V posledných rokoch vyvolala psychologička a spisovateľka Becky Kennedy rodičovskú revolúciu. Obracali sa na ňu rodičia, ktorí sa odrazu ocitli v zložitých situáciách vyvolávajúcich pocity frustrácie, vyčerpanosti a bezmocnosti. Ich spoločná túžba však bola rovnaká: všetci chceli byť lepšími rodičmi.
Autorka zosumarizovala všetky poznatky o vzťahovej väzbe, všímavosti a rodinných konšteláciách, čo boli teoretické prístupy, ktoré boli súčasťou jej súkromnej praxe, a snažila sa pretransformovať tieto myšlienky do metódy práce s rodičmi, ktorá by bola konkrétna, prístupná a zrozumiteľná. Jej výchovný model je efektívny, no zároveň nenarúša blízkosť medzi rodičom a dieťaťom. Je zástankyňou jasne stanovených hraníc, rodičovskej autority a pevného vedenia pri súčasnom zachovaní pozitívneho vzťahu, dôvery a rešpektu.
V knihe Objavte v sebe dobrého rodiča sa s čitateľmi a čitateľkami podelí o svoju výchovnú filozofiu a ponúkne im mnoho užitočných a praktických stratégií a metód, ktorých cieľom je blaho rodiča a súčasne blaho dieťaťa. Autorka zároveň ponúka riešenia konkrétnych situácií v oblastiach ako separačná úzkosť, agresívne emočné výbuchy, súrodenecká rivalita, vzdor či problémy so spánkom. Všetci chceme vnímať naše deti ako dobré deti, seba vnímať ako dobrých rodičov a pracovať na tom, aby sa nám všetkým žilo pokojnejšie. Je to možné. Nemusíme si vyberať. Môžeme mať všetko.
Knihy ako nástroj pre lepšie porozumenie deťom
Dr. Becky Kennedy je klinická psychologička a mama troch detí, ktorá sa v rámci súkromnej praxe venuje práci s deťmi a s rodičmi a usiluje sa, aby sme nad výchovou začali uvažovať inak. Vytvorila výchovný model, ktorý sa zakladá na sebarozvoji, aj na vývine dieťaťa. Jej projekt goodinside.com sa okamžite stal celosvetovým fenoménom a kniha Objavte v sebe dobrého rodiča patrí k bestsellerom o výchove. S rodinou žije v New Yorku.
„Becky Kennedy zásadne mení spôsob výchovy detí a zároveň spôsob, akým by sme mali k sebe pristupovať. Jej inovatívna práca ukazuje rodičom ako sa vyhnúť generačným zlozvykom a posunúť vnímanie rodinnej dynamiky. Je dôkazom, že môžeme byť takými rodičmi, akými chceme byť a že vo vnútri sme všetci dobrí.“ - Gabby Bernstein, autorka bestsellera Zázrak na počkanie
„Upozornenie: Táto kniha z vás môže urobiť dobrého rodiča. Becky Kennedy je studnica múdrosti. Či už sa snažíte upokojiť svoje batoľa alebo chcete, aby sa váš tínedžer trochu otvoril, autorka vám pomôže nájsť rodičovskú rovnováhu a prinúti vás prehodnotiť vaše najlepšie, aj najhoršie rodičovské reakcie.“ - Adam Grant, autor bestsellera Ešte si to premysli
Dr. Kevin Leman je otcom piatich detí. Kniha Ako vychovať deti a nezblázniť sa, je praktickou pomôckou, ktorá vás vyvedie zo zmätku. Doktor Kevin Leman v nej ponúka príbehy zo skutočného života a popisuje dobré známe situácie. Byť dobrým rodičom nie je ľahké, ale to, čo preto potrebujete urobiť, je jednoduché a určite to zvládnete.
Ako psychologička a lektorka osobného rozvoja dávam tejto útlej knižke dvanásť bodov z desiatich. Prostredníctvom príbehu zo zvieracej ríše, ktorú deti milujú a vedia sa s ňou rýchlo stotožniť, si môžu postupne uvedomovať, akými jedinečnými a hodnotnými bytosťami sú. Naučia sa, že nič sa nestane, ak rozbijú pohár či vylejú čaj. Všetko je súčasťou učenia a nikto, ani "dospeláci", nie sú neomylní. Dáva to dieťaťu vnútorný pokoj a sebaistotu v duši. Navyše je knižka písaná láskavým a zrozumiteľným spôsobom aj pre tých najmenších. Ako rodič som si v príbehu našla skvelé odporúčania a afirmácie, ktoré sú určite výbornou pomôckou nielen pre deti, ale aj dospelých, pretože niekedy, keď prídu náročné situácie, potrebujeme tiež podporiť svoju sebaúctu. Stojí za to mať túto knižku na nočnom stolíku a pravidelne ju používať.
Som mama a psychologička. Vo výchove sa uberám cestou kontaktného a vnímavého rodičovstva, takúto knižočku veľmi chválim. Myslím, že ste vybrali tých 7 základných oblastí naozaj dobre. Sama viem, aké je dôležité opakovať dieťaťu, že je milované, prijímané také aké je, podporovať jeho šikovnosť. Vaše texty budú určite skvelou pomôckou pre tých, ktorí chcú správne sformulovať takúto podporu pre dieťa. Texty pôsobia pútavo, obrazotvorne, zrozumiteľne, jednoducho. Keď som si prezrela ilustrácie, umocnil sa vo mne ešte viac pocit istoty, bezpečia a z tých obrázkov na mňa pôsobí neha, láskavosť a vzájomná podpora :)
Rudolf Dreikurs je americký psychiater, pokračovateľ adlerovskej individuálnej psychológie. Predchádzajúcou vetou by som začal ako najväčším pozitívom celej knihy. Nejde o suchú teóriu. Ide o teóriu v praxi. Dreikurs zozbieral desiatky príkladov, v ktorých sa rodič s dieťaťom bežne ocitá, zo psychologických poradní z celého sveta a na týchto príkladoch vysvetľuje, čo rodič urobil nesprávne, ako mal postupovať a vysvetľuje to psychologickým vnímaním (či už vedomým alebo podvedomým) dieťaťa.
Trojročná Betka chcela pomôcť mame prestrieť stôl na večeru. Zdvihla fľašu mlieka a chcela ho naliať do pohárov. Mama schmatla fľašu a prívetivo jej povedala: “Nie, miláčik. Ešte nie si dosť veľká. Ja nalejem mlieko. Ty môžeš dať obrúsky.” Betka vyzerala zdrvená, obrátila sa a odišla z izby.
Deti majú obrovskú vrodenú odvahu a dychtivo chcú robiť veci, ktoré vidia robiť druhých. Predpokladajme, že by Betka rozliala trochu mlieka. Strata mlieka je menej dôležitá ako strata dôvery. Mala odvahu čeliť novej výzve. Matka mohla ponúknuť povzbudenie tým, že by jej dôverovala. Ak by sa mlieko rozlialo, Betka by zažila neúspech a potrebovala by neustále povzbudzovanie. Matka mohla oceniť odvahu skúsiť to, poutierať rozliatie mlieko a ticho povedať: “Skús to ešte raz, Betka.
Podobných príkladov je v knihe vyše stovky a snažia sa pokrývať najčastejšie situácie (zaspávanie/uspávanie, ranné vstávanie a meškanie, správanie sa pri stole, v aute, súrodenecké konflikty, domáce povinnosti a práce, záchvaty hnevu, nevhodné správanie na verejnosti, zodpovednosť za škody a mnohé iné). V tomto bode by som však poukázal na jediný negatívny aspekt celej knihy. V nemalom množstve prípadov mi z hneď z prvej napadlo, že realita sa od modelovej situácie nemusí vyvíjať smerom, ktorý umožňuje rodičovi reagovať ideálne (z psychologického hľadiska).
Napríklad, je opísaná situácia, kde deti vystrájajú na zadných sedadlách počas jazdy. Rodič ich má raz upozorniť a pri opätovnom vystrájaní odstaviť auto, povedať: „Nemôžem sa sústrediť na šoférovanie, pokiaľ sa takto správate, tak nebudeme pokračovať v ceste.“ A počkať, kým sa deti neupokoja. Potom pokračovať v ceste. Celý proces opakovať zakaždým, keď deti začnú vystrájať. Osobne by som s uvedeným nemal problém, ale čo v situácii, keď má byť rodič niekde načas (doktor, kino atď.). V mnohých situáciách mi vyskočilo práve takéto „ale“. A takéto „ale“ kniha už ďalej neopisuje. Je mi pritom jasné, že v tom prípade by mala kniha veľkosť trojzväzkovej encyklopédie.
Poviete si, že je to ťažké urobiť. Isteže je. Kto povedal, že byť rodičom je jednoduché? Nemôžeme chrániť naše deti pred životom. To by sme ani nemali chcieť. Máme povinnosť vychovávať naše deti k odvahe a sile čeliť životu. Namiesto toho, aby sme boli ochranným štítom, za ktorým sa dieťa vyhrieva ako neviniatko, stávame sa akýmsi sitkom, ktoré filtruje životné skúsenosti v množstvách, ktoré dokáže zvládnuť. A to je ďalšou výhodou knihy. Nezahlcuje rodiča množstvom premenných v rozličných situáciách a niekoľkými alternatívami riešenia. Nie. Základný princíp je jasný a použiteľný takmer do každej situácie.
V jednoduchosti by sa dalo povedať: Poviem dieťaťu raz. Pokojne a s úsmevom. Ak nepochopí, musí odísť od danej situácie. Ak nechce odísť, dám mu možnosť voľby: odíde samo, alebo ho odprevadím. Pokojne a s úsmevom. Zopakujem párkrát a dieťa pochopí. Samozrejme, že takto napísané v šiestich vetách to pôsobí priveľmi zjednodušene. Ľutovať dieťa je jeden z najzničujúcejčích postojov, aké môžeme mať. Tento postoj hovorí, že nemáme dostatok dôvery v dieťa a v jeho schopnosti poradiť si s nepriazňou osubu. Nie je ťažké rozlišovať medzi súcitom a ľútosťou. Súcit znamená: „Rozumiem, ako sa cítiš, ako veľmi to bolí alebo aké ťažké to pre teba je. Je mi to ľúto a budem ti pomáhať prekonať ťažkosť situácie, v ktorej sa nachádzaš.“ Ľútosť znamená celkom povýšenecký nadradený postoj nad ľutovanou osobou. „Ty úbožiačik. Je mi ťa tak ľúto. Urobím všetko pre to, aby som ti vynahradil všetko, za čo si trpel.“ Cítiť ľútosť nad „niečím, čo sa stalo“, je súcit. Cítiť ľútosť nad „niekým, komu sa to stalo“, je ľútosť ako taká. Máme sklony pochybovať o schopnosti všetkých tých, o ktorých si myslíme, že sú malí alebo slabí.
Tu musím priblížiť pozíciu, do ktorej sa autori knihy stavajú. Neuznávajú nadradené a podriadené vzťahy v rodine. Teda rodič nie je autorita a dieťa nemá poslúchať, LEBO rodič povedal / je to jeho dom / jeho peniaze. Neuznávajú odmeny a tresty (a už vôbec nie fyzické) ako psychologicky priaznivé podnety pre deti. Taktiež ale neuznávajú (zo strany rodiča) ochraňovanie dieťaťa pred životom či zasahovanie rodiča do iných vzťahov dieťaťa (napr. pri konfliktoch so súrodencom alebo druhým rodičom, pri rozmaznávaní starým rodičom a podobne) a že dieťa zakaždým musí čeliť prirodzeným (alebo aspoň logickým) následkom svojho správania. Znova, znie to priveľmi zjednodušene, kniha vysvetľuje, prečo.
Mama nemôže riadiť, čo stará mama robí. Nie je to jej starosť. Vzťah, ktorý si stará mama s Ester vyvíja, patrí iba im. V tejto situácii si mama môže byť istá, že domáca atmosféra udáva vzor, ktorý je protipólom vzoru u starých rodičov. Rodič by sa mal držať mimo a nechať dieťa vybudovať si svoj vlastný vzťah so starým rodičom.
Rodičia, ktorí sa hnevajú na to, že im starí rodičia „kazia“ deti, odhaľujú tým svoj vlastný pesimizmus a pochybnosť vo svoju schopnosť ovplyvniť vlastné dieťa. Akákoľvek energia vynaložená na „naprávanie“ starých rodičov sa javí ako nesprávna, bezvýsledná a márna a iba zvyšuje napätie a spory. Vzťah medzi dieťaťom a starými rodičmi je vecou dieťaťa a starých rodičov. Avšak, musíme dieťaťu pomôcť v tom, ako na to reagovať. Starý rodič, ktorý rozmaznáva vnúča, mu môže vnuknúť dojem, že môže dostať čokoľvek, čo chce a kto neguje jeho túžbu, je jeho nepriateľom. V takomto prípade by sme mali ovplyvniť názory dieťaťa.
Výchova sa z takého ponímania zdá jednoduchá a pomerne priamočiara. Autori však správne na mnohých miestach opakovane upozorňujú, že vždy je to o rodičovi, ktorý ale mnohokrát nie je v ideálnej situácii na to, aby sa správal racionálne, zakaždým sa udržal na uzde, trpezlivo a nevýbušne pristupoval k situácii a podobne. Ale prakticky to je to, čím deťom ukazujeme, že ich „stláčanie našich gombíkov“ funguje, keďže na nich reagujeme. Dôležité je uvedomenie. To ponúka táto kniha. Potom konzistentnosť dodržiavania týchto princípov.
Autori v knihe na 290 stranách ponúkajú čitateľovi destilovaný obsah praktických rád a výchovných postupov dekádami overenej individuálnej psychológie adlerovského typu.
Ako vychovávať „hlboko citiace deti“ | Dr. Becky Kennedy a Dr. Andrew Huberman
Knihy a ich vplyv na detský svet
V príhodách malého Medúšika autor deťom vysvetľuje základné hodnoty a pravidlá života zrozumiteľným jazykom. Možno sa niektorým môže zdať táto kniha miestami priveľmi mravoučná, no musím smutne konštatovať, že pozitívne príklady hrdinov v súčasnej detskej literatúre stále viac a viac absentujú.
„Medúšik jej už len z diaľky zakričal: ´Teraz už poznáš tajomstvo najväčšieho šťastia. Najšťastnejší je ten, kto dokáže urobiť niekomu veľkú radosť.´ Včielky toto tajomstvo poznajú odmalička. Preto usilovne zbierajú medík, aby ním deťom na Vianoce urobili radosť, a potom sú šťastné - prešťastné.“ (s.
V pútavých príbehoch je nádherne vykreslená láska k rodičom, ale tiež k blížnym a k prírode. „Kráľovné oznamovali lúčnemu zhromaždeniu, že by veľmi chceli, aby na lúke rástla medovka. Má vraj vynikajúcu chuť, krásne kvietky a príjemnú vôňu. Kráľovné oznamovali, že ich poslovia už aj našli vhodné rastlinky, ktoré by mohli presadiť, ale keďže lúka je spoločná, chcú vedieť, či zvieratká so zasadením medovky na lúke súhlasia.“ (s.
Oceňujem, že som v tejto knižôčke nenašla ani stopu po nenávisti, či pomste malého hrdinu. Je to veľmi poučná rozprávková kniha vhodná tak pre malé, ako i pre staršie deti.
Tento raz sa však do pozornosti dostáva Curdie, ktorý v príbehu zohrá veľkú úlohu, čo sa od hlavného hrdinu vlastne i očakáva. Avšak ešte predtým, ako môže niečo dôležité vykonať, musí zmeniť svoje zmýšľanie, pretože, ako sa stáva, keď dieťa dospieva, akoby chcelo zabudnúť na svoju čistú detskú dušičku a radšej sa ihneď podobať dospelým. Ale vrátim sa ku Curdiemu. Už má štrnásť rokov. Veselosť, radosť zo života, ktoré ho sprevádzali v predchádzajúcom diele sa vyparili a na pohľad sa zdá, ako keby znášal vnútorný boj sám so sebou. Na sklonku jedného dňa spraví niečo veľmi zlé, kruté, a určite nejeden čitateľ, vrátane mňa, sa oňho začne v tej chvíli skutočne báť. Našťastie, vo veži kráľovského sídla stále býva praprababička princeznej Irene, ktorá dokáže dať do poriadku aj Curdieho smutný čin. A vtedy to Curdie pochopí. Pochopí, že sa s ním dialo niečo, čo sa môže diať s nejedným z nás a úprimne svoj skutok oľutuje. A práve týmto okamihom sa môže rozprávka začať. Totižto, praprababička vie, že Curdie je dobrý chlapec, aj napriek chybe, ktorú spáchal, a preto si ho vyvolila pre veľmi dôležitú úlohu. Dá mu nesmierne vzácny dar, ktorý mu pomôže bojovať proti zlu, no najväčšiu úlohu v tomto boji zohrá aj tak on sám.
Som veľmi rada, že sa ku mne dostalo pokračovanie prenádhernej rozprávky Princezná a goblin, pretože som mala opäť možnosť ponoriť sa do čarovne vykresleného sveta a spolu s Curdiem cestovať naprieč krajinou za dôležitým poslaním.
„Na tom vlastne nezáleží. Pravda je však taká - a na tom naopak veľmi záleží - že ak si ľudia nedajú pozor, pôjde to s nimi dole vodou a ako zvieratá skončia. Vzdelanci v minulosti to vedeli, ale už sa na to dávno zabudlo. „Ľudské bytosti sa totiž v živote vyvíjajú dvojakým spôsobom. U jedných je to postupné umieranie, u iných zas postupné ožívanie. Tí, ktorých vývin pripomína ožívanie, nakoniec dospejú k schopnosti rozoznať, čo je pravdivé a čo nie. A tí, ktorých rast je len akýmsi umieraním, sa stále viac a viac boja, že niekomu naletia. Boja sa až tak veľmi, že nakoniec naletia sami sebe.
Myslím, že spisovateľ vykonal excelentnú prácu. Svojimi nádhernými slovami poučí nielen dieťa, ale aj dospelého, ktorý tomu predsa len viac rozumie. Georgemu Macdonaldovi vzdávam veľký hold a tak ako napríklad Tolkien, či Lewis, i ja by som si ho zvolila za svoj vzor v spisovateľskom remesle. Dokázal stvoriť nesmrteľných hrdinov, ktorých budem mať stále v srdci a ukázal, aké sú slová mocné, keď sú v správnych rukách. Ak rozmýšľate, či po knihách od Georga MacDonalda siahnuť, tak by som dlho neotáľala a knižky si ihneď zaobstarala, pretože sú pokladom literatúry a táto klasika bude večná a v každom čase aktuálna.
Technológie a ich vplyv na deti
Kniha SPOJENÍ NAVždy je o neustále silnejúcom pute medzi deťmi a technológiami. Mobily a tablety sa stali v priebehu pár rokov súčasťou detského sveta, no odborníci tvrdia, že práve ich bezhlavé používanie je príčinou mnohých problémov, ktoré deti majú a ešte donedávna v detskom svete neexistovali. Kniha upozorňuje na zlozvyky, ktoré ohrozujú naše vzťahy, brzdia rozvoj detí a oberajú ich o dôležité momenty zdravého dospievania. Vychádza pritom z výskumov a rozhovorov s expertmi. Zároveň vysvetľuje, že technológie majú potenciál robiť náš život lepším, len ich musíme začať využívať správne. Prináša tipy, ako si nastaviť v rodinách a školách nové pravidlá fungovania s obrazovkami a ako začať využívať technológie múdro.
Nadmerný konzum a jeho dopad
Je v poriadku nevlastniť všetko. Ťažko tomu ale veria dospievajúce deti, keď denne vidia, že ľudia na druhej strane obrazovky majú všetko, na čo si pomyslia. Výlety na Maldivy, gurmánske návštevy špičkových reštaurácií, luxusné hotely, autá, kabelky či topánky. Keď toto deti dennodenne sledujú, je ťažké myslieť si, že to nepotrebujú. Nadmerný konzum sa stal súčasťou youtubovej kultúry a čoraz častejšie sa hovorí o tom, že tento obsah negatívne pôsobí na deti.
Tim Kasser je profesorom psychológie a členom Kampane detstvo bez komercie. Posledných 25 rokov sa zaoberá tým, čo sa stane, ak sa ľudia orientujú na materiálne hodnoty - myšlienku, že peniaze a majetok sú v živote najdôležitejšie. Hovorí, že existujú stovky štúdií, ktoré dokazujú, že materializmus má negatívny vplyv na pohodu ľudí. Čo sa teda môže stať, ak deti denne sledujú youtuberov, ktorí propagujú neustále nejaké produkty? Ak po nich budú túžiť, no nebudú si ich môcť dovoliť? Môžu sa stať menej šťastné, depresívnejšie, úzkostlivejšie a mať nižšie sebavedomie i pocit spokojnosti.
Sociálne siete a duševné zdravie
Nie všetko, po čom deti túžia, ich robí šťastnými. Dlhodobá britská štúdia zistila, že za všetkými virtuálnymi smajlíkmi a usmiatymi selfies dospievajúcich detí na sociálnych sieťach nie je všetko dokonalé. Pod drobnohľad si zobrala dopad sociálnych médií na pocit spokojnosti u desať- až pätnásťročných detí. Zistila, že čím viac času deti trávia na sociálnych sieťach, tým menej sa cítia šťastné. Výnimkou boli len priateľstvá detí. Vplyvom sociálnych sietí na mentálne zdravie mladých ľudí sa zaoberal aj výskum Royal Society for Public Health vo Veľkej Británii pod názvom #StatusOfMind. Zúčastnilo sa ho 1 500 mladých ľudí vo veku 14 až 24 rokov. Ukázalo sa, že až štyri zo skúmaných sociálnych sietí prispievajú u detí k úzkosti a depresii.
