Každý rodič pozná tie dni, keď má jeho dieťa energie za troch. Niekedy sa zdá, že nezastane ani na chvíľu. Deti nie sú nepokojné len tak. Za týmto správaním sa často skrýva viacero príčin. Občas ich môže zahltiť príliš veľa podnetov - hlasná hudba, blikajúce obrazovky, veľa ľudí a ruchu. Dôležité je si uvedomiť, že dieťa to nerobí “naschvál”. Je to jeho prirodzený spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo cíti alebo prežíva. Veľa detí sa upokojí, keď im ponúkneme činnosť, ktorá ich úplne pohltí.
Pediatrička Martina Milkovičová zdôrazňuje, že deti sa nerodia zlé. Rodičia si často myslia, že „nevhodne” sa správajú s cieľom nahnevať ich, poriadne potrápiť. Tak to ale nie. Len jednoducho nerozumejú, čo a prečo od nich rodič žiada. Dieťa sa narodí ako nepopísaný list papiera a nie ako dobré či zlé. Od malička ochutnáva, ovoniava, okukuje, načúva všetkému, čo život prinesie. Učí sa za pochodu. Občas je to pochod víťazný, občas nie. Ale cíti sa v tom svojom detskom svete prešťastne. My rodičia sme preň superhrdinovia, ktorí na všetko dozerajú a majú schopnosť zabrániť pádu na tie najostrejšie hrany. Keď však na dieťa začneme kričať alebo ho udrieme, je to, ako by sme mu stúpili topánkou do rozostavaného lega. Dokážete si predstaviť, čo v tej chvíli cíti? zamýšľa sa pediatrička.
Keď si uvedomíte, že doma nemáte žiadne zlé, ale úplne normálne dieťa, druhým krokom môže byť, že sa na to, čo svojmu potomkovi vyčítate, pozriete jeho očami. Malé deti často nie sú schopné pochopiť, čo a z akého dôvodu od nich chceme. Čo si asi môže myslieť dieťa, keď naň spustíme či mu hrozíme výpraskom? Keď tu kričím, tak sa mi to krásne ozýva. Včera, keď som doma takto kričal, sa mi všetci smiali, ale teraz sa hneváš. Jé a videla si, mamička, aká krásna kytička je na stolčeku? Prečo sa jej nesmiem dotýkať? A toto už si počul, tatinko? Ako krásne duní, keď búcham tým drievkom? Telefonuješ? Ak na dieťa nakričíte, neznamená to, že sa začne správať inak, pretože ešte nemusí byť vývojovo schopné porozumieť významu vašich slov. Z kriku je vydesené, môže sa vás začať báť. Nemyslíte to zle, no nevedomky narúšate jeho dôveru k vám, posilňujete vzdorovité správanie.
Tretím bodom je uvedomiť si, kedy máte tendenciu správať sa ako rodič zlostne. Asi nám dáte za pravdu, že je to najmä vtedy, keď ste unavení, vystresovaní, nič nestíhate, nič sa nedarí. Keď toho skrátka máte až nad hlavu. Nebyť v takom psychickom stave, na dieťa by ste reagovali oveľa pokojnejšie aj vľúdnejšie. Riešte preto skôr seba ako dieťa. Martina Milkovičová radí vzdať sa nárokov, ktoré si sami vytvárame.
Keď sa naučíte vnímať svoje potreby a byť k sebe milší, skúste sa zamyslieť nad tým, či to, čo dieťaťu vyčítate, je naozaj také zavrhnutiahodné, že si to vyžaduje krik či dokonca bitku. Je skutočne taká hrôza, keď „niečo rozbije, pomaľuje, rozstrihá, vysype, niečo nezje, niečo zje, behá, vlečie sa, hovorí, nehovorí, nechce spať, nechce vstať, behá bez topánok, s topánkami, po blate, tráve, snehu, ktorý si nakoniec vopchá do úst. A čo keď dieťa vezmete do reštaurácie, kaviarne, banky, nákupného centra... a ono sa tam, nevďačník jeden, tvári, že sa nudí. A vymýšľa si svoj náhradný program?” Nerobia snáď aj dospelí to isté? Tiež sa nám často niekam nechce, necítime sa tam príjemne, snažíme sa uniknúť a robiť niečo lákavejšie. Biť deti je podľa pediatričky absurdné aj preto, že k dospelým si to nedovolíme. Premýšľala som, ako často v bežnom dospelom živote človek niekoho udrie, keď ho naštve. Zaucho kamarátke, facku kolegyni, cez prsty šéfovi, po zadku policajtovi, na chrbát podriadenému, úradníčku chytiť za pačesy! Tam sa ovládame! A to i napriek tomu, že sú to obvykle úplne cudzí ľudia, ku ktorým nič necítime. Zbiť partnera sa považuje za domáce násilie, dať facku dieťaťu je však ešte stále normálne. Martina Milkovičová si myslí, že obdobie detstva by malo byť v živote tým najkrajším, bez trápenia a bolesti.
Pri deťoch je zaujímavé a inšpirujúce, že čokoľvek nadchne rodiča, nadchne väčšinou aj dieťa. Odkedy maľujem mandaly, môj synček behá so záujmom okolo mňa a keďže si veľmi rád stále všeličo kreslí, okrem rôznych detských papierových mandál chcel konečne kresliť aj na také "hodvábne koleso" ako kreslím ja. Rodičia majú vždy na výber. A ja sa snažím vybrať si vždy, keď sa to čo len trochu dá, súhlas a spoluprácu. Rovnako ako pri varení (aj ja chcem miešať), pečení (aj ja chcem vykrajovať), umývaní (aj ja chcem)... Jasné, sama by som mnohé mala rýchlejšie, čistejšie, bezpečnejšie, ale možno aj mechanickejšie a bez nadšenia. A tie rozžiarené detské očká za to stoja. Zo svojho detstva si mnohí pamätáme len málo takýchto situácií, ale ten úžasný pocit v nás zostáva navždy. A nie je to len pocit, ale akýmsi spôsobom to podľa mňa dokáže pomôcť pri formovaní zdravej, sebavedomej osobnosti človiečika. Niekedy je to možno aj skúška trpezlivosti rodiča, ale ak sa uvoľníme a dovolíme si hrať sa a nebrať všetko príliš vážne, máme o zábavu postarané.
Deti sa v živote stretávajú s rôznymi situáciami, pretože život znamená aj prekážky, prekonávaním ktorých sa môžu učiť a rásť. Nie každé dieťa rozpráva o svojich menej príjemných zážitkoch a nemusí to byť chyba rodiča. Trauma a pocit viny však môžu byť také silné, že sa dieťa uzavrie. Súčasťou knižky sú úvahy na tému sebadôvera, ktoré čerpám zo zážitkov zo života s deťmi a pripravený okruh otázok, ktoré rodičom môžu pomôcť otvoriť úprimnú komunikáciu s dieťaťom a príležitosť vojsť do jeho sveta. Na konci knižky si dieťa po prečítaní príbehu môže vymaľovať vymaľovánku - „namaľovať" tak svoje vnútro.
Detská kresba je oknom do duše dieťaťa, zrkadlom jeho vnímania sveta. Prostredníctvom kresieb deti vyjadrujú svoje emócie, fantázie a skúsenosti. Niekedy však detská kresba dokáže odhaliť aj hlboké traumy a desivé zážitky, ktoré by žiadne dieťa nemalo zažiť. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi detských ilustrácií behu, od nevinných hier a rozprávkových postáv až po desivé zobrazenia násilia a strachu.
Kresba ako svedectvo traumy
Iba 9-ročné dievča znázornilo kresbou, čo videlo vo francúzskom Nice. Z jej výtvorov behá mráz po chrbte. Malé dievča nakreslilo srdcervúci obrázok zachytávajúci nedávnu smutnú udalosť zrážky kamiónu s davom ľudí v Nice. Potom, čo sa stala očitou svedkyňou tohto útoku, nakreslila svoje svedectvo na papier. Čin, za ktorým stojí Islamský štát, znázornila celkom presne. Najhoršie však na tom je, že obrázok nakreslilo malé dieťa. Dievčatko nakreslilo obrázok, ktorí znázorňuje krviprelievanie v Nice. Pred vodičom utekajú napríklad aj mamičky s kočíkmi.
Táto kresba je silným svedectvom o traume, ktorú dievča zažilo. Prostredníctvom kresby dokázala vyjadriť svoj strach, zdesenie a bezmocnosť. Kresba sa stala pre ňu spôsobom, ako sa vyrovnať s traumatickou udalosťou a spracovať ju.
Beh ako metafora v detskej literatúre
Beh je častým motívom v detskej literatúre a ilustráciách. Môže symbolizovať radosť, slobodu, dobrodružstvo, ale aj strach a útek. V detských knihách sa často stretávame s postavami, ktoré behajú pre radosť, hrajú sa naháňačku alebo utekajú pred nebezpečenstvom.
Príkladom je obrazová knižka, ktorá pomocou silného a krásneho príbehu, ktorý opisuje obvyklú životnú situáciu, otvára citlivú tému sebadôvery. Spoznáme dve malé osobnosti, čisté bytosti, ktoré predstavujú v príbehu rozprávkové postavy vĺčika a orlíka a ich životnú skúsenosť. Jeden behá pre radosť, druhý je presvedčený, že je najrýchlejší. Čo sa stane, keď sa stretnú? Vĺčik Blesk sa túži skamarátiť, ale odvážny orol Vietor o priateľstvo veľký záujem nemá. Myslí si, že je najrýchlejší a začne nepríjemne Bleska spochybňovať. Podkopáva jeho sebadôveru v behu, v tom, že je v behu dobrý, provokuje ho a vysmieva sa mu. Dajú si preteky, aby zistili, kto je rýchlejší. Táto kniha poukazuje na dôležitosť detskej sebadôvery a na to, ako sa deti v živote stretávajú s rôznymi situáciami, pretože život znamená aj prekážky, prekonávaním ktorých sa môžu učiť a rásť. Príbeh môže deťom pomôcť uložiť do duševného sveta dieťaťa tú správnu informáciu alebo vymazať tú boľavú.
Ilustrácie ako nástroj na rozvoj fantázie a kreativity
Ilustrácie v detských knihách majú nielen estetickú funkciu, ale aj edukačnú a rozvíjajúcu. Detské ilustrácie pomáhajú deťom rozvíjať fantáziu, kreativitu, vizuálnu gramotnosť a emocionálnu inteligenciu. Prostredníctvom ilustrácií sa deti učia vnímať svet okolo seba, rozpoznávať emócie a porozumieť príbehom.
Namiesto vyfarbovania a kreslenia sa deti hrajú s mobilmi alebo pozerajú televízor. Ich fantáziu môžeme rozvíjať aj cez knihu. Príbeh o Justínke ukrýva oveľa viac. Ukazuje deťom nezmysly, ktoré sú na našej planéte bežné. To, čo knihe dodáva úplne iný rozmer sú úchvatné ilustrácie. Krásne farebné maľby korešpondujú s tým, čo deti čítajú a určite rozprúdia ich fantáziu na maximum.
Výbornou voľbou sú aj magnetické knihy - dieťa si v nich skladá obrázky podľa šablóny alebo vlastnej fantázie. Ďalším favoritom je stavebnica Plus-Plus. Malé dieliky si vyžadujú precíznosť a trpezlivosť, čo deti prirodzene spomalí. Niektoré deti potrebujú “niečo v rukách”. Magnetické stavebnice sú skvelým spôsobom, ako dieťa zaujať a zároveň ho prirodzene spomaliť. Dieliky sa k sebe ľahko pripájajú, takže sa dieťa nemusí trápiť so zložitým spájaním. Veľkou výhodou magnetických stavebníc je, že ich skladanie vyžaduje plánovanie a trpezlivosť. Postupne sa ponorí do hry natoľko, že jeho tempo sa prirodzene spomalí.
Detská kniha ako sprievodca svetom
Detská kniha je pre dieťa prvým kontaktom s literatúrou a umením. Detská kniha môže dieťaťu otvoriť dvere do sveta fantázie, dobrodružstva, poznania a emócií. Detská kniha môže byť pre dieťa sprievodcom, priateľom a učiteľom.
Erik Jakub Groch je slovenský básnik, spisovateľ, grafik. Jeho detská knižka Tuláčik a Klára je jedinečná. Je to jedna z tých kníh, ktoré dcéra nechcela vrátiť do knižnice. Je dôkazom, že menej je viac, stačia dve postavy a hlboký dialóg medzi nimi o každodenných veciach. Príbehy sú krátke, ale úderné čo sa zmyslu týka. Klára sa s Tuláčikom nielen spriatelí, ale doslova ho vedie a učí ho na čom skutočne záleží.
Ako pomôcť deťom budovať si sebadôveru
Pochybovanie v detstve o tom „či som dosť dobrý/-á?" alebo presvedčenie, že „nie som dosť dobrý/-á", je často zdrojom toho, ako sa cítime a akú mienku o sebe máme v dospelosti. Poznať samého seba a ostať autentickým má preto v živote každého z nás veľkú hodnotu. Keď sa to deti naučia v detstve, tak v dospelosti z toho budú ťažiť.
Možno to znie zvláštne, ale niekedy najlepším spôsobom, ako dieťa upokojiť, je dopriať mu ešte trochu pohybu. Ak máte možnosť, choďte spolu von. Upokojujúce prostredie je polovica úspechu. Deti sa cítia istejšie, keď vedia, čo bude nasledovať. Skúste mať jasne dané časy na hranie, jedenie aj oddych. Iné deti zas potrebujú viac pohybu a menej tichých aktivít.
Aj keď sa náš článok venuje deťom, nezabúdajte na seba. Ak sa dá, striedajte sa s partnerom alebo požiadajte starých rodičov o chvíľku pomoci. Každé dieťa je iné. Dôležité je mať trpezlivosť, skúšať rôzne spôsoby a nezabúdať, že detská energia je vlastne dar - len ju treba správne usmerniť.
Voľný pohyb detí, či už vonku alebo doma, je kľúčový pre ich zdravý vývoj. Sú to malé tornáda, ktoré potrebujú priestor na prejavenie svojej energie. Niekedy je to behanie vonku na ihrisku, inokedy zase objavovanie sveta v interiéri. Dôležité je zabezpečiť im bezpečné prostredie a zároveň im dopriať dostatok podnetov na rozvoj.
Niekedy sa stane, že sa deti pri svojich aktivitách dostanú do nečakaných situácií. Napríklad, keď dcéra zliezla od stola a kreslila na zem, alebo keď si priniesla hokerlík k sporáku. V takýchto chvíľach je dôležité zachovať pokoj a reagovať primerane situácii. Je dobré mať na pamäti, že deti sa učia prostredníctvom experimentovania a objavovania.
Keď deti zabavia knižkou, hrajú sa s plastelínou alebo pozerajú video, je to príležitosť pre rodičov, ako získať chvíľku pre seba, napríklad na prípravu večere. Aj keď sú to aktivity, pri ktorých musia byť rodičia prítomní, stále môžu byť prospešné pre obe strany.
Pomoc detí pri domácich prácach môže byť niekedy adrenalínovým športom. Podávanie riadov z umývačky alebo práca so štipcami môžu byť pre rodiča výzvou. Ale aj tieto aktivity, aj keď prinesú neporiadok, môžu byť pre deti zábavné a zároveň ich učia.