ADHD (angl. Attention Deficit Hyperactive Disorder) je porucha správania sa, ktorá sa prejavuje od útleho veku dieťaťa. V detstve je jedným z najčastejších psychiatrických porúch. Trpí ňou až 7 percent detí školského veku, chlapci sú postihnutí častejšie ako dievčatá. ADHD má biologický základ v odlišnom vývoji a funkcii mozgu. Narušená schopnosť sústredenej pozornosti, nadmerná aktivita a impulzivita u týchto detí je daná odlišnou štruktúrou a funkciou mozgu. Jednotlivé symptómy hyperkinetického syndrómu môžeme pozorovať už v dojčenskom veku. Charakteristická je zvýšená aktivita, nepravidelný rytmus spania a bdenia alebo málo spánku a veľa kriku a málo rozprávania. Diagnózu ale nie je možné stanoviť pred tretím rokom života dieťaťa.
V predškolskom veku, medzi tretím a šiestym rokom, sú viditeľnými symptómami známky motorického nepokoja. Hlavne v hravých situáciách má dieťa problém pokojne a vytrvalo vydržať. Aj výbuchy zlosti a nedodržiavanie hraníc patria k faktorom, ktoré vedia urobiť zo všedného dňa v škôlke problematický. Oneskorenia môžeme nájsť prakticky vo všetkých oblastiach detského vývinu: v plánovaní a riadení činností, v hrubej a jemnej motorike, čo je viditeľné hlavne pri kreslení. Riziko úrazu je v porovnaní s inými deťmi niekoľkonásobne vyššie.
ADHD v školskom veku a jeho prejavy
V školskom veku začínajú „skutočné“ problémy. Požiadavky na dieťa sa stupňujú, dieťa má problémy sedieť potichu, koncentrovať sa, počúvať aj dokončiť začaté úlohy. Výsledkom sú problémy s čítaním, písaním aj počítaním. Hyperaktívne deti majú v tomto období veľké problémy, lebo stanovený rozvrh hodín od nich očakáva prispôsobivé správanie. Chodenie po triede počas vyučovania alebo neustále rečnenie so susedom začnú učitelia i ostatné deti skôr či neskôr považovať za nepríjemné. Dochádza aj k mnohým konfliktom s ostatnými deťmi, emocionálna nestabilita a explodujúce, impulzívne správanie sťažujú sociálne kontakty. Nezriedka takéto deti menia školu dva - až trikrát už počas prvých rokov školskej dochádzky. Nediagnostikovaný ADHD školák často vôbec nie je schopný zúčastniť sa vyučovania dlhší čas. Každý šum aj pohyb v triede na neho pôsobí odpútavajúco. Domáce úlohy mu trvajú veľmi dlho a deti „ulietavajú“ do svojho sveta fantázie.
Poruchy pozornosti rôzneho stupňa trpí mnoho školákov. Ako môžu rodičia týmto deťom pomôcť? Je potrebné pokyny opakovať viackrát, voliť jednoduchšie pokyny po jednom a overiť si, či dieťa pokyn pochopilo správne. Nevyžadujte, aby dieťa pri učení sedelo v pokoji a rešpektujte jemný psychomotorický nepokoj, pokiaľ nie je taký silný, aby odvádzal pozornosť dieťaťa od učenia. Využívajte rôzne typy cvičení pri učení a často striedajte činnosti, pretože deťom s poruchami pozornosti nevyhovujú stereotypné, nezaujímavé a dlhotrvajúce činnosti. Naopak, zaujímavé a nie dlhé činnosti im vyhovujú oveľa viac. Keď budete používať viacej druhov cvičení, úloh alebo príkladov na počítanie, budete tak aspoň čiastočne predchádzať rozkolísaniu pozornosti a predčasnej únave. Vopred si pripravte rôzne typy úloh, ktoré sa viažu k tej istej téme. Koncentrácii pozornosti pomáha i striedanie činností. Keď často meníte činnosti, pri každej novej činnosti sa dieťa opäť dokáže naštartovať a na chvíľu sa sústrediť.
Príčiny a diagnostika ADHD
Zásadný, až 80% význam majú genetické faktory. Medzi vonkajšie vplyvy patrí napr. fajčenie a konzumácia alkoholu počas tehotenstva, komplikovaný a predčasný pôrod, úraz hlavy. Porucha pozornosti a hyperaktivita nie sú choroby. Je to stav mozgovej činnosti, spôsob fungovania mozgu. Mozog je vtedy nastavený na nadmernú aktivitu, chýbajú tlmivé procesy mozgu, ktoré brzdia zvýšenú motorickú činnosť. Pri poruche pozornosti sú určité systémy mozgu oslabené alebo nezrelé.
Diagnóza ADHD nie je jednoduchá a patrí do rúk klinickým psychológom, neurológom, psychiatrom. Na spoľahlivé stanovenie diagnózy je potrebné pozorné sledovanie dieťaťa a jeho vývinu. U hyperkinetického syndrómu ide o pomerne ťažko diagnostikovateľnú poruchu, aj keď existujú jasné príznaky poruchy. Diagnózu ADHD stanoví detský neurológ v spolupráci s psychológom, psychiatrom a špeciálnym pedagógom. Dg ADHD nemožno určiť pred tretím rokom, väčšinou sa ADHD diagnostikuje až v školskom veku, aj keď sú typické symptómy prítomné skôr. Pri diagnostikovaní ADHD je podstatné a typické, ak sa porucha u dieťaťa začala prejavovať už pred jeho siedmym rokom veku života, toto správanie má relatívne trvalý charakter (teda ak ťažkosti u dieťaťa pretrvávajú viac než 6 mesiacov, nie len posledný týždeň či dva) a takéto správanie je u dieťaťa typické pre všetky životné situácie (teda nie napr. len v škole, ale aj doma… nie iba pri učení, ale pri hre a pod.).
Zvládanie a podpora
V liečbe sa uplatňuje farmakoterapia - používajú sa lieky posilňujúce psychickú činnosť, sústredenie pozornosti, znižujúce psychomotorický nepokoj a impulzivitu. Dôležitú úlohu zohráva psychoterapia a poradenstvo, kedy dieťa, resp. rodičia dostávajú odborné rady, ako sa majú k problému stavať. Okrem farmakoterapie a psychoterapie v posledných rokoch vystupuje do popredia liečba pomocou EEG - biofeedbacku. Jej princípom je podporovať a posilňovať želanú „dobrú“ aktivitu mozgu pomocou jednoduchej počítačovej hry, s cieľom potlačiť prejavy hyperaktivity a nepozornosti.
Bez odbornej pomoci a pomoci zo strany učiteľov vedie ADHD postupom času k tomu, že sa deti cítia vyčleňované, iné, uzavreté a nemilované. V tých nešťastnejších prípadoch vypadnú deti s ADHD už veľmi skoro zo spoločenských vzťahov, sú náchylné pre každý druh závislostí, rozvíja sa u nich strach a depresie a dostávajú sa vďaka svojej ľahkej ovplyvniteľnosti rýchlo do tzv. „zlých kruhov“. V rodinnom prostredí vytvorte ovzdušie spolupráce a lásky. Dieťa by malo cítiť, že všetci ho majú radi a že sú ochotní mu pomáhať a nielen kontrolovať a kritizovať. Musí sa vo svojej rodine cítiť spokojne a radostne.
To the Teachers of ADHD Students (How Can I Help?)
Deti a mládež postihnuté ADHD sú však aj veľmi senzibilné a majú aj svoje silné stránky. Často bývajú veľmi kreatívne a plné fantázie, vycítia náladu a jej zmeny a oplývajú nesmiernou ochotou pomôcť. Majú obrovský zmysel pre spravodlivosť. Dôležitú úlohu zohráva pochvala, ocenenie konkrétnych schopností a zručností, pozitívnych vlastností, vynaloženej snahy a vyjadrenie vašej dôvery. Dôvera je cennejšia, ako keď dieťa pracuje pod nátlakom a so strachom.
Vhodná motivácia hrá často kľúčovú úlohu u dieťaťa s poruchou pozornosti. Dobre pôsobí napríklad pochvala, ocenenie konkrétnych schopností a zručností, pozitívnych vlastností, vynaloženej snahy, vyjadrenie vašej dôvery. Dôvera je cennejšia, ako keď dieťa pracuje pod nátlakom a so strachom. Využívať môžete verbálne aj neverbálne formy. Napríklad úsmev, povzbudzujúce gestá, dotyk na ramene a podobne. Keď dáte dieťaťu ruku na rameno, je si plne vedomé vášho záujmu a opory, ktorú vo vás má.
Eliminujte rušivé vplyvy. Prostredie, v ktorom dieťa pracuje, by malo byť prehľadné, usporiadané a pokojné. Obmedzujte nadbytočné, rušivé podnety a poskytnite primerané množstvo podnetov. Dieťa by napríklad nemalo sedieť čelom k oknu, je potrebné eliminovať aj predmety na pracovnom stole. Odstráňte z dohľadu nepotrebné veci a hračky.
Do procesu učenia zaraďujte prestávky. Pozornosť zlepšuje aj krátky odpočinok zaradený včas, nie až v dobe úplného vyčerpania. Väčšinou je dobré, keď sa dieťa odreaguje pohybom. Predchádzajte pocitom menejcennosti. Pocity menejcennosti si dieťa uvedomuje vtedy, keď napriek svojej snahe nemôže dokázať to, čo dokážu iné deti. Je teda potrebné ho taktne chrániť pred príliš trápnymi a opakovanými zážitkami neúspechu, napríklad v súťažiach. Snažte sa skôr nájsť uplatnenie alebo vyniknutie v takých činnostiach, ktoré dieťa zaujímajú a robia mu radosť.
Dnes je známe, že dieťa z ADHD syndrómu nevyrastie. Mládež aj dospelí trpia aj svojou „inakosťou“ a potrebujú podporu. V posledných rokoch sa veľa hovorí o vplyve raného detstva na náš neskorší život a tvorbu našej osobnosti. Najdôležitejší vývoj mozgu nastáva prvých 24 mesiacov po narodení alebo dokonca ešte aj v prenatálnom vývine. V tomto období sa vyvíja šedá mozgová kôra, ktorá ja sídlom vnímania, reči a pamäti a samotný mozog narastie až o 130%. To je, akoby sa vám dvakrát zväčšila hlava. Tu je však dôležité si uvedomiť, že mozog rastie priamoúmerne tomu, ako je používaný. Z tých génov, ktoré kódujú vývoj mozgu a nervovej sústavy, tvoria asi polovicu tzv. epigény. Tie sa spúšťajú v interakcii s nejakým podnetom. V prípade, že sú to príjemné podnety, ktoré vyplývajú z pocitu bezpečia, šťastia, prijatia, tieto gény produkujú látky zodpovedné za rast mozgu. Ak dieťa zažíva v prvom roku viac stresu a negatívnych emócií ako pokoja a pocitu bezpečia, ten mozog sa vyvíja inak.
V prípade, že zažíva opakovane tzv. toxický stres, ten spôsobuje, že centrá v mozgu zodpovedné za reguláciu emócií, stresu, rozvoj myslenia sa nerozvinú. Rozvíjajú sa tie centrá, ktoré zodpovedajú za stres, teda situáciu nejakého ohrozenia. Typický prejav takýchto detí je, že príliš prudko reagujú na akýkoľvek pocit ohrozenia. Ten je zväčša sprevádzaný pocitom úzkosti, a tak sa spúšťa stresová reakcia, ktorú vtedy mozog nedokáže zregulovať. Tzv. Určite. V mozgu to funguje tak, že neuróny, ktoré sa aktivujú, sa zároveň spojujú. Deti, ktoré trpia rôznymi poruchami, napríklad hraničnou poruchou osobnosti, nemajú dostatočne rozvinuté centrum pre reflexiu a rozpoznávanie emócií.
Napriek tomu, že vo vnútri môže byť veľmi nešťastné, navonok sa správa tak, ako si to učiteľ či rodič praje. Takéto dieťa však nevie regulovať svoju úzkosť, a tak mu nasadia lieky, ktoré neriešia skutočnú príčinu úzkosti, iba ju potláčajú. Pod vplyvom týchto liekov dieťa vlastne prestane viac-menej cítiť. Navyše hrozí, že potom necíti ani tie pozitívne emócie a je akoby prázdnym človekom. Deti plačú, kričia, sú agresívne, trpia nespavosťou, majú psychosomatické poruchy.
Traumu by sme mohli predpokladať u všetkých detí, ktoré v určitých situáciách strácajú kontrolu nad svojimi emóciami. U tých, ktoré prežívajú veľmi veľkú úzkosť, pri ktorej prestávajú myslieť a majú napríklad panické ataky. Môžeme predpokladať, že je to výsledkom toho, že tieto deti prežili buď jednorazovú, alebo komplexnú traumu. Pri komplexnej traume boli deti opakovane vystavované intenzívnemu stresu, ktorý ich mozog nedokázal spracovať a tieto zážitky v nich sa uložili vo forme implicitných spomienok. Tie sa potom aktivujú úplne bez uvedomenia a spôsobujú, že deti úplne strácajú kontrolu nad svojím správaním. Napríklad deti plačú, kričia, sú agresívne, trpia nespavosťou, majú psychosomatické poruchy.
Prejavy nepozornosti, impulzivita, zlá regulácia emócií sú často spájané s poruchou ADHD. Veľmi často je ADHD vlastne posttraumatická stresová porucha, čo sa bohužiaľ veľakrát nevie ani medzi psychiatrami. Trauma je niečo, čo si ako rodič ani nemusím všimnúť a uznať. Napríklad že prostredie, v ktorom dieťa vyrastalo, bolo príliš stresujúce a jeho mozog sa tak nemohol dostatočne vyvinúť na to, aby dokázalo myslieť a jeho pozornosť bola usmerňovaná. Pri ADHD vlastne ide o poruchu usmernenia pozornosti. Tá sa napokon tiež vyvíja vo vzťahu matky a dieťaťa. Keď ste ako dieťa rozčúlené, prežívate subjektívny pocit hnevu a vaša matka zreguluje váš pocit tým, že vašu pozornosť upriami na niečo iné, tak sa váš mozog učí, ako v strese prenášať pozornosť a nie ako ho regulovať. A tak nie náhodou deti, ktoré majú poruchu pozornosti, majú aj poruchu regulácie emócií, lebo to spolu súvisí.
ADHD je vlastne to, že sa zameriam naraz na všetko, a neviem sa zamerať na jednu vec. Vo väčšine prípadov podaním liekov, ktoré dodajú extra stimuláciu tým mozgovým centrám, ktoré zodpovedajú za myslenie a sústredenie. Ale je potrebné rozvíjať to i ďalej v rámci psychoterapie, kde dieťa môže o sebe premýšľať. Na terapii sa môže zamyslieť nad svojimi pocitmi, ich príčinami a pomenovať ich. A tým už je to takmer zregulované, už nemusí ísť do akcie. Hyperaktivita je vlastne akcia, v ktorej dieťa prenáša svoju silnú emóciu na druhého človeka. V rámci psychoanalytickej psychoterapie dostávame túto akciu do hlavy dieťaťa. Dieťa si napríklad pomenuje, že sa bojí prehry, lebo sa cíti menejcenné. A s tým sa už potom dá ďalej pracovať. Čiže ja neriešim to, aby dieťa nebehalo po triede alebo nebolo agresívne tým, že mu dám dosť veľký trest alebo mu podám dosť silné lieky. Ja riešim to, čo ho k tomu vedie.
Jeden z príznakov posttraumatickej stresovej poruchy je práve porucha pamäte. Človek má niekoľko druhov pamäte. Jedna z nich je tzv. implicitná pamäť, ktorá sa kóduje v tých starších častiach mozgu. To je pamäť, ktorá sa nedá vedome vyvolať. Práve v tejto pamäti sa ukladajú tie najintenzívnejšie emočné zážitky. Keď napríklad dievča stopuje auto, v ktorom ju niekto znásilní a ona má podať správu na polícii, tak si nevie na nič spomenúť. Tá spomienka je v tej implicitnej pamäti, z ktorej si ju nemôže vyvolať a, bohužiaľ, je jej svedectvo považované za nedôveryhodné. Ale o mesiac okolo nej prejde auto, ktoré má rovnakú farbu alebo značku, a ona dostane tzv. To je práve tá traumatická spomienka, ktorá sa vráti vo forme panickej úzkosti. Terapia tej traumy je vlastne o tom, že my tieto nevedomé spomienky postupne dostávame do vedomej pamäte, rekonštruujeme ich a môžete o nich premýšľať. Takto sa úzkostné emócie zregulujú a nebudú pôsobiť ako nejaká časovaná bomba. Pri terapii je preto vždy dôležitý bezpečný terapeutický vzťah, v rámci ktorého si klient spomenie na tie veci, na ktoré sa normálne bojí spomínať, aby si nevyvolal flashback.
Pamätajme aj na to, že ak je výchovný prístup k dieťaťu zo strany dospelých, ale aj prístup jeho rovesníkov, dlhodobo nevhodný, môžu sa u neho rozvinúť sekundárne (následné, druhotné) až asociálne formy správania. Kedy sa porucha pozornosti ADHD dá diagnostikovať - vo všetkých vekových kategóriách: od detstva až do dospelosti. S vekom však môže meniť symptómy a jej intenzita sa môže zmierňovať. Pred 4.-5. rokom veku života je však pomerne náročné stanoviť túto diagnózu, pretože mnohé prejavy správania môžu súvisieť s vekovým vývinovým obdobím, pre ktoré je typický zvýšený motorický nepokoj, zvýšený pohyb a zároveň aj nižšia koncentrácia pozornosti. Najčastejšie k určeniu diagnózy ADHD dochádza v období nástupu dieťaťa do školy. Pretože práve v tomto období sa dieťa ešte vypuklejšie začne javiť ako výrazne problémové. Škola začne klásť zvýšené nároky na schopnosť dieťaťa sústrediť sa. Na dieťa sú kladené zvýšené požiadavky, ktoré ono nie je schopné primerane zvládnuť. Práve preto najčastejšími prvými diagnostikmi, ktorí na poruchu upozornia, bývajú učiteľky prvých ročníkov ZŠ a obdobie medzi 6. až 8.rokom života je optimálnym obdobím na diagnostikovanie poruchy.
tags: #psychomotoricky #nepokoj #adhd