mnoho spôsobov, ako narábame s našimi emóciami, sme sa naučili ako deti - robili sme to presne tak, ako to bolo v danom čase najlepšie pre naše prežitie. Ak však dlhšie ignorujeme signály tela, ktorými reaguje na potláčané emócie, telo musí nasadiť „ťažšie kalibre“ - poskytuje nám informáciu prostredníctvom ochorenia. Takto to funguje tak u detí, ako u dospelých. Hoci je potláčanie emócii neraz nevyhnutné pre prežitie a má svoj význam, nie je to bez dôsledkov. Prostredníctvom rôznych symptómov a ochorení sa nás snaží upozorniť na veci, ktoré sú v našom živote veľmi dôležité.
Prejavy potláčaných emócií na fyzickej úrovni
Každá emócia má prejav na biochemickej úrovni a tým pádom sa prejaví aj ako telesný pocit. Koža je orgán, ktorý nás chráni pred vonkajším svetom, je to akýsi náš vonkajší obal. A to platí aj na psychologickej úrovni - ak niekomu dovolíme narúšať náš „psychologický obal“ - naše potreby, naše hranice, prejaví sa to práve na koži. Tá nás na toto narúšanie upozorní ekzémami, vyrážkami, častými plesňami, alebo inými kožnými ochoreniami. Slová „dovolíme narúšať“ sú tu zvolené celkom zámerne - nikto to nemusí robiť úmyselne a vedome. Každý má však svoje hranice inde, a je to na každom si ich uvedomiť. Ak vaše dieťa trpí ekzémami, nemusí to automaticky znamenať, že vy ako rodič nerešpektujete hranice dieťaťa, skôr to znamená, že vaše dieťa si ešte naplno neuvedomuje svoje hranice a často dovolí druhým ich prekračovať. Preto veľa detí z ekzémov „vyrastie“ - naučia sa lepšie si uvedomovať svoje hranice a narábať s nimi.
Určite ste zažili stres pred skúškou alebo nejakou nepríjemnou záležitosťou, kedy ste náhle tesne pred odchodom z domu museli utekať na WC. Strach a neistota sú spojené práve s našimi črevami. Črevá reagujú, keď sa niečoho obávame. Celkovo, tak ako trávenie súvisí s prijímaním, spracovávaním a vylučovaním potravy fyzicky, rovnako súvisí s prijímaním, spracovávaním a vylučovaním „mentálnej potravy“. Ak niečo na psychologickej úrovni nedokážeme „stráviť“, často nám to „leží v žalúdku“, dokonca nám z niečoho môže byť „na vracanie“, v záverečnom procese trávenia sa často spomína „po..(toto)…. sa od strachu“. U detí je to najčastejšie zvracanie ráno pred odchodom do školy - jasný signál, že v škole sa deje niečo, čo dieťa „nedokáže stráviť“, časté sú tiež hnačky pred odchodom do školy - opäť spojené so strachom z niečoho, čo dieťa v ten deň očakáva. Naopak, niektoré deti majú problém s vyprázdňovaním. Zadržiavajú stolicu, tá sa v tele zbavuje vody a tým pádom je pre dieťa náročnejšie sa prirodzene vyprázdniť, následne majú nepríjemný zážitok na toalete alebo na nočníku a začarovaný kruh sa uzatvára… Zadržiavanie stolice na psychologickej úrovni súvisí taktiež so zadržiavaním pocitov. Veľakrát sú to práve deti, ktoré majú problém vzdať sa niečoho, hoci to už nepotrebujú, sú to práve tie „sporivé“ typy… Zbierajú rôzne predmety, vedia si dobre ušetriť aj peniaze.
Má vaše dieťa často bolesti hlavy? Pravdepodobne potláča priveľa pocitov. Pri potláčaní pocitov totižto taktiež funguje spolupráca tela. Na to, aby sme nejaký pocit potlačili, musíme zapojiť svalové skupiny, veľmi často je to sprevádzané brzdením dýchania. Nedostatočné dýchanie spôsobuje nedostatočné prekrvenie v určitých telesných oblastiach a zároveň časté zvýšené svalové napätie spôsobuje chronickú strnulosť. Tieto procesy pomáhajú zastaviť prejav emócie. Ak chceme tento proces zvrátiť, je potrebné začať od počiatku - dýchaním. Keď podporíme dýchanie, prináša to väčšie uvedomovanie si telesných prejavov emócií. To môže najmä v prvých chvíľach prinášať neistotu a zmätok, ale kvalifikovaní terapeuti si s tým poradia. Experimentovanie v rodine bez skúsenosti s pomenovávaním emócií sa neodporúča. Pre mnohých rodičov je vo všeobecnosti náročné prijať pocity dieťaťa, nie kvôli nedostatku lásky a pochopenia, ale práve kvôli tomu, že im na dieťati veľmi záleží.
Dýchanie súvisí na psychologickej úrovni opäť veľmi podobne s tým, s čím na úrovni fyziologickej. Problémy s astmou mávajú najčastejšie ľudia, ktorých niečo „dusí“. Dýchanie je momentálne veľmi aktuálny symptóm aj v súvislosti s vírusom Covid 19. Aktuálne opatrenie, ktoré obmedzuje slobodný pohyb občanov vyznieva v tomto kontexte trochu paradoxne. Je to však opatrenie, ktoré vlády zavádzajú na ochranu svojich občanov. Kľúčové je uvedomiť si, že tieto opatrenia obmedzujú iba vašu vonkajšiu slobodu a sú momentálne veľmi dôležité. Toto uvedomenie zohráva dôležitú úlohu - pripustiť si tento pocit, prežiť ho a uvoľniť sa. To, že dieťa krátkodobo zareaguje nejakými symptómami, je úplne normálne. Najmä v súčasnosti, je mimoriadny stav, deti môžu teraz veľmi často reagovať zmenami aj na fyziologickej - zdravotnej rovine. Prejaviť sa to môže bolesťou hlavy, zažívacími ťažkosťami, zmenami nálad, podráždenosťou aj zvýšenou agresivitou. Zostaňte však pokojní, neznamená to, že dieťa bude mať chronické ochorenie.
Detská trauma a následky potláčania emócií
Detstvo je kľúčové obdobie, počas ktorého sa formujú základné prvky osobnosti, identity a emocionálnej stability. Malo by byť obdobím bezpečia, lásky a starostlivosti, avšak nie každé dieťa má to šťastie vyrastať v priaznivom prostredí. Rodina, ktorá by mala byť zdrojom podpory a bezpečia, sa môže stať zdrojom hlbokých emocionálnych rán, ktoré si dieťa nesie so sebou až do dospelosti. Čo sa stane, keď dieťa, táto citlivá bytosť, vníma viac, než si myslíme, je nútené potláčať svoje emócie? Aké sú následky takéhoto potláčania a ako môžeme deťom pomôcť zdravým spôsobom spracovať svoje pocity?
Detská trauma vzniká vtedy, keď sú základné emocionálne, fyzické alebo psychologické potreby dieťaťa dlhodobo zanedbávané alebo priamo ohrozené. Rodičia, ktorí sa uchyľujú k násiliu, ponižovaniu, emocionálnemu zanedbávaniu či iným formám nesprávnej výchovy, môžu v dieťati vyvolať pocit nedostatočnosti, strachu a zmätenia. Zanedbávanie je jednou z najzávažnejších foriem detskej traumy. Deti, ktorým sa nedostáva dostatočnej starostlivosti, lásky a pozornosti, môžu pociťovať hlboký pocit osamelosti a menejcennosti. Rodičia, ktorí nevedome alebo vedome zanedbávajú potreby svojho dieťaťa, mu môžu spôsobiť trvalé emocionálne škody. Rodičia, ktorí ponižujú alebo sa vysmievajú svojim deťom, často nevedia, aké vážne následky to môže mať. Ponižovanie môže dieťaťu spôsobiť dlhodobé pocity hanby a zníženého sebavedomia. Deti, ktoré sú vystavené emocionálnej deprivácii alebo násiliu, sú vystavené riziku rozvoja posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD). Tieto deti často trpia nočnými morami, flashbackmi a nadmernou bdelosťou.
Mnohí z nás vyrastali v prostredí, kde bolo „neodporovať a poslúchať“ základným pravidlom, kde rešpekt znamenal poslúchať a kde výchova nebola o dialógu, ale o príkazoch, zákaze slova „prečo?“ a rýchlom „lebo som to povedal!“. Takzvaná autoritatívna výchova - prísna, kontrolujúca, založená na moci a poslušnosti - bola dlhé desaťročia považovaná za normu. Autoritatívna výchova je postavená na princípe kontroly, moci, jednostranného rozhodovania a trestov. V autoritatívnom prostredí nie je bezpečné prejaviť hnev, smútok, ani odpor. Dieťa sa naučí tieto pocity potláčať. Ale potlačené emócie nezmiznú - len sa uložia hlboko do tela a čakajú na svoj čas. Mnohí rodičia si neuvedomujú, že svojim deťom spôsobujú traumu. Deti sú od prírody závislé na starostlivosti svojich rodičov a často sa snažia vyhovieť ich očakávaniam, aby si zabezpečili lásku a bezpečie. Tento mechanizmus má v dospelosti vážne následky. Jednotlivci, ktorí boli ako deti nútení potláčať svoje emócie a prispôsobovať sa, môžu v dospelosti trpieť pocitmi neautentickosti a nedostatočnosti. Často majú problémy s definovaním svojich hraníc, pretože neboli nikdy naučení, že ich potreby sú dôležité.
Príklad z praxe
Jana (34) vyrastala v rodine, kde bola dominantnou postavou jej matka. Matka mala na Janu vysoké nároky a často ju kritizovala za každý, aj najmenší neúspech. Jana sa postupne naučila skrývať svoje pocity a predstierať, že jej všetko vyhovuje, aby si udržala matkinu priazeň. V dospelosti Jana trpela nízkym sebavedomím a nedokázala si stanoviť zdravé hranice vo vzťahoch.
Následky potláčania emócií v dospelosti
Detská trauma môže mať v dospelosti rôzne prejavy, ktoré ovplyvňujú nielen emocionálny stav, ale aj správanie a vzťahy s okolím. Tieto prejavy môžu byť rôznorodé a často sa prejavujú ako rôzne psychické alebo fyzické symptómy.
- Nízke sebavedomie: Jedným z najčastejších následkov detskej traumy je nízke sebavedomie. Deti, ktoré boli ponižované, zosmiešňované alebo inak znevažované svojimi rodičmi, si často vytvoria obraz o sebe ako o niekom, kto nie je dosť dobrý.
- Problémy vo vzťahoch: Dospelí, ktorí zažili detskú traumu, môžu mať problémy vytvárať a udržiavať zdravé vzťahy. Často majú tendenciu vyhýbať sa emocionálnej intimite, pretože im chýba dôvera v druhých ľudí.
- Sebadeštruktívne správanie: V snahe uniknúť od bolesti z minulosti sa môže u ľudí s detskou traumou rozvinúť sebadeštruktívne správanie, ako je nadmerné pitie alkoholu, užívanie drog, sebapoškodzovanie či iné formy závislostí.
- Potláčanie emócií: Dospelí s detskou traumou často potláčajú svoje emócie, pretože v detstve neboli naučení, ako ich zdravo spracovať a vyjadriť.
- Strach z neúspechu: Deti, ktoré boli vystavené kritike a ponižovaniu, môžu v dospelosti trpieť strachom z neúspechu. Tento strach ich často vedie k nadmernej snahe byť dokonalými, čo môže viesť k perfekcionizmu.
Ako pomôcť deťom zvládať emócie: Cesta k uzdraveniu
Napriek vážnym následkom detskej traumy je možné s ňou pracovať a zlepšiť kvalitu svojho života. Prvým krokom je uvedomenie si, že mentálne zdravie dospelého človeka je jeho vlastná zodpovednosť.
Odborná pomoc a sebaprijatie
- Vyhľadanie odbornej pomoci: Jedným z najdôležitejších krokov pri práci s detskou traumou je hľadanie odbornej pomoci. Psychoterapia, najmä kognitívno-behaviorálna terapia (KBT), je jednou z najúčinnejších foriem liečby detskej traumy. KBT pomáha pacientom identifikovať a zmeniť negatívne myšlienkové vzorce a správanie, ktoré sú dôsledkom traumy. Dôležitým nástrojom môže byť aj terapia zameraná na traumu, ako je EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing), ktorá je určená špeciálne na spracovanie traumatických zážitkov.
- Práca na sebaprijatí a budovaní sebavedomia: Ďalším krokom je práca na sebaprijatí a budovaní sebavedomia. To zahŕňa rozpoznanie a akceptovanie vlastných pocitov, potrieb a hraníc. Často je potrebné prelomiť vnútorné presvedčenie, že nie sme dosť dobrí, a naučiť sa oceňovať sami seba za to, kým sme.
Zdravé vzťahy a seba-starostlivosť
- Vytváranie zdravých vzťahov: Pre ľudí, ktorí trpia následkami detskej traumy, je kľúčové naučiť sa vytvárať a udržiavať zdravé vzťahy. To zahŕňa schopnosť stanoviť si jasné hranice, komunikovať svoje potreby a emócie a byť otvorený a dôverujúci voči druhým ľuďom.
- Seba-starostlivosť a zlepšenie životného štýlu: Seba-starostlivosť a zlepšenie životného štýlu sú neoddeliteľnou súčasťou práce s traumou. To môže zahŕňať pravidelný pohyb, zdravú stravu, dostatok spánku, ale aj čas na oddych a relaxáciu, ako je meditácia, joga či iné formy aktívneho odpočinku.
Praktické tipy pre rodičov: Emočný koučing pre deti
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
- Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
- Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
- Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Napríklad: „Môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“ Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
How To Raise Emotionally Intelligent Children | Lael Stone | TEDxDocklands
Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Byť láskavým a empatickým rodičom
Deti sa učia nápodobou, a my sme ich primárnym vzorom. Nerobte nič, čo nechcete, aby robilo vaše dieťa. Konajte tak, ako chcete, aby konalo aj dieťa. Vývojový psychológ Thomas Lickona radí, aby sme zapracovali na vzťahu - musí byť milujúci a bezpečný, v ktorom sa nám dieťa nebude báť zveriť. Vo výchove kombinujte vysoké očakávania od dieťaťa s rovnako silnou podporou (ak zlyhá, podporte ho, aby skúšalo ďalej, pokiaľ sa nezachová správne, preberte s ním rôzne možnosti adekvátneho správania a podporte ho, aby sa nabudúce zachovalo inak). Veľmi dobrou technikou je podľa Lickona nápodoba, respektíve modelovanie žiadanej reakcie - spoločne si nacvičíte, ako sa zachovať úctivejšie a vyjadriť sa láskavejšie.
Počúvať a rešpektovať pocity dieťaťa
Mnohé štúdie dokázali, že jedným z najúčinnejších prostriedkov disciplíny je nájsť si čas s dieťaťom prebrať, aký dopad malo jeho chovanie na okolie; pomôže to s reguláciou vlastného chovania, empatiou, zodpovednosťou a zvažovaním následkov. Dôležitým faktorom je prestať zakazovať a hovoriť NIE. Navrhnite, čo namiesto nežiaduceho chovania môže urobiť a ukážte názorný príklad. Ako rodičia máme tendenciu všímať si len to „zlé” chovanie - zmeňte to, a oceňujte adekvátne správanie. Dieťa s väčšou pravdepodobnosťou zopakuje to chovanie, ktorým si zaistí vašu pozornosť. Takisto mu dajte dostatok priestoru na emócie - vysvetlite, že hnev, smútok a frustrácia sú v poriadku, čo však nie je, je spôsob, akým ich vyjadruje (napríklad hádže vecami, kope súrodenca či zvieratko) - a poskytnite zdravé alternatívy jeho vyjadrenia (búchanie do vankúša, prechádzka, cvičenie, beh, kopanie do lopty).
Neberte si neposlušnosť osobne
A najdôležitejšia rada na záver - neposlušnosť vášho dieťatka si neberte osobne. Nie je to nič proti vám. Dieťa vás ľúbi a nechce vám robiť naprieky. Lenže je to človek, a posúvaním hraníc a skúšaním si buduje svoju osobnosť, svoje hranice a autonómiu. Namiesto hnevu a urazenia sa vnímajte, čo sa za detskou neposlušnosťou skutočne skrýva. Podľa štatistík sa záchvaty hnevu vyskytujú u 2-ročného dieťaťa priemerne 9-krát za týždeň a u 3-ročného 6-krát za týždeň. Nevedia stlmiť prejavy negatívnych alebo nepríjemných pocitov, a tie môžu niekedy prerásť až do negatívneho afektívneho stavu, ktorý môže byť intenzívny a trvať, až kým sa dieťa nevyčerpá. Je to najmä preto, že dieťa ešte nedokáže vyjadriť svoje potreby (nie fyziologické - že je hladné, smädné, potrebuje na WC) a pocity slovne. Rovnako si začína uvedomovať svoju nezávislosť a testuje ju. Napr. chce nejaké jedlo, a žiadne iné; sadnúť si niekam, kde nedočiahne ap. Toto všetko v spojení s nízkou sebakontrolou emócií, ktorú má každé dieťa, dáva priestor pre vznik frustrácie a opozičného a afektívneho správania - preto hovoríme o období vzdoru.
Uvedomte si stres u detí
Obvykle spájame stres so životom dospelých, ale stres sa týka rovnako aj detí. Nástup do škôlky alebo školy je jednou z takýchto situácií. I keď deti nevedia pomenovať svoju neistotu, strach zo zmien, nového prostredia, odlúčenie od rodiča, tak ako dospelí, deti nám svoje pocity dávajú najavo prostredníctvom svojho správania a emócií. Buďme k nim vnímaví a všímaví. Príliš veľa stresu znamená, príliš veľa kortizolu. Všetkého, čoho je príliš veľa (alebo príliš málo) ovplyvňuje naše telo. Príliš veľa kortizolu naše telo stavia do pohotovosti, zvyšuje hladinu krvnej glukózy, môže nás nútiť jednať podráždene, znižuje naše kognitívne schopnosti, pozornosť je krátkodobá. Zvýšené hladiny kortizolu v nočných hodinách nám nedovolia zaspať, alebo ak áno, spánok je len krátkodobým a plytkým. U detí je tento problém ešte výraznejší, pretože ich nervový systém je stále vo vývoji a je citlivejší na hormonálne zmeny. Stres rovnako znižuje produkciu gastrických štiav a časté bolesti bruška, nadúvanie, hnačka, zvracanie alebo zápcha sú len dôsledkom prestimulovania organizmu.
Začnite od seba
Dospelí si často myslia, že dieťa nevie pomenovať to, čo cíti. Záleží od veku dieťaťa a je našou úlohou prispôsobiť svoj slovník tak, aby nám dieťa rozumelo. Avšak predtým než so svojim dieťaťom budeme hovoriť o jeho pocitoch, začneme najskôr sami sebou. Začneme od seba. Spoločnosť nás naučila, že musíme ukazovať len svoju bezproblémovú a usmievavú tvár. Len vtedy nás bude akceptovať okolie. Nikto nám však pravdepodobne nepovedal, že je to v poriadku, ak sa cítime smutne, vystrašene, nahnevane … sú to rovnako emócie ako radosť, šťastie a láska. Ak sme uistili svoje dieťa, že je úplne v poriadku cítiť aj “zlé” emócie, že je to súčasťou života a každý sa cíti v určitom momente života práve takto, môžeme sa viac zaujímať o jeho pocit. Opäť prispôsobíme slovník veku dieťaťa. Môžete používať ruky a ukázať, či je emócia takto veľká (roztiahneme ruky) alebo takto malá? Alebo dajte svoje dieťaťu do ruky pastelku a nech nakreslí presne to, čo cíti. Pomenovanie emócie je veľmi dôležitým krokom, pretože sa od nej dokážeme oddeliť. Hnev, to nie som ja. Smútok, to nie som ja. Sú to len emócie, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Ako vlny oceánu. Obvykle pocítime už určitú emočnú slobodu len tým, že sme emóciu pomenovali a oddelili sa od nej. Môžete sa opýtať, kde na svojom tele dieťa cíti tento pocit. Kde sa cíti vystrašene, zranene alebo zle. Je to v jeho brušku alebo v hrudníku alebo niekde inde? Položením týchto druhov otázok dáme deťom vedieť, že cítiť všetky emócie je v poriadku. Dáme im vedieť, že ich počujeme a milujeme. Dávame im právo cítiť presne to, čo práve cítia.
Esenciálne oleje a bylinky
Je množstvo byliniek, ktoré sa používajú na upokojenie tela a mysle. Môžete pripraviť svojmu dieťaťu bylinkový čaj, ktorý bude balzamom pre jeho ubolenú dušu a zmierni jeho trápenie. Harmanček je už dlho známy svojimi upokojujúcimi účinkami. Medovka je bylinka, o ktorej je známe, že pomáha zmierniť úzkosť. Valeriána je bylina, o ktorej je známe, že znižuje hladinu kortizolu. Sluncovka kalifornská je vhodná pre deti, ktoré majú problémy so spánkom a celou škálou menších alebo väčších mentálnych disfunkcií centrálneho nervového systému. Je využívaná pri všetkých formách insomnie, úzkosti, nervových disfunkciách, vrátane nočného pomočovania, hyperaktivity a ADHD (Attention deficit hyperactivity disorder).
