Strata milovaného človeka je jednou z najťažších skúseností, ktoré môže človek prežiť. Pre dieťa môže byť táto strata obzvlášť traumatizujúca, pretože ešte len rozvíja svoje porozumenie svetu a konceptu smrti. Je dôležité, aby rodičia vedeli, ako dieťa v tomto náročnom období podporiť a ako mu pomôcť spracovať jeho smútok.
Porozumenie detskej reakcii na smrť
Deti vnímajú smrť rôzne v závislosti od svojho veku a vývojovej fázy. Dieťa okolo druhého roku života môže vnímať smrť zjednodušene - keď zbadá mŕtveho vtáka na chodníku, myslí si, že zase vzlietne a bude všetko v poriadku. Postupne, ako rastie, sa niektorí ľudia stávajú preňho veľmi vzácni a milí. A práve vo veku medzi 3. - 4. rokom dieťa vníma spomínaného vtáka ako jedinečného, a preto prichádza k záveru, že ten konkrétny vták už nevzlietne. Dieťa vo veku predškoláka, medzi 3. - 6. rokom, môže niekedy klásť aj netaktné otázky. Pýta sa, či je napríklad dedko už naozaj starý, či čoskoro zomrie. Podobné obdobie, keď si dieťa viac uvedomuje smrť človeka a jeho zraniteľnosť, nastáva okolo 8. - 9. roka. Váš syn je teda vo veku, keď v hlave, v srdci a v duši môže smrť intenzívnejšie prežívať. O to viac, keď bola babička jeho milovaným a milujúcim človekom, ktorý mu zrazu chýba.
Premenlivé nálady dieťaťa neznamenajú, že nie je smutné alebo, že prestalo smútiť. Hra môže byť obranným mechanizmom, ktorý zabraňuje preťaženiu dieťaťa. Pri veľmi malých deťoch je bežná regresia. Pre deti je dôležité vyjadriť svoje pocity a emócie. Neočakávajte však, že vám dieťa začne rozprávať, ako sa cíti. Pre dieťa je pochopenie a slovné vyjadrenie emócií veľmi náročné. Je ťažké odhadnúť, ako bude dieťa na smrť milovaného reagovať a či vôbec dokáže koncept smrti pochopiť. Odporúča sa neposkytovať dobrovoľne príliš veľa informácií, pretože to môže byť pre dieťa zaťažujúce. Namiesto toho sa zamerajte na odpovedanie otázok, ktoré vám dieťa položí. Maličké deti si často neuvedomujú, že smrť je trvalá a môžu si myslieť, že daný človek len odišiel a vráti sa, keď dieťa bude „dobré“. Deti v školskom veku chápu stálosť smrti, no tiež majú množstvo otázok. Snažte sa odpovedať úprimne a jasne.
Rodičia často v snahe ochrániť dieťa pristupujú k používaniu eufemizmov. O smrti hovoria v štýle, že mŕtvy odišiel alebo dokonca, že daný človek spí. Deti vnímajú jazyk doslovne a vysvetlenie, že mŕtvy išiel spať, môže byť desivé. Namiesto zmiernenia smútku tým docielime strach dieťaťa zo spánku. Ďalším mínusom eufemizmov je, že negatívne ovplyvňujú rozvoj zdravých zručností na zvládanie nepríjemných situácií, ktoré dieťa bude potrebovať v budúcnosti.
Ako pomôcť dieťaťu spracovať smútok
Skúste pred ním rozprávať o tom, aká bola mamička pre vás dôležitá, ako za ňou smútite. Povedzte mu, že tento stav trúchlenia je pre každého človeka, ktorému nie je, normálny. Hovorte o tom, čo vám pomáha. Možno si spomeniete na nejakú udalosť, ktorú ste s mamičkou prežili. Pokiaľ to potrebujete, plačte aj pred synom. Vysvetlite mu, že plač patrí k smúteniu. Je to zároveň pomoc pre syna, aby sa aj on otvoril a hovoril s vami. Alebo môže do špeciálneho zošita kresliť svoje pocity, spomienky na babičku. Navrhujem vám, aby ste hľadali spôsob, ako môže aj syn zo seba vydať svoje emócie. Pre syna je dôležité aj prežívanie otecka. Objímte syna silno a povedzte mu, že keď sa o trápenie, smútok podelíme, stane sa polovičným.
Terapia hrou je pre deti to isté, čo je poradenstvo pre dospelých. Hra je pre deti prirodzený spôsob komunikácie, presne tak, ako je pre dospelých prirodzeným spôsobom komunikácie rozprávanie. V herni sa hračky používajú ako slová a hra je rečou dieťaťa. Deťom sú v terapii hrou poskytnuté špeciálne hračky, ktoré im umožňujú vyjadriť to, čo sa im ťažko vyjadruje slovami. Ak deti môžu vyjadrovať svoje pocity v spoločnosti vyškoleného terapeuta, ktorý im rozumie, začnú sa cítiť lepšie, pretože uvoľnili svoje pocity. Ako rodič ste pravdepodobne zažili to isté, keď vás niečo trápilo alebo znepokojovalo a povedali ste to niekomu, komu na vás skutočne záležalo a porozumel vám, zrazu ste sa cítili lepšie a ľahšie ste zvládli svoj problém. Niečo podobné je pre deti terapia hrou.
Pretrvávať môže až 25 rokov od smrti maličkého syna alebo dcéry. Výskum publikovaný v BMJ Supportive & Palliative Care ukázal, že rodičia, ktorí stratia dieťa počas prvých dvanástich mesiacov života, majú významne zvýšené riziko predčasného úmrtia. Štvornásobne vyššie riziko úmrtia. Rodičia, ktorí utrpeli takúto stratu, tiež s väčšou pravdepodobnosťou využívajú maladaptívne stratégie zvládania smútku, či stresu - ako je napríklad zneužívanie alkoholu...“ Tieto stratégie zvládania môžu zvýšiť pravdepodobnosť výskytu chorôb, spojených s alkoholom alebo neúmyselných poranení.
Taktiež navrhujem, aby ste si dali fotku babičky na chladničku alebo niekam, kde bude s vami. Niekedy pomáha, keď deti milovaným osobám, ktoré zomreli, kreslia obrázky alebo píšu listy. Syn ich môže babičke nosiť na cintorín, alebo posielať vo fľaši po rieke, či poslať do neba nafukovacím balónikom. Povedzte mu, že duša babičky zostala s vami. Snažte sa syna viesť aj k skutkom. Pokiaľ má ešte dedka, navštevujte ho alebo mu spolu zavolajte a zistite, či niečo nepotrebuje. Zaujímajte sa, ako sa má.
Deti napodobňujú rodičov vo všetkom a inak to nie je ani v smútení. Je preto dôležité nebáť sa ukázať svoje vlastné emócie, pretože to deti učí, že byť smutný je v poriadku. Kľúčové je vedieť narábať s vlastnými emóciami. Deti nachádzajú útechu v rutine. Denný režim evokuje v deťoch poriadok, systém a hlavne bezpečie. Ak sa na chvíľu potrebujete odstrihnúť a byť so svojim smútkom osamote, poproste rodinu a známych, aby zabezpečili vášmu dieťaťu udržať čo najbežnejší režim dňa (škôlka/škola, krúžky...).
Pre mnohé deti je prvým kontaktom so smrťou smrť domáceho miláčika. Väzby, ktoré si deti budujú so svojím domácim miláčikom sú veľmi silné. Nezľahčujte pocity a smútok dieťaťa, namiesto toho mu doprajte čas aby si smrť zvieratka odsmútil. Odborníci poukazujú na častú chybu, a to príliš rýchle nahradenie mŕtveho zvieratka novým.
To, či sa dieťa zúčastní pohrebu je len a len na vás a na vašom dieťati. Pohreb môže dieťaťu pomôcť uzavrieť informáciu o smrti blízkeho, no niektoré deti nie sú pripravené spracovať tak intenzívny zážitok. Nikdy nenúťte dieťa ísť na pohreb ak nechce. V prípade. Vysvetlite mu, že pohreby bývajú veľmi smutné a mnohí ľudia budú plakať. Ak bude na pohrebe vystavená rakva, treba ho na to pripraviť vopred. Rátajte s tým, že aj pripravené dieťa sa môže správať neočakávane. Ak sa rozhodnete, že dieťa na pohreb nezoberiete, zvážte inú formu, ako sa s daným človekom rozlúčiť. Zasadenie stromu, zdieľanie príbehov alebo vypustenie lampiónov môže byť dobrou alternatívou, ako dieťaťu poskytnúť tzv. rozlúčku.
Myšlienka posmrtného života môže byť pre dieťa v trúchlení veľmi nápomocná. Ak ste nábožensky presvedčení o posmrtnom živote, je čas sa o svoje presvedčenie podeliť.
Je dôležité si uvedomiť, že každý človek smúti inak a neexistuje správny alebo nesprávny spôsob, ako prežívať stratu. Proces smútenia je individuálny a závisí od mnohých faktorov, ako sú osobnosť rodiča, jeho vzťah k dieťaťu, sociálna podpora a kultúrne zvyklosti. Niektorí rodičia sa môžu s bolesťou vyrovnať rýchlejšie, zatiaľ čo iní potrebujú viac času a podpory. Je dôležité rešpektovať vlastné tempo a neporovnávať sa s ostatnými.
Hlboký žiaľ a jeho prejavy:
- Šok a popretie: V prvých chvíľach po strate môže rodič prežívať šok a popierať realitu. Je to obranný mechanizmus, ktorý pomáha spracovať náhlu a traumatickú udalosť.
- Intenzívny smútok a žiaľ: Po úvodnom šoku sa začína prejavovať hlboký smútok, ktorý môže byť sprevádzaný plačom, pocitom prázdnoty a beznádeje.
- Hnev a výčitky: Rodič môže prežívať hnev voči sebe, lekárom, osudu alebo voči svetu ako takému. Môžu sa objaviť výčitky svedomia a otázky, či sa dalo niečo urobiť inak.
- Depresia a izolácia: Smútok môže viesť k depresii, strate záujmu o aktivity, izolácii od spoločnosti a pocitu osamelosti.
- Fyzické príznaky: Smútok sa môže prejavovať aj fyzicky, napríklad únavou, nespavosťou, zmenami chuti do jedla, bolesťami hlavy a inými zdravotnými problémami.
V procese smútenia je dôležité nezabúdať na sebaúctu a sebaprijatie. Rodičia, ktorí prežili stratu dieťaťa, sa často cítia vinní, neschopní a bezcenní.
Ak poznáte rodiča, ktorý prežil stratu dieťaťa, môžete mu pomôcť tým, že:
- Budete mu načúvať: Ponúknite mu priestor na vyjadrenie svojich pocitov bez posudzovania a kritiky.
- Budete s ním trpezliví: Proces smútenia je dlhý a náročný. Buďte trpezliví a rešpektujte jeho tempo.
- Budete mu ponúkať praktickú pomoc: Pomôžte mu s domácimi prácami, nákupmi, starostlivosťou o ďalšie deti alebo inými povinnosťami.
- Budete s ním tráviť čas: Pozývajte ho na prechádzky, koncerty, do kina alebo na iné aktivity, ktoré mu prinášajú radosť.
- Nebudete mu dávať nevyžiadané rady: Vyhnite sa frázam ako "čas vylieči všetky rany" alebo "musíš sa s tým zmieriť". Namiesto toho mu ponúknite svoju podporu a pochopenie.
- Budete mu pripomínať, že nie je sám: Uistite ho, že ste tu pre neho a že mu chcete pomôcť prekonať ťažké obdobie.
- Budete mu odporúčať odbornú pomoc: Ak si myslíte, že potrebuje odbornú pomoc, odporučte mu psychoterapeuta, poradcu alebo podpornú skupinu.
Zvážte, či je potrebné vyhľadať psychológa. Je však dôležité, aby sa s ním váš syn chcel rozprávať, aby sa mu chcel zdôveriť so všetkým, čo má v srdci. Pokiaľ by to sám nechcel, podľa môjho názoru, nemá táto návšteva cenu. Zrejme by sa pred psychológom neotvoril.
Ako hovoriť s deťmi o smrti a smútku
Strata dieťaťa je jednou z najťažších skúseností, ktoré môže rodič zažiť. Táto neopísateľná bolesť mení život a zanecháva trvalé následky. Každý rodič prežíva túto stratu individuálne, a preto je dôležité hľadať spôsoby, ako sa s touto traumou vyrovnať a nájsť cestu k uzdraveniu.
Je nevyhnutné, aby bola príčina smrti naďalej skúmaná s cieľom, aby sa stanovili faktory, ktoré vedú k zvýšenej úmrtnosti smútiacich rodičov...“ Je totiž potrebné ešte vylúčiť alebo potvrdiť možnosť, že potraty a úmrtia dojčiat sú bežnejšie u rodičov, ktorí majú sami zlé zdravie. V každom prípade je však isté, že taký stres, ako je smrť vlastného dieťaťa, zanecháva na nás nezmazateľné stopy a negatívne sa podpisuje, ako na našom psychickom, tak i na našom fyzickom zdraví.
Naučíš sa s tým žiť. Nezabudneš nikdy, každý deň si spomenieš pri hocičom, pri hocakej prkotine, nehovoriac o výročiach, meninách, narodeninách, sviatky, významné udalosti v živote,... Ale život ide ďalej. Niekedy o tom nemáš problém hovoriť, inokedy dokážeš len plakať a nevieš zo seba dostať ani vetu.
Prísť o dieťa je veľmi náročné a zložité a pokiaľ sme sami v tejto situácii neboli, nevieme si to ani predstaviť. Je ťažké utešiť rodiča, ktorý prišiel o dieťa. Je potrebné ale myslieť aj na to, čo to so sebou môže priniesť. Je to riziko alebo možnosť rastu a upevnenia partnerského vzťahu. Na druhej strane si treba uvedomiť, že smrť dieťaťa ani jeden z partnerov nechcel. Vzájomná podpora a súdržnosť partnerov upevní ich vzťah a posunie ich vpred. Pomáha, keď sa partneri o smrti úprimne rozprávajú. Niekedy majú muži ťažkosti prejaviť svoje emócie. Manželky si preto myslia, že ich strata natoľko nezasiahla. Mýlia sa a preto je dôležitá otvorená vzájomná komunikácia a vysvetlenie. Mužským reakciám sa nemôžeme čudovať. Odmalička chlapcom totiž hovoríme, aby neplakali, že plačú iba slabí. Vzorec tohto správania si so sebou nesú celým životom.
Prospešné taktiež je nabádať rodičov, ak majú najmenšie pochybnosti o tom, či lekári spravili všetko pre záchranu ich dieťaťa, treba sa spýtať. Ďalším spôsobom, ktorý prináša rodičom úľavu je rozprávanie sa o dieťati s priateľmi, učiteľmi alebo kamarátmi dieťaťa. Ak majú rodičia ešte iné deti, je potrebné sa im venovať, aj napriek tomu, že majú pocit, že to nedokážu. Priniesť útechu dieťaťu alebo deťom v prípade smrti člena rodiny je skľučujúca, ale potrebná úloha. Rozhodujúce je nechať dieťa, aby v období žiaľu svoje city prejavilo. Keď sa budete s deťmi o smrti rozprávať, dozviete sa, čo o nej vedia, aké majú o nej predstavy. Začnete chápať ich obavy a môžete im pomôcť informáciami a pochopením. Až keď rodič a dieťa akceptujú realitu smrti, môžu spoločne dôjsť do cieľa tejto ťažkej cesty, a tým je vnútorný pokoj. Vnútorný pokoj neznamená, že rodič a dieťa sa so smrťou v rodine uspokoja. Znamená to, že si obnovia citovú stabilitu a život sa vráti do normálnych koľají. Obnovený normálny život pokračuje bez fyzickej prítomnosti zosnulého dieťaťa. V obnovenom normálnom živote si všetci postupne uvedomia, že do ich života prišla zmena. Pomáha vyčlenenie si konkrétnej hodiny počas dňa, kedy sa s ostatnými deťmi budú hrať alebo robiť inú spoločnú činnosť. Je potrebné si uvedomiť, že súrodenci utrpeli stratu rovnako, ako rodičia. Preto je dôležité aj s nimi jednať citlivo a pomáhať im prekonať zármutok.
Strata dieťaťa je jednou z najtraumatickejších udalostí, ktoré môžu rodičia zažiť. Prežiť vlastné dieťa, to je peklo, ktorého sa obáva každý milujúci rodič. Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies. Strata dieťaťa počas tehotenstva alebo krátko po pôrode je rana, ktorá sa nikdy úplne nezahojí. Je to bolesť, ktorú nemožno porovnať s ničím iným. Rodičia, ktorí stratili svoje dieťa, zostávajú sami v spleti smútku, nerozumenia a častokrát aj spoločenského mlčania.
Ako pomôcť? Ako môžeme pomôcť ženám v týchto chvíľach? Ako byť pevným a bezpečným prístavom, keď sa celý ich svet rozpadá? Aj malé kroky môžu mať zásadný význam - vypočuť ich, neponúkať prázdne frázy, ale len byť prítomní. Lucia Kubíny pomáha rodičom pochopiť, že aj dieťa, ktoré zomrelo v prenatálnom období, si zaslúži dôstojnú rozlúčku. Často sa stretávajú s otázkou: „Som vôbec rodič, ak som svoje dieťa nemala možnosť vychovávať?“ Odpoveď je jednoznačná - áno, ste. Strata dieťaťa vás nerobí (ne)rodičom. Smrť dieťaťa je akoby stelesnením nespravodlivosti, pretože narúša prirodzený poriadok života. Všetci čakáme, že deti prežijú svojich rodičov.
Smrť dieťaťa v akomkoľvek veku je bezpochyby veľmi ťažkou životnou udalosťou v živote rodičov. Absolútne si nepripúšťajú, že by sa im niečo podobné mohlo stať. Stratou dieťaťa sa začína celoživotný proces trúchlenia, navždy zostáva v srdciach rodičov. Nikde nie je stanovené, kedy sa má žiaľ skončiť, a každý ním prechádza rozličným časom a rozličným spôsobom. Len ťažko túto väzbu prerušia. Niektorí rodičia aj po rokoch od traumy sledujú rovesníkov ich dieťaťa. Zármutok je pri smrti dieťaťa špecifický. Dieťa nesie rodičovské gény, starali sa o neho, vychovávali, je ich súčasťou a pokračovateľom rodu. Pri jeho strate strácajú rodičia aj kúsok zo seba, o to je ťažšie vyrovnanie sa jeho smrťou. Zármutok sprevádza aj pocit viny.