Často sa stretávame s tým, že rodičia nesú vinu za správanie svojich detí. Avšak podľa odborníkov na výchovu a psychológiu, vplyv vrodenej povahy dieťaťa na jeho správanie je často podceňovaný. Tento článok sa zameriava na to, prečo by sme nemali automaticky obviňovať rodičov a ako lepšie pochopiť komplexnosť výchovy.
Vrodená povaha vs. výchova: Kto má väčší vplyv?
Americký psychológ a odborník na výchovu James Dobson tvrdí, že už pri narodení majú deti isté predispozície svojej povahy, ktoré ovplyvňujú ich správanie viac, než by sa mohlo zdať. To by mohlo vysvetľovať, prečo sú niektoré deti vychovávané ľahšie ako iné, aj keď dostávajú rovnakú starostlivosť a pozornosť od svojich rodičov.
„Matky bývajú kritizované za veci, ktoré nemôžu ovplyvniť. A to nielen samy medzi sebou, ale aj odborníkmi. To, ako sa dieťa správa, však neovplyvňujú v plnej sile rodičia, ale dieťa sa už s nejakou povahou rodí. Som presvedčený, že povaha je určená vopred, ešte pred narodením. Zbadať sa to dá dosť skoro,“ vysvetľuje Dobson.
Už krátko po pôrode si môžete všimnúť veľké rozdiely medzi bábätkami. Jedno len spinká a papá, a keď je aj hore, tak pokojne sleduje svet, druhé je neutíšiteľné, nespokojné, zdá sa, ako by mu nič nebolo dosť dobré. Jedno zvláda zmeny s ľahkosťou a úsmevom, druhé s krikom protestuje. Podľa týchto a podobných prejavov psychológ rozdeľuje deti na dve základné skupiny - poddajné a vzdorovité.
Poddajné a vzdorovité deti: Dve strany jednej mince
„Poddajné“ deti sú tie, ktoré možno z celej duše závidíte kamarátkam. Sú tiché, upracú si po sebe, nevykrikujú a dajú si väčšinou povedať. So „vzdorovitými“ deťmi je niekoľkonásobne viac roboty. Nepočúvajú, presadzujú si svoje, vždy musia mať pravdu a najmä - vyčerpávajú svojich rodičov.
Samozrejme, že neexistujú len tieto dva typy. Sú to len krajné póly, medzi ktorými je viacero stupňov. K tomuto rozdeleniu dospel autor rozsiahlym výskumom s 35-tisíc deťmi a ich rodičmi. Zistil napríklad, že veľmi vzdorovitých detí je dvakrát toľko ako poddajných.
Ak sa vám pošťastil potomok „poddajného typu“, údajne mu mierna povaha vydrží aj v čase puberty a štatisticky bude menej závislý od svojich rovesníkov ako spurné deti. Na každý pád dieťa za jeho povahu neviňte. To, ako sa prejavuje, zdedilo podľa výskumu po vás! Spomeňte si, či ste aj vy alebo váš partner ako deti svojich rodičov riadne nevytrápili...
Boj o moc: Kedy a prečo sa začína?
Z čoho vlastne vzdorovitá povaha pramení a prečo ju drobec tak urputne prejavuje? Na jeho detskej úrovni totiž ide o hru o moc, ktorá neskôr dostane nádych boja. Kým niektoré deti sa narodia pripravené na to, že nie všetko pôjde, ako chcú ony, iné majú dušu bojovníkov a túžia svet pretvárať podľa svojho. Nejde pritom prioritne o to chcieť ovládať druhých, dieťatko chce predovšetkým prevziať kontrolu samo nad sebou.
„Boj o moc sa začína u niektorých detí medzi 12. a 15. mesiacom, u niektorých ešte skôr. Situácie, v ktorých sa boj o moc prejavuje, sú najmä uspávanie, jedenie, obliekanie, škola, dovolenka alebo neobvyklé dni,“ hovorí doktor Dobson.
Napriek tomu veľká časť z nás rodičov tieto zárodky detskej manipulácie neodhalí včas a snažíme sa potomkovi vo všetkom vyhovieť, len aby bol spokojný a šťastný. „Rodičia, ktorí sú hlboko oddaní svojim deťom, horliví, obetaví, poskytujú všetko a vzdávajú sa odpočinku alebo iných činností, sú kandidátmi na skoré vyčerpanie. Vyčerpanosť rodičov môže viesť až k psychickým a fyzickým dôsledkom - únava, sebaodsudzovanie, zlosť, mrzutosť, obviňovanie detí. Jedným z dôvodov, prečo bývajú ľudia takí zaujatí rodičovskou rolou, je, že mali zidealizovanú predstavu o deťoch,“ hovorí psychológ.
Treba dodať, že stopercentná obeta deťom neprospieva ani krpcom, dokonca im škodí. Nemali by ste dopustiť, aby dieťa vami takto disponovalo. V skutočnosti potrebuje od vás jasné hranice odkiaľ pokiaľ.
Čo zmôže výchova?
Psychológ vo výskume tiež sledoval, ako k svojim poddajným či vzdorovitým dietkam pristupujú rodičia. Hoci metódy a praktiky, ktoré zvolíme, sú, samozrejme, veľmi dôležité a môžu veľa skorigovať, podľa Dobsona to funguje aj opačne. To, ako dieťa vychovávame, si vraj diktuje ono samo svojou povahou.
„Rodičia v skutočnosti reagujú na povahu dieťaťa. Táto štúdia jasne preukázala, že spôsob, ako rodičia svoje dieťa vedú, je určovaný tým, ako sa správa a tiež jeho povahou. V prípade, že je dieťa veľmi problémové, trpí tým niekedy i výsledok dobrých snáh rodičov,“ hovorí odborník.
Vzdorovité a nezvládnuteľné dieťa teda nemusí byť výsledkom vašej nevhodnej výchovy. Podľa výskumu napríklad veľmi vzdorovité deti majú rodičia tendenciu vychovávať buď veľmi zhovievavo alebo, naopak, veľmi nekompromisne. „Rodičia však nie sú zodpovední za všetko, čím sa ich dieťa prejaví. Aj keď vychovávajú svoje deti podľa rovnakej filozofie, rovnakou metódou, obrovský rozdiel v správaní súrodencov sa dá odvodiť skôr z ich vlastných pováh a rozhodnutí ako z úspechu a neúspechu ich rodičov. Ak by boli naozaj zlými rodičmi, ako by mohli byť trebárs dve deti z troch vychované dobre?“
Neznamená to však, že máte výchovne rezignovať. Práve naopak! Podstatné je prestať sa obviňovať a odraziť sa od skutočných možností vašich ratolestí. Hľadajte spôsoby šité na mieru svojmu špuntovi. Podstatné je zavedenie pravidiel a vaša láska.
Toxické rodičovstvo: Keď výchova škodí
Je dôležité rozlišovať medzi bežnými výchovnými výzvami a toxickým rodičovstvom. Toxické rodičovstvo je také, ktoré vedie k veľmi narušeným vzťahom medzi dospelým a dieťaťom. Deti „toxických“ rodičov následne nemajú zručnosti pri vytváraní kvalitných a zdravých vzťahov nielen v rodine, ale ani v okruhu kamarátov, známych, vlastných životných partnerov a dokonca ani u vlastných detí.
Ako toxické rodičovstvo môžeme vnímať napríklad formovanie detí podľa vlastných (napríklad nenaplnených) prianí a očakávaní. Prejavuje sa aj zvykom rodiča využívať pri spätnej väzbe u detí znevažujúce komentáre, negatívne postoje a obviňovanie: „Nikdy z teba nič nebude. Všetko iba pokazíš.“ V toxickom rodičovstve často chýba akceptácia akýchkoľvek kompromisov či preberanie zodpovednosti za deti. Ľudia, ktorí majú takúto skúsenosť, rozprávajú o tom, že u nich doma chýbala stabilita, porozumenie aj láska: „Nevedel som, čo sa stane, čo mám čakať.“
Tieto deti zažili žalostne málo dobrých vecí a mnohé boli aj obeťou fyzického, psychického alebo sexuálneho násilia. V žiadnom prípade nedovoľuje svojim deťom, aby sa od neho vzdialili. Jeho prejavy sa môžu líšiť v závislosti od prostredia, v ktorom sa pohybuje. Jeho veľmi dobrá argumentačná zručnosť a racionalizácia mu pomáhajú odôvodniť svoje činy. Jeho sebavedomie sa zvyšuje s poklesom sebavedomia jeho dieťaťa. Nikdy nespochybňuje svoje rozhodnutia a prejavy.
Narcistický rodič je málo empatický a veľmi ťažko (ak vôbec) dokáže svoje dieťa pochopiť. Od ostatných očakáva uznanie, i keď nespravil nič oceneniahodné. Neprejavujú emócie a pocity - majú napríklad úsmev na tvári, aj keď si rozbijú kolená. Skeptické a opatrné - mohli si napríklad vypočuť, že ich ďalší týždeň vezme rodič na dovolenku a budú mať celý týždeň pre seba. V skutočnosti sa nič z toho nestane.
Zdanlivo necitlivé - deti MPN rodičov ani „nehnú brvou“ v prípade úrazov, sklamaní, posmeškov od ostatných a podobne. Zľahčujú svoju situáciu - podobným princípom, ako si môžu vypočuť od svojho rodiča. Napríklad: „To, že som ťa udrel, nie je dôvodom na plač. Je to prianie Boha a ak sa chceš dostať do neba, budeš mi za to ďakovať.“
Takéto deti môžu v reálnom živote povedať: „Nič sa nestalo. Takto to malo byť.“ Prejavujú strach zo samoty - dieťa toxického rodiča potrebuje, aby mu ostatní odsúhlasili to, čo robí. Vyrastať s toxickým rodičom, či už s manipulátorom, narcistom, alebo tým, kto opakovane prekračuje hranice, zanecháva stopy.
Možno ste si ich dlho neuvedomovali. Možno ste si hovorili, že „takto to predsa bolo všade“. Dobrou správou je, že vplyv toxického rodičovstva sa dá liečiť. Prvým krokom je uvedomiť si, čo sa skutočne dialo. Dôležité je tiež vedieť, že máte právo na hranice, aj keď ide o rodičov. Máte právo rozhodnúť sa, čo ešte prijímate a čo už nie. Toxické dedičstvo sa nemusí prenášať ďalej.
Čo robiť, keď dieťa vzdoruje?
Ak sa vám zdá, že vaše dieťa je vzdorovité, nezúfajte. Existujú stratégie, ktoré vám môžu pomôcť:
- Plávajte po prúde - keď už viete, že za povahu dieťaťa nemôžete, môže byť pre vás ľahšie prijať ho také, aké je, hoci je to nesmierne ťažké. Pokojne sa zverte so svojimi pocitmi blízkym, ktorí vás vypočujú.
- Autorita čím skôr - na vzdorovitosť dieťaťa reagujte hneď, nie až keď bude jeho správanie totálne neovládateľné. S prvými prejavmi boja proti autorite sa môžete stretnúť už pred 15. mesiacom života dieťaťa.
Rešpektujúca výchova: Alternatíva k obviňovaniu
Namiesto obviňovania rodičov a detí je dôležité zamerať sa na budovanie zdravého vzťahu založeného na vzájomnom rešpekte. Rešpektujúca výchova je výchova demokratická, nie je ani autoritatívna, ale ani liberálna (tzv. voľná). Mala by ležať v rovnováhe medzi týmito dvoma smermi.
Hranice sú vo výchove nutné, ale veľmi záleží na tom, ako ich dieťaťu smerujete. Príliš liberálna výchova pravdepodobne povedie u dieťaťa k nízkej schopnosti sebaovládania, príliš autoritatívnou výchovou rodičia riskujú, že dieťa bude hanblivé, nesebavedomé a bude mať o sebe pochybnosti, bude ľahšie podliehať autoritám alebo naopak bude silne autoritatívne až agresívne.
Cieľom výchovy je teda v dieťati budovať zodpovednosť, nie poslušnosť (alebo jej opak vzburu). V rešpektujúcej výchove je vzťah medzi vychovávajúcim a dieťaťom založený na ich vzájomnej dôvere, diskusii a jasne definovaných pravidlách, ktorých dodržiavanie je primerane kontrolované.
Štyri princípy pozitívneho rodičovstva | Sila rodičovstva
Tieto pravidlá ale nemusia byť striktné, ale prispôsobujú sa konkrétnej situácii, prostrediu a tiež sa postupne časom vyvíjajú. Rodičia potrebujú nájsť rovnováhu medzi stanovením hraníc a vyhovením potrebám a želaniam dieťaťa. Treba si v prípade problému ujasniť, či je teraz dôležitejšia moja potreba, prianie či potreba alebo prianie dieťaťa.
Výchova by mala dieťaťu umožniť nadobudnúť dostatočné sebavedomie a zároveň tiež schopnosti pracovať so svojimi emóciami, ovládať svoj hnev a riešiť problémy konštruktívne, naučiť sa presmerovať hnev k hľadaniu riešenia problému.
Pri výchove detí je dôležité si uvedomiť, že sme dospelé autonómne bytosti s rôznymi možnosťami, schopnosťami, potrebami a túžbami, ktoré chceme napĺňať. To, či z našich volieb budú alebo nebudú naši rodičia šťastní, je sekundárna záležitosť.