Psychické následky potratu: Hlboká rana do duše ženy

Potrat, či už spontánny alebo umelé prerušenie tehotenstva, nie je len jednoduchým lekárskym zákrokom. Je to zásah, ktorý ovplyvňuje nielen telesnú stránku ženy, ale do veľkej miery zasahuje aj psychiku. Nie každá žena po potrate trpí postabortívnym syndrómom, no netreba jeho existenciu podceňovať. Potrat je ranou a veľkým bremenom v živote každej ženy a bohužiaľ, občas napácha nenapraviteľné škody - ako fyzické, tak i psychické. Skutočne nebezpečným a ťažkým je i tzv. postabortívny syndróm.

Podľa štatistík sú viac ohrozené ženy, ktoré podstúpili potrat alebo spontánne potratili v neskoršom štádiu tehotenstva, teda čím vyšší stupeň tehotenstva, tým vyššie riziko.

Prežívanie potratu ovplyvňuje viacero faktorov, ako napríklad vzťah ženy k nenarodenému dieťaťu, tlak okolia, viera a štádium tehotenstva, v ktorom bol potrat vykonaný. Nebezpečný syndróm

Postabortívny syndróm sa zväčša vyvíja pomaly, môže nastúpiť aj vo väčšom časovom odstupe od zákroku. Je však veľmi nebezpečný, nakoľko silno ovplyvňuje psychiku ženy, jej správanie a celkový život. Ak žena situáciu nerieši a neprizná si problém, postabortívny syndróm sa prehlbuje a zasahuje rôzne oblasti života ženy - rodinnú, pracovnú, sociálnu, partnerskú i sexuálnu. Niektoré ženy hľadajú útechu v alkohole alebo iných návykových látkach.

Pojem popotratový syndróm sa používa na označenie negatívnych psychologických dôsledkov potratu. Hoci nie je medicínsky klasifikovaný ako choroba, reálna skúsenosť odborníkov na duševné zdravie ukazuje, že takto trpiace ženy existujú a je ich veľa.

Vplyv potratu na závažné problémy s duševným zdravím skúmajú vedci už desiatky rokov. Dřívější studie naznačovaly, že u žen, které interrupci podstoupily, existuje vyšší riziko řady negativních psychických následků - včetně deprese, úzkosti, posttraumatické stresové poruchy nebo zneužívání návykových látek. Pracovní skupina Americké psychologické asociace pro duševní zdraví a potraty konkrétně vyhodnotila, že nejspolehlivější jsou studie se ženami, které otěhotněly neplánovaně, a srovnávají skupinu, která se rozhodla pro interrupci, s tou, která v těhotenství pokračovala. Zjistila však, že výzkumníci v mnoha studiích použili jako kontrolní skupinu ženy s chtěným pokračujícím těhotenstvím a nezohlednili zkreslující faktory, jako je například duševní onemocnění, chudoba a partnerské násilí. Na pocitu úlevy po potratu není nic špatného. Je zcela normální. Když skupina do své analýzy zahrnula nejsolidnější výzkumy, nenašla žádné důkazy o zvýšeném riziku psychických problémů u žen, jejichž neplánované těhotenství skončilo potratem. Také rozsáhlá americká studie zjistila, že interrupce nezvyšuje riziko výskytu posttraumatického stresu, deprese nebo úzkosti, a žádné dlouhodobé negativní psychologické účinky se neobjevily ani při sledování skupiny žen v této studii po dobu pěti let.

Príznaky, že nie všetko je celkom v poriadku

Prejavy postabortívneho syndrómu môžu byť rôznorodé. Najčastejšie však zahŕňajú nasledovné:

• Pocit viny: Pocit viny sa objavuje u veľkého percenta žien. Aj keď spočiatku mohla byť žena presvedčená, že potrat je správnym riešením a východiskom z naoko neriešiteľnej situácie, zrazu môže začať celú vec vnímať inak, s odstupom času prichádzajú výčitky svedomia a pocit viny. Niekedy sa pocit viny dostaví prakticky hneď po zákroku. U žien, ktoré potratili spontánne býva pocit viny spojený s pocitom, že žena mohla nejako potratu zabrániť, že ho do určitej miery zapríčinila ona sama.
• Nadmerný plač
• Poruchy spánku, nočné mory
• Vyhýbanie sa tehotným ženám, bábätkám, deťom alebo pocity žiarlivosti na tehotné ženy či matky s dieťaťom až nenávisť voči nim
• Úzkosť: Je veľmi častým prejavom po potrate. Môže súvisieť s budúcnosťou ženy - či sa jej ešte podarí otehotnieť, či opäť nepotratí (ak bol potrat spontánny), či bude tehotenstvo v poriadku a podobne.
• Depresia: Aj depresie patria k častým prejavom postabortívneho syndrómu. Vo vážnejších stavoch môže mať žena aj predstavy o samovražde a sú známe mnohé prípady, kedy ženy aj samovraždu napokon spáchali.
• Vtieravé spomienky: Potrat je nepríjemným zážitkom a ak ho myseľ nedokáže poriadne spracovať, často sa môže vracať vo forme vtieravých myšlienok a spomienok, ktoré sa objavujú častejšie, než je „zdravé“. Predstavy a spomienky na zákrok, opätovné prežívanie stresu a napätia z toho zážitku sú neraz negatívnym dôsledkom potratu. Vo vážnejších prípadoch sa objavujú aj halucinácie, kedy žena počuje detský plač uprostred noci alebo cíti pohyby plodu vo svojom tele.

Už začiatkom roka som potratila v 15. týždni tehotenstva. Bol to dosť ťažký potrat, stalo sa mi to v práci. Dostala som bolesti, išla som do roboty a musela som si to po sebe ešte aj čo najrýchlejšie upratať. Takže som si vlastne zbierala svoje embryo aj s krvou, aby nikto neprišiel. Hanbila som sa vôbec povedať, čo mi je, ja neviem prečo, ostala som ako obarená, a iba som povedala, že som niečo zlé zjedla a mám bolesti brucha.

Partner začal gambliť a chodiť za inou. Rozísť sa nechcel, ale nechcel prestať ani s hraním, ani s ňou. Vyhodila som mu veci na ulicu. Zavolal ma o pár dní, že sa chce porozprávať. Keď som prišla, akurát mi ju ukázal, že to je ona a ide teraz do práce. Proste k*kt. Svojim spôsobom aj chápem, že sa dieťa nechcelo narodiť na svet tomuto zm*dovi. Nechal ma samú v rozbitom byte, ktorý sme chceli prerábať.

Je mi psychicky veľmi zle, som odporca hocijakých liekov, ale obávam sa, že je nevyhnutné, aby som nejaké začala brať. Cítim sa, akoby som tu ani nebola, nemôžem sa sústrediť, je mi stále zle, mám silné úzkosti, depresie, myšlienky na samovraždu, ktoré akoby nie sú moje, ale sú silné. Mám pocit, že už nič nemá zmysel a že už nikdy dobre nebude. Chcela by som sa liečiť, ísť na psychiatriu. Ale neviem, čo mám povedať. Doktorov som vždy obchádzala, nedokážem hovoriť o tom, čo mi je. Ani neviem, ku komu mám ísť. Bojím sa, že sa zabijem, ale tiež sa bojím, že ma vyhodia z roboty, ak pôjdem dlhšie na PN.

Najčastejšie obete a spúšťače

Častejšie sú postihnuté týmto syndrómom ženy, ktoré o svojich problémoch a pocitoch veľmi nerozprávajú, za svoj čin sa hanbia, možno interrupciu podstúpili v tajnosti a podobne. Tie, ktoré sú so svojím rozhodnutím vyrovnané a dokážu o tom otvorene hovoriť, podľa psychológov, mávajú menej často problémy s postabortívnym syndrómom.

Veľmi častými obeťami sú ženy, ktoré podstupujú potrat v stave nerozhodnosti a paniky. Veľa potratov sa udeje preto, že žena nenájde oporu u svojho partnera alebo rodiny, cíti sa byť na to sama, nepripravená. Chytá ju panika a strach z budúcnosti. Ak navyše na ňu rodina či partner tlačia, aby šla na potrat, nechá sa ľahko ovplyvniť, pretože nevidí inú možnosť. Ak však nebola s týmto rozhodnutím stotožnená, je vysoké riziko, že ju táto skúsenosť zasiahne viac, ako keby išlo o jej vlastné a dôkladné rozhodnutie.

Prichádza aj po rokoch. Zákernosť tohto syndrómu je v tom, že môže udrieť aj po niekoľkých rokoch od samotného zákroku. Žena môže mať pocit, že je všetko v poriadku, že urobila správne rozhodnutie. V mnohých prípadoch sa syndróm prejaví, keď takáto žena porodí svoje prvé dieťa a uvedomí si, že jedno také už vlastne mohlo byť na svete. Práve pôrod býva častým spúšťačom postabortívneho syndrómu.

Kontroverzie okolo postabortívneho syndrómu

Existencia postabortívneho syndrómu je kontroverzná téma. Niektorí tvrdia, že existuje a je vážny problém, iní ho popierajú. Výsledky výskumov sa líšia v závislosti od metodológie a postojov výskumníkov. Niektorí ľudia naznačujú, že ide o traumatizujúci zážitok, ktorý môže vyústiť v takzvaný postabortívny syndróm s trvalými dopadmi na duševné zdravie. Zastánci existencie postabortívneho syndrómu jej prirovnávajú k posttraumatickej stresovej poruche. Odborníci však zatiaľ nepreukázali, že by tieto stavy trvali dlhšiu dobu alebo mali trvalý dopad na duševné zdravie.

Prvýkrát tento termín použil už na začiatku 80. rokov americký psychoterapeut a zástanca zákazu potratov Vincent Rue. Počas nasledujúcich štyridsiatich rokov rad štúdií existenciu syndrómu vyvrátila a táto diagnóza oficiálne neexistuje. Napriek tomu, že diagnóza neexistuje, mnohé ženy prežívajú vážne psychické ťažkosti.

Citlivá záležitosť a pomoc

Psychika ženy je veľmi krehká a k ženám po potrate - spontánnom i umelom - by sa malo pristupovať veľmi citlivo. Nie každá žena po potrate trpí, niektoré pociťujú úľavu. Napriek tomu mnohé ženy hovoria o svojom duševnom a emocionálnom boji pri vyrovnávaní sa s potratom. Niektoré ženy trpia depresiami alebo inými nežiaducimi emocionálnymi reakciami bezprostredne po potrate alebo neskôr.

Práca psychológa na gynekologicko-pôrodníckej klinike je stále pomerne novou záležitosťou. Psychologičky sa stretávajú s rôznymi problémami, ako sú depresie, úzkosti, strata dieťaťa, rizikové tehotenstvá, onkogynekologické pacientky a ženy, ktoré prichádzajú na druhotrimestrálnu interrupciu. Súčasťou práce je aj krízová intervencia a psychoterapia.

V prípade, že žena prežíva vážne psychické problémy po potrate, je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc. Liečba závisí od konkrétnych príznakov a môže zahŕňať psychoterapiu, farmakoterapiu alebo kombináciu oboch. Je dôležité, aby ženy vedeli, že nie sú samé a že existujú možnosti pomoci.

Ženy, ktoré podstúpili potrat, sa môžu stretávať s rôznymi psychologickými problémami, ako sú výčitky svedomia, strata úcty k sebe samej, depresie, problémy v sexuálnom živote, úzkostlivá snaha opäť otehotnieť a spánkové poruchy. Rozdiely medzi spontánnym a umelým potratom: Ženy po umelom potrate často cítia väčšie výčitky ako ženy po spontánnom potrate. Ženy po spontánnom potrate sa často trápia tým, či urobili niečo zle, zatiaľ čo ženy po umelom potrate sa dostávajú do izolácie a boja sa odsúdenia.

Ak žena spontánne potratí alebo jej zomrie dieťa pri pôrode, okolie sa jej snaží čo najviac pomôcť. Často sa však zameriava skôr na svoj postoj vo vzťahu k žene, ako na skutočné potreby ženy samotnej. Je dôležité počúvať ženu, byť pripravení, že bude rozprávať o strate svojho dieťaťa, aj keď tehotenstvo trvalo len pár týždňov. Povzbudiť ženu k prejaveniu emócií, ako je smútok, hnev, stres, vina či frustrácia. Byť trpezlivý a chápavý.

Tehotenstvo po útrapách potratu je ťažkým a bolestným rozhodnutím, ktoré je sprevádzané mnohými pochybnosťami a obavami. Aké sú riziká potratu pre psychické zdravie? Popotratový syndróm (angl. postabortion syndrome, postabortion stress - PAS) sa dostavuje u matiek, ktoré podstúpili umelý potrat alebo boli zasiahnuté spontánnym potratom. Býva sprevádzaný smútkom, pocitmi viny, depresiou, podráždenosťou, problémami v sexuálnom živote, samovražednými sklonmi, drogovou a alkoholickou závislosťou, vtieravými predstavami, narušeným materinským citom (ochladenie alebo preexponovanie voči iným deťom), neschopnosťou sústrediť sa, problémami so spánkom, úzkosťou, ťažkosťami vo vzťahoch, nezdravými vzťahmi k deťom… Tieto príznaky sa môžu objaviť ihneď po zákroku alebo až o niekoľko rokov. Poradcovia pracujúci s matkami po potrate tvrdia, že takmer u každej klientky sa PAS skôr či neskôr prejaví. PAS postihuje aj otcov potratených detí ako aj širšiu rodinu a zdravotníkov, ktorí sa na potrate podieľali: úzkosťou, bezmocnosťou, pocitom straty, pocitom viny, pocitom hnevu, žiaľu, ľútosti a zmätku… Mnohé matky svoje rozhodnutie ísť na potrat neskôr oľutujú. Ich problém sa mal zákrokom skončiť, no myšlienky naň sa stále vracajú. Matkám často potrat pripomínajú bežné situácie - stretnutie tehotnej matky na ulici, náhodná zmienka o potratoch pri rozhovore, otázka lekára, či niekedy absolvovali operáciu, narodenie dieťaťa príbuzným, atď.

Matky sa po potrate trápia najčastejšie vtedy, ak ho podstúpili narýchlo a bez potrebných informácií, pod tlakom iných ľudí či okolností. Štúdie ukazujú, že až 70 percent žien, ktoré potrat podstúpili, považujú svoje rozhodnutie za nesprávne.

tags: #ked #ides #na #potrat #potom #sa