Život a dielo Jonáša Záborského: Spisovateľ, historik, novinár a kňaz

Jonáš Záborský (3. február 1812, Záborie - 23. január 1876, Župčany) bol mimoriadne všestrannou a rozporuplnou osobnosťou slovenských dejín. Jeho život a tvorba, zahŕňajúca písanie prózy, poézie, drámy, ale aj filozofické, historické a teologické práce, ho radí medzi najvýznamnejších provokatérov slovenskej literatúry a národného hnutia. Zároveň bol geniálnym majstrom spoločenskej kritiky, ktorej aktuálnosť rezonuje aj v 21. storočí.

V obci Rankovce v okrese Košice - okolie žil slovenský spisovateľ a dramatik Jonáš Záborský. Ako zeman nesúhlasil so štúrovskými protifeudálnymi názormi a v duchu racionalizmu bol v rozpore so zidealizovanými predstavami viacerých romantických autorov. Svojím životom a tvorbou si vyslúžil prívlastky „župčiansky samotár“, „prvý slovenský disident“ či „národný hriešnik“.

Jonáš Záborský patrí k tým slovenským spisovateľom, ktorí v štúrovskej dobe prežili život plný sklamania a krutých paradoxov. Počas svojho života Záborský okúsil slávu veľkého mesta (Halle, Viedeň…), ale aj nekonečnú biedu slovenského vidieka, v ktorom strávil celé záverečné - a mimoriadne tvorivé - obdobie svojho života. Z kulturologického, estetického, sociologického, filozofického a literárno-vedného hľadiska je Záborský vďačnou témou pre vedecké bádanie aj v 21. storočí.

Rané roky a vzdelanie

Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v obci Záborie do zemianskej rodiny. Jeho otec Jozef Záborský pochádzal zo zemianskeho rodu zo Záboria a bol evanjelik, zatiaľ čo matka Anna, rodená Tomčániová, bola katolíčka. Toto zmiešané manželstvo malo neskôr vplyv aj na zmenu Záborského vierovyznania.

Vzdelávanie začal v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí (1818 - 1821). Pokračoval na gymnáziu v Necpaloch (1823) a neskôr v Gemeri. V rokoch 1829 - 1832 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku, kde sa prebudilo jeho národné povedomie a záujem o antiku. Počas štúdií v Kežmarku dosahoval vynikajúce výsledky a začal uvažovať o teologickom povolaní. V roku 1834 študoval na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove, kde sa stal aktívnym členom Homiletickej Slovenskej Spoločnosti.

V rokoch 1839 - 1840 študoval na významnej univerzite v Halle v Nemecku, kde sa prvýkrát stretol s Ľudovítom Štúrom. Po návrate zo zahraničia pôsobil ako kaplán u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši a koncom roka 1840 sa stal evanjelickým kňazom v Rankovciach.

Konverzia a kariéra

Po návrate zo zahraničia nastúpil v Liptovskom Mikuláši na pozíciu kaplána, ale už koncom roka 1840 sa stal evanjelickým kňazom v Rankovciach. Možnosť pracovať ako profesor na teologickej fakulte v Košiciach, ako aj spory s cirkevnou vrchnosťou a neľahká životná situácia po požiari fary a kostola, ho v roku 1842 primäli, aby konvertoval na katolicizmus. V roku 1843 bol ordinovaný za kňaza.

Záborský nebol zástancom politickej orientácie Slovákov na Viedeň, mal spory so štúrovcami a odmietal koncepciu štúrovskej spisovnej slovenčiny. Ako jazyk preferoval staroslovenčinu. V roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadosti slovenského národa. V roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach a tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni (1850 - 1853).

Literárna tvorba a kritika

Do literatúry vstúpil dielom napísaným v duchu klasicizmu a idey všeslovanskej vzájomnosti ódou Na Slovákov (1836). Jeho klasicistická básnická zbierka Žehry (1851), napísaná v češtine, si vyslúžila obrovskú kritiku romantických autorov. Vystúpili proti tvorbe písanej v duchu oneskoreného, archaického klasicizmu a dielo označili za „miešaninu bez ladu a skladu“. Záborského negatívne odozvy zdrvili, čo dokladajú aj jeho vlastné slová: „Zabili ma pred obecenstvom, ktoré mi aj tak nikdy nebolo naklonené.“ Po tomto spore sa na istý čas odmlčal, ale napokon koncom päťdesiatych rokov začal písať kodifikovanou slovenčinou.

V roku 1863 sa Záborský predstavil rozsiahlym náboženským eposom Vstúpenie Krista do Raja. Záborský ako súčasník, ale zároveň oponent romantikov, bol skôr skeptický a namiesto rojčenia o budúcnosti sa zameriaval na realitu svojej doby. Paródiou na romantické ľúbostné príbehy a ich tvorcov s prvkami politickej satiry sú jeho prózy Chruňo a Mandragora (1864). Autobiografické prvky má poviedka Panslavistický farár (1870) o neľahkom živote kňaza - vlastenca, proti ktorému vystupuje prostoduchý dedinský ľud. Autor tu kriticky zobrazuje porevolučné pomery v 19. storočí na Slovensku, kde je ústredným motívom bezútešný život chudobných dedinčanov utápajúcich sa v alkohole a ich bezmocnosť voči útlaku šľachty, maďarských úradov či užerníkov.

Záborský sa venoval literárnej práci značne izolovaný od verejného života a v ustavičných konfliktoch s okolím pre svoju iróniu, ctižiadostivosť a neskrotný temperament. Písal básne, satiru, traktáty, cykly divadelných hier a rozsiahle historické práce. Jeho klasicistické Bájky (1840) a básnická zbierka Žehry (1851) vyvolali literárnu polemiku. Po neúspechoch v poézii upustil od češtiny a začal tvoriť v slovenčine.

Hlavným a spoločným znakom jeho diel je mimoriadne kreatívne využitie slovenského jazyka, predovšetkým v humoristickom a ironizujúcom kontexte. Využíval tiež autobiografické prvky a pracoval tiež s historickými faktami. Dielam nechýba ani filozofický rozmer a sociálna kritika.

Historické a dramatické diela

Jonáš Záborský je aj autorom historických drám o veľkomoravských, slovensko-uhorských, srbsko-uhorských, ale aj ruských dejinách. Z dramatickej tvorby sú známe najmä jeho veselohry a frašky ako napríklad Bohatý okradač, Korheľ a ožran (obe 1866), či Pansláv (1867). Najznámejšou je však hra Najdúch (1866), v ktorej sa zameral na úpadok zemianstva v 19. storočí.

Jeho rozsiahle historické práce, ako napríklad Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových, vyšli knižne až po jeho smrti. Napriek istým obmedzeniam si jeho dramatický cyklus zasluhuje obdiv svojím rozsahom i tematickou šírkou. Tvorí ho 25 historických hier v troch cykloch.

Osobný život a smrť

Posledné roky svojho života prežil Jonáš Záborský vo farnosti v Župčanoch, kde sa naplno venoval literárnej činnosti. Napriek tomu, že prijal novú podobu slovenčiny, jeho život bol poznačený biedou, rozporom a nepochopením. Zomrel 23. januára 1876 v Župčanoch, kde je aj pochovaný. V roku 1976 bol na jeho hrobe osadený nový náhrobník, pričom pôvodný, ktorý odkazuje na jeho pôsobenie ako evanjelického a neskôr katolíckeho kňaza, bol zreštaurovaný a vmurovaný do steny miestnej kúrie.

V roku 2023 sa v obci Župčany uskutočnilo spomienkové podujatie pri príležitosti 150. výročia úmrtia Jonáša Záborského, kde bol odhalený a posvätený zreštaurovaný historický náhrobník.

Citáty

„Kto pracuje pre dobro iných, ten nezomrie v zabudnutí.“

Životopisné údaje:

tags: #narodenie #a #smrt #jonasa #zaborskeho