ADHD je skratka pre poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Ide o neurovývojovú poruchu, ktorá ovplyvňuje množstvo oblastí života: denný režim, rodinné vzťahy, sebavnímanie, ale i učenie, a teda aj školský výkon. Deti s ADHD majú problémy zvládať, čomu venovať pozornosť, a skrátka úplne inak premýšľajú; svojím správaním sa nesnažia cielene robiť napriek. Toto všetko nie je chybou výchovy ani dieťaťa. Tieto problémy vznikajú z neurobiologických abnormalít a môžu byť prítomné od narodenia. S vekom sa dieťa vie naučiť s prejavmi pracovať pomocou rôznych kompenzačných mechanizmov, ale problémy sa vedia zhoršiť aj situačne - ak je dieťa vyčerpané, hladné alebo inak podráždené, ťažkosti sa ukážu viac.
ADHD sa u detí typicky začína prejavovať už pred dosiahnutím 7. roku života. Ich výchova sa oproti deťom bez tejto poruchy mierne líši. ADHD je skratka z anglického pomenovania poruchy pozornosti kombinovanej s hyperaktivitou (Attention Deficit Hyperactivity Disorder). Deti, ktoré majú diagnostikované ADHD - poruchu pozornosti, majú často ťažkosti s exekutívnymi funkciami, ktoré sú naviazané najmä na správnu funkčnosť frontálnych, čelových častí mozgu. Medzi symptómy, ktoré sa často pri ADHD objavujú, patrí najmä problém s pozornosťou, impulzivitou, ale aj vlastnou sebareguláciou. Jednoducho, dieťa sa na konkrétnu úlohu dokáže sústrediť len obmedzený čas, pričom pozornosť kolíše najmä pri monotónnych alebo dlhých úlohách. Dieťa sa tiež veľmi rýchlo rozptýli externými podnetmi, ktoré často strhnú jeho pozornosť neželaným smerom. Okrem toho majú deti s diagnostikovanou ADHD problém sústrediť sa na inštrukcie. Práve toto „balík“ jednotlivých symptómov zatrieďujeme do kategórie problémov naviazaných na pozornosť.
Navyše je ešte aj exekutíva mozgu ovplyvnená zníženou sebakontrolou, čo sa v praxi prejavuje impulzívnym správaním, ktoré v školskom prostredí môže znamenať potlačenú schopnosť kontrolovať svoje reakcie, či konať bez premýšľania, nereflektujúc následky z toho plynúce. Vzhľadom na ovplyvnenú funkčnosť exekutívy môžu mať deti ťažkosti aj v kontexte organizovania úloh, či plánovaním a s riadením seba v konkrétnych časových úsekoch. Inými slovami, v prípade ADHD ide o súbor symptómov, ktoré sú naviazané na fungovanie najmä exekutívnych častí frontálnych lalokov.
Podpora dieťaťa s ADHD v škole
Namiesto snahy natlačiť deti s ADHD do zabehnutých systémov, čo môže problém dokonca zhoršovať, je ideálne zvoliť individuálnejší prístup a pomôcť im nájsť vlastné, funkčné spôsoby učenia. Učenie nie je len o tom, sadnúť si a naučiť sa kapitolu, aby sme si ju znova zapamätali na písomku a potom na ňu rovnakou dynamikou zabudli. Aby sa dieťa efektívne učilo, jeho mozog musí ovládať niekoľko výkonných funkcií: schopnosť sa sústrediť, udržať pozornosť, organizovať informácie, plánovať alebo jednotlivo odbavovať úlohy jednu po druhej. Môžu mať nižšiu frustračnú toleranciu.
Často podceňujeme prostredie, kde a ako sa dieťa učí. Deti s ADHD sú obzvlášť citlivé na vonkajšie podnety: príliš jasná lampa, v pozadí hlasný televízor, no niekedy stačí aj obyčajné rozprávanie sa členov rodiny vo vedľajšej miestnosti. Niektoré z nich môžu navyše trpieť aj na mizofóniu, a teda v nich špecifické zvuky vedia vyvolávať úzkosť či hnev. Ich mozog automaticky nefiltruje zbytočné podnety, takže všetko v rovnakom čase chce súťažiť o ich pozornosť.
Vedeli ste? Schopnosti detí s ADHD sa môžu líšiť od ich rovesníkov, keďže porucha senzorickej integrácie vie sťažovať čítanie s porozumením, písanie a osvojovanie si čitateľských zručností. Nepomáha tomu ani fakt, že ADHD sa tiež často prekrýva s poruchami učenia, ako je dyslexia a dyskalkúlia.
Skúste navrhnúť študijné prostredie tak, aby ich podporovalo, než aby im bránilo v sústredení sa. Zaistite, aby deti mali svoje miesto určené výhradne na učenie, bez jedla a hrania. Tým sa ich mozog postupne naučí, že akonáhle si tam sadnú, majú sa sústrediť iba na učenie. Jedným z najväčších nepriateľov na sústredenie je hluk a neustály šum z okolia. Pokiaľ je to možné, vypnite televízor, stlmte telefón a vyhraďte čas na učenie, kedy doma bude kľud - napríklad kým sa všetci vrátia z práce alebo zo školy.
Keď takéto dieťa vstane, že si ide pre gumu, môže sa stať, že cestou niečo odvedie jeho pozornosť, spomenie si, že má smäd, a pôvodný zámer úplne zabudne. Jednou z najčastejších chýb je slepé nasledovanie tradičných metód učenia. Pre takéto dieťa nie je prirodzené sedieť 45 minút na mieste a musieť počúvať, bez možnosti popritom robiť čokoľvek iné. V skutočnosti ho to často odreže od pocitu úspechu.
Ak chceme deťom v školskom prostredí pomôcť, je výhodou, ak učiteľ explicitne pomenuje konkrétne pravidlá. Dieťa sa tak dokáže efektívnejšie pohybovať v rozmedzí konkrétnych intencií. Deti, ktoré majú ťažkosti s pozornosťou a sú hyperaktívne, potrebujú mať jednotlivé úlohy a zadania rozdelené na krátke a zvládnuteľné parciálne úlohy. Práve vďaka tomu dieťa priebežne uzatvára jednotlivé myšlienkové operácie, čo spôsobuje spustenie odmien v mozgu. Tak sa vytvára dôležitý návyk.
Vzhľadom na kolísavú pozornosť pomáha, ak je dieťa vystavené interaktívnym a zážitkovým formám učenia, počas ktorých dochádza k tranzovým stavom. Sú typické skresleným vnímaním času, vďaka čomu dieťaťu proces výučby ubieha rýchlejšie. Ak má dieťa možnosť počas výučby sa hýbať, zároveň mu to pomôže nadobudnuté informácie lepšie ukotviť a následne aj z pamäte vyvolať či obnoviť. Z evolučného hľadiska je človek prednastavený na pohyb a práve aj pri deťoch s ADHD je pohyb vítanou zložkou procesu učenia.
Z hľadiska stimulácie exekutívnych funkcií je tiež výhodou, ak má dieťa v domácom, ale aj školskom prostredí priestor na nácvik organizačných a plánovacích zručností. Môže ísť o jednoduché úlohy a metódy, ktoré následne dieťaťu pomôžu ľahšie a efektívnejšie sa orientovať v čase a priestore. Práve vďaka vlastnému zážitku je aj dieťa následne schopné viac pracovať s emóciami či pozornosťou.
Dôležité faktory prostredia sa často podceňujú. Už len zariadenie miestnosti, umiestnenie sedenia, rozmiestnenie podporujúcich či rušivých prvkov totiž spoluvytvára následný celkový výsledok, ktorý dieťa v školskom, ale aj domácom prostredí dosahuje. Je efektívne, ak dieťa s ADHD sedí v prednej časti triedy, aby rušivých prvkov zo strany spolužiakov bolo menej. Dostatok pracovného priestoru či individuálny prístup sú veľmi cennými prvkami v procese výučby. V kontexte pozornosti je to nesmierne dôležité.
Pre zdravé fungovanie mozgu potrebuje mať dieťa dostatok pohybu, prísun tekutín, pravidelnú stravu a splnené spánkové cykly. Ak je frustrované a bezradné, plnohodnotný rozhovor a empatická psychoedukácia vedia pomôcť lepšie zvládať situácie. Ak rodič ukáže/povie dieťaťu alternatívu, je to výhodnejšie, než keď len poukáže na neželateľný spôsob správania.
Trpezlivosť, tolerancia, ochota a individuálny pozorovací a menej hodnotiaci prístup sa javia ako veľmi dôležité aspekty rozvoja detskej osobnosti.
Že sú deti s ADHD náročnými žiakmi, ktorých si bezpečne ihneď všimne v triede každý učiteľ, to je dobre známe. Je známe aj to, že takýto žiak potrebuje výraznú podporu. Žiadne dieťa s ADHD nemá v škole jednoduchú pozíciu. Ale ani učiteľ to s takýmto dieťaťom nemá zvlášť ľahké. Neustále musí riešiť mnohé osobitosti v správaní a vo vzdelávaní žiaka s ADHD, narúšanie vzdelávacieho procesu, žiakove problémy vo vzťahoch s vrstovníkmi v triede, riešiť situácie keď nepomáhajú žiadne prosby, hrozby, zákazy, tresty a ani odmeny.
Niektoré z najväčších problémov, s ktorými sa deti s ADHD stretávajú v škole, súvisia s ich exekutívnymi funkciami. Tieto funkcie zahŕňajú schopnosti ako plánovanie, organizácia, riadenie času a samokontrola. Deti s ADHD môžu mať ťažkosti s rozdelením veľkých úloh na menšie, zvládnuteľné kroky, čo môže viesť k pocitu preťaženia a prokrastinácii.
1. Veľké úlohy a prokrastinácia
Veľké, a na prvý pohľad zložité úlohy (ako esej, projekt alebo príprava záverečnej práce), môžu byť pre deti s ADHD zdrvujúce. V takých chvíľach sa ľahko dostaví panika, prokrastinácia, a motivácia k učeniu klesá. Namiesto pôvodného cieľa: „Cieľom je mať názov eseje a úvod hotový dnes,“ skúste: „Teraz napíš prvý odsek úvodu a to stačí.“
2. Využitie časovača a metódy Pomodoro
Majte poruke časovač a pracujte v intervaloch, napríklad 15 minút práce a 5 minút prestávka. Už vám niekedy napadlo, koľkokrát denne dieťa s ADHD počuje vety ako: „Prečo nepočúvaš? Zase si ma prestal vnímať!“ Takáto dlhodobá negatívna spätná väzba, bohužiaľ, ničí sebavedomie. Skúste zaviesť aj menšie odmeny. Napríklad, ak dieťa zvládne 3 dni spolupracovať pri učení, môžete si spoločne vybrať víkendový program. Dôležité je oceniť snahu: „Videl som, že si sa k úlohe vrátil veľmi rýchlo, aj keď si sa stratil v zadaní.“
3. Integrácia pohybu do učenia
Študenti s ADHD si často udržujú pozornosť pohybom. Zákazom pohybu počas učenia im zablokujete kanál pozornosti. Preto je oveľa lepšie nejakým spôsobom integrovať pohyb do procesu učenia. Antistresové hračky: Klávesový kliker, loptička alebo antistresová plastelína.
4. Okamžitá spätná väzba a rozmanitosť
Mozog ADHD dieťaťa hľadá okamžitú spätnú väzbu a rozmanitosť. Vhodné je využívať rôzne formy hodnotenia, napríklad pri slovnom skúšaní skúšať žiaka kratšie a radšej dvakrát. Ak žiak píše písomnú úlohu, je vhodné ju rozdeliť na viac kratších častí.
Podpora doma
Deti s ADHD majú často problém prispôsobiť sa pravidelnému spánkovému režimu, čo ešte viac sťažuje sústredenie sa a učenie v nasledujúci deň.
🕯️ Spánková hygiena
Urobte si večernú ukľudňujúcu rutinu: Minimálne 1 hodinu pred spaním vypnite obrazovky (TV, tablet, telefón), pretože modré svetlo narúša fungovanie hormónov zodpovedných za spánok.
🌞 Pohyb a denné svetlo
Pohyb a prirodzené denné svetlo: Ranná fyzická aktivita, ako je prechádzka, jazda na bicykli alebo iba 10 minút hrania vonku, pomáha „naštartovať“ zaostrovací systém mozgu.
Aj keď viete, že vaše dieťa nie je „proti vám“, jeho mozog skrátka funguje inak, občasná únava a vyčerpanie je úplne prirodzené. Učenie detí s ADHD vyžaduje trpezlivosť, čas a veľkú mieru adaptácie, čo nemusí byť vždy ľahké zvládnuť v kolobehu každodenných starostí.
Ak sa cítite vyčerpaní alebo bez energie, nebojte sa požiadať o podporu. Obrovským pomocníkom môže byť doučovateľ, ktorý vie s takýmito deťmi pracovať. Nielenže pomôže s učivom, ale vráti vášmu dieťaťu aj sebadôveru a ukáže mu, že učenie môže byť radosť, nie len boj.
Podpora rodičov je kľúčová. Mali by si uvedomiť, že ADHD nie je dôsledkom nesprávnej výchovy, ale porucha s možnou biologickou príčinou. Nesprávne vedenie alebo neliečenie môže mať vážne následky. Často stačí vedieť, v ktorých smeroch dieťa podporovať.
Buďte dôslední pri pravidlách a výchovných prostriedkoch. Hovorte s dieťaťom pokojne a pomaly. Všímajte si každé pozitívne správanie dieťaťa a reagujte pochvalou. Vypracujte pre dieťa jasný denný program a držte sa ho čo najviac.
Nové alebo obtiažne úlohy mu predveďte, zároveň krátko, jasne, pokojne vysvetlite. Opakujte svoju ukážku, kým sa dieťa nenaučí. Proces zapamätávania u hyperaktívnych detí je pomalší a trvá dlhšie.
Dajte mu, pokiaľ je to možné, oddelenú izbu alebo vlastný kútik, ktorý bude jeho ríšou. Pri plnení úloh mu prenášajte zodpovednosť. Naučte sa rozoznávať varovné signály, skôr než vybuchne. Nech sa hrá s jedným, nanajvýš s dvoma kamarátmi naraz, pretože je ľahko nahnevateľný.
Trpezlivosť, pokoj, optimistický pohľad do budúcnosti. Nedopustiť, aby sa dieťa naučilo niečo nesprávne. Učte sa spolu s dieťaťom, sprevádzajte ho pri učení, nespoliehajte sa na jeho samostatnosť, ale poskytujte mu taktne svoje vedenie. Pri písaní úloh chvíľu pri ňom pokojne seďte, aby dieťa cítilo vo vás oporu.
Týmto deťom vyhovuje skôr práca nárazová, krátkodobá, než dlhodobé, sústavné zaťažovanie pozornosti. Napríklad 10-15 minút (podľa potreby) venujte jednej úlohe, potom je dobré prácu na chvíľu prerušiť a k úlohe sa vrátiť.
Nútiť hyperaktívne dieťa k pokoju, obmedzovať ho, trestať za jeho nadmernú pohyblivosť iba zvyšuje napätie, zhoršuje pozornosť. Zabráňte pocitom menejcennosti. Je potrebné tieto deti taktne chrániť pred príliš trápnymi a opakovanými zážitkami neúspechu v súťažiach, v ktorých pre svoje ťažkosti musí byť vždy posledné.
V celom rodinnom prostredí je potrebné vytvoriť atmosféru spolupráce. Dieťa má poznať, že ho v rodine majú radi, že sú mu ochotní pomáhať, nie iba kontrolovať a kritizovať, musí sa cítiť spokojne a prežívať toľko radosti ako každé dieťa.
Deti s ADHD sú spravidla pracovne veľmi horlivé a rôzne práce v domácnosti im prinášajú uspokojenie, zvlášť, ak ich pochválime za snahu.
Dôležitá je spolupráca rodiny so školou, je potrebné, aby učiteľ bol informovaný o problémoch dieťaťa. S postupujúcou zrelosťou CNS je dieťa pokojnejšie, sústredenejšie, pracovne vytrvalejšie, takže lepšie využíva svoje intelektové schopnosti.
Byť rodičom dieťaťa, ktoré má vyhranené potreby a vyžaduje si špeciálnu starostlivosť, je obzvlášť frustrujúce a ťažké. Mať rád svoje dieťa znamená vychovávať ho, naučiť ho mať radosť z práce, naučiť ho aj k láske k iným ľuďom.
Základom výchovy nepokojných detí je zvýšenie pozitívneho rodičovského záujmu, vynechanie fyzického a psychického trestania.
ADHD kvôli narušenej koncentrácii pozornosti a kvôli nepokojnému správaniu negatívne ovplyvňuje život dieťaťa, jeho výkon, vzťahy v rodine, so spolužiakmi aj s učiteľmi. Dieťa s neliečeným ADHD častejšie nevyužije svoj celkový potenciál a častejšie ako ostatné deti siaha po drogách alebo sa zapletie do kriminálnych aktivít. Dieťa a jeho okolie touto poruchou často veľmi trpia. V súčasnej dobe už však existujú liečebné možnosti, ktoré im môžu pomôcť.
Je na rodičoch, prípadne učiteľoch, aby včas umožnili dieťaťu konzultáciu u detského psychiatra, a aby bola v prípade potreby nasadená primeraná liečba. Liečba ADHD patrí jednoznačne do rúk detského psychiatra a psychológa. Je vhodné vypočuť si názor najmenej dvoch nezávislých odborníkov.
Existujú rôzne prístupy k liečbe ADHD:
- Farmakologická liečba: ktorej cieľom nie je dieťa „utlmiť“, ale naopak ovplyvniť činnosť mozgu tak, aby sa zbavilo vnútorného nepokoja a mohlo sa lepšie sústrediť.
- Psychoterapia: pozostáva z pohovorov psychoterapeuta (psychiatra alebo psychológa) s dieťaťom aj s rodinou.
- Systémová zmena režimu: spočíva v systémovej zmene režimu v rodine a v škole tak, aby viac vyhovoval potrebám dieťaťa s ADHD.
- EEG Biofeedback terapia: prebieha prostredníctvom snímania EEG vĺn vyžarovaných z mozgu.
Stratégie na podporu študentov s ADHD | Caroline Odom | TEDxYouth@MBJH
V školskom veku začínajú „skutočné“ problémy. Požiadavky na dieťa sa stupňujú, dieťa má problémy sedieť potichu, koncentrovať sa, počúvať aj dokončiť začaté úlohy. Výsledkom sú slabé výkony, problémy s čítaním, písaním aj počítaním. Hyperaktívne deti majú v tomto období veľké problémy, lebo stanovený rozvrh hodín od nich očakáva prispôsobivé správanie.
Chodenie po triede počas vyučovania alebo neustále rečnenie so susedom začnú učitelia i ostatné deti skôr či neskôr považovať za nepríjemné. Dochádza aj k mnohým konfliktom s ostatnými deťmi, emocionálna nestabilita a explodujúce, impulzívne správanie sťažujú sociálne kontakty.
Nediagnostikovaný ADHD školák často vôbec nie je schopný zúčastniť sa vyučovania dlhší čas. Každý šum aj pohyb v triede na neho pôsobí odpútavajúco. Domáce úlohy mu trvajú veľmi dlho a deti „ulietavajú“ do svojho sveta fantázie.
Bez odbornej pomoci a pomoci zo strany učiteľov vedie ADHD postupom času k tomu, že sa deti cítia vyčleňované, iné, uzavreté a nemilované. Získavajú presvedčenie, že nikdy nevedia nič poriadne urobiť, sú neustále kritizované a korigované.
Mládež s ADHD sa často pokúša uhnúť z cesty týmto negatívnym pocitom tým, že sa stráni rizikových situácií, a preto niekedy vypadne zo spoločenských vzťahov. Často sa u mládeže rozvíja úzkosť alebo depresia a býva viac náchylná na zneužívanie alkoholu a drog.
Prejavy nesústredenosti a nekľudu sú u týchto detí mimovoľné a nedokážu ich väčšinou ovplyvniť a ovládnuť. Stáva sa, že nevydržia ani dlhšie v kľude sedieť na jednom mieste, nedokážu dokončiť začatú činnosť. Ľahko sa nechajú vyrušiť vonkajšími podnetmi, počas činnosti zabudnú na cieľ, reagujú chaoticky, „nedopočujú“ pokyn do konca, takže splnia len jeho časť.
Často žijú „okamihom“, nedokážu odolať okamžitému nápadu, ťažšie odhadujú svoje možnosti, reálne city, čas.
Jedným z častých príznakov je nerovnomerný vývoj duševných funkcií. V niektorých zložkách sú primerane vyspelé (niekedy nadpriemerné), v iných výrazne zaostávajú.
Najväčšie ťažkosti majú v činnostiach vyžadujúcich jemnomotorickú zručnosť a súhrn pohybov - pri písaní, kreslení, skladaní.
Je pochopiteľné, že dieťa, ktoré trpí takýmito nápaditosťami sa ťažšie zaraďuje do kolektívu a často býva „nevítaným“ spoločníkom. Najťažším obdobím je obdobie školskej dochádzky. Aj keď sa dieťa väčšinou javí ako mentálne zdatné a bystré, jeho školské výkony tomu nezodpovedajú a sú nevyrovnané.
V škole je často rušivé, dostáva zlé známky a poznámky. Učitelia aj rodičia sa naňho často hnevajú, zaháňajú ho do obrany - čo sa môže prejaviť vzdorovitým správaním, alebo apatiou a unikaním do fantázií.
Napriek tomu, pomoc takémuto dieťaťu nie je nedosiahnuteľná. Ak chceme dieťaťu s ADD / ADHD účinne pomôcť, musíme sa snažiť upraviť mu životné podmienky tak, aby sa mohlo správať, pracovať a žiť čo „najnormálnejšie“. Tresty, výčitky, posmešky, vynútené sľuby nepomôžu, pretože náprava nie je len vecou dobrej vôle, ale hlavne taktického výchovného prístupu.
Zlaté výchovné pravidlo znie: Zariadiť veci tak, aby ich dieťa urobilo dobre - a my sme ich mohli za to pochváliť.
Snažíme sa predísť nevhodnému správaniu a chybám v jeho práci. Napr. pri písaní domácich úloh si k nemu v kľude prisadneme, aby v nás cítilo oporu, vedieme ho k tomu, aby si pri písaní nahlas diktovalo, aby dopredu odôvodňovalo aké „i - y“ napíše, predviedlo postup ako riešiť matematický príklad a pod.
Pokiaľ možno vylúčime všetky rušivé podnety. Pracovný kútik upravíme tak, aby sa dieťa pozeralo na stenu a nie do okna lebo na hračky, knihy a iné zaujímavé veci v izbe. Z tohto dôvodu taktiež nie je dobré, aby sa dieťa učilo v kuchyni, ktorá je zvláštnym pracoviskom a dodáva veľa podnetov.
Týmto deťom vyhovuje skôr práca nárazová než dlhodobé, sústavné zaťažovanie pozornosti. Spravidla stačí, keď jednu úlohu nerobí dlhšie ako 10 min. - potom je dobré prácu na chvíľu prerušiť, oddýchnuť si a k úlohe sa vrátiť alebo urobiť pre osvieženie nejakú inú.
Záujem podnecuje a udržuje pozornosť. Je to často jediná okolnosť, kedy dieťa vydrží dlhšiu dobu sústredene pracovať. Platí teda u neho vo zvýšenej miere zásada, že ak máme dieťa niečomu naučiť, je treba dopredu vzbudiť jeho záujem.
Nútiť dieťa k pokoju, obmedzovať ho, trestať za jeho nadmernú pohyblivosť, to len zvyšuje napätie, zhoršuje pozornosť a znižuje výkonnosť.
Chráňte dieťa pred pocitmi menejcennosti. Tie sa totiž objavujú všade tam, kde si dieťa uvedomuje, že napriek svojej snahe nemôže dokázať to, čo dokážu iné deti. Je teda potrebné dieťa taktne chrániť pred príliš trápnymi a opakovanými zážitkami neúspechu (napr. v súťažiach), snažíme sa pre ne nájsť uplatnenie alebo vyniknutie v niektorých činnostiach, ktoré sú v detskom kolektíve vysoko hodnotené.
Dieťa má poznať, že všetci ho majú radi a že sú ochotní mu pomáhať - a nie len kontrolovať a kritizovať. Musí sa vo svojej rodine cítiť tak spokojné, prežívať toľko radosti, ako každé iné dieťa. Musí mať taktiež vedomie, že sa s ním v rodine počíta ako s jej platným členom. Preto taktiež využívame každú príležitosť, kedy dieťa môže s niečím pomáhať, niečo dobré pre druhého urobiť.
Tieto deti sú spravidla pracovne veľmi horlivé a rozmanité práce v domácnosti im prinášajú uspokojenie, zvlášť ak pochválime ich snahu.
Musíme si uvedomiť, že učiteľ má mnoho dôvodov, aby nebol so správaním sa dieťaťa spokojný. Je preto treba, aby bol čo najlepšie informovaný o príčinách obtiaží a aby rodičia s ním boli stále v kontakte.
Niekedy je nutné, aby sa čelilo zvláštnej zábudlivosti takého žiaka zavedením zošitu, do ktorého učiteľ denne zaznamenáva úlohy a uloženú látku, aby ich rodičia s dieťaťom v kľude prebrali.
Vo väčšine prípadov predpisuje lekár (neurológ) dieťaťu lieky. Znamenajú pomoc v tom, že vyrovnávajú nepravidelné nervové činnosti, takže sa dieťa obvykle skľudní a lepšie sa sústredí i ovláda. Každé takéto zlepšenie treba využiť, upevniť dobré návyky, navodiť pracovný záujem, posilniť dobré tendencie v správaní.
Na záver ešte pripomíname, že dodržovaním týchto výchovných pokynov neberiete na seba „večný úväzok“, aj keď výchova dieťaťa s ľahkou mozgovou dysfunkciou nie je ľahká a krátkodobá úloha, predsa len vo väčšine prípadov sa podarí.
Niekedy je potrebné dosť dôkladne prebudovať a preorganizovať chod domácnosti, aby sme skutočne mali na dieťa čas a aby bolo vychovávané v dobrej pohode.
