JUDr. Štefan Harabin, narodený 4. mája 1957 v obci Ľubica, je významnou postavou v slovenskej právnej a politickej histórii. Svoju kariéru začal ako ambiciózny právnik, ktorý sa postupne prepracoval na najvyššie pozície v justícii a neskôr vstúpil aj do politiky.
Právnické vzdelanie získal na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Svoju súdnu prax začínal v roku 1980 ako justičný čakateľ Krajského súdu v Košiciach. Do funkcie sudcu z povolania bol zvolený 1. januára 1983. V období do roku 1989 bol členom Komunistickej strany Československa.
Po Nežnej revolúcii, od roku 1990, pôsobil na Krajskom súde v Košiciach. V roku 1991 bol zvolený za sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rokoch 1998-2003 a opätovne v rokoch 2009-2014 zastával funkciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Jeho kariéra bola spojená aj s politickým angažmánom. V prvej vláde Roberta Fica pôsobil v rokoch 2006-2009 ako podpredseda vlády a minister spravodlivosti. Na tento post ho nominovala strana ĽS-HZDS.
V roku 2019 a opätovne v roku 2024 neúspešne kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. V roku 2019 sa umiestnil na treťom mieste za Zuzanou Čaputovou a Marošom Šefčovičom. V prezidentských voľbách v roku 2024 získal v prvom kole 11,74 % hlasov a opäť skončil na treťom mieste, čím nepostúpil do druhého kola.
Kariérny rast a funkcie
- 1980: Začiatok súdnej praxe ako justičný čakateľ Krajského súdu v Košiciach.
- 1983: Zvolený za sudcu z povolania na Okresnom súde v Poprade.
- 1990: Pôsobenie ako sudca na Krajskom súde v Košiciach.
- 1991: Zvolený za sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
- 1996: Stal sa predsedom trestného kolégia Najvyššieho súdu SR.
- 1998-2003: Prvýkrát zvolený za predsedu Najvyššieho súdu SR.
- 2006-2009: Podpredseda vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky v prvej vláde Roberta Fica.
- 2009-2014: Druhýkrát zvolený za predsedu Najvyššieho súdu SR.
Politické a spoločenské názory
Štefan Harabin je známy svojimi výraznými euroskeptickými postojmi. Kritizuje vzťah Európskej únie a Slovenska a konkrétne brojí proti migračným kvótam. Nesúhlasí s bombardovaním Juhoslávie vojskami NATO v roku 1999 a obviňuje vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu z vlastizrady za schválenie bombardovania.
Pred prezidentskými voľbami v roku 2024 uviedol, že každý suverénny štát by mal mať vlastnú štátnu televíziu, ktorá by hlásala štátnu ideológiu. Jeho vyjadrenia na adresu komunity LGBT+ boli kontroverzné, označil ich za pacientov a diagnózu, pričom "ideológiu LGBTI" považuje za rozvratnú tendenciu zo Západu.
Harabin tiež vyjadroval podporu Ruskej federácii, pričom tvrdil, že "nastupuje superglobálna veľmoc Ruská federácia" a že Slovensko by malo zabezpečenú svoju existenciu, ak by Rusko garantovalo jeho neutralitu. V súvislosti s vojnou na Ukrajine vyhlásil, že ak by vyhral prezidentské voľby, žiadne prostriedky ani vojaci by nešli na Ukrajinu a žiadni migranti by neprišli na Slovensko. Plne podporuje ruskú inváziu na Ukrajinu, ktorú nazýva "špeciálna operácia" a podporuje úsilie Ruska o likvidáciu "ukronacistov" a "ukrofašistov". Podľa jeho slov vojnu na Ukrajine vyvolali Anglosasi s cieľom likvidovať Slovanov.
V marci 2024 uviedol, že jeho prvá zahraničná cesta by viedla do Ruska, čo je v rozpore s tradičným zvykom navštíviť najprv Českú republiku.
Kontroverzie a právne problémy
Pre podporu ruskej invázie na Ukrajinu bol v máji 2022 zadržaný a obvinený. Počiatkom júna 2023 bol obžalovaný pre podozrenie zo spáchania trestných činov hanobenia národa, rasy a presvedčenia, ako aj schvaľovania trestného činu. V máji 2025 bol však nepravomocne oslobodený spod obžaloby, pričom rozsudok sa stal právoplatným v januári 2026.
V októbri 2025 súd zamietol Harabinovu žiadosť o odškodnenie vo výške 100 tisíc eur, ktoré požadoval za vyhlásenie pátrania voči jeho osobe v roku 2021, ktoré považoval za nezákonné.
V súvislosti s jeho pôsobením na Najvyššom súde SR boli v rokoch 2009-2010 vyplatené pochybné odmeny vo výške 113 tisíc eur, ktoré schválila vtedajšia ministerka spravodlivosti Viera Petríková. Kontrolóri NKÚ v roku 2017 zistili, že Harabin pri vyplácaní odmien sudcom nerešpektoval zásadu rovnakého zaobchádzania.
V roku 2008 bol zverejnený prepis telefonického rozhovoru z roku 1994 medzi Štefanom Harabinom a albánskym narkobarónom Bakim Sadikim. Harabin akýkoľvek vzťah so Sadikim odmieta, napriek tomu priznal, že pozná jeho manželku. V roku 2013 súd potvrdil existenciu rozhovoru. Okresný súd Bratislava I v roku 2018 priznal Harabinovi nemajetkovú ujmu vo výške 150-tisíc eur za porušenie mlčanlivosti zo strany prokuratúry.
V súvislosti s prípadom kňaza Bystríka Janíka, ktorého Harabinov senát najprv oslobodil a neskôr odsúdil, sa objavili pochybnosti o procesnom postupe. Janík zomrel vo veku 46 rokov po prepustení z väzenia v zlom zdravotnom stave.
Osobné informácie
Štefan Harabin je dvakrát ženatý a má štyri deti. S prvou manželkou Annou má deti Branislava a Kamilu, s druhou manželkou Gabrielou má dcéry Tamaru a Katarínu.
